Genius

Svitalo škaredé novembrové ráno. Cez rozbité okno fučal mrazivý vetrík. Pomaly sfukoval papiere zo stola. Napokon rozbil aj bustu Ľudovíta Štúra. Jej črepiny sa rozsypali po izbe.

Prvé slová Inžiniera Génia toho rána patrili protištátnym živlom. “Čertovskí maďaróni,” vzdychol si pri pohľade na rozbité okno. Vstal z postele a smutne začal zbierať črepiny národného buditeľa.

“Aspoň sa toho chudák Ľudovít nedožil, položilo by ho to,” povedal polohlasne Génius. Naložil črepiny do papiera a vyhodil ich do smetného koša.

Obliekol sa, oholil, a zišiel si po čerstvé vydanie Slovenskej Republiky. Stručne preletel titulky a zbalil si ju do aktovky. To ale ešte nevedel, aké ho v robote čaká prekvapenie.

Nasadol na autobus a ticho zahromžil, že do areálu SIS, kde trávi svoj pracovný život už od samého založenia, chodí len jedna linka. Upokojil sa až pri myšlienke, že na tom už miestni poslanci starostlivo pracujú.

Miernym posunkom obočia pozdravil vrátnika. S milotou to netreba preháňať - v každom človeku môže byť ukrytý zradca. Prešiel vestibulom a namieril si to na druhé poschodie, kde mal kanceláriu. Postavil na kávu a pozrel si odkazy.

Jeden z nich sa mu veľmi nepozdával. Bol síce na hlavičkovom papieri SIS, ale jeho náplň nezodpovedala štandardu. Stálo na ňom:

‘Tu si skončil, ideme po tebe... M.K.’

Bolo mu jasné, že nejde o vlastencov.

“Nikto zo SIS to nemohol byť,” uvažoval “to by nikto nespravil. Musí to byť zvonku. Možno ale predsa, nenašiel by sa v SIS aj niekto, kto by mohol... NIE!” Inžinier Génius tento variant zavrhol.

“Bolo by to oznámiť šéfovi. Takto to ďalej ísť nemôže.” povedal si Génius pri odchode z kancelárie. Jeho kroky smerovali až k najvyššiemu z najvyšších. Priamo pred ním sa otvárali dvere až k ... .

Ivan L., stálo na dverách, do ktorých vchádzal.

Za masívnym dubovým stolom sedel muž v okuliaroch. Proti svetlu mu nebolo vidieť rysy tváre. Celá jeho hlava bola ponorená v kúdole dymu. Za jeho stolom visela slovenská zástava.

“Prečo prichádzate pán ...”

“Génius, Inžinier Génius.”

“Ah, tak. Prečo prichádzate pán Génius?” začal muž a odklepal si z cigarety.

“Našiel som na stole odkaz s atentátnym obsahom.”

“Hm. Ako iste viete, musíme neustále bojovať s protištát-nymi živlami. Bohužiaľ, hrnie sa to na nás zo všetkých strán. Je mi naozaj ľúto, ale nejaký atentát nás nemôže zastaviť. Ozaj mi je ľúto...”.

“Na tom lístku boli ale iniciálky M.K.,” pritvrdil Génius. Muž zošpúlil pery:

“Ah, tak. Hm. To, pravda, mení vec. Dneska je to M.K., ktovie kto to bude zajtra...”

“Bolo by už s tým skoncovať,” navrhol Inžinier.

“Hm, veď to. Tento boj je ale nekonečný. Ale myslím, že viem, čo pre vás vymyslieť,” odkašľal si muž a vybral zo stola hrubú zložku. Nalistoval si v zozname meno Génius. Z príslušnej kolonky na neho pozeralo slovo spoľahlivý. To bolo určujúce.

“Dobre, pán Génius, myslím, že vám môžeme veriť. Máme tu pre vás naozaj lukraktívnu úlohu. Ide o zvlášť ožehavý prípad. Hm.” .

“Ak to pomôže vlasti, som ochotný zobrať všetko,” prehlásil nekompromisne Génius.

“Vlasti to určite pomôže, nemajte obavy. Pôjde ale o úlohu dosť náročnú, s nasadením vlastného života.”

“Ak to pomôže vlasti...” opakoval Génius.

“Hm. V tomto prípade sa budete bohužiaľ stretávať aj s národu nežičlivými silami... nebude to príjemná robota.”

“Kvôli vlasti sa aj cez bahno prebrodím.”

“V tomto prípade pôjde skôr o morálne bahno.” doplnil muž tlmeným hlasom.

“Podstúpim čokoľvek.” prisľúbil Génius.

“Ah, tak. Ide vlastne o územné nároky, viete. Hm. Skôr by som povedal o územnú neprávosť, spáchanú na našom národe.”

“Mám sem previezť Balaton?” opýtal sa Génius.

“Nie, na tom už pracujú iní. Hm. Poznáte Mars?”

“Je to hádam zem našich predkov, takže patrí nám?”

“Pripúšťam, že kolektív našich vedcov sprvu zvažoval aj túto možnosť, ale zdá sa, že tomu tak nie je.”

“Čo je teda s Marsom? Obsadili ho nedajbože Česi?”

“Presne to.” Muž ukázal na Génia ceruzkou. Na to si pripálil ďalšiu cigaretu. “Možno neviete, ale Mars je už od roku 1952 prerozdelený medzi pozemské štáty. Vtedajšie Československo,” muž si odpľul “malo jeden kráter napoly s Maďarskom,” na zemi pristál ďalší pľuvanec “V roku 1993 sa ako vieme Československo rozpadlo. Povedzme, že je to ako so slovenským zlatom.” Muž sa obzrel okolo seba. “Tá polka kráteru pripadla Čechom!”

“Aha, tak je to,” vzdychol si Génius.

“Je čisto na našej službe dostať šestinu na našu stranu.”

“Nemôžme si predsa dať Čechmi len tak kradnúť miesto na Marse. Dnes je to šestina kráteru, zajtra to bude možno Záhorie.”

“Tak, tak,” prikývol muž. “Nech sa páči, tu sú materiály. Robte s tým niečo.”

“Spravím, čo bude v mojich silách.”

“Hm. Dobre. A ešte niečo. Od dnes nie ste žiaden Génius, od dnes ste Húska. Áno?”

“Od dnes som Húska, je mi to jasné.”

“Tak sa do toho dajte. Nezabudnite ma o všetkom priebežne informovať,” povedal muž a cigaretou ukázal na dvere.

“Bude mi cťou,” odvetil sucho Génius. “Ako som už povedal, kvôli vlasti sa aj cez bahno...”

“S tým prirodzene rátame.”

Inžienier Génius vstal, mierne kývol hlavou a opustil miestnosť. Muž s tajomným úsmevom podišiel k oknu.

Vonku stále fúkal silný vietor. Obloha sa neustále zaťahovala. Pomaly začali na zem pristávať prvé snehové vločky. Génius bol práve na ceste do svojej kancelárie.

Na stole ležal odkaz s veľmi stručným, no nepríjemným obsahom.

‘Zajtra o 15.00 cestujete do Prahy.’

Účel cesty bol jasný. Pod rúškom tmy má Inžinier Génius preniknúť k čechistickým plánom. Nie, nebolo to prvý raz, čo mal ísť do archívov BIS. Aj tak to vždy vyžadovalo veľa sebazaprenia vôbec sa tých papierov dotknúť.

. (2)

Inžinier Génius pozrel na hodinky. Bolo štvrť na štyri. Na druhé nástupište práve prichádzal rýchlik z Budapešti. Vyšli z neho rôzni podivní ľudia. Génius pozorne preskúmal miestenku, vyhľadal svoj vozeň, a nastúpil. Spolu s ním sedeli v kupé aj dvaja ďalší. Ako si zapísal do notesa: Muž č.1 a Muž č.2.

Muž č.1 sa už pri nastupovaní predstavil ako Jónapotkivánok. Zjavne to nebol príslušník slovenského národa. Muž č.2 vytiahol z tašky SME. Začal v ňom listovať. Inžiniera Génia striaslo.

Netrvalo dlho a obaja muži sa dali do reči. Nadchýňali sa myšlienkou maďarskej autonómie na juhu Slovenska. Génius sa musel odvrátiť, keď počul ako si ujasňujú podrobnosti.

Napokon Muž č.2 poprosil Muža č.1 o nožničky. Následne vystrihol fotku Vladimíra M. z novín a zašpendlíkoval ju rovno nad Géniovu hlavu. Vybral z vrecka sadu nožov a začal do ich hádzať do obrázku.

