Bláznov sen

Anglow sa pomaly zakrádala tmavými chodbami svojho väzenia. Fakle už pomaly dohasínali, zámok spal. Žena sa potrebovala čo najrýchlejšie dostať von. To však nebolo také ľahké. Východ zo zámku tvorila priepasť a von sa dalo dostať len na lietajúcich magnetoch, ktoré prilietali a vylietali zo zámku. Každý jeden sa prichytil na železnú podlahu a chvíľu počkal, kým sa na neho niekto postaví.
Bolo asi päť hodín ráno, pri východe nikto nestál, ploché magnety prilietali a odlietali.
Anglow čakala asi minútu, kým sa k železnej podlahe pripol magnet veľkosti štyri krát dva metre. Opatrne na neho nastúpila a magnet sa začal odťahovať od dlážky. Trochu to mykalo a Anglow sa bála, že spadne. Magnetická sila však nakoniec povolila a Anglow sa bezpečne dostala zo zámku.
Na obzore sa obloha menila z modrej na oranžovú, prvé slnečné lúče čoskoro vykukli spoza nízkej pahorkatiny. Rozľahlá krajina bola posiata pahorkatinami, zelenými planinami a nížinami. V diaľke na severe sa rozprestieralo vysoké zasnežené pohorie. A presne k tomu smeroval transport s Anglow.
Žena si na chvíľu sadla a najedla sa. V batôžku mala pripravených len pár drobností na zjedenie. Predpokladala síce, že sa už nikdy nevráti, no zároveň si myslela, že ju hneď niekto prichýli. Bola mladá a naivná, no jedno vedela iste – že v zámku viac neostane a nevydá sa za nikoho, koho sama nebude chcieť.
A tak princezná Anglow opustila svoj domov a nechala tam aj svojho nastávajúceho manžela, ktorého jej poradili všetci jej radcovia.
Určite je to nejaký starý šľachtic, ktorý sa chce priženiť a stať sa kráľom. Anglowine skeptické myšlienky na muža ju len viac rozčuľovali a poburovali.
Keď sa slnko blížilo k vrcholu, magnet zastal a doslova vyklopil princeznú na zem. Alebo lepšie povedané do ľadového snehu a zanechal ju tam, vracajúc sa naspäť do zámku.
„Čo má toto znamenať?!“ zakričala za ním Anglow a neslušne zagánila.
Mala na sebe len čipkovanú hodvábnu nočnú košieľku a na nej natiahnuté červeno-čierne šaty. Na nohách mala letné topánočky, ktoré jej jemnú nôžku v žiadnom prípade nemohli ochrániť pred zimou a snehom.
A keby nebolo akéhosi milého mladíka, tak by Anglow v horách určite zamrzla.
Skrehnuté ruky si neustále kládla na teplý krk a so slzami v očiach sa brodila snehovým morom. Keď už naozaj nevládala ďalej, zahliadla v diaľke akési malé žlté svetielko, ktoré sa k nej približovalo.
„Som Bright,“ povedalo svetielko, keď doletelo k Anglow.
Princezná sa zasmiala, „Nemal by si sa volať Light?“
Svetielko sa zakývalo sem a tam, „Tak sa volá môj brat,“ a zmenilo sa na mladíka s blond vlasmi a modrými očami.
Zafúkal vietor a princezná od zimy odpadla. Bright ju chytil do náručia a spolu sa zmenili na svetielko. Odleteli do jedného stromu v horách, kde Bright býval.

