Predslov

Pozdravujem návštevníkov stránky. Odkedy som sa stal veľkým fanúšikom kníh J.K.Rowlingovej o Harrym Potterovi, mal som nutkanie začať písať. Blúdením po internete som objavil prózu nazývanú fan fiction a bolo mi jasné, že ak mám začať písať, toto je tá správna cesta. Či bola správna, môžete posúdiť sami.
Začal som písať vlastné pokračovanie nadväzujúce na posledný vydaný diel HP5. Podobných fan fiction pokusov je na internete ako maku. Ak by chcel niekto porovnávať, ozvite sa. Keďže ide o moje prvé takéto pokusy, uvítal by som nejaké názory, postrehy a rady, predovšetkým konštruktívnu kritiku a vyzdvihnutie kladov, aby som sa niečo naučil, kým začnem písať vlastnú tvorbu. Verím, že to bude čoskoro a že sa to bude čitateľom páčiť, pretože to je to najdôležitejšie. Prajem vám príjemné čítanie.
P.S.: Nech vás neodrádza to, ze ste Harryho Pottera nečítali. Ak vás to zaujme, nič vám nebude stáť v ceste, aby ste si ho tiež prečítali, vrelo to všetkým odporúčam. Ozvite sa mi na mail, ak vám nebude niečo jasné a budete potrebovať viac informácií. Rád vysvetlím. Majsterka Rowlingová mimochodom v každom diele nenásilne vysvetlí vysvetlí všetko podstatné z predošlých dielov, aj ja sa o to pokúsim v ďalších pokračovaniach.


KAPITOLA I

Dovolenka

Harry sa zobudil do ďalšieho podivného rána. Júl sa pomaličky blížil ku koncu. Od začiatku prázdnin sa nič neudialo a ani dnes nič nenasvedčovalo tomu, že by to malo byť inak.
Prvý mesiac prázdnin bol pre Harryho obzvlášť smutný. Strata jediného žijúceho príbuzného bola preňho veľkou ranou. Vedel, že sa s ňou musí vyrovnať, len nechápal, prečo to musí byť také zdĺhavé a bolestivé.
Ležal na posteli, v izbe, ktorú si aspoň v duchu na krátky čas dovolil nazývať svojou, v dome Dursleyovcov, u ktorých sa cítil ako sluha, ktorého nemôžu vystáť napriek tomu, že pracuje takmer zadarmo. Tentokrát k nim však necítil žiadny hnev, ich urážky mu boli ľahostajné, ich nezáujem mu nadovšetko vyhovoval. Preto ho dosť prekvapil ostrý hlas tety Petunie spoza dverí:
„Vstávaj, ty darebák! Strýko Vernon s tebou potrebuje hovoriť, tak nech si okamžite dole!“ uzavrela svoj krátky prejav Petunia a odplávala preč. Harry sa nadvihol na posteli a s nevôľou spustil nohy do vychladnutých papúč.
Vyzrel z okna na ulicu. Po mokrej ulici sa ťahala pani Figgová s ťažkým kufrom. Arabella Figgová bola ich susedka. Dursleyovci nechávali Harryho často u nej, aby sa ho aspoň na krátky čas zbavili. Posledné letá ich však nič také nenapadlo, veď Harry trávil väčšinu roka v Rokforte a tie dva mesiace to s ním nejako pretrpeli.
Kam sa len mohla s tým kufrom vybrať, pýtal sa v duchu Harry, ale nemal čas nad tým ďalej premýšľať, pretože zúrivý buchot hrncov v kuchyni mu pripomenul, že by sa mal poponáhľať na besedu s Dursleyovcami. Natiahol si teplejšie domáce oblečenie a zbehol dole.
V kuchyni sedel Dudley, celý červený v tvári. Očividne sa mu nepáčilo mamičkino nadelenie diétnych raňajok, ktoré pozostávali z miniporcie ovsených vločiek. Jeho výraz tváre sa však pomaly škodoradostne vyjasňoval. Harry si vybral z chladničky pomaranč. Nemal náladu dráždiť Dudleyho nejakým lepším jedlom. Lúpajúc šupku začul útržky rozhovoru z obývačky.
„Čo teda urobíme s tým faganom?“ zakvičal strýko Vernon. Harry usúdil, že bude lepšie, zatiaľ nevstupovať. Podľa strýkovho tónu si vedel živo predstaviť jeho fialovú tvár, zježené fúzy a gúľajúce oči.
„Budeme ho musieť zobrať so sebou,“ zatiahla zúfalým hlasom teta Petunia. „Nerada by som dostala z tej bláznivej školy ďalšie škriekadlo, či ako sa to vlastne volá.“
„Len cez moju mŕtvolu,“ zvyšoval hlas strýko. „Ako dopadla návšteva ZOO? Ako sme sa zosmiešnili pri hľadaní vyhlasovania súťaže o najkrajší trávnik? A to všetko kvôli nemu...“ meniaci sa strýkov hlas sprevádzala aj farba jeho tváre. Napriek tomu, že teta Petúnia bola sestrou Harryho nebohej mamy, súhlasila s každým Vernonovým slovom.
„A čo keby sme ho nechali doma?“ opýtala sa Petunia nesmelo, ale s nádejou v hlase. Nemienila sa vzdať vysnívanej dovolenky kvôli svojmu nepodarenému synovcovi. Strýkovi sa začalo konečne trochu dariť vo firme Vrtamex a už to povedala všetkým susedkám.
„Čo?“ zrúkol Vernon. „Nechať ho v dome? Len cez moju mŕtvolu,“ opakoval sa strýko, „hádam by som mu nedovolil behať po našom dome, pozerať našu televíziu, hrať sa na Duduškovom počítači...“ strýko sa musel nadýchnuť. „Ty si sa asi zbláznila, Petunia.“
Harry sa pousmial, ale pri pohľade na Dudleyho vážnu prasačiu tváričku radšej úsmev stiahol. Ani nechcel pomyslieť na následky, keby chcel jeho jediný bratranec niečo zakrochkať rodičom. Vedel si však aspoň v duchu predstaviť konskú tvár tety Petunie, ako asi vyzerá po týchto strýkových slovách.
„No prepáč, Vernon,“ začala urazene, „a prečo teda nevymyslíš niečo ty?“ dokončila vyzývavo. Harry pochopil, že nastala tá správna chvíľa vojsť. Opatrne zaťukal na zárubňu. Strýko s tetou sa naňho pozreli s takým úľakom a prekvapením, akoby sa im v kuchyni zjavila Lochnesská príšera.
„Tu si sadni,“ povedal strýko Vernon, očividne nervózne, ale menej podráždene ako predtým.
„Čo mi chcete povedať?“ predbehol strýka Harry. „Chcete ma zase vyhodiť na ulicu? Ako minulé leto?“ Pravdupovediac, podstata rozhovoru bola Harrymu ľahostajná, ale keďže to chcel mať čím skôr z krku, dovolil si začať. Strýka jeho otázka mierne zaskočila a zdalo sa, že sa stále nevie zmieriť s tým, že Harry s ním sedí v ich obývačke, práve teraz.
„Počkaj ešte v kuchyni, musíme sa so strýkom na niečom dohodnúť. Dáme ti vedieť,“ vyjadrila sa teta Petunia na prekvapenie strýka Vernona. Harry chcel zaprotestovať v tom zmysle, že prečo ho vlastne volali, keď má ešte čakať, ale jeho možný protest zmrazil strýko Vernon vetou: „Nepočul si tetu? Prac sa do kuchyne a čakaj!“
Harry sa s nevôľou odšuchtal do kuchyne, kde práve Dudley tajne pchal do rypáka zemiakovú kašu zo včera. Gestom mu naznačil, že má byť ticho, inak je po ňom. Harry však práve nemal chuť robiť Dudleymu problémy, pretože ho zaujímalo, o čom sa Dursleyovci budú ďalej rozprávať.
„Prečo si ho poslala von, Petunia?“ opýtal sa Vernon. „Prišla si na niečo?“
„Musíme ho každopádne u niekoho nechať,“ rozhodne vyhlásila Petunia. „A ja už aj viem, u koho.“
„Úžasné... U koho teda? Pani Figgová dnes odcestovala a ostatní obyvatelia našej ulice sa ho predsa boja,“ nedal sa strýko.
„Práve som si na niečo spomenula,“ povedala Petunia tajomne. „Pred týždňom som v obchode stretla jedného starého pána... Jasné!“ tvár sa jej rozžiarila. „Prečo ma to nenapadlo skôr? Možno preto, že to bolo celé akési čudné.“
„Nenaťahuj ma toľko a povedz,“ dobrá nálada tety Petunie sa pomaly prenášala aj naňho.
„Ten starý pán je z vedľajšej ulice a počul, ako som sa rozprávala s predavačkou, že sa chystáme na dovolenku a toho... proste, že ho nemáme kde nechať.“
„A ďalej?“
„Najprv ma zaskočil otázkou, či pomaly šestnásťročný chlapec potrebuje dozor. Myslela som, že mu niečo odseknem, ale ktovie prečo som tak neurobila. A on mi potom ponúkol pomoc...“
„Akú pomoc? Čo za pomoc? My nepotrebujeme pomoc,“ skočil jej do reči strýko.
„Zase si ma prerušil, ja to snáď ani nedopoviem. Proste ma tým trošku zaskočil. Najmä preto, že toho nášho fagana pozná a nebojí sa ho. A navyše mi to pripadalo, akoby ho niekto za mnou zámerne poslal...“
„Dostaneme sa už k tej podstate?“ súril ju netrpezlivo Vernon. „Stále nevidím súvis medzi tvojím nákupným dobrodružstvom a našou dovolenkou.“
„Joj, ty. Proste mi ponúkol, že by mohol na Ha..., že nám naňho dá pozor, ak to budeme potrebovať,“ dokončila Petunia.
„A čo za to chce?“ spýtal sa podozrievavo Vernon. „Nezdá sa ti to nejaké čudné? Ten dedko musí byť blázon, alebo nejaký úchylák.“
„Nechce za to nič,“ dodala Petunia premýšľajúc o posledných strýkových slovách. A nebola sama. Harryho trochu premkol strach. Ale posledné slová ho vcelku zaujali. Ak by Dursleyovcom pokazil dovolenku, tak ďalší mesiac prázdnin by bol nekončiacim utrpením. Bolo by to horšie ako neustále pálenie jazvy na čele. Predstava starého pána ako úchyláka a čudáka je pre Dursleyovcov samozrejme skvelá, pretože by ho nenechali niekde, kde by sa mohol cítiť lepšie ako u nich. A mal pravdu. Strýko Vernon vkročil do kuchyne a so širokánskym úsmevom oslovil chladničku:
„Zajtra odchádzame na dovolenku.“
„Môžem ísť s vami?“ skočil mu do toho Harry. Mal pocit, že sprostejšiu otázku už ani položiť nemohol, ale aspoň ho pobavil výraz na strýkovej tvári.
„To si uhádol,“ zamiešala sa do toho víťazoslávne teta Petunia. Tešila sa, akoby so strýko súťažili, kto ho viac urazí a uzemní. „Ostaneš tu u jedného starého... ehm, pána. Vo vedľajšej ulici. Do domu vkročiš len s ním, keď nám príde poliať kvety a nachovať hydinu. Ničoho sa tu nebudeš dotýkať...“ teta sa očividne rozbehla, strýko nestihol ani zatvoriť ústa. Vidina dovolenky a zbavenia sa Harryho ich oboch rozvášnila.
„Zajtra ráno ťa k nemu odvedieme,“ uzavrel prúd Petuniiných slov strýko. „Môžeš sa vrátiť do svojej izby...“ prerušil ho buchot v Harryho izbe. „Čo sa to tam zase deje? Snáď nie zase sovy, mňa z nich ale úplne šľak trafí...“ zastavil sa a skúmavo sa na Harryho pozrel. „Dúfam, že informuješ svojich kamarátov pravidelne.“
Strýko si očividne spomenul na stanicu King’s Cross, kde sa mu profesor Moody vyhrážal, že ak nedostane od Harryho tri dni žiadnu správu, tak si to príde s nimi vybaviť.
„Samozrejme, že píšem,” uľavil Harry strýkovi, hoci nerád. Pobral sa po schodoch a snažil sa nemyslieť na najbližšie dni. Úplne zabudol, že ho v izbe čaká jeho jediná priateľka na Privátnej ulici, sova Hedviga.
S radosťou k nej priskočil. Hoci bola celá premočená, zdieľala s ním jeho radosť a nežne ho ďobla do prsta. List bol od Hermiony. Želala mu všetko najlepšie k zajtrajším narodeninám. Poslala mu to o deň skôr, pretože tiež odchádza s rodičmi na krátku dovolenku. Trošku jej závidel, rovnako ako priateľovi Ronovi, pretože on svojich rodičov vôbec nepoznal.
Zvyšok dňa strávil Harry písaním listov. Napísal neutrálny pozdrav členom Fénixovho rádu, odpísal Hermione a krátku správu zosmolil aj pre Hagrida a Rona.
Po dopísaní posledného listu sa rozplakal a potom od zlosti roztrhal pergamen. Osušená Hedviga prekvapene vyletela na skriňu.
Toto sa mu stalo už tretíkrát. Napísal list Siriusovi, krstnému otcovi, ktorého už asi nikdy neuvidí. Stále si nevedel zvyknúť na myšlienku, že... Po krátkom výbuchu zlosti sa upokojil tupým hľadením cez zapršané okno.
Pred spaním si do kufra zbalil všetky veci, aby ich mal pripravené pred odchodom do školy. Navrch položil list z Rokfortu so zoznamom pomôcok do šiesteho ročníka. Vtedy sa mu v hlave vyjasnili tri písmená… V Č Ú Ako to, že ešte nedostal výsledky? Mali predsa prísť v polovici júla. A zajtra sa júl končí. Úplne na to zabudol. Zaoberal sa touto myšlienkou ešte dlho, kým zaspal nepokojným spánkom.

