Azazel

Azazel otočil stránku, a do tváre sa mu vryl ešte znudenejší výraz. Názov ďalšej učebnej kapitoly znie: "Poľnohospodárstvo a jeho postupná premena v Gondore 1. storočia."
"Super, vždy som čosi také chcel vedieť...", pomyslel si a zahľadel sa do prázdna. Po chvíli prelistoval výdatný obsah, ktorý by vystačil na menšiu knihu. Spásonosná myšlienka. Určite nebude toho tak veľa, aby to nestihol dokončiť nabudúce. A keby, určite toho bude tak veľa, že by to nestihol ani dnes a mrhal by tak zbytočne časom. Pomaly, aby nevyrušil nejakého knihomoľa, zavrel knihu. Potom vstal a zavrzal stoličkou. Vzduchom preleteli sotva identifikovateľné povzdychy podráždenia. Cvoci. Zrýchlil, po východe z miestnosti si vydýchol, a schuti zanadával.

Vyšiel na trávnik pred knižnicou. Bolo skoré leto a v zanedbanom parku akadémie sa prechádzali skupinky ľudí. Zväčša páriky. Cvok. Parkom prešiel k ubikáciam adeptov, pozdravil znudeného vrátnika, vyšľapal hore ošumelé schody, zvalil do postele izby č.127.
Aspoň dievča si mohol nájsť. Možno už zajtra ho nejaká osloví a potom.... Chcel sa napiť vody, keď na stole našiel (:-) zdrap papiera. "Ak chceš ideme sa pozrieť do Clwydu. Ozvi sa, A."
No, možno tam budú kočky, a keby aj nie určite väčšia sranda ako v knižnici.

Slnko osvetlovalo nízke zelené pahorky, vtáčia chamraď sa prekrikovala. "O takú hodinku by sme už aj mali byť v Clwyde." ozval sa opálený Azazel. V ľahkom rýchlom kroku len málo pripomýnal premúdrelého, starosťami vesmíru zavaleného mága. Čakali ho síce skúšky, no teraz kráčal voľno, je vonku, a na blízku niet brožúrky, nieto ešte knihy. Vývin a používanie ohnivých kúziel druhej kategórie v prietokovom období 17-18 st. mu popri veveričke usilovne lúskajúcej na konári liesky nájdený orech pripadalo byť ozaj veľmi vágnou vedomosťou. Po nedefinovanej dobe okolo obeda sa pred nimi otvoril pohľad na niekoľko vidieckych domov. Dedinou pretekala rieka, na jej druhom brehu polia ustúpili hustému lesu vynúcemu sa až ku snehom pokrytým úpätiam hôr. Výhľad adeptov však nezaujal nadlho, a po chvíli boli už v dedinskej krčme.
"Tak čo chlapci, idete do našeho lesa po čistoblyli? Sú to tie najlepšie rastliny čo poznám v tomto kraji.", chválil sa starší obchodník u ktorého si doplňovali zásoby. "Chlapci, k príbytku čarodeja Themitsa by som sa ani nepriblížil. Neradno ta chodiť, nechať to na pokoji, škoda by vás bolo, takých mladých. 9,99 medených prútov to bude. "
"Nech sa páči, zvyšok si nechajte. Ale kdéže, čo nás po nejakom čarodejovi, bylinky chceme, dáky čistobyľ a tak ujo."
Ako odchádzali, obchodník si zamrmlal pod fúzy, "Bylinky, všakže, čistobyľa tu však nieto a nikdy ani nebolo."

