Do kúta dopadlo svetlo baterky. Myš ostala prekvapene stáť. To bol ten správny moment. Na hlinenej podlahe zabubnovalo niekoľko väčších kameňov. Chvíľu nebolo nič vidno, no stihol priskočiť aj s palicou,a len čo prach zmizol rozmáchol sa, aby zabil zmietajúcu sa myš.
Teraz!
Ak bude ešte chvíľu takto uvažovať, spamätá sa a ujde. Ešte chvíľu...
Nečinnosť rozhodla. Myš sa prevrátila na nohy a ušla do najbližšej diery. Pustil pohrabáč a cítil akýsi zvláštny pokoj.
"A myslíš, že tam môžeme? Sú to naši, ale..."
"Je mi úplne jedno, či tam môžeme. Ja idem. Nechcem nič iné, len zabiť nejakého Srba." Úzke štrbiny očí sa blýskali, tvár mal červenú a stuhnutú do grimasy od nenávisti.
Ante teda vykročil za ním. Dražen zrejme ide robiť blbosti, no ani on nemal kam tento večer ísť a už pol mesiaca v sebe dusil zlosť za zabitého strýka. Radšej ale siahol po svojom ruskom samopale, ktorý HVO potiahla v juhoslovanskom vojenskom sklade kdesi pri Bihaći. Aj ostatní sa pohli.
Dražen robil veľké kroky po blatistej ceste. Ďalší išli v rade za ním, ruské zbrane sa im pohupovali na pleciach. V ruke žmolil zaistený granát. Vyrobené na Slovensku. Hm. Možno na Slovensku, no teraz roztrhá nejakého Srba. Rozdriape ho na cucky, sviňu jednu, až z neho nič nezostane. Až potom bude rozmýšľať prečo. Ešte mu aj zničí dom, všetko tam pozabíja, v dedine, čo bola jeho svetom, kde žila jeho rodina, než došli Srbi a všetkých zabili. Nahádzali ich do jamy ako zvieratá a spálili, predtým ešte znásilnili všetky ženy. Pri spomienke na svoju sestru ho chytil šialený amok. Pridal do kroku.
Ante sa váhavo obzeral po okolitých kopcoch, ktoré lemovali cestu. Srbi odtiaľ zvykli ostreľovať, z tamtoho vypáleného vrcholku dokonca dočiahli aj na Bosansku Guču. Teraz by to už ale hádam mohlo byť bezpečné. Ak sa nevrátili.
Váhavé večerné slnko osvetľovalo Bosansku Guču, ktorej prvé domy sa objavili za zákrutou. Pár polozboreným domom a niekoľkým zlátaným prístreškom trónila biela vlajka chorvátsko-moslimskej federácie. "Je naša!", zreval Dražen. "Však my tým hajzlom ukážeme, čo je to naše!"
"Vylezte vy srbskí hajzli", vrieskal Dražen zvierajúc v ruke samopal. "Vylezte, nech vás dodrbeme!" Ostatní len pasívne čakali, čo urobí Dražen. Bolo im to jedno.
Spŕška guliek prevŕtala nápis v cyrilike označujúci vchod do obce a o označkovala biely múr najbližšieho domu. Ulica M.Obrenovića, hlásil červený nápis na ňom. "Ja vám dám vašeho sk...ného Obrenovića! Je to taký istý bastard ako ten váš Sloba alebo Karadžič! Hajzli tak vylezte!" Ďalšia salva rozbila okno oproti. "Nech vás zachráni váš doj...ný Karadžič vy špiny!"
"Nepočujete, čo som povedal? Tu máte!", pokračoval Dražen a hodil granát do dvora opodiaľ. Výbuch otriasol celou záhradou a pár dosiek chlieva sa rozletelo.
Ostalo len ticho, do ktorého bolo zbytočné strieľať a búšiť. Draženom zalomcovala bezmocná nenávisť, keď si to uvedomil, a mal ešte väčšiu chuť niekoho zabiť.
Obec bola prázdna. Na čerstvo zbúranom dome pár metrov ďalej si všimol zelený polmesiac nasprejovaný na polostene a nápis Allah akbar. Niekto ich predbehol.
Dražen hodil od zlosti samopal na zem. "Moslimovia už zrejme odtiaľto všetkých zobrali, Dražen. Mrzí ma to", snažil sa ho utešiť Ante. "Hajzli mohamedánski, keď sú bratia, mali nám niečo nechať!"
Ante si zapálil cigaretu a chlapi sa otrávene rozišli po prázdnych domoch hľadať nejaký chlast alebo tabak.
Dražen sa len díval na spustlé biele múry domov, samopal ešte vždy na zemi. Ante vyfúkol dym.
Zrazu sa odkiaľsi z konca vsi ozvalo čosi ako plač. Bolo to prenikavé a hneď to stíchlo. Dražen schytil samopal a rozutekal sa tým smerom ako zmyslov zbavený, rukou stláčajúc kohútik až to bolelo. Náboje prskali všade naokolo kropiac rozbitú asfaltku pred ním a fasády bývalých ľudských obydlí. "Zabijem vás, srbské svine, vrazím do jamy a spálim...", reval z plného hrdla až ho škriabalo, o to viac kričal slová zabijem a spálim. A utekal...