-o-

„Kde to som?“ povedala Anglow, keď sa konečne prebrala. Bolo ráno, princezná ležala v teplučkých perinách a okolo to vyzeralo veľmi zvláštne. Ale na lietajúce magnety to určite nemalo.
„Si v strome. Tu bývam,“ povedal jej mladík z minulého dňa a usmial sa.
„A ako som sa sem dostala?“
Bright sa zazubil, „Doniesol som ťa. Odpadla si.“
„Aha...“ odvetila Anglow a ešte raz sa poobzerala. Strom bol očividne priestranný a pravdepodobne zväčšený nejakou čarovnou silou.
Do miestnosti, kde Anglow spala, vošla akási široká pani. Vyzerala ako nejaká cirkusantka, na nohách sa jej leskli dlhé pestrofarebné topánky, oblečené mala asi tri sukne rôznej dĺžky a farby, hore mala nejakú čudnú blúzku s čipkovanými rukávmi a na krku sa skvel náhrdelník s pazúrov a zubov najrôznejších šeliem.
Žena sa usmiala na princeznú a ukázala jej dvere do druhej izby. Anglow vstala a pobrala sa tam. Za presklennými dverami bol drevený stôl, štyri stoličky, hnedá skriňa a dve postele. Vyzeralo to tam, ako v blázinci. Všade sa povaľovali kusy odevu, po skrini sa driapali štyri malé mačiatka, na stole boli hodené nádherné šatky a divadelné farby boli rozhodené po celom koberci. Steny boli pomaľované a vyzerali ako manéž v cirkuse.
„Kde to vlastne som?“ opýtala sa princezná ešte raz, akoby nemohla uveriť vlastným očiam.
Spoza stola vyskočilo asi dvanásťročné dievčatko a doslova sa zavesilo na Anglow, „Si v dome, kde bývajú cirkusanti bez cirkusu!“
Anglow sa odtiahla a zahľadela sa dievčaťu do usmiatej pomaľovanej tváre. Vyzerala ako klaun. Ale veľmi smutný klaun, lebo aj keď sa dievčatko usmievalo na plné ústa, v jej očiach sa zračil akýsi smútok.
„Vy nemáte cirkus?“
Dievča pokrútilo hlavou, dlhé husté hnedé vlasy sa mu rozplietli z vrkoča a ono si ich chytilo do ruky a pohladilo ako bábiku, „Nemáme cirkus. Sme klauni, z ktorých sa nikto nesmeje.“
Anglow pokrútila hlavou nad tou nespravodlivosťou sveta a z batoha vytiahla plný mešec, „Dúfam, že toto vám bude stačiť na nový cirkus so všetkým, čo k tomu patrí.“
Dievča zvýsklo, vyskočilo na stôl a urobilo pár sált a mlynských kôl. Takmer zadlávilo mačku, keď dopadlo posediačky na vrch skrine.
„Ďakujeme! Ďakujeme ti!“
Anglow sa usmiala a neprítomne pokývala hlavou. Chcela sa dostať von zo stromu. Bright ju vyviedol von, kde sa zrazu namiesto snehových plání nachádzala púšť. Princeznej sa to akosi nepozdávala a otočila sa, aby sa Brighta opýtala, čo sa stalo a zároveň mu poďakovala za pomoc.
Ale nikto tam už nebol, po strome nebolo ani stopy.
A tak sa Anglow brodila púšťou až do neskorého poobedia, kedy sa pred ňou akoby zázrakom vynorilo jazero. Vždy, keď sa Anglow pozrela na ľavo, videla v diaľke vysoké veže svojho rodného zámku. Ani sa nečudovala, veď zámok bol vysoký ako Empire State Building.
Jazero sa ukázalo byť vodnou nádržou, okolo ktorej sa slnilo množstvo ľudí. Anglow sa po celodennej ceste púšťou ponorila do príjemnej vody, opláchla si spotené a zaprášené telo a vyprala čierno-červené šaty.
Po pár minútach strávených ležaním na tráve k nej pristúpil nejaký mladý pohľadný muž. Vzal ju za ruku a ťahal do vody. Tam sa vyštverali na neveľkú drevenú plťku a plavili sa z jednej strany nádrže na druhú.
Anglow sa cítila, akoby muža poznala celý život a mala ho veľmi rada. Azda to bolo akési kúzlo, ale ako tak spolu ležali na plti, chytili sa za ruky a nežne sa pobozkali, pričom sa pred dotieravými pohľadmi okolo sa plaviacich ľudí skryli za knihou Slovník spoločenských vied, ktorá sa zrazu ocitla v mladíkovej ruke. Kniha ihneď po bozku zmizla.
„Princ, začína mi byť chladno. Asi by sme sa mali vrátiť k brehu,“ povedala Anglow. Vôbec sa nečudovala, že muža oslovila „princ“. Všetko sa zdalo byť také prirodzené a jednoduché.
„Iste, princezná,“ odvetil princ a plť sa samovoľne pohla k brehu, kde obaja vystúpili, ruka v ruke.
Anglow sa zahľadela na vodnú hladinu, ktorá zrazu začala klesať. Dno vodnej nádrže bolo o pár minút úplne suché a princeznú to nahnevalo, keďže chcela vodu. Všimla si, že pri jej nohe je vodovodný kohútik a tak ho pustila. Nádrž sa začala pomaly napĺňať.
„Čo to robíš?“ opýtal sa jej princ a položil jej ruku na plece.