KAPITOLA II

16. narodeniny

Nasledujúce ráno bolo v dome Dursleyovcom naozaj rušno. Dudley dupotal každú chvíľu po schodoch, teta Petunia šramotila v kuchyni a strýkov hlas sa ozýval od auta, zašpineného od vtákov. Harry nemusel byť ani jasnovidec ako profesorka Trelawneyová, aby vedel, že strýko určite nadáva na všetky sovy sveta kvôli tomu svinstvu na jeho aute.
Pomaly sa obliekol a nečujne zbehol do kuchyne. Na podlahe stál už len posledný kufor. Strýko Vernon mal napriek zašpinenému autu dobrú náladu. S nechutným úškrnom rozprávala tete Petunii, privezujúc surf k streche auta:
„Včera večer som sa popýtal v krčme na toho nášho au-paira. Nepozná ho veľa ľudí. A vieš, čo som sa dozvedel?” položil si básnickú otázku a s chuťou pokračoval, „je to vraj bývalý vojak. Má povesť tyrana a sadistu. Cvičil najtvrdšie vojenské oddiely a mal s nimi úspech.”
Harrymu už bola strýkova dobrá nálada celkom jasná. Snažil sa však tomu neveriť. Nikde predsa nemôže horšie ako u nich. Alebo áno? Začali ho kváriť pochybnosti, ktoré neustávali, ani keď sa priblížili k starému domu pána Owena. Strýko Vernon polonežne zaklopal na bránu. Dvere sa pomerne prudko otvorili a v nich sa zjavil zachovalý starší pán, s drsným výzorom. Hlavu mal takmer celú plešatú, len po stranách mu ostalo pár bielych chumáčov. Zvráskavené ruky svedčili o mnohom, čo musel starec počas života prežiť. Mimoriadne sa podobal na pána Ollivandera zo Šikmej uličky. Zachmúrený výraz mu ešte zvýraznil vrásky, keď podával ruku strýkovi Vernonovi.
„Vítam vás. Volám sa Hugh Owen. Nech sa páči, poďte ďalej,” absolútne bez emócii pozval Dursleyovcov do svojho domu. To však nemali vôbec v úmysle, a tak sa zakrátko strýko Vernon zmohol na:
„Ďakujeme, ale my by sme už mali vyraziť. Doviedli sme Harryho a dobre sa nám oňho postarajte,” starec nedal najavo, či postrehol falošnosť vo Vernonovom hlase. Chytil Harryho surovo za plece a strčil ho do domu. Strýko Vernon sa otočil a vyrazil naspäť k autu. Ani sa len neobzrel, keď začul posledné starcove slová: „Príjemnú dovolenku.”
Harry sa ocitol v malej predsieni s veľkými drevenými schodami. Starec prešiel popri ňom a bez slova zišiel do pivnice. Bol očividne čulejší, ako sa javil na prvý pohľad. O chvíľu sa vrátil s vedrom, handrou a kefou. Strčil vedro prekvapenému Harrymu do ruky a ľadovo mu prikázal:
„Tieto schody vydrhneš, rovnako dlážku a poumývaš všetky okná na prvom poschodí,” Harry nemohol veriť vlastným ušiam. Tak toto teda nečakal. Pán Owen vykročil po schodoch a niečo si mrmlal.
Harry osamel v predsieni a premýšľal, či sa toto leto môže ešte viac pokaziť. Náhle zapraskanie ho však vrátilo do reality a chtiac-nechtiac sa pustil do drhnutia drevených schodov.
Dom nebol až tak strašne znečistený a napriek jednoduchosti a ošarpanosti pôsobil vľúdne a zaujímavo. Predsieň nemala ani poriadny štvorcový meter. Zmestil sa tam iba jeden drevený vešiak a skrinka na topánky. Ľavé schodište viedlo na poschodie a pravé do pivnice a práčovne. Na stenách neviseli žiadne obrazy, jedinou ozdobou tu bolo vyrezávané zábradlie.
Harryho ruky boli síce zvyknuté na letné brigády v dome Dursleyovcov, ale napriek tomu ho už zakrátko strašne boleli. Čoraz častejšie si musel sadnúť a oddýchnuť. Počas prestávok sa mu hlavou preháňali nepríjemné myšlienky. Dom bol tichý a ako tam tak sedel, prepadal ho pocit, že ostal na svete sám. Nikto ho už nemá rád, hoci… nerád, ale musel pripustiť, že ešte predsa existuje niekoľko ľudí, čo ho majú radi. Jeho priatelia Ron a Hermiona, Ginny, Luna, Neville… Zahanbil sa, keď sa pristihol, že mu prsty začali počítať.
Myšlienka na Rokfort mu vliala nové sily a krátko pred večerom sa pristihol pri umývaní posledného okna. Bol už strašne hladný a starec sa neukázal celý deň. Rozmýšľal, čo by mal urobiť. Čakal už dosť, možno by ho mal vyhľadať. Zišiel dolu do pivnice, vylial posledné vedro s vodou a handry dal sušiť.
Nakoniec sa odhodlal a opatrne našľapujúc vychádzal na druhé poschodie. Zaklopal na dvere malej chodbičky. Klopanie ostalo bez odozvy, tak vstúpil. Chodbička bola tmavá a úzka. Rozvetvovala sa na ďalšie miestnosti. Z jednej z nich zrazu vykročil pán Owen a prekvapil Harryho jemným úsmevom, ktorý však zakrátko zmizol.
„Ak si skončil s prácou, v týchto dverách je kúpeľňa. Poriadne sa poumývaj a obleč si veci, ktoré som ti pripravil,” poinformoval ho stroho a zmizol zase v jednej z izieb. Harry vošiel do miestnosti, ktorú mu ukázal a od prekvapenia skoro zhíkol. Ocitol sa síce v trošku staromódnej, ale veľmi príjemne zariadenej kúpeľni. Vaňa už bola napustená, bublinky na hladine príjemne voňali. Na umývadle horelo niekoľko sviečok. Premkol ho nepríjemný strach, pripadal si ako Janíčko, ktorého ide zjesť starý ježidedo. Len si ho napred poumýva.
Strach sa pomaly vytrácal a Harry neváhal. Čoskoro sa už čľapkal v horúcom kúpeli. Bolo to niečo, čo si u Dursleyovom nemohol dovoliť. V kúpeľni nemal nikdy pokoj a okrem vody, mydla a uteráka nemohol nič iné použiť. Nevedel, ako dlho tam môže ostať, preto sa rozhodol nepreháňať to, aby si starého pána nepohneval. Obliekol si nejaké čudné, takmer sviatočné oblečenie a vyšiel späť na chodbičku. Mokré vlasy sa mu zase neposlušne krútili.
„Pán Owen?” zvolal.
„Tu som Harry, poď ďalej,” ozvalo sa z izby. Harryho zarazilo to dôverné oslovenie a tak s neznámym pocitom vstúpil. Chcel niečo povedať, ale ústa mu ostali otvorené od úžasu. Miestnosť, do ktorej vošiel, bola malá jedáleň. Uprostred bol prestretý podlhovastý stôl s dvomi stoličkami. Očami sa mohol popásať na viacerých chutných jedlách, zákuskoch a nápojoch. Ale čo mu naozaj vyrazilo dych, bola krásna biela torta uprostred, so šestnástimi sviečkami. Premohol dojatie. Veď on má dnes narodeniny. Úplne na to zabudol. Ale…
„Dosť bolo očumovania, nech sa páči k stolu, dobrú chuť a všetko najlepšie k narodeninám, Harry,” vytrhol ho starký z prekvapenia, ktoré už asi trvalo hodnú chvíľu. Harry preglgol a poslušne si sadol. Nečujne jedli, nikto z nich neprehovoril. Čoskoro sa stôl vyprázdnil a Harry s plným žalúdkom uvažoval, či by mal starkého poprosiť o vysvetlenie. Zvedavosť v ňom po čase zvíťazila, a tak keď už aj starký dojedol a rituálne si začal napĺňať fajku, Harry si jemne odkašľal.
„Ehm,…” začal a pripadal si ako profesorka Umbridgeová. „Pán Owen, môžem sa vás niečo opýtať?”
„Samozrejme, Harry. Predpokladám, že po dnešnom dni sa ti pár vecí nie je jasných.”
Harryho povzbudil starcov mimoriadne priateľský tón a počal sa pýtať:
„Prečo ste sa ponúkli, že si ma zoberiete k sebe? Ako viete, že mám dnes narodeniny? Prečo ste doobeda boli taký odmeraný? Prečo…” dychtivo spustil Harryho.
„Brzdi, chlapče. Snáď by sme mali ísť pekne poporiadku,” schladil ho pán Owen. „Bývam v tejto ulici už štyridsať rokov a poznám Dursleyovcov, odkedy sa sem prisťahovali. Viem, akí sú a nikdy by som s nimi nechcel mať nič dočinenia, keby mi ťa nebolo ľúto. Všímam si ťa už odvtedy, ako si sa tak nečakane u nich zjavil. Viem, že ťa nemajú radi a nemáš u nich ktovieaký život, tak som sa rozhodol chopiť príležitosti a ponúkol som sa…” Harry prudko vstal a tresol lyžičkou o prázdny tanier, z ktorého pred chvíľou ujedal z torty. Tvár mal červenú od zlosti.
„Svoju ľútosť si môžete strčiť do… Ja nestojím o váš súcit,” hlas sa mu triasol, úplne sa prestal ovládať. „Tak vám sa uľútostilo úbohého muklovského chlapca? Vy neviete, aké veci zažívam celý rok, len z rozprávania poznáte Dursleyovcov… a nič o mne neviete... a… Kto sa vám prosil, aby ste si ma k sebe vzali?” dokončil s veľkým krikom a odišiel z izby. Hugh Owen sa tváril trošku prekvapene, ale zároveň vyzeral, ako by to očakával. Zakričal na Harryho:
„Posledná izba je tvoja. Dobrú noc, Harry.”
Harry si sadol na schody. Vydržal tam však iba pár sekúnd a o chvíľu sa opäť postavil. Rozhliadal sa a pohľadom pátral po izbe, ktorú pán Owen označil ako jeho, ale niečo mu stále bránilo sa do nej vybrať. Hnev z toho, čo sa práve dozvedel, postupne vystriedal hnev na seba, ako nemožne sa voči starkému správal.
Po dlhej nerozhodnej chvíli sa rozhodol radšej zaliezť do izby. Dvere sa otvárali s vrzgotom, takže starkému prezradili, čo práve robí. Holé steny a stará vojenská posteľ pôsobili nevľúdne. Keď však žlté svetlo z lampy na nočnom stolíku osvetlilo aj zvyšok izby, nepríjemný pocit sa pomaly vytratil. Sadol si na posteľ, rukami si chytil zátylok, lakte oprel o kolená a premýšľal.
Čo sa to vlastne stalo? Dnešný deň ubehol tak rýchlo, a predsa sa toho udialo tak veľa. Asi som sa ani nemal pýtať, odkiaľ ma pán Owen pozná. Nie, to nie je pubertou. Neznášam, keď niekto zvaľuje moje nálady na pubertu. V podstate to prekvapenie bolo od neho veľmi milé. Ako sa asi teraz cíti, keď som naňho takto vyskočil? Mám ísť opäť za ním?
Ani nevedel, ako dlho tam tak sedel, kým dospel k názoru, že by sa mal pánovi Owenovi ospravedlniť. Bude predsa ešte pár dní uňho. Mal by napraviť, čo spôsobil, kým to ešte pôjde. Starký si však potrpí na disciplínu, bol vojenský veliteľ. Ako to len urobiť?
Trikrát vstal a vybral sa ku dverám, ale vždy sa zháčil skôr ako stisol kľučku dverí. Hádam to nebude také ťažké, veď zvládol aj horšie veci, pomyslel si. Nakoniec sa nejako ocitol v chodbičke a potichu vošiel do obývačky. Starký sedel na gauči a zamyslene hľadel pred seba.
„Poď ďalej Harry, nemôžeš spať?” ozval sa znedazdajky. Harry k nemu pristúpil, ale nedokázal zo seba dostať ani slovo.
„Nehnevám sa na teba,” odľahčil Harrymu, „tvoja reakcia ma vôbec neprekvapila. Mnohým ľuďom prekáža ľútosť a súcit iných. A preto nedokážu prijať pomocnú ruku. Vždy keď im niekto chce dobre, radšej sa stiahnu. Poď, posaď sa ku mne. Máš už šestnásť rokov, môžem sa s tebou rozprávať ako chlap s chlapom.”
Harry chvíľku zaváhal. Vynorili sa mu predpoklady Dursleyovcov, že pán Owen je úchylák, ale nakoniec si k nemu predsa len sadol.
„Chceš pokračovať v našom nedokončenom rozhovore, Harry? Chceš sa ešte niečo opýtať?”
Harry mlčal. Otázok mal v zálohe samozrejme dosť, ale jazyk sa mu akosi nechcel rozviazať. Nakoniec sa odhodlal a opatrne položil ďalšiu otázku:
„Počul som, že ste boli veliteľom na vojne? A vraj ste boli sadista,” dodal trošku tichšie, pretože nevedel ako starký zareaguje.
„Vidím, že máš dobré informácie. Ale s tým sadistom to nebude také hrozné. Neznášal som odvrávanie, ulievanie a šikanovanie, to je pravda. Ale inak som bol k svojim chlapcom férový. Keď pochopili, čo od nich chcem, čo mám rád a čo nie, zistili, že to so mnou nie je až také strašné. Nikdy som nikomu úmyselne a bezdôvodne neublížil. A do dôchodku som odišiel s čistým svedomím. Som hrdý na to, koľkých dobrých vojakov som vychoval.”
„Prečo sa teda nebránite, keď o vás ľudia takto hovoria?” nedalo Harrymu.
„Myslím, že sám dobre vieš, že Dursleyovci by ťa nenechali u niekoho, u koho by ti mohlo byť dobre. A mňa názory iných ľudí nezaujímajú.”
„Správne,” prisvedčil Harry, „práve preto sa tak správala aj pani Figgová. Takže ste tie reči úmyselne nevyvracali?”
„Si bystrý. Pani Figgová je v podstate veľmi milá pani, aj keď trošku tajomná. Veľa mi o tebe rozprávala.”
„Vy poznáte pani Figgovú?” prekvapene reagoval Harry.
„Samozrejme. Arabella je moja susedka. Minule ma pozvala na čaj s rumom. Trošku to prehnala a potom mi poprezrádzala aj veci, ktoré neskôr ľutovala.” Harrymu sa zdalo, ako by pánu Owenovi zaihral úsmev na tvári, ale nedal na sebe nič poznať. „Kto ma myslíš upozornil na to, že Dursleyovci idú preč a potrebujú ťa u niekoho nechať?”
„Čo také vám prezradila?” spýtal sa neisto.
„Napríklad to, že do žiadneho nápravného ústavu pre mladistvých nechodíš. Ostatní ľudia z ulice tomu samozrejme stále veria.”
„Viete, kam odišla?” nadviazal Harry.
„Nie, opäť bola tajomná a ani za svet nechcela prezradiť, kam ide.”
Harry sa zmieril s tým, že zo starčeka už nič nedostane. Pán Owen však znedazdajky opäť prehovoril:
„Spomínam si ešte na niečo. Raz, keď si trošku vypila, používala také čudné slová. Vybavili sa mi preto, lebo aj ty si dnes použil podobné slovo, “ odmlčal sa a chvíľku premýšľal. Kým bolo ticho, v Harrym narastalo napätie.
„Už to mám! Mukel!” zvolal víťazne a otočil sa k Harrymu s otázkou v očiach. „Vieš mi to vysvetliť?”
Harry stuhol. Ponúkala sa mu veľmi jednoduchá a ľahká možnosť, aby starkého oklamal. Tie slová predsa nemusí poznať, mohol ich použiť len tak. Mohol ho presvedčiť, že zle počul. Veď je starý a senilný. Pred muklami nesmel čarovať, ale rozprávať o čarodejníkoch..? U Dusleyovcov to bolo zakázané z iných dôvodov.
To, čo nakoniec urobil, ho nesmierne prekvapilo. Nechápal ten zlom, ktorý nastal, ale prepadol ho nutkavý pocit rozprávať. Bolo mu akosi jedno, čo z toho bude.
A tak sa aj stalo. Harry vyrozprával pánovi Owenovi všetko. O Rokforte, čarodejníkoch a mukloch, lordovi Voldemortovi, škriatkovi Dobbym, učiteľoch obrany proti čiernej mágii, auroroch, Ministerstve mágie, jeho priateľoch a spolužiakoch, kúzlach, prútikoch, skúškach a mnohých iných veciach. Starký ho s prekvapením a zanietením počúval. Nebol však vystrašený, ale ani príliš zvedavý. Jeho reakcie však Harryho nezaujímali. Starký ho nechal, nech sa vyrozpráva. Neprerušoval ho. Dlhé počúvanie však prináša občas prekvapivé následky.
Harry práve rozprával o jeho vypočúvaní na Ministerstve mágie. Chcel pokračovať, ale so zvláštnym pocitom sa pozrel na pána Owena. Sedel opretý, oči mal zavreté, jeho nehybné telo pôsobilo strašidelne.
Harryho premkol strach. Hádam len nezomrel. Pohľad na dvíhajúci sa hrudník ho upokojil. Vnútri sa však opäť rodil hnev. Komu to tu vlastne rozpráva? Prečo mu nepovedal, že zaspáva? To ho jeho rozprávanie tak znudilo? Hodil očkom po starobylých nástenných hodinách a od prekvapenia klesol na operadlo. Bolo už takmer pol štvrtej. Nečudo, že starký zaspal. Harry pri rozprávaní vôbec necítil únavu, ale po pohľade na hodiny sa ozvalo celé jeho telo, ktoré cez deň čistilo dom.
Prikryl starkého dekou a o chvíľu už aj on zaspával vo svojej izbe. Hlavou sa mu ešte preháňali rôzne otázniky. Je pán Owen naozaj mukel? Nehrozí mu kvôli tomu nejaké nebezpečenstvo alebo trest? Od povinnosti odpovedať si na tieto otázky ho oslobodil hlboký spánok.