Vila sa týčila ponad vrcholky starších dubov a brestov. Okná zabednené a temné, šedé steny a vysoká strecha pôsobili hodne neprívetivo. Vila odpudzovala. Azazel sa zťažka nadýchol, čosi ho gniavilo, ako by ani dosť vzduchu na dýchanie nebolo, celý pohltila nepríjemnosť stavby. Pripadal si maličký, ohrozený a bezbranný pred neistotou. Nepochopiteľné veci na neho ohľad brať nebudú. Maličký človiečik.
HA! To si mám myslieť? Také ľahké to nebude. Po malom zaváhaní vykročil bližšie k domu. Prišiel až k okovaným dverám, nič sa nepohlo. Dobre.
"Počkaj, zadrž!", Agathonov hlas, "Čo chceš robiť? Mohla by tam byť pasca." Azazel sa zastavil a posledná rozhodnosť ho opustila. V žalúdku sa mu usadil pocit, že ak by tam aj pasca bola, nikdy ju nenájdu, budú to musieť risknúť a kto vie čo sa stane potom.
Bornus, tretí člen výpravy, mierne zavalitý a flegmatický mládenec sa na chvíľu sústredil a vyvolal zaklínadlo. Dvere sa ani nepohli, ignorovali ho. Nemali by byť teda magické, to obmedzuje možné pasce na pomerne široký okruh mechaniky a zdatnejšiu mágiu. Bornus pokrčil ramenami, prikročil ku dverám a stlačil kľuku. Azazelom prebehla vlna napätia, no nič sa nestalo, dvere sú zamknuté. Agathon vyčaroval po chvíli ticha otváracie zaklínadlo, no dvere opäť odopreli spoluprácu. Hmm.
Azazel vkročil po vŕzgajúcich doskách na verandu a skúsil okno. Bolo čierne sťa smola, nepriehladné tabuľe, zvonku sa otvoriť nedalo, kľučka úplne chýbala. Takže vážne, čo teraz? Slnko už pomaly zapadalo, okolo sa ukazovali tmavé siluety. Tamto je ktosi učupený, mŕtvola? Bol to len klát, vyľakal ho poriadne, vrátil sa teda späť ku kamarátom. "Tak čo s tými dverami?", spýtal sa. Chalani len mlčali, a hľadeli na dvere. Boli otvorené. "Čo ste.." "Nič, úplne nič, zrazu boli otvorené."
"Tak, ideme?", spýtal sa Azazel čakajúc na odobrenie od priateľov. Oni mlčali a tma riadne hustla. "No v podstate tam nemusíme ísť, ale keď už sme až tu, vracať sa v noci lesom..?" ". ... hmm .........." "Ani nevieme čoho sa bojíme, idem dnu!" "Nebudem tu stáť ako tajtrlík, chcem vedieť čo je dnu." "Teraz!" "Idem dnu!"
Borno pokrčil ramenami, Agaton vybalil lampáš a vkročil do chodby ako prvý. Svetlo osvietilo menšiu sálu, všetko bolo nehybné. Zatuchlý nádych stariny a hubovej plesniny. Okrem nevýrazného koberca všade holý kameň, niekoľko obrazov (holohlavý chlapík v kutni na rôzne variácie, akoby skrýval akési tajomstvo) a starý drevený nábytok. Schody dolu, na pravo a naľavo dvere. Azazel zostúpil po schodoch, až po ďalšie dvere. Šťuchol do nich, bez protestu a škripotu sa otvorili. Vstúpili do miestnosti väčších rozmerov. Steny lemovali knižnice, plné viac či menej obyčajných kníh, niektoré poznali dokonca zo školy. V strede miestnosti veľký stôl a na ňom, na piedestáli, v koži viazaná kniha, otvorená a nezaprášená. Vedľa nej prevrátený kalamár, atrament už dávno uschol, na zemi spadnuté pero. "Mal asi naponáhľo, možno išiel na záchod", Agathonov žart situáciu priveľmi neodlahčil. Vzduch miestnosti bol veľmi ťažký, človeku sa točila hlava. Azazel podišiel ku knihe, Agathon podišiel bližšie aby mohol posvietiť na čitanie a obzeral sa ďalej dookola, Bornus si sadol na posledný schod a vybalil desiatu. Azazel započal čítať prvé strany knihy, zažltnuté s kostrbatým rukopisom hlásajúcim: "Toto je pravda". Fajn, chcem ju poznať, a zahľadel na prvé riadky.