To už Inžinier Génius nevydržal, vyšiel na chodbu, a zapálil si. Znechutene si prezeral českú krajinu. Veril, že späť pocestuje s nejakým vlastencom.

. Na Prahu sadala tma. Z budovy BIS odchádzali poslední ľudia. Inžinier Génius striehol za rohom.

V budove ostal len nočný vrátnik. Génius poodchýlil záchodové okienko. Dúfal, že sa tam nikto nezdržiava. Na rozdiel od SIS, však na záchode služba nebola.

Poobzeral sa naokolo. Vo výške dvoch metrov bol plechom zakrytý vchod do klimatizačného zariadenia. Génius prisunul z rohu stoličku a vybral šróbovák. Odkrútil skrutky, zložil plech a vliezol dnu. Pomaly sa plazil ponad vrátnicu a snažil sa nevzbudiť pozornosť. Preplazil sa až nad dvere kancelárie šéfa Oddelenia pre územnú celistvosť ČR. Nenápadne vyliezol z vetráku. Za dverami sa ozýval zvláštny bzukot. Inžinier Génius odstránil tri rôzne alarmy. Otvoril dvere a vošiel dnu.

Na ruky si natiahol hrubé gumené rukavice. Začal sa prehŕňať v kope papierov na stole. Nebolo tam nič zaujímavého. Vytiahol z vrecka zväzok pakľúčov.

V prvom šuplíku nebolo okrem obšírneho záznamu o februárovej akcii nič.

V druhom bol plán na opätovné získanie osady U Sabotů. Inžinier Génius si ho v krátkosti prelistoval. Tento plán už ale SIS získala a má pripavenú ofenzívu.

V tretej zásuvke bol protiofenzívny plán BIS. Tento SIS ešte nemala, tak si ho Génius opísal aj s náčrtmi do notesa.

Až konečne v štvrtej bolo po čo prišiel. Z lístku, ktorý vybral Génius zo zásuvky naňho pozeralo telefónne číslo NASA. Bolo jasné, čo majú Česi v úmysle.

Inžinier Génius po sebe poupratoval a odkradol sa z miestnosti. Spätne zapojil alarmy. Preliezol vetracou šachtou a cez záchodové okienko sa vytratil z budovy.

Cestou späť už cestoval s vlastencami.

(3)

“Chápem vážnosť situácie.” skonštatoval Géniov šéf odboru. “V boji s protinárodnými silami je prirodzene treba pokračovať. Nemožno sa zastaviť. Nie, to by nebolo správne. Je nutné byť v strehu deň-noc, vždy.”

“Je, je...” prisvedčil Génius.

“Pas vám prirodzene hneď vyrobíme, veď ako ináč. Dojdite s týmto...” podal Géniovi kus papiera “na dokumen-tačné. Chlapi tam pracujú naozaj spoľahlivo. Ani si nestihnete vylúštiť krížovku v Zmene a je všetko hotové.”

“Príkladný postup,” odvetil Génius spokojne a vsunul papier do aktovky. Vstal, pozdravil šéfa, a vyšiel dverami.

Zišiel do suterénu, kde bolo umiestnené oddelenie pre dokumentáciu. Dvere mu otvoril muž v čiernom kabáte. Génius mu podal papier.

“Na meno Húska, prosím.”

“To pôjde,” povedal muž tlmene a zavrel dvere.

Génius si sadol na stoličku a začítal sa v časopisoch, ktoré tu mali uložené. Hnus ním prechádzal, keď si čítal o niektorých krajinách, kde nepoznajú cyrilo-metodskú tradíciu.

“Ako môžu,” pomyslel si.

Po chvíľke sa vrátil pracovník v čiernom kabáte. Podal Géniovi cestovný pas, víza do USA a letenku British Airways, z ktorých ešte sálalo teplo. Spomenul čosi o príjemnom lete, načo sa odobral do zadných priestorov.

Letenka bola vystavená ešte na ten deň. Génius preto neváhal, išiel ohlásiť služobnú cestu.

Ohlasovňa služobných ciest bola na treťom poschodí. Génius oboznámil pracovníčku s úmyslom vycestovať do USA.

“Do USA...” zamyslela sa pracovníčka. Vybrala zo stola špeciálne hárky papiera. “USA, hm,” pozrela do papierov. “To sú náročné podmienky... vychádza to spolu s morálnou krivdou na pomerne dobré ohodnotenie. Na koľko dní ? ... Na desať? ... Hm ... Prináleží vám prémia - kniha s národnou tematikou.”

Otvorila zásuvku, vybrala z nej dielo ”Štúrovci” a podala ho Inžinierovi. Uložil ho do aktovky a s miernym pozdravom vyšiel z miestnosti.

Pred hlavnou budovou ho už čakala biela dodávka. ŠPZ - ka bola ukrytá pod hrubým nánosom prachu. To ale neplatilo iba o nej. Interiér bol napriek tomu zariadený vkusne a hlavne prakticky.

“Kam to bude?” spýtal sa vodič a pripálil si.

“Schwechat.” odsekol znechutene Génius.

“Fajn, tam to poznám,” skonštatoval chlapík za volantom. Naštartoval.

“Nedáte si whisky ?” navrhol pred hranicou. “Niečo nám tu zvýšilo.”

Génius zdvihol obočie. “Nie, moje poslanie vyžaduje tuhú triezvosť. V boji s protinárodnými živlami nemožno zľaviť požívaním alkoholockých nápojov vyrábaných navyše v zahraničí...”

Šofér sa pozrel von oknom. “Pripravte si pas,” podotkol. Inžinier otvoril aktovku a vybral z nej pas.

. (4)

Inžinier Génius sedel na modrej umelohmotnej stoličke a sledoval dav. Ľudia behali, rozčuľovali sa, nádavali. Kvôli nie príliš vydarenému počasiu bolo mnoho letov zrušených, alebo odložených. Málokto venoval pozornosť ohlásenému letu do New Yorku. Nie však Génius.

Vstal, vzal do ruky letenku s pasom. Pozrel na informačnú tabuľu, pristúpil k pultíku a predložil doklady.

V lietadle obsadil Génius miesto v obchodnej triede. Netrvalo dlho a vedľa si prisadol muž v šedom saku s čiernou kravatou. Niekoho pripomínal. Jeho tvár bola zanesená v nejakom dôležitom dokumente. Bol podozrivý.

Génius nenápadne skontroloval jeho totožnosť. Muž s čiernou kravatou sa s neurčitým úsmevom pozrel na svoj občiansky preukaz v Géniových rukách.

“Domnievam sa, že to patrí mne.” poznamenal a vzal si ho. Génius sa zamračil.

“Občianske preukazy by sa nemali vyvážať z republiky,” skonštatoval. Vedel, čo potreboval. Jeho spolusediaci nebol ten na koho sa podobal. Napriek tomu sa ale pre istotu aj tak rozhodol nezaspať. Z aktovky vybral knihu o kráteroch Marsu. S pocitom krivdy si prezeral obrázky slovenskej časti kráteru. Jeho meditáciu prehlušil štart lietadla. Génius si na pokyn zapol bezpečnostné pásy. .

Za Géniom sedeli dvaja muži. Z ich rozhovoru zachytil niečo o bombe a krvi v mene Alláhovom. To ho znepokojilo. Výbuch na palube by mohol ohroziť celé jeho poslanie. Vedel čo má robiť. Vstal, odstrčil spolusediaceho, a vydal sa na záchod hľadať bombu. Pretrmácal sa uličkou k dverám. Napriek výstražnému svetielku obsadené vybral z aktovky páčidlo a násilím dvere otvoril.

Z kabínky sa ozval piskot. Po prísnom pohľade letušky a stupňujúcich sa decibeloch panej v kabínke Génius dvere zavrel. Druhá bola obsadená tiež. Génius však nechcel riskovať daľšie incidenty a tak sa rozhodol radšej vrátiť na svoje miesto, kde dočítal Republiku.

Z druhej kabínky vyšiel chlapík s brčkatými čiernymi vlasmi a bradou. Zvyšky drôtikov, ktoré mu zostali v ruke, vyhodil do koša. Vybral sa smerom k letuške. Cestujúci spozorneli. Chlapík vytiahol nôž a chytil letušku pod krk. Začal niečo nezrozrozumiteľne mumlať. Génius sa odtrhol od novín, aby sa pozrel, čo sa deje. Pripadalo mu to ako protislovenské spiknutie. Obrátil sa za seba. Dvaja muži za ním padli na zem a začali sa modliť smerom na východ. Cestúci čakali, ako sa vyvinie situácia.

