Chytený

Richard sa posadil na posteli. Plytko dýchal, po chrbte mu stekal pot. Vyzeral, akoby práve dobehol maratón, no on necítil žiadnu fyzickú bolesť, či vyčerpanie. Jediné, čo cítil bol des a strach, ktorý sa usadil v najtemnejšom zákutí jeho mysle.
Pár krát zažmurkal kým jasnejšie uvidel svoju spálňu. Všade bola ešte tma, hodinky na nočnom stolíku ukazovali pol piatej preč. Richard vedel, že nezaspí. Po strašnej nočnej more ho aj chuť na spánok ihneď prešla, a tak sa rozhodol vstať a uvariť si kávu.
Možno by som si konečne mohol sadnúť k tomu nedokončenému „veľdielu“, pomyslel si ironicky, keď si sadal s hrnčekom, z ktorého sa výdatne parilo, k svojmu laptopu.
Kroky sa zrýchľovali a srde jej búšilo. Kvapky dažďa dopadali na okenné rímsy. V škole bola tma a hrozivé ticho. Utekala chodbami a za chrbtom cítila nebezpečenstvo. Nechcela zomrieť.
Richard si potichu prečítal posledný odstavec stodeväťdesiatej tretej strany svojho nového thrilleru. Ešte stále s ním nebol dostatočne spokojný a záver nie a nie vymyslieť. O dva mesiace ho mal odovzdať vydavateľovi a dovtedy by si ho ešte rád prečítal a opravil to, čo sa opraviť dalo.
Spisovateľ sa oprel o operadlo stoličky a rukami si prehrabol svoje pieskovohnedé vlasy. Zhlboka sa nadýchol a uvoľnil svaly.
Nápad stále neprichádzal, káva už vychladla, vonku sa začalo rozvidnievať. Stromy pred oknom vrhali do izieb zvláštne pokrútené tiene, slabé svetlo presvetlilo miestnosti.
Zrazu Richarda strhlo. Po chrbte mu prebehol mráz a všetky chlpy na tele sa mu zježili. Nočná mora sa mu zjavila pred očami ako celistvá situácia. Mal strašidelný pocit, že jeho sen bol viac, než len obyčajným snom.

***

Bol v chráme. Všetko okolo zahaľovala akási zlatá hmla, pod ktorej dotykom sa strácali všetky farby a zostávali len tiene. Bol veštcom minulosti a budúcnosti.
Kdesi vzadu, v miestnosti pokrytej zlatým mramorom, sa odohrával zúrivý boj. Richard vedel, že musí zabiť, aby sa on stal skutočne voľným. V pravej ruke tuho zvieral obradný nôž a opatrnými krokmi sa približoval k vchodu do miestnosti. Začul ako sa o seba zrazili meče. Vedel, na ktorú stranu sa má pridať a tak aj učinil.
So šialeným krikom vbehol dnu a vrhol sa na jedného z mužov. Zvalil ho na zem a do srdca mu zabodol strieborný nôž. Muž naposledy vydýchol a Richard vstal.
„Odnesieme ho na oltár. Budem veštiť z jeho vnútorností. Nech nám bohovia pomáhajú!“ povedal Richard a spolu s druhým mužom odniesli mŕtvolu na chrámový oltár.
Richard muža rozrezal a jeho vnútornosti položil na bok. Potom telo zhodil a niektoré orgány rozložil do tvaru pentagramu, pričom do jeho stredu vložil srdce.
Zrazu pocítil prenikavú bodavú bolesť v chrbte, a keď sa toho miesta dotkol, ucítil tam akúsi tekutinu. Keď ruku odtiahol a pozrel na dlaň, zmeravel od hrôzy – uvidel tam svoju krv. Cítil, že rana sa zväčšuje a trhá jeho telo. Spadol na zem a prosil o pomoc všetkých bohov. Muž, ktorý mu pomohol odniesť mŕtvolu tam len stál a prizeral sa utrpeniu svojho veľkňaza.
„Chceli ste moc, chceli ste nesmrteľnosť a tu máte odplatu. Hádes vás potrestal,“ povedal muž a odkráčal z chrámu.

***

Richard si utrel pot z čela. Ten strach, ktorý ho uchytil do svojich osídel, keď sa videl umierať, ho znovu ovládol. Cítil sa vyčerpaný a slabý a keďže vedel, že nič nenapíše, rozhodol sa ísť si ľahnúť. Zatvoril laptop a odišiel do spálne.
Snívala sa mu tá istá nočná mora a on sa znovu videl umierať. Videl krv na svojej ruke, strach mu opantal myseľ, nevedel sa hýbať.
„Buď prekliaty, Hádes!“ vykríkol zo sna a spadol z postele.
Na chrbte sa mu zjavila krvavá škvrna a šírila sa ďalej. Na dlani sa mu zaleskla čerstvá krv.
Richard sa videl umierať, cítil, že jeho čas práve vypršal, des mu zahmlil zrak a on sa zrazu nevidel ako veľkňaza, ale stal sa ním. Pozeral sa do hadích očí svojho zradcu, jeho ústa prosili o milosť a zľutovanie. Nevedel, že všetko okolo je len snom, bláznivým výmyslom jeho prepracovanej mysle.
Richard Kirk sa ocitol vo vlastnom thrillery, vo vlastnom Dome hrôzy.
Vlasy mu obeleli, telo zmeravelo a zosivelo.
Na laptope sa objavil krvavý odtlačok ruky.