Hltal text neznámych rún, hýrivých obrazov, symbolov snažiac sa v ňom nájsť čosi povedomé alespoň ľudské, a svet za ním akoby pomaly ustupoval. V miestnosti bol sám, cítil si dych a celý bol koncentrovaný na knihu pravdy. Opretý o podstavec zarýval prsty do spráchniveného dreva, doslova hltal strany. Už ani nečítal, neuvedomoval si otočené strany s myriádami znakov. Už sa nedokázal odtrhnúť, musel pokračovať sťa násilník a pijan sa vrhal na ďalšie strany a vsával ich do svojho vnútra, nemajúc čas rozmýšľať, zamestnaný novým prílevom rún. Myseľ mu slabla, koncentrovaný len na knihu cítil seba. Palce na nohách, mihalnice aj chĺpky nosa, všetko bolo akosi cudzie. Necítil to všetko postupne, všetky vnemy z každej bunky brneli sťa mravce. Každý prst ruky mal milióny bodov hlásiacich sa o slovo. Bytosti A a B už boli mimo jeho reality. Svojimi-nesvojimi rukami, väčšími ako voly a predsa samý vzduch, obracal stránky ďalej. V množstve ihiel a knihe strácal pocit svojho ja, topil sa. Obrazy a runy boli celistvejšie ako on, akoby ho čítali ony. Mal by prestať. Kto?
Ďalšia stránka a jeho vedomie sa tratí čoraz viac. Cíti bolesť ako je jeho duša umŕtvovaná a trhaná na kusy. Ako sa márne snaží nájsť si miesto v rozbitom tele, ktoré vypálenú zem bez života. Útek, miesto, úkryt, rýchlo preč.. Posledné sily, pátrajú po akomsi okolí a priestore. Myseľ je vytláčaná z tela a prázdno víťazí. Preéč!