Vtom vstal z jedného sedadla muž. Dal si dole oblek, vyhrnul rukávy a zapálil si. Cigaretu hneď zmačkal a pobral sa smerom k chlapíkovi v modlitbách. Jednou ranou do hlavy ho položil na zem. Letuška sa mu ovinula okolo krku.

“Ďakujem vám,” zahláholila.

“Teď ne, drahá.” zdôraznil. Jeho kroky smerovali k záchodom. Cestou zneškodnil modliacich sa mužov. Rázne otvoril dvere na kabínke. Medzi cestujúcimi narastal šum. Boli nedočkaví, ako to dopadne. Po chvíľke sa vynoril muž, tentoraz s náložou v ruke. Zvyšné káble vyhodil do koša.

“Je to v pořádku.” prehlásil a zapálil si. Cestujúci začali tlieskať. Muž s cigaretou pozrel na Génia a suchársky sa zasmial. Génius vedel o koho ide. Bol to Jiří M., zamestnanec českej BIS. Génius sa dokonca domnieval, že ho vybrali na tento prípad.

To už bol ale Jiří M. obklopený davom ľudí. Génius sa urazene ponoril do novín.

. (5)

Lietadlo pokojne pristálo na letisku J.F. Kennedyho v New Yorku. Bolo osem hodín večer. Už predtým Génius vypracoval podrobný plán návštevy USA. Ako najhlavnejší bod určil mapovanie pohybu agenta Jiřího M. Návštevu NASA naplánoval na štvrtok doobeda.

Génius zbalil plán do aktovky a vybral sa do odbavovacej haly. Ako sa pri pasovej kontrole ukázalo, odborníci v SIS vyhotovujú cestovné doklady naozaj precízne. Génius prešiel bez najmenšich problémov v šľapajách agenta Jiřího M. Ten si pred letiskom zobral taxík, načo ho Génius nasledoval.

Jiří M. sa ubytoval v luxusnom hoteli Renaissance. Na recepcií zaplatil týždeň vopred a usídlil sa na izbe číslo 107. Génius nepredpokladal, že by sa Jiří M. v túto dobu vzdialil na pracovnú návštevu, a tak sa pobral preč.

Zaplatil si izbu v hoteli naproti, odkiaľ mohol nerušene pozorovať dianie na ulici a pred vchodom do Renaissance. Skôr než si stihol vybaliť kufre spozoroval ako agent Jiří M. opúšta hotel. Inžinier Génius pohotovo zobral kabát a vyšiel na ulicu. Aj v tejto dobe bolo vonku pomerne rušno. Napriek tomu nebolo pre Génia problematické Jiřího M. sledovať. Na rohu zahol do čínskej reštaurácie. Nebolo isté, či nemá schôdzku s nejakým protištátnym živlom. Inžinier sa preto rozhodol v reštaurácií zostať.

Interiér bol ozdobený čínskymi vzormi a na každom stole bol červený obrus. Génius si sadol do najtmavšieho rohu odkiaľ mohol nenápadne pozorovať okolie. Jiří M. si objednal. Po chvíli vstúpil do reštaurácie muž. Mal husté čierne fúzy, červené líca a baretku na hlave. Rozhliadol sa okolo a sadol si vedľa Jiřího M.. Začali sa o niečom rozprávať. Hovorili ticho, nebolo im vôbec nič rozumieť. Muselo to byť niečo tajné. Trvalo asi polhodinu než si muž s baretkou otvoril notes a niečo si doňho zapísal. Potom vstali a podali si ruky. Muž odišiel. Jiřímu M. doniesli jedlo.

Tu práca Inžiniera Génia končila. Zaplatil útratu a vrátil sa do hotela. Nevedel presne, čo sa v reštaurácií udialo. Šlo ale určite o niečo veľké. Muža, ktorý hovoril s Jiřím M. totiž identifikoval ako Istvána B., agenta maďarskej tajnej služby.

. (6)

Nasledujúce ráno vstal Génius až o deviatej. Zamračene sa pozrel von oknom. Obloha bola zatiahnutá a miestami popŕchalo. Na ulici sa tvorili mláky. Génius zišiel do haly na raňajky. Namazal si chlieb maslom a vzal pohár mlieka. Nenápadne pozoroval vchod oproti. Okrem bohato vyzerajúcich obchodníkov juhoamerického pôvodu s osobným sprievodom z hotela nikto nevychádzal.

Jiří M. zrejme plánoval zradné ťaženie proti slovenskej suverenite. Génius si nalial ďalší pohár, vypil ho a pobral sa hore. Situácia vyžadovala byť celý deň v pohotovosti. Zákerného Jiřího M. nešlo spustiť z očí. Génius sa zamyslel nad krízovým plánom. Pri dlhšom sledovaní musel byť nenápadnejší. Vstal a pobral sa schodami hore.

Mlčky odomkol dvere na izbe 205. S nedôverou sa pozrel naokolo, v tichosti otvoril príručku. Pri pohľade na piatu kapitolu o možnostiach transformácie vzhľadu zošpúlil pery a sám si prikývol, príručku pomaly zatvoril a vrátil do kufra. Poobzeral sa po izbe. Spod kvetináča s oschnutými kvetmi vytiahol papierový obrúsok. Nepokrčený ho vložil do vrecka na saku. Pred zrkadlom si uviazal čiernu kravatu a nasadil tmavé okuliare. Odkašľal si. Pred odchodom si natiahol čierne kožené rukavice. Izbu starostlivo zamkol a pobral sa von.

Zastal pred východom z hotela. Rozhliadol sa, či ho nikto nesleduje. S istotou sa pobral k najbližšej trafike.

“Times,” oslovil predavačku. Z vrecka vybral klbko slovenských stokorún. Medzi nimi sa jasne v dennom svetle vynímala dolárová bankovka. Pri jej vyslobodzovaní Géniovi začali padať na zem drobné mince a iné upomienkové predmety zo Slovenska. S pomocou okoloidúcich sa ich podarilo zozbierať a následne vyprostiť aj dolár zo zajatia slovenskej meny. Génius sa úctivo poďakoval, zobral Times a výdavok. S novinami bol Génius nenápadnejší.

Začalo pršať. Génius sa zamyslel. Cítil ako mu kvapky čoraz rýchlejšie dopadajú na jeho hlavu. Otvoril oči a pohol sa smerom k svojmu hotelu.

Vzal z recepcie kľúče, vyšiel po schodoch a siahol po kľučke. Zamračil sa. Priložil ucho k dverám. Z izby sa ozýval nejasný zvuk. Vtom niečo spadlo a rozbilo sa. Génius typoval vázu, ale nebol si istý. Súdiac podľa nadávok, ktoré nasledovali, to zrejme váza bola. Génius sa rozhodol konať. Opatrne odomkol. Stisol za kľučku a vošiel.

V jeho hotelovej izbe sa nezdalo byť všetko v poriadku. Pri stole ležala na zemi kôpka črepín. Posteľ bola prevrátená. Cez rozbité okno prúdil dovnútra chladný novembrový vzduch. V kresle oproti sedel za otvoreným kufrom podozrivý muž latinsko-amerického pôvodu a niečo v ňom hľadal. Génia si očividne nevšimol. Ten sa rozhodol priaznivú situáciu využiť.

Z vrecka na saku vytiahol papierový obrúsok. Nehlučne otvoril aktovku. Za pár sekúnd ťukal do malej fľaštičky a odpočítal šesť kvapiek na obrúsok. Fľaštičku zavrel a položil na stôl. Muž zavrel kufor a s povzdychom si obhliadal knihu o slovenských kultúrnych tradíciach. Náhle pozrel pred seba. Tvár mu zamrzla. Popri stene asi dva metre od neho sa prikrádal Inžinier Génius s vreckovkou v ruke.

Muž ani na moment nezávahal. Vrhol sa k rozbitému oknu a začal zliezať po odkvapovej rúre. Génius odhodil obrúsok. Z okna videl, ako sa prenasledovaný spúšta dole po rúre. Začal ňou kmásať, ale okrem poškodenia hotelového exteriéru nič nedosiahol. Neostávalo nič než sa spustiť.

Na chodníku sa Génius v rýchlosti rozhliadol po ulici. Muž pribehol k štartujúcemu čiernemu autu zaparkovanému na chodníku a nastúpil. Jeho spolupáchateľ v okamžiku zaradil rýchlosť. Auto sa za moment vytratilo preč. Génius zastavil okoloidúci taxík. Nariadil vodičovi sledovať auto pred nimi. Taxikár natiahol brucho a vyštartoval.

Páchateľovo auto zahlo za roh. Génius pozrel na taxikára. Celou svojou osobnosťou sa venoval konzumácií hamburgera. Napriek tomu však riadenie zvládal pomerne dobre. Sledované auto sa nestratilo z dohľadu po celých dvadsať minút. Náhle taxík zastal. .