KAPITOLA III

Návšteva

 

Slnko už dávno z vysoka osvetľovalo celú izbu. Harry ešte spal, dom bol stále tichý. Jeho posteľ ostávala v tieni, preto sa zobudil až takmer pred obedom. Hoci spal na nepohodlnej vojenskej posteli, cítil sa výborne. Sviežo a dobre naladený. Obliekol si domáci úbor, ktorý ho už čakal na stoličke a išiel do kuchyne. Starkého nikde nevidel. Zamrzel ho pohľad na pripravené studené raňajky, ale v bruchu mu už poriadne škvŕkalo, tak neváhal a zakrátko bolo po nich.
Starkého našiel v záhradke pri dome, ako sa piple medzi hriadkami paradajok.
“Dobré ráno Harry,” privítal ho opäť trošku chladnejšie, “dúfam, že nemieniš každý deň takto vyspávať.”
Harry neodpovedal.
“Ale ďakujem ti, že si ma včera v noci prikryl,” pokračoval už vľúdnejšie, “bolo to od teba milé. Prepáč mi, že som včera tak zaspal. Počul som všetko až po poslednú úlohu v nejakom turnaji. Potom toho na mňa bolo už priveľa. Môžeš mi to dorozprávať aj teraz, popri práci. Nedaj sa dlho núkať, nech nám to ide od ruky.”
Harry sa pustil do záhonu s paprikami a rozprával. Starký sa už aj niečo pýtal a Harry mu trpezlivo odpovedal.
Dni plynuli ako voda. Všetky boli v podstate rovnaké, ale Harry sa nenudil. Vedel, že vždy dostane najesť a s radosťou starkému pomáhal s každou prácou. Postupne si zvykol na nový spôsob života, na rytmus bežného dňa pána Owena. Nikam nechodievali, iba občas k Dursleyovcom skontrolovať dom, ale aj to nakoniec ostalo len na Harrym.
Žiadne prezradenie nehrozilo a dokonca neprišla ani žiadna sova z Ministerstva, preto považoval svoje konanie za nevinné.
Raz podvečer sa strhla veľká búrka. Pán Owen stihol poodnášať náradie zo záhradky a išiel zaistiť okná na dome. Harry sa rozhodol napísať listy svojim priateľom. Mal im toho toľko povedať, veď posledné dni kvôli práci nemal na písanie vôbec čas.
Hedviga rozhorčene húkala. Harry ju však upokojil, že do tej búrky ju predsa nepošle. Napíše listy a nasledujúce dni ich Hedviga doručí. Vždy bola spoľahlivá a zvládla aj viac zásielok naraz. Navyše posledné dni len poletovala po záhrade a na rozdiel od Harryho zaháľala. Ale doprial jej to, veď u Dursleyovcoch si veľmi nezalietala.
Búrka prerušila ich prácu okolo domu a po nej sa už do ďalšej práce nepustili. Starký si po večeri zdriemol v kresle a Harry odbehol skontrolovať dom Dursleyovcov. S pôžitkom si pozrel večerné správy, aj ďalší program. Dlho pozeral do ich chladničky a dôležito sa prechádzal po ich spálni. Keby to tak strýko Vernon videl, asi by praskol od zlosti. K počítaču sa radšej nepribližoval, predsa sa len necítil spôsobilý použiť ho.
Dom Dursleyovcov vyzeral nezvyčajne pusto a zakrátko naňho pôsobil deprimujúco. Radosť z voľného pohybu po dome mu už vôbec nepripadal zaujímavý. Vrátil všetky veci na pôvodné miesto a všetko pozamykal.
Keď sa vrátil, pán Owen stál na balkóne a pozoroval hviezdy. Obloha sa po búrke vyčistila. Harry sa postavil vedľa neho a vyvrátil hlavu rovnakým smerom.
“Poznáš názvy hviezd, Harry?” spýtal sa Hugh.
“V Rokforte máme aj astronómiu. Robil som z nej skúšky,” nečujne odvetil Harry a hlavou mu opäť preblysla otázka. Ako to, že ešte nedostal výsledky VČÚ?
“Tamtá hviezda krásne svieti. To je Sirius, nie?” Harryho oči sa zaliali slzami. Sirius. Jeho krstný otec. Hughovi to vzápätí došlo a nežne pohladil Harryho po neposlušných vlasoch.
“Prepáč,” začal chlácholivo, “asi si ho mal naozaj veľmi rád a chýba ti.” Harry neodpovedal, len nemo prikývol. Bolo mu to trápne, ale slzy mu aj naďalej tiekli. Rovnako sa cítil, keď ho dojala pani Weasleyová a chcel skryť slzy pred Ronom.
So Siriusom sa mali naozaj radi. Kto z príbuzných mu ešte ostal? Nikto. Všetkých mu vzal lord Voldemort. Ale jeho nedostane.
Owenovo pohladenie v ňom vyvolalo spomienky. Aj profesor Dumbledore ho má rád. A Molly Weasleyová ho vždy brala ako svojho syna. Ona jediná z dospelých ho takto pohladkala, ona jediná ho objímala, pri nej sa cítil ako pri mame.
Chcel pánovi Owenovi vysvetliť, že už chce ísť spať, ale on ho predbehol:
“Harry, pokojne choď do svojej izby. A ak by ti tvoji priatelia dokázali zlepšiť náladu, jednoducho ich sem pozvi.” Harry ostal prekvapene stáť. Niečo také ho predtým vôbec nenapadlo. Zaželal starkému dobrú noc a vo svojej izbe dopísal do listov pozvanie na návštevu. Príhodu s pozorovaním hviezd však radšej nespomenul.

Nasledujúce ráno sa Harry opäť zobudil veľmi neskoro. Preľakol sa a utekal pohľadať starkého. Kuchyňa však bola prázdna, dokonca ani raňajky ho nečakali. Z jednej z izieb sa ozvalo zakašľanie. Harry do nej bez zaklopania vstúpil.
To, čo uvidel, v ňom vyvolalo spomienku na madam Pomfreyovú. Hugh Owen ležal na posteli, vyzeral veľmi zle, kašľal krv a čelo mu zdobili kvapôčky potu.
“Harry, prosím ťa, zavolaj sanitku,” zasípal. Harry neváhal a utekal k telefónu. Napriek tomu, že vyrastal u Dursleyovcov, s telefónom mal minimálne skúsenosti. Slúchadlo držal v ruke iba raz, keď sa mu pokúšal volať jeho priateľ Ron. Ešte šťastie, že na telefóne bolo napísané číslo záchrannej služby.
Sanitka prišla pomerne rýchlo. Zbehli sa k nej tetky z celej ulice a pohoršene si na Harryho ukazovali. Očividne ho obviňovali zo starkého zdravotného stavu. On si to však nevšímal a odprevadil starkého až do nemocnice.
Do domu sa vracal až večer. Starký ho celý čas prehováral, že nepotrebuje, aby s ním niekto ostával. Nakoniec sa podvolil a neochotne sa vybral do metra. Sedel v predposlednom vozni a s hlavou opretou o sklo premýšľal. Čo bude teraz robiť? Dokáže sa postarať sám o taký dom? Na starkého si už celkom zvykol, ba si ho až obľúbil. Bude mu chýbať.
Ako sa blížil k domu, začul z neho vychádzať podozrivé zvuky. Niektoré okná boli otvorené napriek tomu, že pri odchode ich všetky zatvoril. V izbách bola tma, iba občas sa mu zazdalo, že vidí záblesk svetla.
Dvere boli zamknuté, tak ako ich nechal, keď odchádzal. Do domu sa teda musel niekto primiestniť. V hlave mu začala hlodať myšlienka. Ostal sám. Sám medzi muklami. Nechráni ho ani kúzlo Dursleyovcov, ktoré použil Dumbledore na jeho ochranu. A Voldemort žije, je na slobode a pravdepodobne sa dozvedel, že je bez ochrany. Navyše, Harryho prútik ostal v izbe, z ktorej ráno tak splašene vybehol.
Odomkol dvere a začal stúpať po schodoch. Kráčal opatrne, aby ho nezačuli. Cez dvere prenikali tlmené hlasy, ale nedokázal rozoznať, komu patria. Občas sa niekto zasmial. Jazva ho však vôbec nepálila. Odhodlane podišiel k dverám a stisol kľučku.
Hlasy stíchli. Celé prvé poschodie bolo tmavé a prázdne. Harry prehľadal všetky izby. Nikoho však nenašiel. Nikoho ani nepočul. Vyšiel splašene na druhé poschodie, ale hľadanie bolo aj tu neúspešné. Cítil sa nesvoj. Veľký tmavý dom pôsobil oveľa hrozivejšie, ako keď ho neobýval sám.
Zrazu sa z prvého poschodia ozval buchot. Harryho srdce sa roztĺklo, žalúdok sa mu stiahol. Skrýva sa v tomto dome niečo tajomné? Muklovské správy sú plné nevysvetliteľných úkazov. O mnohých však vedel, že za nimi sa skrýva činnosť čarodejníkov.
Snažil sa zísť na prvé poschodie tak, aby ani jeden schod nezavŕzgal. Spoza dverí k nemu doľahol tlmený smiech. Vstúpil do jedinej veľkej miestnosti na prvom poschodí a rozhliadol sa. Uprostred najdlhšej steny stál tmavý krb. Podišiel k nemu. Jeho oči si už privykli na šero a na dlážke pred krbom rozoznal jemný prášok a v ňom stopy. Boli však zvláštne. Vyzerali, ako by jeden z ich pôvodcov mal iba jednu nohu.
Spoza ťažkého zamatového závesu sa ozval šuchot. Harry k nemu nečujne pristúpil. Srdce mu tĺklo ako o závod. Siahol do vrecka na prútik. Ten však bol stále v izbe. Prečo si ho nezobral, keď bol pred chvíľou na druhom poschodí? Musel konať. Ak je niekto za závesom, určite počuje, že sa prestal hýbať.
Chytil okraj závesu. Teraz alebo nikdy. Prudko ním trhol. Za závesom sa zjavila ryšavá hlava.
“Ron!” vykríkol Harry s úľavou. Ron si oboma rukami držal ústa, až bol celý červený v tvári. Telo sa mu triaslo, ale nie od strachu, lež od potláčaného smiechu.
“Ahoj…” vyšlo z neho horko-ťažko, ”Harry…” Ron nevedel zastaviť svoj smiech. Veľmi mu však pomohol pohľad do Harryho tváre, ktorá nadobúdala nebezpečný výraz.
“Dobre sa zabávaš?” začal spočiatku potichu, no tón jeho hlasu nenechal Rona na pochybách, že tu sa sranda končí. “Máš pocit, že po minulom roku mám náladu na takéto žarty?” pokračoval Harry zvyšujúc hlas. Hnev, ktorý ho pohlcoval úplne vytlačil úľavu, ktorá prišla, keď zbadal svojho najlepšieho kamaráta. Ron bol na takúto reakciu jednoznačne pripravený, pretože vôbec nevyzeral prekvapene. Pokojne stál, počúval Harryho výlev a zúčastnene mu prikyvoval pozorujúc špičky vlastných topánok.
Harry náhle zmĺkol. Skriňa neďaleko nich zavŕzgala a z jej dverí vypadol Divooký Moody.