„Chcem naspäť vodu,“ odvetila Anglow, akoby to bola úplná samozrejmosť.
Princ zavrtel hlavou a pery sa mu zvlnili v nežnom úsmeve, ktorým obdaril svoju princeznú, „Ono sa to naplní aj samé. Pozri sa na druhú stranu.“
Anglow sa zahľadela na druhý breh. Princ mal pravdu. Valili sa odtiaľ vodné vlny a naplnili vodnú nádrž až po okraj, a tak Anglow zavrela kohútik.
Tiene okolitých stromov sa predĺžili, ochladilo sa. Princ zobral Anglow okolo pása a spolu sa bosí pobrali ďalej od vody, kde na trávnatú plochu netienili žiadne stromy.
Tam už sedeli dôstojníci , vojaci a iní princovi prisluhovači a priatelia. Princ si k nim prisadol na stoličku, na stôl položil papier, ktorý sa mu v ruke tiež zjavil odnikiaľ.
„Zahráme sa dračák a potom už pôjdem. V svadobnú noc predsa nemôžem vynechať vášnivý sex,“ povedal princ a žmurkol na Anglow.
Tá nechápavo vypleštila oči a otvorila ústa, ale nič nepovedala. Aj tak sa na ňu nikto nepozeral, iba sa všetci rehotali ako také kone.
Princezná si sadla na trávu a čakala, kým muži dohrajú. Všimla si tiež, že poniektorí mali na stole položené karty – chystali sa hrať Magic a Vampire.
Zrazu, akoby Anglow niečo osvietilo, si princezná uvedomila, že toto celé je len hra. V skutočnosti ona nie je princezná a ten muž nie je princ. Bolo to len akési podivné divadlo, v ktorom sa ocitla.
To bude nejaká Reality Show!
Asi o hodinu muži dohrali a ona a princ sa pobrali do zámku. Opäť vyskočili na jeden magnet a ten ich priviezol až k stolu, kde sa spoločne navečerali s celým osadenstvom kráľovského zámku.
Anglow ešte stále vŕtalo v hlave, kedy sa s princom stihla zosobášiť, ale túto myšlienku prekryla neodbytná myšlienka na sex. Dúfala, že princ len žartoval a nič také sa nestane. Síce sa jej tento mladík páčil, ale určite nie až tak, aby sa s ním rovno vrhla do postele.
No ako sa neskôr dozvedela, nemala veľmi na výber.
Po večeri sa vyšplhala do najvyššej veže, kde bola malá miestnosť s jednou posteľou pre dve osoby. Tam sa malo odohrať to, čo sa údajne väčšinou v svadobnú noc robí. Princezná si maličkú miestnosť poobzerala, no nebolo tam dokopy nič. Iba všade tkané koberce, posteľ, troje dverí a dve plastové okná, za ktorými bol kopec. Zámok bol teda vytesaný do skaly, a keď Anglow otvorila okno, zistila, že sa z neho dá poľahky dostať von do lesa.
„Slečna, ja viem, čo vás trápi,“ ozvalo sa z chodby. Bola to Anglowina slúžka. „Nedajte sa znásilniť, ak to sama nechcete!“ povedala a zbehla dolu schodmi preč.
Anglow si vzdychla a modlila sa, aby mal princ pre ňu pochopenie. Sadla si na posteľ a pootvorila okno.
„Anglow, som tak rád, že sme tu spolu,“ povedal princ keď vošiel do izbietky a zamkol za sebou dvere.
Princezná sa neisto posunula bližšie k oknu, „Ale to s tým sexom si nemyslel vážne, však? Lebo sa mi síce páčiš, ale nepoznám ťa dlho a ani dosť dobre na to, aby...“
„Damned,“ zašepkal princ a začal si popod nos mrmlať niečo v angličtine. Potom sa na ňu usmial, sadol si na posteľ a povedal, „Pozri, keď to urobíme, dostaneme každý bonus. Rodinný dom, auto, chladničku, práčku, vysávač, domáce kino a podobne.“
Anglow bola úplne zmätená. Mladík totiž držal v rukách časopis a listoval v ňom. Princezná v ňom zahliadla pekný rodinný dom so záhradkou a posunula sa k nemu bližšie.
Časopis zmizol a princ sa vrhol na Anglow, „Je to len jedna noc, miláčik.“
„Nie! Nie!!!“ vykríkla princezná, kopla muža do hrude a vyliezla na okenný trám. Chcela sa čo najskôr dostať von a utiecť preč.
„Mne neutečieš!“ skríkol princ a chytil princeznú za pás. Vtiahol ju naspäť do izby, zavrel okno a v sekunde sa na ňom objavili zámky.
„No tak, Anglow,“ prihovoril sa jej nežne. „Ja nechcem byť na teba zlý, ale celá krajina bude očakávať nášho potomka. Okrem toho, kým sa spolu prvý krát nevyspíme, podľa tradície nesmieme vojsť do našich izieb,“ ukázal na dvoje dverí na opačných stranách izby.
Anglow prevrátila oči, ľahla si a zakryla sa až po uši.
„Dotkneš sa ma a ja ťa zabijem,“ povedala tónom nasratého cholerického masového vraha.
Princ rezignoval a tiež si ľahol. Svetlo na fotobunku zhaslo, všade sa rozhostila tma.