“Čo je?” zaujímal sa Génius “Došiel benzín?”

Taxikár sa nedôveryhodne pozrel na zákazníka. Z úst vybral zvyšok šalátového listu a vyhodil ho z okienka na ulicu. “Benzín?” Pokrútil hlavou. “Né, benzín né, samozrejme.”

“Čo, čo teda?”

Muž za volantom zvihol hlavu. Miernym posunkom naznačil smer ulice. Pred nimi sa čneli ošarpané čierne domy. “Tam nejdem,” prehlásil rezolútne taxikár. “Dvadsať to bude.”

Génius podal peniaze a vystúpil. Zabuchol dvere. Taxík sa otočil a pohol sa opačným smerom. Inžinier Génius sa priblížil k lavičke. Z vrecka vytiahol notes a ceruzku. Naznačil zopár čiar. S nadvihnutým obočím pozrel na svoje dielo podobizne páchateľa. Notes zavrel a položil naspäť do saka.

Ulica bola prázdna. Mraky sa však pomaly trhali a ľudia vychádzali von. Génius sa pobral k skupinke mužov stojacich pred domom bez fasády. Ich hlučná debata vyvrcholila konfliktom dvoch z nich. Po krátkom súboji jeden padol do mláky. Dvaja muži ho odtiahli do domu.

Génius oslovil víťaza. Vytiahol notes a ukázal mu obrázok z notesa. Muž sa zamračil. Po dlhšom zamyslení prikývol. Prešiel palcom po prstoch.

“Money,” zahundral.

Génius vytiahol peňaženku. Muži okolo zvedavo nazreli dnu. Podal mužovi posledných päť dolárov. Okolo sa ozval smiech. Oslovený vzal peniaze a zamieril spolu s ostatnými do obchodu s alkoholom vo výklade. Jeden z nich potľapkal Génia po pleci. . .

Chlapi sa stratili v útrobách obchodu. Génius sa zaškeril. Upravil si kravatu, z vrecka v saku vytiahol ďalších päť dolárov, a vložil ich úhľadne do peňaženky. Hoci sprvu usudzoval pôvod obyvateľov ako maďarský, ukázalo sa, že ide o Brazílcov.

Na opačnej strane ulice oslovil Génius hrajúce sa deti. Predložil preukaz SIS a obrázok v notese. Zatváril sa vážne. Najstaršie dieťa sa zamyslelo. Mierne prikývlo. Ostatné zjavne súhlasili. V rukách najstaršieho sa objavil nôž. Génius zastrčil notes do saka, vstal, a opustil hrajúce sa deti.

Po chvíli chôdze našiel zaparkované auto páchateľa. Stálo na konci ulice pred prízemnou budovou pripomínajúcou továreň. Génius odhrnul kus plechu a nazrel dovnútra. Vo svojom úsudku sa nemýlil - bola to opustená výrobná hala vyše tristo metrov štvorcových priestoru, ktorý bol väčšinou pod nánosmi špiny, starých strojov a podozrivých časopisov. V jedinom nezasypanom rohu sedeli pri okrúhlom stole štyria ľudia. V dvoch z nich spoznal Génius páchateľa so spolupáchateľom. Na stole bolo pohodených pár vecí z hote-lovej izby. Muž v čiernom plášti neveriacky kýval hlavou nad knihou o kráteroch na Marse. Knihu odložil a vzal zo stola tajný spis SIS o celej akcií. Nechal ho padnúť na zem. Génius vytiahol notes a zaznamenal umiestnenie, adresu, ako aj stručný opis situácie.

Dianie vo vnútri sa medzitým vyhrotilo. Vchodové dvere sa vyrazili a vybehli z nich dvaja muži, za nimi letel kuchynský nôž na krájanie mäsa. Génius sa prikrčil. Okno nad jeho hlavou rozbila pivová fľaša. Nenápadne sa vplazil dnu, kde práve prebiehal súboj zvyšných dvoch kriminálnikov. Génius vzal zo stola materiály, niektoré pozbieral zo zeme, vložil ich do aktovky, a s miernym úklonom vyšiel von.

. (7)

“Poprosím so šunkou a so syrom,” oznámil Génius v pizzerií “A, áno, s množstvom kečupu,” dodal znechutene.

“Na pitie?”

Génius pozrel do lístka. “Seven up.”

Pizzeria s výhľadom na hotel Renaissance pozostávala zo siedmych stolov a v tej dobe bola poloprázdna. Steny boli biele, miestami sa na nich objavovali panoramatické obrázky New Yorku. .

Génius si sadol za prázdny stôl pri okne. Z aktovky vybral nové pokyny, ktoré obdržal prostredníctvom slovenskej ambasády. V zásade boli podobné ako predchádzajúce. Šéf odboru bol upovedomený o prítomnosti Jiřího M. a Istvána B., ako aj o ich možnom poslaní. Do veľkej obálky bol vložený aj článok z novín o záchrancovi lietadla z Viedne.

Po podrobnom preštudovaní inštrukcií sa s odporom pustil Génius do prineseného jedla. Popri prežúvaní si čítal článok o Jiřím M. Zdalo sa, že novinári ešte neprišli na jeho totožnosť. Dojedol posledné sústo, zapil to a zaplatil.

Letmo skontroloval vchod hotela Renaissance. Stále sa nič nedialo. Kvapky dažda naberali na sile. Uplynula ďalšia polhodina. Génius obhrýzal špáratká. Z tácky na stole zdvihol soľničku a odmontoval jej vrch. Zvyšnými špáratkámi z nej vyberal zrnká ryže, ktoré si potom pozeral proti svetlu. Soľničku znova zavrel.

Blížilo sa sedem hodín. Génius pozoroval ľudí sediacich v pizzerií. Na ulici zachytil nenápadne sa pohybujúceho človeka s dáždnikom a koženým kufríkom v ruke. Inžinier Génius vstal. Zamračil sa na papierový obrúsok na stole. Radšej ho vložil do saka. .

Muž na ulici bol Jiří M. Jeho kroky smerovali na západ. Prešiel dva bloky, zastal, zavrel dáždnik. Pred ním stál zaparkovaný voz. Náhle sa strhol dozadu. Génius predvídavo kráčal v tieni jedného z okoloidúcich. Hneď ako sa Jiří M. znova otočil, Génius zastavil okoloidúci taxík. Dôležitým tónom oznámil taxikárovi jeho nastávajúcu úlohu.

Jiří M. nastúpil do čierneho auta pred ním. Auto vycúvalo a vydalo sa severným smerom. Na diaľnici pri White Plains začal Génius otvárať v taxíku podrobnú mapu okolia New Yorku. Po chvíli pozrel von z auta, načo sa opäť ponoril do mapy. Napriek nadávkam taxikára otvoril okno. Auto pred nimi zišlo na obyčajnú cestu. Génius nariadil pribrzdiť. Z pravej strany prúdil do auta mrazivý vzduch. Cesta bola stále dosť frekventovaná. Pri podozrivej odbočke doprava sledovaný voz znížil rýchlosť, zhasol svetlá a bez smerovky zišiel z hlavnej.

Inžinier Génius s vážnosťou sledoval situáciu. Kývol hlavou na taxikára. Z vrecka na košeli vybral zopár pokrčených bankoviek, zaplatil, zbalil mapu a vystúpil. Po pár krokoch ticho prehlušilo trúbenie.

“Ešte dva doláre šéfe!” zahrmel taxikárov hlas.

Génius sa otočil. S vnútorným duševným odporom vytiahol zo saka dve dolárové bankovky. Po ich odovzdaní sledoval odchádzajúci taxík. Naprávajúc si kravatu zamieril na lesnú cestu. Podľa mapy sa po necelom kilometri končila.

Po prvých piatich minútach chôdze v tme sa v diaľke zablyslo. Po značnom hrmení sa pri ceste začali formovať obrysy dvojposchodového objektu s rozbitými oknami. Z vnútra vychádzali určité hlasy. Génius sa priblížil. Pri ďalšom blesku si všimol muža vychádzajúceho von. Neistými krokmi prešiel desať krokov ku kríkom. Vtom si odhrnul dlhé vlasy z čela a vykročil ku Géniovi. .

“Si tu nový, kámo?” oslovil ho.

Génius sa zamračil.

“Nevadí, ak nejsi.” pokračoval muž. Pozrel do diaľky. “Svet je aj tak prasa, kámo, veru prasa.”

Zdvihol dlaň k nosu, vdýchol zvyšky bieleho prášku a zarehotal sa. Potľapkal Génia po pleci a odkýval sa do krovia.