“Sakra práce,” zašomral a snažil sa vymotať zo starého zimného kabáta. Postavil sa, pričom jeho drevená noha vyzerala akosi nestabilne. Harrymu svitlo, koho stopa ho pred krbom tak zmiatla. “Prepáč, Harry, nechal som sa nahovoriť na takúto hlúposť. Mrzí ma to,” ospravedlňoval sa Harrymu.
Harry zrazu prudko skríkol, až Rona nadhodilo od ľaku:
“Koľko vás tu vlastne je?” od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. Spoza ďalších závesov začali postupne vychádzať ďalšie známe tváre. Hermiona Grangerová, Fred a George Weasleyovci, ich sestra Ginny, Remus Lupin, Nymphadora Tonksová a na veľké prekvapenie Luna Lovegoodová a Neville Longbottom.
Harry nevedel, či sa má hnevať alebo radovať. Remus pozapaľoval v izbe všetky svetlá. Napriek tomu však Harrymu nebolo stále nič jasné. Odkiaľ sa tu zobrali?
Alastor Moody si obzeral izbu, pričom jeho čarovné oko skúmalo každý jej kút. Luna sa pohodlne usadila do jedného z kresiel a vypliešťala oči na Rona. Ginny sa snažila upratať zvyšky hop-šup prášku spred krbu. Nikto nič nehovoril. Tonksová mala dnes zapletené hnedé vlasy a čosi šepkala do ucha Nevillovi. Všetci sa počas leta poriadne zmenili.
Napäté ticho prerušil Moody.
“Harry, ako sa opovažuješ pohybovať sa bez prútika?” zvrzal Harryho. Harry naňho prekvapene pozrel. On ho ešte bude napomínať? “Vieš, že Voldemort je nevyspytateľný a ty si ostal úplne sám v muklovskom svete.”
Harry chcel protestovať, ale do popredia sa vtisla dôležitejšia otázka:
“Ako ste sa dozvedeli, že som tu ostal sám? Prečo ste sa tu vlastne všetci zjavili?” niežeby ich nechcel vidieť, ale ich prítomnosť bola každopádne zvláštna, ak nie aj podozrivá.
“Harry,” ozvala sa Tonksová, “sľúbili sme ti predsa, že ťa tu celé leto nenecháme. A navyše týždeň sme od teba nedostali žiadnu správu, začali sme sa báť.”
“A my sme dnes ráno dostali list, v ktorom nás pozývaš na návštevu,” dodal Ron naoko rozhorčene. “Neville a Luna majú od udalostí zo Siene proroctiev tiež povolený vstup na Grimmauldovo námestie, tak sme ich zobrali so sebou. Sirius dom by sme už vlastne nemali používať, ale…” Ron zmĺkol.
“Neboj sa Ron, cez Siriusovu smrť som sa už preniesol,” zaklamal Harry. “Koho to bol vlastne nápad, takto ma vystrašiť?” automaticky sa otočil k bratom Weasleyovým.
“Na nás sa nepozeraj Harry. Výnimočne to nebol náš výmysel,” bránil sa George. “Veru tak,” pritakal mu Fred a veľavýznamne hodil očkom za seba.
Harry sa opatrne rozhliadol po prítomných. Nechcel neprávom obviniť nikoho ďalšieho. Pohľad mu spočinul na Hermione. Sedela celá červená a doposiaľ neprehovorila. Zacítila jeho pohľad, ale nepozrela sa naňho. Harry sa rozhodol nechať to tak, ale odpoveď si aspoň domyslel. Ani Ron, ani Hermiona sa mu neodvážili pozerať do očí. Veď počkajte, pomyslel si Harry…
Vtom niekto zazvonil. Harry sa strhol, starký nemával predsa žiadne návštevy. Jeho pohľad sa stretol s Moodyho. Vstal a odhodlane vykročil ku schodom. Moody a Lupin mu boli v pätách. Zišiel po schodoch ku vchodovým dverám. Ozvalo sa ďalšie zvonenie. Obzrel sa, Moodyho oko už určite preskúmalo priestor za dverami, tak mu len súhlasne kývol hlavou.
Harry otvoril dvere a zostal prekvapene zírať. Za dverami stál Albus Dumbledore.
“Na tejto ulici som nebol pätnásť rokov,” začal namiesto pozdravu.
“Dobrý deň, pán prof…,” nedokončil, lebo Dumbledore už vstúpil dovnútra a za ním sa zjavila ďalšia postava. Skôr postavisko.
“Hagrid,” zvolal natešene Harry. O nohu sa mu niečo obtrelo. Sivá mačka mu bola povedomá. Vybehla po schodoch na prvé poschodie. Harry zatvoril dvere a pobral sa za ostatnými. Toľko prekvapení teda nečakal. Najmä Dumbledorova návšteva mu bola podozrivá. Argument, že na tejto ulici už nebol 15 rokov ho nepresvedčil. Hádam si neprišiel zaspomínať.
Po prvotnom ostychu sa v miestnosti rozprúdila živí vrava. Dumbledore vyčaroval stôl plný dobrôt, priateľská návšteva sa zmenila na bohatú hostinu. Harry sa cítil veľmi zvláštne. Ešte nikdy nevidel Dumbledora, McGonagallovú, Hagrida i Moodyho takto sa neviazane rozprávať a zabávať. Luna v kockovanej sukni načúvala Nevillovmu chváleniu, že z elixírov dosiahol na VČÚ prvýkrát známku S. Hermiona debatovala s Ronom, akoby sa v živote nevideli a potrebovali si povedať niečo strašne dôležité. Harry ich nechal, mal si čo povedať aj s Lupinom, ktorý bol dnes očividne vo forme. Asi bol práve nov. Tonksová menila uši na požiadanie Ginny, ale obe vyzerali akési bez života. Moody nezabúdal na ostražitosť a podchvíľou kontroloval dom aj okolie. Harry vedel, že pokiaľ je tu s ním Dumbledore, nič im nehrozí.
Dnešný únavný deň sa začal prejavovať. Harry sa pristihol, ako stráca prehľad o tom, čo mu Luna rozpráva o dovolenke so svojím otcom. Nakoniec celkom upadol do polospánku a keď sa prebudil, chvíľu mu trvalo, kým pochopil, kde vlastne je. Na zemi tvrdo spali Ron, Hermiona, Neville, Ginny i Tonksová. Freda a Georgea však nikde nevidel. Časť izby bola zahalená do tmy, len v jednom kúte neustále bdel Moody a niečo si šeptal s Dumbledorom. Zo schodov sa ozval šuchot. Krátko nato sa v izbe zjavil Lupin, asi bol na obhliadke domu.
Harry si pretrel oči a podišiel bližšie k svetlej časti izby. Moody zmĺkol, ohľaduplne ukončil rozhovoril a vzdialil sa. Harry si sadol oproti Dumbledorovi. V očiach mal plno otázok, cítil sa však neisto. Profesor však bol na tom podobne. Po poslednom Harryho výstupe v jeho pracovni očakával teraz jeho reakcie.
“Ako to, že som ešte nedostal výsledky VČÚ?” prerušil ticho Harry. “Mali predsa prísť v polovici júla. A ako som počul, ostatní ich dostali.”
“Výsledky sme ti poslali dvakrát, Harry, ale ani jedna zo školských sov sa odvtedy nevrátili,” vysvetlil tajomne.
Harry vyvalil oči: “Ako som teda dopadol?”
“Mohol by som sa tváriť, že si nepamätám všetky výsledky, ale ty vieš, že v tvojom prípade by som určite klamal,” reagoval Dumbledore s úsmevom a vytiahol z plátených nohavíc zvitok papiera. “Tvoje výsledky sú nasledovné: Z čarovania si dostal P, obrana proti čiernej mágii bola vynikajúca. Tvoj patronus všetkých presvedčil. Transfigurácia bola neistá, ale nakoniec si dostal V, astronómia dopadla napriek nezvyčajným udalostiam slabšie, získal si D, veštenie pokazilo priemer takmer každému, obdržal si S-ko, no a z dejín mágie si nakoniec dostal tiež S-ko, pretože profesor Tofty zobral do úvahy tvoju nevoľnosť. Na záver najlepšie známky – herbológia V a starostlivosť o zázračné tvory tiež. Ako vidíš, výsledky nie sú najhoršie. Počet získaných VČÚ si vieš spočítať aj sám. Z najdôležitejších predmetov máš postačujúce výsledky na štúdium MLOKov.
Harry sa obzrel, pretože si spomenul na profesorku McGonagallovú, ktorá mu radila pri výbere povolania.
“Profesorka McGonagallová mala povinnosti, tak sa, hoci nerada, musela odmiestniť. Vráťme sa ešte k VČÚ. Ostal ešte jeden predmet, ktorý som si nechal na koniec a mohol by trošku spôsobiť problémy,” vysvetlil Dumbledore.
“Elixíry,” doplnil ho Harry. Pri pomyslení na profesora Snapea ho zamrazilo.
“Správne, z elixírov si získal hodnotenie P,” Harry sa nechtiac pousmial. Takéto hodnotenie nečakal. Vedel však, že Snape je veľmi prísny pri výbere študentov na svoje hodiny v šiestom ročníku. Na jednej strane sa mohol tešiť, že sa tohto predmetu zbaví, ale pre povolanie aurora mali byť elixíry nevyhnutnou súčasťou jeho prípravy.
“Dá sa s tým niečo robiť?” oľutoval svoju otázku Harry. Pripadal si, ako by žobral o protekciu, ktorá bude preňho skôr utrpením.
“Porozprával som sa profesorom Snapeom. Zatiaľ som ho nepresvedčil a ani to nechcem robiť. Myslím, že musíme vyskúšať všetko. Navrhoval by som ti, aby si za ním zašiel, a požiadal ho o výnimku.” Harry zhrozene pozeral na profesora, či to naozaj myslí vážne. Snape s ním pri prvom súkromnom kontakte vyrazí dvere. Akiste sa ešte nepreniesol cez jeho trúfalé hrabanie sa v jeho mysľomise.
“Ak to nevyjde,” že o tom pochybuješ, pomyslel si Harry, “mám v zálohe ešte nejaké riešenia. A teraz mi prepáč Harry, ale som už dosť unavený, mal by som sa už vrátiť do Rokfortu,” uzavrel rozhovor Dumbledore.
“Môžem sa ešte niečo opýtať?” zabojoval Harry.
“Dobre, ale už len jednu otázku,” nechal sa presvedčiť Dumbledore.
“Čo bude ďalej?”
“V tomto dome každopádne ostať nemôžeš. Suseda pán Owena dostane zajtra muklovskou poštou prosbu, aby dohliadla na jeho dom, kým bude v nemocnici. Vy sa zajtra ráno presuniete Rytierskym autobusom do Brlohu. Odtiaľ potom pocestuješ do školy. Uvidíme sa v škole, Harry,” hovoril a nečujne schádzal po schodoch. “A ešte niečo,” dodal už pri dverách, “tvoje táranie pred pánom Owenom bolo nerozumné, museli sme sa postarať o to, aby na všetko zabudol.” Harry chvíľu prekvapene zízal na zatvorené dvere a ani nevedel ako, odvliekol sa do svojej izby na druhom poschodí. Začínalo pomaly svitať, predchádzajúci deň aj noc, ho naozaj zmohli.