Ďalší výkrik sa mu zabodol ako kopija do boku. Obzrel sa a zbadal menší dom s červenou strechou. "Tam ste! Nech vám Karadžič pomáha teraz! Nech vám hocikto pomáha teraz!" Ťažkou topánkou rozkopol dvere a ocitol sa v chodbe, kde boli veci bez ladu a skladu pohádzané po zemi, ako ich tam nechali podobné akcie bosnianskych Moslimov. Odkopol plyšového medvedíka, ktorý mu stál v ceste a rozrazil najbližšie dvere.
Bola to obývačka a zastihol ho tam opäť krik. Teraz už bol nepretržitý a išiel akoby spod doskovej podlahy. Zbadal sekeru na stole a bez váhania ňou začal rozrúbavať podlahu. Laty sa prepadali jedna po druhou kamsi dolu neschopné odolávať tomuto zúrivému útoku. Konečne vznikla dosť veľká diera, aby ňou preskočil do tmy dole.
Ovalil ho vlhký zápach pivnice. V rohu miestnosti svietila petrolejka a pri nej sa chúlil na krátko ostrihaný chalan a vzdorne na neho hľadel. Vedľa neho ležala postaršia žena v kaluži krvi. Oči mala akoby opuchnuté a nehýbala sa.
"Tak ma zabi, ty chorvátsky potrat. Pre nič iné si sem nedošiel, viem to. Ako to urobili islámisti mojej mame." "Ty ma ešte budeš urážať, ty, ty srbský pravoslávny žebrák, ty vrah!" Draženovi sa oči zúžili do štrbín a krv mu vrela ako sa blížil k sediacemu srbskému vojakovi, ktorý mal hlavu na kolenách a stále sa na neho díval s odporom. Dražen ho kopol z celej sily do hlavy, odskočila dozadu a stiahla celé Srbovo telo ako handru. Pomaly sa snažil zodvihnúť zo zeme, kam ho zrazil Draženov kopanec, nakoniec sa mu len podarilo otočiť hlavu s krvavým nosom a ústami.
"Tak čo Ti mám spraviť najskôr ty skinhead? Dúfam, že si sa v Sarajeve nazabíjal dosť ľudí za to, že sa narodili ako Chorváti. Prepálim ti najskôr gule, alebo ťa ešte dokopem?"
Srb už nehovoril nič. Dražen po krátkej zmätočnej pauze na neho namieril samopal. Nenávisť kulminovala v najvyššom bode. Ešte raz sa pozrel svojej obeti do tváre. Však on mu ukáže svini jednej. Pripravil sa na zmačknutie spúšte. Nenávidel všetkých, a teraz to ukáže, vyzabíja každého, koho stretne.
Ešte posledný raz sa pozrel do tváre svojmu nepriateľovi. Otočil sa, obzrel sa po celej pivnici a zlosť sa zmenila na čosi iné, rovnako silné. "Vy svine, prečo ste to urobili? Prečo ste mi zabili sestru a rodičov? Čo vám spravili, vy hajzli?", zreval nalomeným hlasom a zatriasol sa. Zvnútra sa na neho valila vlna plaču. Nával sĺz zmietol aj posledné zábrany, ktoré hovorili, že nikdy neplakal a že všetkých nenávidí. Nešlo to zastaviť, aj keď celý jeho intelekt chcel. Padol na kolená a pustil samopal. "Chodil som ku skautom v Sarajeve. Prečo ste ich všetkých zabili vy k...vy?" Tvárou sa zložil na vlhkú pivničnú podlahu a obklopila ho tma, v ktorej videl iba svoj plač a seba.
Srb hľadel otrasený a neschopný slova na Draženov chrbát, ktorý poskakoval v pravidelných intervaloch. "Aj ja som bol skaut. V Sarajeve. Mrzí ma to...celá vojna...", ani on to už nevydržal. "Ja viem, že začali naši, ja som nechcel ísť a nikoho som nezabil..."
Päť minút obaja len ležali a plakali a neboli schopní nič povedať. Potom Dražen vstal, chytil svojho srbského brata za plecia a rýchlo vyhŕkol:"Počúvaj, až bude po vojne, počúvaš ma? Keď bude po vojne, stretneme sa obaja v Sarajeve a založíme tam oddiel. Rozumieš, až bude po vojne." "Áno", odpovedal Srb dívajúc sa na neho zaslzenými očami, "až bude po tej sk...nej vojne."
"Teraz zdrhni k svojim. V Sarajeve!" Dražen sa otočil a vybehol von.
Ante stál o pár domov ďalej a stále fajčil. Ďalší doniesli zopár fliaš pálenky a vodku. "Viac tam nebolo", ozval sa Goran. "A že tí mohamedáni nepijú, k...ti." Goran si odpľul. "Mimochodom, kto bol v tom dome?",spýtal sa Ante a vyfúkol dym. "Nejaké decko. Už nežilo, keď som tam dorazil. Poďme domov."
"Poďme",súhlasil Ante. "Dnes večer sa ožereme jak psy." A pobrali sa.
Dražen v ten večer nepil.

 

Nazov	Napisal	Mail
Bosnia	Ján Filip	jfilip@sita.sk
http://www.apoviedky.unas.cz/