Inžinier Génius oprášil sako. So smrknutím pokračoval ďalej. Cesta sa stáčala doľava. Hneď za zákrutou stála jednoduchá dielňa. Vyzerala rovnako opustene ako budova predtým. Nejavila žiadne známky života. Génius preskúmal okolie s baterkou, k žiadnemu výsledku sa však nedopracoval. Nenašiel žiadne autá ani stopy naznačujúce prítomnosť iných osôb.

Začalo popŕchať. Malé kvapky prenikali vlhkým a stude-ným vzduchom. Vedľa cesty bola tabuľa so zákazom vstupu. Génius zrazil klobúk hlbšie do čela a prešiel okolo.

Zpoza zákruty sa ozval hrmot. Génius zapadol medzi vetvy nízkych stromov za okrajom cesty. Okolo prešiel voz so zhas-nutými svetlami. Počkal tri minúty, aby sa vrátil nazad na cestu.

Uplynula možno polhodina odkedy vystúpil z taxíka. Kráčal po blatistej ceste čoraz viac stúpajucej do lesa. Prehánka sa zmenila na mierne mrholenie. Blýskanie na obzore ustupovalo.

Cesta vyústila na čistinke. Na jej okraji stál zjavne udržiavaný dom. Na prízemí sa svietilo. Hneď vedľa boli zaparkované tri autá. Stopy po pneumatikách boli ešte čerstvé.

Génius sa prebíjal porastmi na okraji, až sa dostal k zadnému vchodu. Meter od neho si všimol pootvorené okno. Preplazil sa k nemu. Opatrne odhrnul záves vnútri a vstúpil dnu.

Miestnosť osvetľoval len pás svetla zo susednej izby dopadajúci na skrinku so zásuvkami. V pravidelných intervaloch dopadali kvapky do vody. V šere sa ukazovali ďalšie skrinky a v rohu bolo niečo, čo by mohla byť chladnička. Pravdepodobne to bola kuchyňa.

Prešiel k dverám odkiaľ vychádzalo svetlo. Počul ako niekto vkladá ľad do pohára s tekutinou. Génius pozrel cez okraj dverí dnu. Vo väčšej izbe sedeli traja muži. Jiří M., István B., maďarský agent, s ktorým bol včera na večeri, a neznámy muž v košeli so sivými vlasmi, ktorého Génius nepoznal. Na podrobnejšiu štúdiu nezostal čas. István B. sa nervózne pozrel na dvere do kuchyne.

“Vy si nedáte?” ozval sa hlas neznámeho Američana. Odpoveďou mu bolo ticho. To prerušila až otázka.

“Určite vás nikto nesledoval?”

V otázke bol maďarský prízvuk.

“Nie, to nie. Pevne verím,” odpovedal Jiří M.

“Počul som nejaké zvuky odvedľa.”

Američan dopil. “To je len vodovod. Stále kvapká, treba ho utesniť. Dal som podeň vedro.” Po chvíli ticha dodal. “Vaše obavy nie sú na mieste. Je to súkromné miesto. Kto by sem chodil. Je tu predsa zákaz vjazdu.”

“Dúfajme.” doplnil Jiří M. “Iste chápete naše stretnutie ako prísne tajné. Neradi by sme...”

Američan zakašľal. “K veci,” prehlásil sucho.

Spoza dverí sa ozvalo šušťanie stránok dokumentu. Američan sediaci v kresle pri kozube so záujmom pozrel na list papiera. “Stanovisko maďarskej tajnej služby. Hm,” zamrmlal. “Ak vám dobre rozumiem, chcete sa zúčastniť financovania novej sondy putujúcej na Mars.”

“Nejde nám ani tak o financovanie projektu,” vysvetlil István B. Američan zdvihol obočie. “Nie?”

“Vec sa má tak...” začal Jiří M. “Spolu s maďarskou stranou máme na Marse určité záujmy. Šlo by len o odchýlenie sondy na sektor D7.”

“V projekte spomínate isté špeciálne vybavenie,” pripomenul Američan. “Majú vaše vesmírne pracoviská nejaké nové zariadenia na skúmanie povrchu?”

István B. zneistel. “Nie, to nie. Špeciálne vybavenie nemá technický charakter.”

“Sektor D7 nie je pre vedu ničím zaujímavý. Tvorí ho len jeden kráter. Niekde mám aj poznačenú jeho...”

Z izby sa ozval rachot. Američan vstal z kresla. Pri pohľade na skrinku v rohu sa zastavil. Prešiel cez izbu a vybral z nej vrstvu papierov. Po krátkom listovaní dva z nich vytiahol. Vrátil sa ku kreslu a preštudoval ich obsah.

“Aha.” skonštatoval. “Chápem, ide o váš sektor.”

Génius sa zamračil.

“Vzhľadom na hĺbku financovania, ehm, sme pristúpili k spoločnému projektu.” objasnil István B. “Nechceme spôsobiť ekonomike kolaps.”

Na tvári Američana sa zjavil pobavený úsmev. Následne zvážnel. “Máte určitú schému toho, hm, netechnického zariadenia, o prenos ktorého vám ide?”

Jiří M. zadal kombináciu a následne kľúčom odomkol kufrík. Tajomne pozrel dnu. Podozrievavým pohľadom prešiel po izbe. Tvár Istvána B. bledla. Temer nedýchal. V rukách žmolil svoju čiernu baretku. Na jeho čele sa objavili kvapky potu. Američan prestal sledovať ľad v pohári a venoval sa situácií. Jiří M. nasucho preglgol.

“Vyzeralo by to asi takto,” prehlásil. Z kufríka vytiahol českú a maďarskú vlajku.

Američan mierne prikývol a priložil si ruku na ústa. Agenti v izbe mali dojem, že má problémy s dýchaním. Jeho reakciu očakávali ako oni, tak aj Génius za dverami.

“Áno.” prehlásil pobavene po niekoľkých sekundách. “To by šlo. Za daných finančných podmienok. Hm. Áno.”

Jiří M. s Istvánom B. pocítili úľavu. Ďalšiu ponuku pitia už neodmietli. Američan nalial všetkým trom do pohárov. Z misky na stole pridal ľad. Pozrel cez pohár.

“Aj keď sme doposiaľ neboli oslovení žiadnou krajinou o niečo podobné...”

Jiří M. prikývol. “Naše dedičstvo je ohrozené. Na to územie si začínajú robiť nároky naši, ehm, susedia.” Upil z pohára. “Ide nám predovšetkým o upevnenie pozície.”

István B. s rukou na srdci významne pozrel von. Génius za dverami sa cítil zničený za celý slovenský národ. V dejinách sa často opakovali zrady, spiknutia a iná zloba zo strany týchto národov. Teraz však ide o vec veľkého významu. Bol zhnusený. Nedokázal si neodpľuť na zem.

Američan sa ohliadol k dverám do kuchyne. Zamračil sa. Génius pohotovo preliezol otvoreným oknom a skryl sa do húštia. Za pár okamžikov pozoroval ako sa cez kuchynské okno vyhliada von majiteľ domu.

“Asi nejaký hlodavec,” skonštatoval Američan mrzuto a zavrel okno.

Pobyt Inžiniera Génia v kroví netrval dlho. Keď situácia utíchla vstal, očistil si sako, a zaujal pozíciu na výhodnejšom mieste s výhľadom na dom.

Uplynulo necelých desať minút, keď sa rozsvietilo svetlo pred hlavným vchodom. Z dverí vyšli István B., Jiří M. a za nimi Američan. Potriasli si vzájomne rukami. István B. si nasadil baretku a niečo podotkol. Američan sa zamyslel, aby nakoniec prikývol. Rukou naznačil cestu k autám.

Prvé auto obsluhované Jiřím M. opustilo pozemok o pol jedenástej, druhé o päť minút neskôr. Pred domom zavládlo ticho. Američan sa nadýchol, pozrel na cestu a vrátil sa dnu.

Génius ticho prekráčal po okraji pozemku k lesnej ceste a vydal sa na cestu späť do hotela.

Zastihol ešte posledný večerný autobus.

. (8)

Napriek tomu, že v noci len popŕchalo, vzduch bol stále vlhký. Vietor sa pohrával s otvoreným oknom. Okraje záclon nabrali námrazu. Na izbe 205 zazvonil hotelový telefón. Na posteli sedel muž. Jeho ruka sa natiahla po slúchadle.

“...ráno, Mr.Húska, je päť hodín.”

“Rozumiem,” odpovedal muž a zložil.