KAPITOLA IV

Objav v šikmej uličke

 

Z prízemia sa ozýval poriadny buchot. Harry otvoril oči. Ležal vo svojej izbe na druhom poschodí. Oči mal ešte zalepené, preto ich radšej ešte na chvíľu privrel. Hluk z prízemia však k nemu aj naďalej doliehal a neodbytne mu vyháňal spánok spod viečok.
Snažil sa dosnívať príjemný sen, ale do myšlienok sa mu pomaly vkrádala otázka, kto asi spôsobuje ten rámus? Nejasne si začal spomínať, že včera večer mal v dome veľkú a mimoriadne vzácnu návštevu.
Tresk!
Celý dom sa zachvel a Harry, už mierne nahnevaný, vyskočil z postele, aby sa pozrel, čo sa deje. Žmúril proti slnku a snažil sa vypátrať zdroj toho rachotu. Keď ho objavil, oči sa mu doširoka roztvorili.
Pred domom, lepšie povedané takmer v ňom, zbadal fialový poschodový autobus. Rozbité predné sklá na pokrivenom nárazníku usvedčili Ernieho, takmer slepého vodiča Rytierskeho autobusu, že mu práve nabúral do domu. Harrymu to však vôbec nevadilo. Vedel, že domu sa nič nemohlo stať a tak sa s úsmevom poobliekal a zbehol na prvé poschodie.
Rona a Hermionu stále nikde nevidel. Zjavne sa mu vyhýbajú. Z kúpeľne vyšiel rozospatý Neville. Spoznal ho podľa predných zubov, ktoré mu v tme svietili. V kúpeľni ho vystriedala Luna.
Harry vošiel do kuchyne a s úsmevom si prezeral varechu, ktorá sama miešala kašu, taniere, ktoré sa samé čistili a sporák, ktorý sa sám vypol. Určite prišla pani Weasleyová a viditeľne sa tu zabývala.
„Ach, Harry, ty spachtoš,“ zvolala pani Weasleyová spoza jeho chrbta naoko nahnevane. „Ostatní sa už naraňajkovali. Čakáme len na teba, Rytiersky autobus nie je lacná záležitosť. Ráno ma priviezol a už je tu dnes druhýkrát.“
Tón hlasu Ronovej mamy bol opäť prívetivý. Harry nahádzal do seba raňajky, keď sa dom znovu zachvel. A opäť! Prichádzalo to v pravidelných intervaloch a Harrymu sa zatajil dych. S obavami pozrel na Lupina, ktorý si v kuchyni riedil svoj elixír. Ten bol úplne pokojný a sústredil sa na svoju prácu.
Dvere kuchyne sa rozleteli a zdroj pravidelných otrasov sa cez ne práve prepchával.
„Hagrid,“ s úľavou zvolal Harry, „ale si ma vyľakal. Úplne som na teba zabudol. Kde si bol celú noc?“
„V pivnici, spal som. Bolo tam príjemne chladno, ale som nejaký polámaný,“ naťahoval sa, pokiaľ mu to rozmery kuchynky dovoľovali.
Hagridov hlas znel zvláštne. Bolo v ňom trošku chladu, trošku nezáujmu a trošku smútku. Chytil do ruky šálku čaju, ale jeho mohutným prstom nedokázala odolať. To ho ešte viac zosmutnilo. Bez slov sa pobral dole schodmi. Harry vybehol za ním. Na chodbe sa potkol na svojich kufroch, ktoré mu niekto pripravil na odchod. Hoci utekal, Hagrid sa mu stratil z dohľadu.
Bum!
Harry a madam Youngová, suseda pána Owena, sa po zrážke vo dverách ocitli na zemi.
„Fagan jeden!“ skríkla rozhorčená. „Pán Owen je jeden deň v nemocnici a on sem navláči takúto zberbu. Asi by ťa nemali na leto púšťať domov,“ hovorila sekane, oprašujúc sa.
Za Harryho chrbtom sa zjavila pani Weasleyová a snažiac sa o čo najširší úsmev oslovila pani Youngovú:
„Nehnevajte sa, ale my prišli Harryho len vyvyzdvihnúť,“ zakoktala sa. „Ničoho v dome sme sa ani nedotkli,“ dodala s naklonenou hlavou.
„Neklamte, veľavážená... Videla som vás tu už včera večer.“
„No a čo,“ nedala sa Molly a výhražne predstúpila. „Pán Owen dovolil, aby si nás sem Harry pozval.“
„Tomu tak uverím,“ nedala sa ani madam a pretisla sa do domu. Pyšne zdvihla hlavu a vyzúvajúc topánky si pohŕdavo obzerala steny.
„Všetci do autobusu,“ zrúkla pani Weasleyová, až madam Youngovú nadhodilo. Prekvapene pozrela raz na ňu a potom na Rona, Ginny a Lunu, ktorí sa hnali po schodoch. Najviac ju zaujal profesor Moody s jednou nohou.
„Čo čumíš, ty stará škebľa?“ dostalo sa jej od Moodyho. Madam Youngovej sa zabudli zatvoriť ústa. Moodyho poznámka jej zobrala z pier otázku, o akom autobuse to hovoria. Opatrne vykukla z dverí a hľadala niekoho, koho by mohla uraziť. Nikoho však nevidela. Ron a Neville sa zatiaľ váľali od smiechu po posteliach Rytierskeho autobusu a pozorovali kostnatú tvár s naondulovanou frizúrou, ktorá sa vytŕčala z domu. Najviac sa im páčilo, že ich madam Youngová nevidí.
O chvíľu sa k nim pridal aj Stan Shunpike, sprievodca Rytierskeho autobusu, ktorého pobavil výraz madam Youngovej, keď do nej odzadu vrazila pani Weasleyová s posledným kufrom. Všetkým po lícach stekali slzy smiechu.
Madam Youngová sa potupene otočila a zatvorila za sebou dvere. Profesor Moody podišiel k dverám a vytiahol prútik:
„Obliviate.“
Dvere autobusu sa zatvorili a vyrazili. Pani Weasleyová sa ešte spamätávala z muklovských spôsobov. Ron, Hermiona, Ginny, Luna a Neville hrali rachotiacu sedmu. Spôsobovalo im to nemalé problémy, pretože Ernieho jazda pripomínala zrýchlenú húsenkovú dráhu. Profesor Moody vysvetľoval Tonksovej, prečo musel opäť použiť zabúdacie zaklínadlo:
„Keď sme pánovi Owenovi upravili pamäť, nemohli sme nechať tú starú brzdu, aby mu potom žalovala, že sme v tom dome boli. On si navyše vôbec nepamätá, že by Harry vôbec niekedy uňho bol.“
Tonksová dnes mala gaštanový preliv a vyzerala ako predavačka vajíčok na tržnici. Zdalo sa, že tomu rozumie. Remus Lupin kúpil pre všetkých lístky a natiahol sa na najvrchnejšej posteli. Určite v noci spolu s Moodym hliadkovali.
Harry pozoroval krajinu za oknom, ale podchvíľou hádzal očkom po Hagridovi. Vôbec sa mu nepáčil. Nevyzeral už tak doráňane, ako keď v Zakázanom lese schovával svojho brata Grawpa, ale výraz jeho tváre vyjadroval nespokojnosť.
„Čo sa ti stalo, Hagrid?“ oslovil ho, keď Rytiersky autobus opustil Malé Neradostince.
„Ach, Harry, kamarát, Grawp sa stratil,“ vyšlo z Hagrida tak rýchlo, akoby už týždeň čakal na to, kedy to niekomu povie.
„Jedno ráno, keď som mu niesol obrovský kus mäsa... ,“ vzlykol, „jednoducho bol preč... a... už sa neukázal.“ Potlačil slzy, pretože nechcel, aby si ho niekto všimol.
Okrem neho, Harryho, Rona a Hermiony o Grawpovi nevedel nikto. Ešte možno profesorka Umbridgeová by si niečo mohla pamätať, ale ktovie, čo s ňou teraz je, uvažoval Harry.
„Šecko som prehľadal...“ pokračoval Hagrid skôr, ako mohol Harry reagovať.
Vtom autobus prudko zabrzdil a Harryho hodilo na vedľajšiu posteľ. Ležal na nej čarodejník v páchnucom habite. Keď sa mu Harry lepšie prizrel, spoznal v ňom Mundungusa Fletchera. Prudké brzdenie naňho nijak nezapôsobilo a spal ďalej.
Mundungus bol tiež členom Fénixovho rádu, aj keď nedokázal Harryho minulé leto ochrániť pred dementormi. Nebolo to preto, že by to nevedel, len si jednoducho neplnil svoje povinnosti. Mal toho toľko spoločného s Weasleyovskými dvojčatami. Nečudoval by sa, keby spolu naďalej obchodovali.
Harry na sebe zacítil čísi pohľad. Precitol zo zamyslenia a všimol si, že všetci už takmer vystúpili, len Luna Lovegoodová stále stojí medzi dverami a vypliešťa na Harryho svoje veľké okále.
Boli v Brlohu. Radostný záblesk v Harryho duši rýchlo vyhasínal. Prepadla ho horšia nálada, ale nevedel prečo. Možno preto, že sa toto leto nevrátil do Siriusovho domu. Možno preto, že si predstavil profesora Snapea, ako ho prosí o dovolenie navštevovať jeho hodiny.
Pri tejto predstave ho až striaslo. Pomaly vystúpil a preniesol svoj kufor do Ronovej izby.
Ron tam samozrejme nebol, čo len podporovalo jeho teóriu, že sa mu vyhýba. Vzápätí však musel sklamane skonštatovať, že jeho teória bude mať trhlinu, lebo Ron sa zakrátko objavil. Harry nevedel ako má reagovať. Chcel na to všetko zabudnúť, ak by mu to vysvetlili. Ron sa však na prekvapenie správal akoby sa nič nestalo.