-o-

Na druhý deň ráno sa Anglow zobudila sama. Princ odišiel na poľovačku a ona sa rozhodla ísť na koči do mesta po ukradnuté veci. Boli to len drobnosti, ktoré jej nedávno zmizli, ale keďže nemala čo robiť, rozhodla sa ísť si po ne. Ako vedela, kde ich má hľadať, netušila ani ona sama.
Keď vošla do bytu, uvidela tam len otrasný červený koberec, skriňu a okno, za ktorým už svietili hviezdy, keďže cesta do mesta bola dlhá a Anglow sa tam vybrala až poobede.
Za skriňou objavila princezná svoj zelený župan, na parapetnej doske boli ďalšie odcudzené drobnosti. V rukách sa jej zrazu zjavil list a nejaké papiere.
List bol od princa. Písal v ňom o tom, že princezná zraňuje jeho city, keď mu nedovolí vyspať sa s ňou. Ďalej tam bola tabuľka, ktorá poukazovala na princove city voči Anglow, to, ako ich ona ničí a ako ho tým týra. Boli tam aj výsledky nejakých psychických testov, ktoré mohli princa nepriaznivo ovplyvniť, v prípade, že mu nedá to, čo chce. Anglow sa z toho takmer rozrehotala na plné ústa, ale podarilo sa jej príval smiechu úspešne zadržať. Na ďalšom papieri bolo napísané niečo o nej.
Viem liečiť dotykom a zahojiť tak akúkoľvek ranu. Viem ľuďom vsugerovať vlastné myšlienky a tiež čítať tie ich, ale nie som schopná dokonalej telepatie, čítala.
„Nie je dôvod tu dlhšie ostávať,“ povedala nakoniec princezná kočišovi, a tak obaja nasadli do koča a pobrali sa do zámku, kde na nich čakala chutná večera.
„Aká bola poľovačka? Vaše ego na nej dúfam bezo mňa nijak neutrpelo,“ uškrnula sa Anglow na princa.
Princ sa zarazil, no potom ju nežne pohladil po líci a pobozkal na pery. Anglow striaslo. Nie však od strachu alebo zimy. Princ bol v tej chvíli neodolateľný a príťažlivý ako magnet a zjavne o tom vedel. Anglow sa však premohla. Zhlboka sa nadýchla a odkráčala do izby v najvyššej veži.
„Ako vidím, ani dnes sa ti nechce,“ povedal princ namrzene a ľahol si k princeznej. Ruku dal pod tenkú nočnú košieľku a chytil ju okolo pása.
Anglow ustrnula, no nevydala zo seba ani hláska.
„Keď sa hráš na tuhé drevo, prestávam mať chuť aj ja,“ zavrčal princ.

-o-

Podobné posteľové scénky si princ a princezná zahrali ešte niekoľko nocí po sebe, kým sa princ nerozhodol ničiť princeznú aj inak, ako psychicky.
„Vieš, že si čarovná?“ opýtal sa jej raz večer a pohladil ju po vlasoch. Potom sa otočil, odnikiaľ vytiahol nôž a rozrezal si dlaň.
„Môžeš mi to zahojiť,“ povedal a žmurkol na Anglow. Tá mu oblizla ranu a tá sa zacelila, akoby tam nikdy nebola.