Z dverí 205 vyšiel Inžinier Génius s čiernym kufríkom v ruke. Zachmúrene sa pozrel na nástenné hodiny. Ukazovali 5:17 predpoludním. Génius zatrepal ľavou rukou a priložil si zápästie k uchu. Neradostne skontroloval ciferník na svojich hodinkách. Krútiac hlavou zišiel do haly.

Na ulici rozprestrel dáždnik. Vykročil hľadať taxík na autobusovú stanicu..

Keď vystupoval, na autorádiu bolo 6:09. Prebrodil sa kalužami ku vchodu stanice. Pohľadom, ktorému nič neunikne, preskúmal okolie. Zrak mu padol na tabuľu s odchodmi.

Vyrušil ho neoholený muž v špinavej košeli a s cigaretou v ruke. Poklepal Génia na rameno, kde zostal popol z cigarety. Muž pokrčil plecami a sfúkol popol dole. Podal Géniovi ruku.

“Atlantic City, pravda?” spýtal sa.

Génius pokrútil hlavou. “Washington.”

“Washington?” muž odsunul ruku, “Fuj,” odpľul si. Pobral sa späť do rohu stanice.

Génius doštudoval autobus do Washingtonu. V okienku na blízku kúpil lístok. Z lavičky s výhľadom mierne odhrnul spiaceho muža. Sadol si na uvoľnené miesto.

Muž vedľa sa zosypal zo zvyšku lavičky na zem. Niečo zahundral a začal sa dvíhať. Génius usúdil, že nastal čas ísť na nástupištie. Ešte pri nastupovaní do autobusu sledoval, ako spiaci muž, teraz už pomerne bdelý, pobehuje po priestoroch stanice s polmetra dlhou latou.

Génius sa prešiel plne klimatizovanou uličkou k svojmu miestu. Usadil sa k oknu a odkašlal si. Miesto, na ktorom sedel, sa mierne prehlo na stranu. Po niekoľkých sekundách zbadal dobre živenú Američanku prebíjajúcu si cestu k nemu. Na sedadlo vedľa položila vrecko pukancov. Tažko vydýchla, odsunula pukance a zvalila sa na sedadlo. Génia pritlačilo na stranu.

“Éeeh, skoro som to nestihla,” skonštatovala dáma.

Génius neurčito prikývol. Spolusediaca vytiahla z praskajúcej papierovej tašky z McDonaldu dvojitý hamburger. Pri hranolkách sa začal Génius venovať krajine naokolo. Na hranici s Pennsylvaniou šuštanie papierov stíchlo. Vystriedalo ho hlasité chrápanie.

Neďaleko Philadephie Géniom otriaslo. Dáma sa načiahla po nedokončené pukance.

O pol jednej dorazil autobus do Washingtonu. Američanka sa zdvihla zo sedadla.

“Uff,” povzdychla si pri pohľade na hodinky. “Takto nestihnem dohodnutý obed.”

Preklieštila si chodníček von. Génius sa oprášil, zdvihol kufrík, a vystúpil. Američanku už nevidel. Stratila sa v dave.

. (9)

Dvere z ulice sa otvorili. Do kaviarne začal prúdiť mrazivý vzduch. Hostia nervózne pozreli na prichádzajúceho muža v sivom kabáte s čiernym koženým kufríkom. Inžinier Génius sa obzrel naokolo, prikývol, a zavrel za sebou. So smrkaním zamieril k stolu pri okne. Usadil sa na modrú čalúnenú stoličku. Zamračene sledoval dianie na ulici.

Spoza závesu vyšla čašníčka. S nevtieravým úsmevom sa Génia spýtala, čo si praje. Génius zvraštil čelo.

“Kávu.” prehlásil nakoniec.

“Kávu... tureckú?”

Génius pokrútil hlavou. “Nie...to nie. Tureckú nie. Nejakú obyčajnú.”

“Fajn,” prikývla mierne a zašla za záves.

Génius otvoril mapu Washingtonu. Pohľad mu padol na budovu zakrúžkovanú červenou fixkou. Ukazovákom poklepkával po druhom okraji mapy. Zamyslel sa. Spravil si do notesa zopár poznámok, odložil mapu, a notes zasunul do vrecka na saku.

Pri stole sa objavila čašníčka s podnosom. Opatrne položila šálku s kávou na stôl. Časť podnosu na moment osvetlil blesk nasledovaný silným hrmením.

Génius si odpil z kávy. S nechuťou pozoroval ľudí pobehujúcich po ulici. Ešte chvíľu sedel nad kávou, než dopil posledný dúšok.

Vstal, vzal si kufrík, a zašiel za záves zaplatiť. Pri dverách sa zastavil. Prebehol očami po znechutených hosťoch kaviarne. Odkašľal si, upravil si golier a vyšiel von.

Po necelej polhodinke chôdze dorazil pred budovu slovenskej ambasády. Zahrmelo. Pred vchodom preletel kus lepenky. Génius si dal dole rukavice a zazvonil.

Po troch minútach zazvonil znova. Z budovy sa ozval nejasný zvuk. Cez sklo dverí sa začali rysovať obrysy vrátnika. Prišiel až k dverám poklepávajúc si na čelo. Ukazovákom naznačil úradné hodiny. Génius vybral preukaz SIS. Vrátnik máchol rukami. Okolo Géniovej hlavy preletelo papierové vrecúško. Vrátnik už len poukázal na úradné hodiny a vrátil sa do svojej kancelárie.

Vo vetre sa objavovali kvapky dažďa. Do otvorenia ostávalo dvadsať minút.

Génius zašiel za roh, kde po schodoch zišiel do podniku. Čakanie na ambasádu strávil pozorovaním úpadku americkej kultúry.

. (10)

“Áno, iste.” pokýval hlavou vrátnik pri pohľade na Géniov preukaz. “Došiel nám fax. Už vás čakáme. Poďte so mnou.”

Vzal zo stola kľúče a vyšiel na chodbu. Postupne míňali mapu Slovenska, zoznam zahraničných Slovákov v USA doplnený fotografiami, čiernobiely obraz Janka Kráľa, poplašné zariadenie, až sa ocitli v hale. Na jej vrchole trónil luster.

“Keď svieti, vrhá tiene v tvaroch slovenského znaku,” podotkol hrdo vrátnik.

Spolu vyšli po schodoch a zabočili do pravej chodby. Pri posledných dverách vrátnik zastavil. Menovka na dverách bola prelepená kúskom bieleho papiera.

“Sme tu,” vyhlásil. “Môžte dnu.”

Vrátnik sa s prianím všetkého dobrého pobral dole.

Génius zaklopal. Z miestnosti sa ozval chrapľavý kašeľ sprevádzaný hrmotom. Dvere sa otvorili. Kancelária bola ponorená v hustom dyme.

“Nech sa páči,” ozval sa muž.

Génius si sadol do kresla.

Muž obišiel kanceláriu, pristavil sa pri plechovej skrini, a vytiahol z nej obal s papiermi. Následne sa usadil za stolom.

“Tak ako?” zaujímal sa muž.

“Zistil som nové skutočnosti,” povedal Génius bez váhania. .

“To by mohlo zaujímať našich,” poznamenal muž “O čo konkrétne ide?”

“Vec je komplikovanejšia, sú v tom Maďari...”

“V takom prípade...” prerušil ho muž “asi budete musieť použiť toto. Vec sa má skutočne komplikovane.”

Muž sa obzrel okolo seba aby sa uistil, že žalúzie sú stiahnuté. Kľúčom otvoril druhú zásuvku a vytiahol z nej mobilný telefón. .

“Je naozaj spoľahlivý. Zavolajte rovno šéfovi,” dodal šeptom. .

Génius sa skúmavo pozrel na mobil. Otvoril notes a vyťukal číslo. V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Trvalo asi pol minúty.

“Áno.” ozvalo sa na druhom konci.

“Húska.”

“Ah, tak. Húska. Tak čo, Húska?”

“Je to zlé. Sú v tom Maďari,” vysvetlil Génius stručne.

“Maďari?” spýtal sa hlas.

“Maďari.”

“To je zlé,” skonštatoval hlas. “Máte nejaké podrobnosti?”

Génius nezdĺhavo vysvetlil situáciu.

“Hm. Iste. Hm,” zamyslel sa hlas. “Nejako to zorganizu-jeme. Dojdite v sobotu sem. Poobede. Tak okolo tretej. Letenku, ehm, iste zabezpečí veľvyslanectvo.”

“Bez pochýb. Kvôli vlasti...”

“Iste, iste. Tak o tretej,” dokončil hlas a položil.

Génius vrátil mobil mužovi za stolom.

“Budem potrebovať letenku,” načrtol.