„Už sa teším do školy, toto leto nestálo takmer za nič. Ak nerátam to, že Percy napísal po dlhom čase list. Mama bola celá bez seba a otec sa po dlhom čase celý večer usmieval. Fred a George pilne pracujú vo svojom novom obchode a veruže nemajú núdzu o zákazníkov. Ginny sa rozišla so svojím milým, už ani neviem ako sa volal. Myslím, že Corner. Hermiona je smutná, že sa jej neozval Viktor...“
Harry stále prekvapene civel na usmiateho Rona. Ten stále rozprával, ako by ho za to platili a popri tom si balil veci do kufra. Jeho výrečnosť sa však čoskoro preniesla aj na Harryho, a tak mu o chvíľu aj on vyrozprával, čo všetko cez leto zažil. Ani nezbadal a ich izba bola o chvíľu plná. Pri družnej debate úplne zabudol, že chcel od Rona alebo Hermiony vysvetlenie.
Nasledujúce dni boli plné pohody. Všetci sa dobre zabávali, na dvore trénovali metlobal, občas čistili záhradu od trpaslíkov. Pani Weasleyová skvele varila, aj počasie im prialo. Ani sa nenazdali a prišiel koniec augusta. Deň pred septembrom sa spoločne vybrali na nákup do Šikmej uličky.
„Kde sú Luna a Neville?“ spýtal sa Ron, keď prechádzali okolo obchodu pána Ollivandera. Vôbec si nevšimol, že chýbajú.
„V Deravom kotlíku na nich čakali ich príbuzní. Lunin otec a Nevillova starká. A pred chvíľou sme stretli Hermioniných rodičov,“ odpovedala pani Weasleyová. „Idem vám kúpiť učebnice. Uvidíme sa v kráľovstve...“
Harry pozrel nechápavo na Rona. Pani Weasleyová už vošla do obchodu a tak nestihol zachytiť, aké kráľovstvo to myslela.
„Fred a George stále hovoria, že je to ich kráľovstvo,“ odvetil mu Ron na vysvetlenie a pohodil hlavou smerom k nenápadnému domčeku na rohu. Prešli popod nápis Vydarené výmysly Weasleyovcov. Obchod sa nachádzal takmer na konci ulice, v dome číslo 93.
Harry, Ron a Ginny vstúpili medzi regále. Obchodík, kráľovstvo dvojičiek Weasleyových, bolo očarujúce. Harry si pripadal ako v starodávnom kovbojskom obchode. Regále boli preplnené najrôznejšími vynálezmi. Mnohé z nich boli Harrymu povedomé. Ulievacie maškrty, ohňostroj doktora Filibustera, jazykoplazé karamelky, predlžovacie uši, miznúci klobúk.
Na konci miestnosti stál pult s veľkými zaváraninovými pohármi, plnými fazuliek najrôznejších chutí. Vedľa zvončeka na privolanie obsluhy stála mohutná kľuková pokladnica. Obchodík sa zdal prázdny, nuž zazvonili.
Ako na zavolanie sa spoza posledného regálu vyrútil... Harry sa zhrozil. Weasleyovské dvojičky boli na nerozoznanie. Na Rokforte však nosili habity a svetre s veľkou iniciálkou na hrudi. Teraz však netušil, či sa díva na Freda alebo na Georgea. Zachránila ich Ginny, súdiac podľa podobného zdesenia v Ronovej tvári, boli na tom podobne.
„Ahoj, doviedli sme Harryho, aby si obzrel vaše kráľovstvo. Si tu sám?“
„Áno, Fred išiel na služobnú cestu,“ zasmial sa George, „nakúpiť ďalšie vynalézy. S našimi vlastnými by sme tieto regále nezaplnili. Ale stále vymýšľame, aj keď na to už nie je toľko času.“
„Čo je to?“ spýtal sa Ron ukazujúc na pistáciovo zelenú lentilku.
„To je kosťolom,“ so záujmom vysvetľoval George. „Inšpirovala nás dorážačka, ktorú začaroval Dobby, aby ťa ochránil. A skvelý pokus nášho skvelého profesora Lockharta...“ nedokončil, pretože dvere sa otvorili a dnu vstúpila Čcho.
„Ahojte! Ahoj Harry!“ sklopila oči.
Aj Harry sklopil oči. Na konci školského roka mal pocit, že už ku Čcho nič necíti, ale opäť mu zahoreli líca a žalúdok robil kotrmelce. Vytrvalo skúmal zelenú vodičku v kónickej fľaštičke a tváril sa, že jeho kontrola je nevyhnutná pre uvedenie produktu na trh. George vycítil jeho rozpaky a zachránil ho:
„Ak chcete, môžete sa ešte ísť pozrieť na povalu. Schody sú za posledným regálom.“
Harry naňho vďačne pozrel, ale pohľad mu skĺzol aj na Čcho. Usmial sa na ňu a ona jeho úsmev opätovala. Pocítil jemné potiahnutie za rukáv. To sa ho Ron snažil vytrhnúť zo snenia. Bože, ako dlho tam tak stál a civel?
Schody na povalu dosť nepríjemne vŕzgali. Rozhliadal sa zvrchu po obchode a odrazu mal pocit, akoby ten obchod poznal. Tento pocit sa na povale ešte znásobil. Harry vyjavene pozoroval starý sarkofág a kostenú ruku na podstavci. Boli to veci z obchodu pána Borgina, v ktorom sa ocitol, keď pred štyrmi rokmi nesprávne vyslovil názov Šikmej uličky, pri presune hop-šup práškom. Telom mu prebehlo mrazenie a naskočila mu husia koža. Ron a Ginny však tento pocit nezdieľali, pretože s ním vtedy neboli.
Ron sa rozplýval pri šperkovnici, ktorú s obdivom otváral a zatváral. Ginny skúmala staré zaprášené zrkadlo. Harry doňho nazrel, či v ňom neuvidí svoje najtajnejšie túžby, ale videl len seba. Očividne to nebolo zrkadlo z Erisedu. Ktovie, kam ho Dumbledore schoval.
Harry podišiel k starému strešnému oknu. Videl odtiaľ na miesto, kde sa stretávala Šikmá ulička so Zašitou. Pod oknom stála veľká truhlica, podobná tej, v ktorej bol takmer celý školský rok zamknutý profesor Moody. Neboli však na nej žiadnej zámky. Sfúkol z nej prach a opatrne ju otvoril.
Veko bolo oveľa ťažšie, ako sa zdalo. Truhlica bola plná novín, väčšinou len rôznych útržkov. Boli tam niekoľko rokov staré výtlačky Denného proroka, ale našli sa aj výtlačky Sršňa a Čarodejnice. Harry sa v nich so záujmom začal prehrabávať. Čítal si hlavné titulky a nadpisy v očakávaní, že ho nejaký zaujme.
...Už šesť rokov sa nikde nevyskytla ani zmienka o Veď-Viete-Kom. Minister mágie Oswald Felding zaručuje čarodejníckej verejnosti, že sa nemajú čoho obávať... víťazom trojčarodejníckeho turnaja sa stal Philip Creevey... novým rokfortským školníkom bol menovaný Argus Filch... nezhody medzi novým riaditeľom Rokfortu Albusom Dumbledorom a profesorom elixírov Arthurom McGonagallom vyriešené... priateľská návšteva Rokfortských študentov na Durmstrangu skončila fiaskom...
„Harry, poď už,“ volal naňho Ron od schodov. Vyčnieval z neho už len trup, lebo zvyšok tela bol pod padacími dvierkami. Harry sa chystal truhlicu zatvoriť, keď zrazu zmeravel. V rohu truhlice ležal prepálený útržok Denného proroka spred 15 rokov.
Lily a James Potterovci boli dnes v noci zavraždení Vy-Viete-Kým... Opatrne chytil článok medzi prsty nedbajúc na Ronove volanie. V článku sa písalo aj o ňom ako o sirote. Vôbec tam nespomínali ten hrdinský čin, ktorým zbavil lorda Voldemorta moci. Časť článku však bola nečitateľná. O sirotu by sa mohol postar... susedstva... ko príbuzný... jediný... zabával malého Ha... rodinný p... niekoľko rokov v Azkabane... li sa dlhé roky... mal rád... práci, preto musel A...
Harrymu sa zarosilo čelo. To predsa nemôže byť pravda. Jeho jedinými príbuznými sú predsa Dursleyovci a jeho krstný otec je už mŕtvy. Ron už vzdal to volanie spomedzi padacích dvierok a čítal cez Harryho plece útržok, ktorý mal v rukách. Harry ho však vôbec nevnímal a pri spomienke na Siriusa sa mu opäť tisli slzy do očí. Bolo mu jedno, že tam stojí Ron a pozerá sa. Zosunul sa na zem skôr, ako mu priateľsky položil ruku na plece. Už si celkom zvykol na myšlienku, že mu ostali len tí otravní Dursleyovci. A teraz toto. Nedokázal túto myšlienku stráviť. Nemôže mať ďalšieho príbuzného! Prečo sa mu neozval? Ktovie, či ešte žije a čo je s ním. Prečo sú jeho príbuzní všetci v Azkabane?
Z rozjímania ich vytrhol hlas pani Weasleyovej:
„Chlapci, všetko som už kúpila, môžeme ísť domov.“
Ron si článok párkrát prečítal, kým pochopil, čo Harryho tak zložilo. Harry si osušil slzy a zliezli spolu naspäť do obchodu. Ron taktne mlčal. Presunuli sa ku krbu a pomocou hop-šup prášku sa premiestnili naspäť do Brlohu. Harry sa hneď pobral do svojej izby. Horko-ťažko natlačil nové učebnice do kufra a natiahol sa oblečený na posteľ. Keď prišiel Ron z večere, tváril sa že spí, pretože o tom vôbec nechcel hovoriť. Zajtra ich čaká náročná cesta do Rokfortu. Mal by sa vyspať. Ráno je múdrejšie večera.