-o-

O pár dní na to bol princ zase na poľovačke. Zaútočil na neho diviak a prebodol mu klami chrbát. Anglow zvreskla od bolesti a omdlela. Našťastie v tom čase ešte vylihovala v posteli.
O pár hodín prišiel do izby sluha, aby oznámil princeznej, že jej muž je zranený. Keď uvidel krv na Anglowinom chrbte, zalarmoval celý zámok.
Princa, ktorého nič nebolelo, medzitým obviazali kadejaký mastičkári a ten sa potom urýchlene rozbehol do veže. Nemal ani potuchy, čo spôsobilo to nevinné obliznutie jeho dlane.
Anglow si tak totiž pripútal k sebe a ona preberala všetku jeho fyzickú bolesť na seba aj s ranami. A stopy po kloch vyzerali na jej chrbte ako dva veľké červené krátery.
„Nemôže sa dotykom vyliečiť sama?“ opýtal sa princ bezradne pobehujúc okolo lekára.
„Nie. Bolo by to možné len vtedy, keby ste si ju nepripútal fyzickou bolesťou.“
Princ zaúpel, „Nedá sa to nejako zvrátiť? Ja som fakt nechcel!“
Lekár sa zamyslel, „Išlo by to... Ale na to neexistuje liek, iba kúzlo. Bolo by dobré, keby sa prebrala, ale v tomto stave je to slabá nádej. Ak prežije do večera, bude to zázrak.“
Princovi sa v očiach zaleskli slzy, pohladil princeznú po vlasoch a sadol si k nej na posteľ. Pobozkal ju na studené líce. Život z nej pomaly vyprchával ako bublinky z piva.
„Pohla sa,“ zašepkal princ mŕtvolným hlasom a ukázal na Anglowinu ruku, ktorej prsty sa skutočne hýbali.
„Asi posmrtný kŕč. Nervy...“ zhodnotil lekár „optimisticky“.
Princ do neho hodil Filozofický slovník, ktorý, ako ostatne všetky predchádzajúce knihy, zobral odnikiaľ.
Anglow zažmurkala a pozrela na princa. Potom zase zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.
„Teraz vás musí poraniť a zahojiť ranu dotykom. Ale nie pier!“ povedal lekár, ktorý sa už spamätal z rany knihou.
Princ prikývol, z prsta si vycucal dýku a podal ju princeznej. Tá ho porezala na ruke a dotykom ranu zahojila. Potom zaklipkala očami, chytila si chrbát a keď na ňom nič necítila, usmiala sa. Stopy po kloch tam už neboli.
Princ zdvihol Anglow do náruče, vystískal ju, vyobjímal, vybozkával a lekár medzitým radšej opustil dvojicu.
„Som tak rád, že žiješ!“ povedal princ a položil Anglow späť do perín. Pohladil jej hladké telo a ruka sa mu šmykla aj po jej stehne.
„Ale ja nie,“ zasyčala princezná a nejakým zázrakom otvorila dávno zamknuté okno.
Princ sa rozzúril a odnikiaľ vytiahol reťaz. Anglow medzitým vyliezla von a utekala preč lesom.
„Mne sa neskryješ, ty mrcha nevďačná!!!“ zachrčal princ, keď vbehol do lesa. A pár minút na to zistil, za ktorým stromom sa jeho žena skrýva. Hodil okolo nej reťaz, omotal ju, aby sa nemohla ani pohnúť a nechal ju tam.
Po niekoľkých hodinách Anglow zachrípla a nemohla ďalej kričať o pomoc. Slzy jej stekali v prúdoch a padali na zem.
Keď sa zotmelo, princ jej doniesol večeru a nakŕmil ju. Nepovedal jej ani slovo, nevšímal si jej slzy.
Celý ďalší deň pršalo. Anglow bola mokrá a premrznutá, hlas sa jej ešte stále nevrátil. Princ ju prišiel znovu trikrát nakŕmiť a potom odišiel neberúc ohľad na jej stav.
Keď bola Anglow priviazaná tretí deň, od vyčerpania už nevedela udržať otvorené oči, telo jej ochablo ako bábka a odpadla.
„Kto je to?“ povedal akýsi hlas a princezná sa zobudila.
Pred ňou stáli dvaja mladíci, pravdepodobne bratia, pretože vyzerali ako dve vajcia – obaja bieli a guľatí.
„Som princezná Anglow. Môj manžel ma sem priviazal pred tromi dňami,“ princeznej sa vrátil hlas a tak im povedala, čo sa stalo.
Mladíci, zhrození princovým zaobchádzaním s vlastnou ženou, ju odviazali a odprevadili až k oknu, z ktorého práve vychádzal princ.
Všetci ho napadli, zviazali železnou reťazou a hodili do izby. Princezná sa rozhodla, že ho tam nechá až kým si to nerozmyslí. Mladíkom potom dala bohatú peňažnú odmenu, ku ktorej priložila aj novú práčku značky Samsung a nezabudla im dať šľachtické tituly.
A tak sa kráľovstvo opäť ocitlo na pokraji krachu, keďže Anglow nebola žiadna ekonómka ani obchodníčka. Napriek tomu si princezná žila dobre, trikrát denne kŕmila svoje domáce zvieratko – princa – a mala sa proste princeznovsky úžasne.