“Iste, to chápeme.” odpovedal muž mrzuto. Starostlivo otvoril tretiu zásuvku, zvraštil čelo, a vybral z nej niekoľko bankoviek. Ticho ich podal Géniovi.

“Tu, na konci ulice je cestovná kancelária. Pozrite sa tam.”

Génius si zamyslene odkladal doláre do vrecka na saku. Muž za stolom sa pozrel na hodinky a vstal.

“Ak by ste niečo potrebovali...” podotkol “...však viete. Vlastne sme vám tu k dispozícií.”

Génius mierne prikývol a pobral sa k dverám. Na chodbe ešte venoval chvíľku pohľadu na kópiu originálu básne Ľudovíta Štúra. Kývol na vrátnika, vyšiel otvorenými dverami na ulicu, zapol si kabát a roztvoril dáždnik. Náraz vetra zabuchol vchodové dvere. Génius sa prebrodil cez mláku na chodník. Obzrel sa okolo. Na konci ulice sa pod čiernymi mrakmi črtal veľký neonóvý nápis TRAVEL AGENCY. Génius bez váhania vyrazil.

Po piatich minútach cesty stál Génius pred dverami kancelárie. Prebehol očami po nelákavej ponuke ciest po USA, zavrel zvyšky dáždnika, a vstúpil dnu.

Interiér kancelárie bol vcelku príjemný. Na pravej stene visela mapa s jasným vyznačením slovenskej suverenity. Génius si sadol do pripraveného modrého kresla. Zamestnakyňa v šiltovke za stolom s počítačom vycerila zuby.

“Pekný deň. Prajete si?”

“Hm, bude to ...ehm, Viedeň, chápete.”

“Chápem,” odpovedala švitorivo. “Smiem vedieť kedy?”

“Ehm, bolo by to v ideálnom prípade, ehm, zajtra. Ráno. Doobeda.”

“Moment,” podotkla, niečo naklepala a pozrela na monitor, Génia a znova monitor. Pohla perami striedavo naľavo a napravo, niečo prepísala, skontrolovala monitor. Obrátila sa na Génia. .

“Viedeň je obsadená,” vyhlásila. “Jediné, čo pripadá do úvahy je Budapešť.”

Génius sa zamračil.

“Budapešť nie, to naozaj...”

“Možno, cez Londýn...” navrhla a venovala sa počítaču. Génius sa zahľadel na miniatúrny Boeing 737 a vzdychol.

“Hlavne nie Budapešť. To by nešlo.”

Po chvíľke opustil kanceláriu. Na rohu ulice zastavil taxík, nasadol a zakašľal niečo o autobusovej stanici. Z vnútorného vrecka na kabáte vytiahol obal s logom maďarských aerolínií - Malevu. Zamračil sa na letenku do Budapešti na 5:30 a vrátil ju do vrecka.

. (11)

Hodiny na chodbe hotela ukazovali Piatok 4:02. Dvere na izbe číslo 205 sa otvorili. Ruka v čiernom rukáve vyložila na chodbu čierny kufor. Jej vlastník sa ešte poprechádzal po izbe, zhasol svetlo, a vyšiel von. Z vrecka na saku vybral kľúče. Uzamkol dvere. S kufrom v ruke sa pohol smerom k výťahu.

Pred hotelom čakal taxík. Génius naložil kufor, zamyslel sa, a uprel pohľad na okno izby Jiřího M. v hoteli Renaissance. Svietilo sa. Pokrčil plecia a nastúpil. Taxík sa odlepil od obrubníka.

Oblohe kraľovala tma. Miestami sa objavovali hviezdy. Oblačnosť sa trhala. Taxikár zapol rádio s predpoveďou počasia.

“Bude pekný deň. Sakra, posledný týždeň nebolo moc pekné počasie, nuž, ktovie.”

Génius zamrmlal na znak súhlasu.

“Dneska je to všetko svinstvo. Ste počuli o tom chlapíkovi, čo behal po ulici s nožom v chrbte? Že mu ho tam vraj zabodla manželka. Tak hovoril. Vravím vám, všetko je svinstvo.”

Génius sledoval ubiehajúce mesto z okna.

“Alebo tí šialenci, čo dali do toho lietadla bombu. Sakra, skoro to rachlo. Toľko nevinných ľudí. Si to viete predstaviť. Naštastie ten, no ten oný...”

Génius taktne upozornil vodiča na odbočku na letisko. Auto prudko zobralo zákrutu a spomalilo.

“Sme tu,” oznámil taxikár.

Inžinier Génius vstal, zaplatil, a vybral si kufor. Zamieril k svojej Gate. Let stihol bez problémov. Zaujal miesto v strede radu. Muž po jeho pravej ruke s čiernou bradou sa venoval štúdiu maďarských básní od Sándora Petöfiho. Niektoré verše ho nadchli obzvlášť a cítil potrebu recitovať ich nahlas. Génius jeho aktivitu nie príliš oceňoval. Nechtiac dokonca skonzumoval maďarský paprikový šalát podávaný ako raňajky. Okrem nepríjemnej situácie, keď polial vedľa sediacu pani kečupom, obmedzil komunikáciu s personálom aj spolucestujúcimi na minimum.

V Budapešti boli tri stupne nad nulou. Lietadlo Boeing spoločnosti Málev pristávalo s niekoľkohodinovým meškaním kvôli zlému počasiu. Mrholilo. Obloha bola zatiahnutá. Posádka sa ospravedlňovala za spôsobené komplikácie.

Génius pokrútil hlavou, pozrel na hodinky, a prešiel cez odbavenie. Pri čakaní na taxík rozmýšľal o spôsobe dopravy z Budapešti. Prišiel taxík. Génius vytiahol peňaženku. Pri pohľade dovnútra zvraštil čelo.

“Východná stanica,” rozladene oznámil taxikárovi.

Usadil sa na zadné sedadlo, skontroloval interiér, poodhrnul poťah zadného sedadla a s nedôverou pozrel na taxikára, ako zaraďuje rýchlosť. Počas cesty pozoroval ľudí na chodníkoch. Pri pohľade na jedného staršieho muža so psom si otvoril notes a niečo poznamenal. Občas zdvihol zrak, aby skontroloval vodiča.

Voz zastavil. Cez hmlu sa črtali obrysy stanice. Taxikár sa s úsmevom spýtal, či nechce ísť ešte niekam.

Génius zvraštil čelo a pokrútil hlavou. Otvoril kufor, zašmátral v ňom, na chvíľu sa zarazil, otvoril vnútroný zips až slávnostne vybral päťtisícovú bankovku. Vzal vrátené peniaze, vystúpil a vytiahol von kufor.

Vkročil do stanice. Pretlačil sa davom ľudí k pokladniam. Pri zahraničnom okienku ho čakal najdlhší rad. Génius túto príležitosť využil na odhaľovanie protislovenských živlov. Najviac podozrivá osoba stála za ním. Mladá vysoká blondína s pohupujúcimi očami netrpezlivo čakala v rade a vykazovala známky nervozity. S vysokou pravdepodobnosťou to bola agentka maďarskej tajnej služby. Génius sa rozhodol konať. Do notesa načrtol rysy tváre a jej správania. Keď bol na rade naklonil sa k okienku a mierne zašeptal “Bratislava EC.” Blondínka sa radostne usmiala.

“Jéj, vy idete do Bratislavy. Ja tiéž,” zrúkla na plné hrdlo. Génius neprítomne hľadel k východu. Kým si blondínka kúpila lístok, stihol uniknúť. Sadol si na lavičku na nástupišti. Jej správanie ho znervóznilo. Zrejme šlo len o úhybný manéver. Ako inak mohla agentka v danej situácií jednať? Génius problém neuzavrel a rozhodol sa ho doriešieť. Kufor odložil do skrinky. Nenápadne obchádzal čakáreň. Blondínka sedela hneď pri vchode a čítala si podozrivý časopis Internacionál. Slovenskú verziu. Géniom to zalomcovalo, ale svoju teóriu o špiónke zatiaľ nezahadzoval.

Definitívne sa s ňou rozlúčil až vo vlaku. Génius zašiel na kávu do reštauračného vozňa. Pri vedľajšom stole sedela ona a s ďalšou blondínkou diskutovali o dianí vo svete. Po piatich minútach sa Génius zamyslel, otvoril notes, vytrhol z neho znechutene stránku, a hodil ju do smetí.