 

KAPITOLA V

V čele Rokfortského expresu

 

„Kam sa tak ponáhľame? Veď je ešte len desať a vlak odchádza až o hodinu,“ volala Hermiona utekajúc cez vestibul železničnej stanice King’s Cross. Celé osadenstvo Brlohu sa náhlilo na deviate nástupište.
„Hermiona, zlatko, my s manželom sa musíme ponáhľať, Arthur má povinnosti na ministerstve a ja musím v hlavnom stane Fénixovho rádu privítať nového člena,“ vysvetlila Molly Weasleyová. Kontrolovala pohľadom ostatných muklov, ale tí si vôbec nevšímali, ako jeden po druhom miznú za múrom deviateho nástupišťa.
Nepríjemnú udychčanosť postupne vystriedal údiv nad prázdnym nástupišťom. Ešte nikdy neboli na stanici tak skoro. Harry s Ronom dokonca v druhom ročníku zmeškali vlak, keď sa márne pokúšali prejsť cez stenu. Rodičia Weasleyovci sa rýchlo rozlúčili a ponáhľali sa za svojimi povinnosťami.
Harry, Ron, Hermiona, Luna, Ginny a Neville ostali stáť sami, uprostred perónu, medzi kopou kufrov. Súprava Rokfortského expresu už bola pristavená. Im sa však do vlaku ešte vôbec nechcelo.
S hrmotom sa otvorili dvere batožinového priestoru a v nich sa na prekvapenie zjavil Stan Shunpike. Zazíval a napravil si čapicu sprievodcu.
„Ale, ale, súrodenci Weasleyoví a pán Potter, vám sa do tej školy nejako veľmi chce,“ zazubil sa.
„Čo tu robíš, Stan?“ zvolali takmer súčasne Harry a Hermiona.
„Som vyučený sprievodca, tak občas pomáham aj v Rokfortskom exprese,“ vysvetľoval, kým nakladal ich kufre do batožinového priestoru. Harry si zatiaľ obzeral Rokfortský expres. Zdal sa mu iný ako obyčajne. Žeby ho premaľovali? Niečo mu tu chýbalo.
Súprava vyzerala ako predtým, ale lokomotíva bola iná. Nešírila sa okolo nej žiadna para a bola akási menšia.
„Harry, je ti niečo?“ spýtala sa ustarostená Ginny.
„Prečo?“ odpovedal Harry otázkou a nespúšťal oči z vlaku.
„Vyzeráš, ako by ti nebolo dobre.“
Harry odtrhol oči od vlaku a ironicky poznamenal:
„Nič mi nie je, to ja len tak blbo vyzerám, keď rozmýšľam. Nezdá sa vám ten vlak nejaký iný?“
„Máš pravdu, vyzerá veľmi záhadne,“ zamudrovala Luna, ale zjavne nechápala, o čom je reč. Aj Neville chcel niečo dôležité povedať, ale nakoniec sa predsa len rozhodol nastúpiť do vlaku.
„Obsaďte miesto aj nám,“ rozkázala Hermiona a postrčila Lunu s Ginny smerom ku dverám. Harry sa pomaly prechádzal po peróne a smeroval k rušňu. Ron mu bol v pätách.
Zrazu sa obaja strhli. Dvere na rušni sa otvorili a ukázala sa akási postava. Práve ich dobehla Hermiona a spoločne hľadeli na postavu vo dverách.
„Má Rokfortský expres šoféra?“ zašepkal Ron.
„Hovorí sa „rušňovodič“,“ opravila ho Hermiona. Ron na ňu nepríjemne zazrel. Pohľad mu opätovala.
„Keďže ho vidíme, tak asi má,“ štipľavo hlesol Ron.
„Si si istý, že je to rušňovodič?“
„A kto by to podľa teba mal byť? Kaderník?“
„Prestaňte vy dvaja, lebo nebudem po ceste sedieť s vami,“ okríkol ich Harry. Urobil ďalších pár rozhodných krokov smerom k rušňu. Už pochopil rozdiel, lokomotíva nebola parná, ale elektrická. Zaujímavé však bolo, že nad sebou nemala žiadne drôty.
Zo strojovne vyšiel rušňovodič a skúmavo sa pozrel na trojicu stojacu na peróne. Vyzeral prívetivo, na ústach mu pohrával prirodzený úsmev.
„Čo vás sem privádza?“ ozval sa znenazdajky.
Trojica tam stála vyvalená, nikto sa nechcel ozvať prvý.
„Hádam nie ste nemí,“ posmeľoval ich rušňovodič, „ja som Herbert Fang.“ Zliezol na perón a podal im ruku. Postupne sa mu predstavili a vysvetlili mu, prečo sú na nástupišti tak skoro. Do reči sa dostala aj zmenená mašina.
„Máš pravdu Harry, posledné dva roky stojí v čele Rokfortského Expresu nová mašina.“
„Znamená to, že nás viezla už aj minulý rok?“ čudoval sa Harry. „Ako to, že som si to nevšimol?“
„Asi si mal minulý rok iné problémy,“ odpovedala mu Hermiona. Ron stál za Herbertovým chrbtom a nazeral na stanovište. Herb sa obzrel a s úsmevom oslovil Rona:
„Vidím, že zvedavo nazeráš na moje pracovisko. Chcete sa pozrieť dnu?“ Otázka však smerovala na všetkých troch.
„Vážne by sme mohli?“ Ronovi zažiarili oči. Hermiona sa však podľa jeho očakávaní zatvárila vážne.
„Nie je také niečo zakázané?“ obrátila sa so svojou zbytočnou otázkou na Herba. Ron sa už totiž štveral po schodíkoch do kabíny.
„Samozrejme, že je, drahá Hermiona,“ potvrdil Herb, „ale hádam mi nechceš tvrdiť, že si ešte nič nepovolené nerobila.“
Hermiona sa začervenala a Harry sa musel pousmiať. Pristúpil ku schodíkom, ale Herb ho zarazil.
„Počkajte ešte, bude lepšie, ak prídete na mašinu až tesne pred odchodom. Vaši spolužiaci by mohli závidieť, prípadne žalovať.“
Sotva to dopovedal, na peróne sa zjavila chudá osoba s bielou hlavou a paličkou v ruke. Za ňou prichádzal ťahajúc svoj kufor Draco Malfoy. Ron už našťastie stihol zliezť. Herb sa vrátil do kabíny a Harry, Ron a Hermiona sa vzdialili od lokomotívy.
Keď ich Draco zbadal, sklopil oči. Dúfal, že nevideli, ako mu mama pred chvíľou zatiahla paličkou po chrbte. Výdatne otca zastupovala. Stan mu naložil kufor k ostatnej batožine. Narcissa odišla skôr ako si ich stihla všimnúť. Ešteže nečakala kým vlak odíde. Minulý rok tu Lucius kvasil až do jedenástej a možno si všimol aj Siriusa v psej podobe, ako uteká vedľa vlaku.
Harryho prázdny pohľad svedčil o tom, že spomienka na Siriusa stále necháva silnú odozvu. Z myšlienok ho prebral Ron.
„Už len títo nám tu chýbali.“ Na peróne sa zjavil Dean Thomas, Dennis Creevey, Parvati Patilová a Lavender Brownová.
„Čo máš proti nim?“ čudoval sa Harry.
„Myslel som tých dvoch oplanov, čo stoja pri vlaku,“ bránil sa Ron dôrazne. Okolo Draca už stáli jeho verní kumpáni Crabbe a Goyle. Draco sa v ich prítomnosti cítil očividne sebavedomejšie a tak spolu s nimi rozhodne vykročil v ústrety Harrymu.
„Čakáš na svojich fanúšikov, Potter? Nedáš mi autogram?“ mával naňho jeho fotografiou. Harrymu očervenela tvár.
„Odkiaľ ju máš?“
„Kúpil som ju od toho malého trkvasa s foťákom. Najprv som hádzal šípky do tvojich fotiek v Dennom Prorokovi, ale to ma prestalo baviť,“ škľabil sa Draco.
„Harry, prečo ho vlastne počúvaš? Umbridgeovej poskok! Veď ti len závidí,“ zamiešala sa Hermiona.
„Ty čuš, všivavá humusáčk...“ posledné písmeno prehltol. Asi si spomenul na facku, ktorú od nej dostal. A zarazil ho aj Ronov zúrivý pohľad.
„Tak čo, Ryšavec, kúpili ste si tento rok niečo nové do domácnosti?“ posmieval sa mu. „Rodinný podnik prosperuje, Wealeyovské kravské výpady.“
Crabbe stál po Dracovej ľavej ruke a neprítomne civel. Goyle si špáral v nose.
„Malfoy, prestaň, kým sa ovládam,“ ozval sa Harry cez zaťaté zuby.
„Ale, ale, náš hrdina chce zase bojovať. Más pravdu, zlosť treba vybiť. Čo myslíš, platí ešte pre teba doživotný zákaz hrať metlobal? Tváriš sa ako...“
„A ako sa tváriš ty? A títo dvaja sa tu tvária ako...“ nedokončila Hermiona.
„Ako čo?“ hrozivo predstúpili Crabbe s Goyolom.
„...ako vždy,“ dodala.
„No veď preto,“ ukončil s uspokojením Crabbe.
„Už som ti povedal, aby si sa neozývala, ty slizká...“ povedal Draco.
TRESK!
V okamžiku ležal Draco jednou nohou pod vlakom. Z nosa mu tiekla krv a Ron si neprítomne šúchal päsť. Crabbe s Goylom začudovane pozerali na Malfoya, ako sa škriabe spod vozňa a utiera si nos.