Necítil nič, temnota. Veľmi pomaly, nemerateľného času, nadobúda opäť akési vedomie. Akosi iné. Pod sebou neuveriteľne presne cíti podlahu, čosi drevených triesok a mokvajúcu tekutinu. Nič nevidí. Chce otvoriť oči a nevie ich nájsť. Necíti ruky, nohy, rozkrok, niet ničoho. Len akési pulzujúce klbko a podlaha sú mu vesmírom. Zmysly vpíja do podlahy. Milióny plôšok, nerovností a teliesok. Hotové harmónium geometrie a lexikon neznámych emócií. Prehľadával svoj kúsok podlahy sťa kartograf mapujúci krajiny. Pomedzi pohoriami dlaždíc a kryhy triesok pretekali a hromadili sa rieky a moria krvi. Áno, je to krv. Krv! V šoku sa stiahol, krajinu zanechal v nedohľadne, a cítil už len malé klbko energie. Pomalé, takmer živočíšne pulzovanie pomaly odrátavalo vyprchanie spomienok na krv. Energia bola všade okolo, nebola vonku ani vedľa ani kdesi inde. Akoby bola priamo v ňom.
Skúsil preniknúť do klbka, nebránilo sa. Postupne zaplnil väčšiu časť gule. Bola ako kostra, telo. Má oči? Nie, stále nič nevidieť. Skúsil zacítiť podlahu, je pod ním plná drobností. Stiahol sa, aby opäť nepocítil odpor voči krvi. Čo to je krv? To nevedel, vedel však, že z nej ide mrazivá hrôza.
Musí vidieť, inak ho klaustrofobické pocity stiesnenosti medzi podlahou a krvou, ničotou nevynímajúc, zahubia. Lenže jeho nové "telo", ako guľu nazval, nemalo oči. Nemalo nič, čo by sa samo hlásilo o slovo.
Pokúsil sa vyslať samého seba von na výzvedy. Bolo to ako záblesk videnia, úplne nejasné, ale aspoň už tušil existenciu vecí naokolo. Skúsil to znova a podarilo sa mu vyslať "zrak" o čosi dlhšie. V strede miestnosti bol ovál, čo pripomínal piedestál. Ďalšie pokusy sústredil naň a postupne zvnútra si uvedomovalo jeho zloženie. Štruktúru dreva, latky spojené klincami i magické vlnenie z vnútra dreva. Skúmalo ďalej a na vrchu našlo úplne mŕtvu knihu, voči ktorej i stovky rokov staré sťaté drevo bolo bazárom plným života. Len škrupina, vycucaná a prázdna. Ako zistil magické chvenie dreva malo odpudiť drevokazov a spomaliť (dosť výrazne) prvotný rozklad dreva. Drevo to bolo vznešené a neuveriteľne pružné. Cítilo sa príjemne drsne ako domáce zviera.
Našlo teda zrak. Unavené skúmaním sa znova utiahlo, zvedavosť sa po chvíli opäť vrátila. Rozhliadlo sa po miestnosti. Dve mŕtve telá plné dohasínajúcich spoločenstiev života ležali neďaleko piedestála. Objavilo ešte akúsi truhlicu a tajomné čierno. Zvyšok bol už len kameň, chladný a vlhký, a za ním úplne prázdno. Bolo v miestnosti samo, so smrťou a truhličkou. Preskúmalo ju. Mikroskopická štrbina umožnila oku vniknúť do vnútra. Bol to kľúč. Vo vnútri nič nebolo, len akýsi odkaz vlnenia,a zdanie slov. Skrinka nato zmizla.
Na podlahe krv a mŕtvoly. Nemé steny, nie nechce! Sústredilo sa na telá a tie sa po chvíli rozleteli v ohromnom záblesku po stenách, až napokon úplne mizli všetky stopy. Sústredilo sa na škvrny, škvrny škvŕn a v amoku zničilo všetky tieto protivné štruktúry, i knihu pripomýnajúcu mŕtveho motýľa. Bolo mocné, v miestnosti zostal už len mierne dráždivý zápach, ani kvapka krvi a mäkkého tkaniva. Zostal iba čierny portál.
Odolával všetkým pokusom o skúmanie. Čakalo, skúmalo znova, v prestávkach sa venovalo nudným stenám a podlahám. Keď ich už poznalo naspamáť a portál bol naďalej rovnako nepreniknuteľný, rozhodlo sa vkročiť dnu. Vlastne ani nevedelo, odkiaľ sa mu slovo portál vlastne vybavilo. Nezaujímalo ho to. Priblížilo sa a v okamiho mrštilo svoje telo oproti portálu. Miestnosť okamžite zmizla a okolo malo naraz oo realít. Bolo nikde a mohlo byť všade, ozvala sa v ňom akási podobizeň úsmevu. Som mocné Azazel. Mocné!
Skočilo do najbližšieho sveta.

Čierna, mŕtva planéta. Na povrchu množstvo umelých a dávno zničených štruktúr, vidiac málo pobavenia skočilo mocné Azazel inam.
Nachádzalo sa v atmosfére planéty a ako ňou prechádzalo, žiarilo. Svet kypel životom, po menšej chvíli sa i akési lietajúce stroje s kôpkami bioplazmy vydali jeho smerom. Skúmalo tento svet, hľadalo čo a prečo. Keď sa podivné stroje priblížili, skočilo jednoducho preč. Ďalší svet a ďalšia planéta.
Množstvo vody, trocha zeme a málo života. Vnorilo sa do vĺn, ktoré na jeho telo nemali vplyv a ohmatávalo život vo vode. Stačí, ďalej....
Bojiská umierania na vode, súši či vesmíre. Rastlinné ríše, v blahobyte sa topiace konglomerácie bytostí rôznych druhov. Nerovnoprávnosti, krásy a ohyzdnosti svetov. Mŕtve prázdna i planéty prekypujúce životom. Mocné Azazel zhliadlo množstvo vecí. Už nebolo schopné rozmetať atómy podľa svojej ľubovôle. Nebolo schopné zanechať ani len biednu stopu v piesku pláže, či zlomiť steblo trávy. Len občas, keď ho bolo vidno, sa bavilo mätením bytostí svojich svetov.
Strašilo deti, ľudí, dinosaurov, rovnako ako zelené chápadlá, či hnedé rôsoly. Všetko sa bálo ale v podstate rovnako a Azazel sa už prestávalo baviť. Naháňalo sa s lietajúcimi strojmi, sledovalo dejinné udalosti tisícov planét. Neustály zánik a obroda ho nechávali chladným. Ak ho predtým zaujal zánik mesta, koniec planéty mu pripadal ako bezvýznamná epizóda. Toľko vecí sa dialo iným, len jeho svet bol nedotknuteľný a nemenný. Nekonečno svetov bolo prázdnejšie ako malá temná miestnosť.
Musí znova ujsť. Začalo hladať čosi neznáme a nové. Svety a opäť svety. Hladaním šalelo. Bezmocné Azazel vedelo tak mnoho a pritom bolo tak málo. Len nádej ho držala pri zmysloch. Pátranie bolo nemerateľné časom, počty svetov nepochopiteľné a čím viac videlo, tým prázdnejšie bolo. Nakoniec sa už prestalo úplne dívať, len hľadalo to dané Čosi.