. (12)

Génius odomkol a vkráčal do kancelárie. Rukávom zotrel prach zo stola a položil naň aktovku. Vyhrnul žalúzie. Na východe sa oblačnosť zdala byť svetlejšia. Zrejme svitalo. Prešiel ku kanvici na vodu. Naplnil ju a vložil do nej špirálu. Na polici pred ním stálo niekoľko prázdnych obalov od instantnej kávy. Génius ich s hrmotom zhrnul k ostatným do zásuvky. Z aktovky vytiahol novú kávu a položil ju na policu.

Vlak kvôli poruche včera prišiel až o ôsmej večer. Doma potreboval Génius zariadiť niekoľko mimoriadnych vecí. Ráno vstával o šiestej.

Mračil sa na maďarský nápis na obale. Vzal lyžičku, nabral kávu a vhodil do hrnčeka práve keď začala vrieť voda. Špirálu položil na radiátor. Niekoľko krát zamiešal kávu a sadol si k stolu. Vsunul papier do písacieho stroja. Zazvonil telefón. Génius upil dúšok kávy a zdvihol slúchadlo.

“...ráno. Očakávane vás o tretej,” ozvalo sa.

“Iste,” súhlasil Génius a zložil.

Venoval ešte jeden pohľad oknu a začal klepať.

Po troch hodinách sa zastavil, vstal od stola, vyšiel na chodbu, otvoril modrú plechovú zásuvku a vzal z nej podrobný atlas USA. Prelistoval niekoľko strán, naznačil niečo na papier, vrátil atlas na miesto a pokračoval v práci.

V momente, keď dopisoval oficiálne údaje na poslednej strane, bolo poldruhej poobede. Založil list zo stroja do zložky, zatvoril ju, a vložil do aktovky. S kabátom zamieril do podnikovej jedálne. .

Pri konzumácií polievky ešte kontroloval niektoré fakty v notese. Dojedol, zbalil notes, a odsunul tanier. Zamestnankyňa pred neho položila zeleninovú prílohu. Génius so zvrašteným čelom skontroloval čas, pokrčil plecami, a vstal. S miernym úklonom opustil areál.

Päť minút pred treťou vošiel na vrátnicu ústredia. Pri dverách stáli dvaja muži v čiernom. Muž napravo prešiel pohľadom po Géniovi. Cez zuby precedil niečo o preukaze. Génius zašmátral v kabáte a vylovil malú kartičku. Muž naľavo prikývol. .

“Ehm. Čakajú vás v zasadačke na druhom poschodí.”

Génius zo seba vydal tlmený zvuk a prebral si svoj preukaz. Vykročil smerom ku schodom.

Druhé poschodie pokrýval červený koberec s kvetináčmi v pravidelných rozostupoch. Na konci chodby boli poodchýlené dvojkrídlové dvere. Génius zaklopal.

Dvere mu otvoril zamestnanec v modrom saku. Na štítku s menom mal pripísané Bezpečnosť.

Žalúzie boli stiahnuté. Vo vzduchu sa vznášal cigaretový dym. V strede miestnosti bol stôl so šiestimi stoličkami. Zamestnanec ukázal Géniovi na jedinú voľnú stoličku, skontroloval chodbu a zostal stáť pri zavretých dverách.

Génius prehodil kabát cez stoličku. Po jeho pravici, na čestnom mieste, sa črtal v oblaku dymu muž, pravdepodobne Ivan L., naľavo upravený diplomat s matne hnedou kravatou. Pri druhom východe si všimol ďalšieho zamestnanca.

“Sadnite si,” uvítal ho riaditeľ. Odklepal si z cigarety a obrátil sa smerom k ostatným.

“Hm. Myslím, že by som vám mal predstaviť nášho zamestnanca Inžiniera Génia. Pracoval na prípade. Máte správu?”

Génius vybral z aktovky zložku s papiermi a podal ju napravo. Zrakom prešiel po zúčastnených. Na kraji stola spoznával ministra obrany pohrávajúceho sa s ceruzkou, oproti k nemu prenikali kontúry ženy v okuliaroch a vážneho objemného človeka v uniforme. Riaditeľ tlmene podotkol: “Ruský generál Charismakov. A naša tlmočníčka pochopiteľne.”

Rukou rozohnal dym. Génius mohol jasnejšie poznať tvár ženy. Čierne vlasy nosila vždy upravené do copu. Príliš sa neusmievala. Niekde čítal o jej vlasteneckých zásluhách.

Generál kýchol, prešiel si po hustých fúzoch a niečo zahrmel. Tlmočníčka ospravedňujúco pokrčila plecami.

“Myslím,” začal riaditeľ “že by sme mohli začať. Hm. Dneska sme tu chceli prebrať kauzu kráteru.”

Minister vrátil ceruzku na stôl. Generál zdvihol obočie a skúmavo pozrel na Géniovu správu. Riaditeľ si zapálil ďalšiu cigaretu. Upravil si okuliare a oslovil muža naľavo od Génia.

“Môžte.”

“Bol som poverený,” začal diplomat “spracovať túto otázku na diplomatickom poli,” rozprával čoraz vážnejšie “Oslovil som príslušné medzinárodné orgány, moje snahy však...”

“Iste,” prerušil ho riaditeľ. “Neskôr sme sa rozhodli od diplomatického riešenia odkloniť.” Generál sa pousmial pri pohľade na diplomata so sklonenou hlavou.

“Zvlášť po tom, čo sme sa dozvedeli o snahách česko-maďarskej dohody.”

Riaditeľ spravil významnú pauzu prerušovanú len šepotom tlmočníčky. Šepot doznel. V miestnosti zavládlo ticho. Generál si zapálil cigaru. Zamestnanec pri dverách si nervózne odkašľal. Náhle cez škáru v žalúziách a oblak cigaretového dymu preletel neurčitý slnečný paprsok.

“...ktorá,” pokračoval riaditeľ ticho “by mohla vyústiť až k expedícií...” prehltol sliny “...zmienených krajín...” preblesol očami po miestnosti “...k expedícií na planétu Mars.”

Po vypočutí prekladu si generál prešiel dlaňou po brade a súhlasne prikývol.

“V spolupráci s vládou Slovenskej republiky sme sa rozhodli pristúpiť k činu. Hm.” riaditeľ si odkašľal a pripálil ďaľšiu cigaretu “Nemôžeme si dovoliť ďalej čakať. Nadviazali sme preto spoluprácu s ruskými partnermi. Hm. Pán Charismakov má na starosti vesmírne projekty.”

“Iste, ale...” nadhodil diplomat vážne.

Generál odložil cigaru, odsunul Géniovu správu, a otvoril vlastnú zložku. Zdvihol zovretú päsť a začal rozprávať. Ukazovákom mieril na Génia.

“Dovolili sme si pre vás vypracovať komplexný vesmírny program,” ozvala sa tlmočníčka.

“Ruská strana údajne doporučuje ako prvý krok...” slová diplomata boli prerušené generálom. Dvakrát zabúchal do stola a pokračoval. Tlmočníčka nadviazala.

“Prvý bod - vyslanie kozmonauta na stanicu MIR.”

Generál podložil svoje tvrdenie neurčitým nákresom. Diplomat využil prestávku medzi vetami:

“Tu by sme mohli uvažovať o deblokácií ruského...”, načo generál opäť rázne udrel päsťou po stole. Tlmočníčka si napravila okuliare. .

“Druhý bod,” tlmočila “ slovenská výskumná sonda na Marse. Vzorky, skúmanie podmienok na život. Vztýčenie ruskej a slovenskej zástavy.”

“To ale zatiaľ ani Američania...” protestoval mierne diplomat.

“Tretí bod,” pokračoval preklad generála sprevádzaný prísnymi pohľadmi tlmočníčky na diplomata “vyslanie slovenskej ľudskej posádky na planétu.”

Minister vzal zo stola modrú prepisovačku.

Generál vybral zo zložky ďaľšie stránky a nechal ich kolovať. Po dodatočnej diskusií podpísal minister niekoľko papierov a podal ich späť generálovi.

“Zrejme to bude musieť ešte podpísať premiér,” podotkol diplomat.

Ruský generál sa pri slove premiér pousmial. Zbalil dokumenty, zvesil z vešiaka armádny kabát, nechal otvoriť druhé krídlo dverí a vyšiel von.

V miestnosti trvalo päť minút ticho. Z nádvoria sa ozval hluk odchádzajúceho auta. Tlmočníčka medzi časom zmizla v druhom východe. Diplomat sa nadýchol. S ministrom na určitý čas zotrval vo vecnom rozhovore. Pred piatou sa pobrali do svojich úradov.

V miestnosti zostal len Génius a muž v oblaku dymu. Riaditeľ vstal od stola a vykročil smerom k oknu. Vychýlil žalúzie a zamyslene vydýchol dym z cigarety. Na ulici akoby zazrel niečo zaujímavé.