Pripravilo sa opäť ku skoku. Ak by chcelo, vedelo by, že je to 109!. 172.0E v poradí. Načo? Obvyklá chvíľa bez orientácie, otvorilo oči a hľadalo ďalšiu planétu. Nič, len prázdno. To sa stávalo pomerne zriedka, zväčša následok krutých konfliktov. Zbystrilo teda pozornosť. Neexistencia vecí široko ďaleko od portálu ho naplnila kľudom.
Naozaj tu nič nie je? V diaľke prázdnoty pocítilo slabé impulzy a vydalo sa tým smerom. Zdali sa mu povedomé, žeby? Spomalilo a vyslalo otázku. Došla odpoveď! Znela prozaicky: "Kto tam?"

Prvá guľa bola prieskumník pátrajúci v nekonečne priestoru. Takých ako on boli stovky, dobrovoľne sa na čas vydávali hľadať svojich stratených druhov. Volalo sa Ramzesa. Malo príjemné vlnenie, ktoré akoby dopĺňalo vlnenie Azazel. Počas dlhej cesty k úľu sa chvílami prekrývali a užívali slasti spojenia.

V priestore úľu takmer nebolo hmoty, bol to takzvaný mŕtvy plán, v ktorom mohli "nemohúci", ako sa sami nazývali, bez rušenia dizonanciou hmoty čiastočne rozvinúť svoje sily. Azazel zostalo s Ramzesou a pomáhali menej šťastným navrátilcom, ktorí pri ceste prišli o rozum, spolu s prastarými, ktorí už nevydržali nekonečno a skĺzli do nečinného kŕča otupenia. Upravovali pracne a dlhodobo ich kmitanie a snažili sa dosiahnuť zdravé rezonancie. Občas sa to i podarilo...

Mnoho času trávilo Azazel s Ramsesou pri vzájomnom harmonizovaní. Úľ bol sídlom večne žijúcich bohov čo ako vyhnaní bezdomovci našli opäť svoj domov. Žili večne a len medzi seberovnými sa im darilo napĺňať svoje životy.
Azazel našlo i Themista, ktoré sa na ich spoločnom svete snažilo učiniť svoju dušu nesmrteľnou. Putovanie samotou a naviazanosť na pozemský život však spôsobili, že neprijalo úplne svoju podstatu a obmedzené minulosťou nebolo schopné ani spojenia s ostatnými nemohúcimi.

Azazel trávilo čas prácou, ktorá nedovolila myslieť na prázdno myriád svetov a spojeniami s Ramzesou, ktoré nedovolili myslieť na nič iné. Len občas ho zaliala slabá melanchólia, keď si spomenulo na svojich dvoch priateľov a nudný život na univerzite. Ak by Ramzesovo Azazel poznalo už vtedy pravý význam slova nuda, akiste by sa nenudilo a nemuselo hľadať svoje miesto v úli, s Ramzesou a prácou. Zatiaľ sa našťastie nudiť nezačalo, a nechcelo ani pomyslieť na dobu kedy sa začne.....