„Rýchlo, kým im dôjde,“ precedila Hermiona a ukazovala na múr. Všetci traja sa rozbehli oproti stene. Ako sa k nemu blížili, narastala v nich obava, či ich stena pustí späť. Ešte to nikdy neskúšali. Ale ich rodičov to vždy pustí späť. Ale čo ak to pre nich neplatí?
ŠUPS!
Ocitli sa späť na muklovskom nástupišti číslo 9. Podarilo sa. Niektorí okoloidúci na nich pozreli, ale okrem zadýchania neboli nijak nápadní. Sadli si na lavičku. Musia počkať, kým nebude mať vlak odchod.
„Ale čo ak prejdú tí traja za nami?“ ozval sa Ron, keď sa vydýchali.
„To by už boli dávno urobili, keby chceli,“ upokojil ho Harry. Hodiny ukazovali 10.54. Čas pokročil a bolo načase vrátiť sa. Nesmú zase zmeškať, už nemajú k dispozícii lietajúce auto. Nemôžu čakať, kým sa stena zatvorí. Opatrne sa poobzerali a priblížili k stene. Začuli cez ňu hlasy:
kam zmizli... maj sa pekne, Zacharias... ak si niečo zabudol, pošleme ti sovu... toto mi zaplatia... vlak o chvíľu odchádza... počkáme...
„Musíme skúsiť inú stenu,“ navrhol Harry. Veľká ručička hodín sa pomaly blížila k 12-ke. Ron práve narazil staršej panej do vozíka na batožinu. Hermiona začínala byť značne nervózna, ešte nikdy nezmeškala vlak.
Zoradili sa pred ďalšou stenou, Hermiona sa rozbehla prvá. Za ňou Ron a Harry. Gong odbil jedenásť hodín. Ocitli sa na nástupišti.
„To nie je možné,“ zúfalo zvolala Hermiona. „Vlak je preč.“
Harry sa snažil zachovať chladnú hlavu. Nástupište bolo naozaj prázdne, na zemi nebol ani jeden papierik, ani len prach, ktorý by svedčil, že sa tadiaľ ešte pred minútou preháňali mladí čarodejníci.
Hermiona si sadla na lavičku: „Za toto vás určite vyhodia. Urobili ste to už druhýkrát.“
„Ale veď...“ ozval sa Ron ukazujúc na tabuľu, „to nie je naše nástupište.“
„Veď to je nástupište 10 a 1,“ prebrala sa Hermiona. „Rýchlo, musíme sa vrátiť a ísť pôvodnou stenou.“
Nikto neprotestoval. O chvíľu sa už nebezpečnou rýchlosťou rútili k pôvodnej stene. Hodiny ukazovali 11 hodín a 5 minút. Očakávaný náraz sa nekonal, stena ich pustila aj po jedenástej. Dobby asi práve nerušene upratuje chrabromilskú klubovňu pred ich príchodom.
Ocitli sa na nástupišti 9 a 3. Okolo vlaku už nebol nikto. Z lokomotívy na nich kýval Herb. Rozbehli sa k nemu. Harry zhliadol v jednom z okien Lunin prekvapený výraz, aj Dracovu namosúrenú tvár.
V momente keď Ron ako posledný vstúpil na stanovište, lokomotíva sa rozobzučala a vlak sa dal do pohybu. Všetci traja prudko dýchali. Kabína bola oveľa menšia pre štyroch ľudí, ako sa spočiatku zdala. Okrem Herbovho kresla tam bola už len jedna stolička. Hermiona si bez rozmýšľania sadla.
Zrazu lokomotívou prudko trhlo. Ron vystrašene odskočil od steny, o ktorú sa opieral. Herb vyskočil a za Ronovým chrbtom vrátil istič do správnej polohy. Tváril sa nahnevane.
„Ako si to predstavujete? Kde ste boli doteraz? Meškám kvôli vám desať minút. Albus Dumbledore si potrpí na presnosť.“
„My sme sa...“ ozval sa Harry.
„Vôbec ma to nezaujíma. Snáď to ešte dobehneme,“ odmlčal sa a venoval sa riadeniu. V kabíne zavládlo ticho. Po chvíli sa ozvala Hermiona:
„Ďakujeme, že si na nás počkal, Herb, nehnevaj sa,“ prosila. Nereagoval, tak odvrátila hlavu.
Práve opúšťali posledné časti stanice King’s Cross. Vlak odbočoval na juh, prechádzali popri posledných domčekoch Londýna. Harry a Ron so zanietením sledovali Herbovu prácu, Hermiona pozorovala okolité lúky a pasienky.
„Čo to má znamenať?“ ozval sa po polhodine mlčanlivej jazdy Herb. „Naháňa nás nejaký vták.“
„Herb je predsa čarodejník? Čo nepozná sovu?“ pošepkal Harry Ronovi.
„Niekto vám poslal správu,“ objasnil Herb svoj pôvod, keď vyčerpanej sove otvoril okienko. Sova vletela dnu a zosadla Hermione do lona.
Kde ste sa stratili? Čo sa s vami stalo? Ste v poriadku? Veď sme boli na nástupišti hodinu skôr, ako ste mohli zmeškať. Vlak už odišiel bez vás. Budete mať problém.Hľadal vás tu už aj Malfoy. Povedal, že sa vráti. Ozvite sa. Ginny
Hermiona sa pousmiala a podala pergamen Harrymu, aby si to s Ronom tiež prečítali. Herbova zvedavosť zvíťazila nad hnevom a tak nakúkal Harrymu ponad plece.
„Niekto sa o vás bojí,“ hovoril už bez hnevu.
„To je moja sestra,“ hrdo vyhlásil Ron.
„Ešte sa hneváš, Herb?“ potrebovala počuť Hermiona. Herb sa pousmial.
„Ako si sa dostal k tejto práci?“ pokračovala.
„Oslovil ma Albus. Predtým chodieval vlak kompletne začarovaný, ale prítomnosť dementorov silne narušila kúzlo a vlak takmer nepokračoval ďalej,“ rozhovoril sa.
„A čo keby prišli dementori teraz?“ zamiešal sa do rozhovoru Harry.
„Viem vyčariť skvelého Patronusa a celkom fajn ovládam oklumenciu.“
Harry oklumenciu poznal. Bola to magická obrana proti vniknutiu do mysle zvonka. Počas minulého školského roka ho do jej tajov zaúčal Snape. Nedarilo sa mu však veľmi. A po nazretí do jeho mysľomisy sa hodiny skončili.
„Oklumenciu ma učil sám majster oklumencie, Marcus Alberton. Okrem iného skvele ovláda psycheligenciu...“
Hermiona sa chcela spýtať, čo je to za vedu, lebo o nej ešte nečítala, keď vlak začal prudko brzdiť.
„Čo sa zase deje,“ rozčuľoval sa Herb. Vlak úplne zastavil a Herb opustil kabínu. Harry si uvedomil, že sa akosi zotmelo. Ale to len stáli uprostred hustého ihličnatého lesa a nad nimi sa začali zháňať tmavé mračná. Les pôsobil hrôzostrašne, ale zďaleka nie tak, ako Zakázaný les pri Rokforte.
Herb sa o chvíľu vrátil a vlak sa opäť pohol. Sústredene pozoroval koľajnice vinúce sa do diaľky pomedzi ihličnaté stromy. Mračná boli čoraz bližšie a chystala sa poriadna búrka.
„Pozrite sa, čo tam letí?“ ukazovala prekvapene Hermiona.
„Ja nič nevidím,“ mávol rukou Herb.
„To sú testraly, Hermiona,“ vysvetlil Harry. „Minulý rok si ich ešte nevidela...“ nedopovedal.
„Nepovieš nám, čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona Herba. Zdalo sa, že jedine ona začína s ním rozhovor.
„Nejaký Longbottom,“ začal zase nahnevane. Hermiona sa významne pozrela na Rona a Harryho.
„Vraj ho urazil nejaký Malfoy a keď sa bránil, tak mu z prútika vyšlo kúzlo, ktoré zastavilo vlak. Ťažko tomu uveriť, budem musieť žalovať Dumbledorovi. Chytili sme ďalšie meškanie,“ krútil hlavou.
Hermiona vystrašene behala očami z Herba na Harryho.
„Ale Neville je náš dobrý kamarát,“ snažil sa ho zastať Harry.
„Býva s nami na izbe,“ pridal sa Ron.
Herbert neregoval. Prudko sa zablyslo a na čelné sklo začali dopadať prvé kvapky. S bleskami sa o chvíľou roztrhlo vrece, po skle sa valili prúdy vody. Herb zapol reflektor. V kabíne bolo opäť ticho. Reflektor ladne kĺzal po skalnatých previsoch, okolo ktorých prechádzali. Vlak musel kvôli veľkým oblúkom spomaliť.
Harry s Ronom už ľutovali, že išli na mašinu. Jazda do Rokfortu trvá niekoľko hodín a už ich boleli nohy od státia. Ronovi sa podlomili kolená.
Herb si to všimol. Načiahol sa za prístrojovú dosku a vytiahol odtiaľ prútik. Bol strašne malý, nemal snáď ani 8 cm. Niečo zamrmlal a v úzkej kabíne sa zjavili ďalšie dve kreslá.
Harry s Ronom si vydýchli a s úľavou klesli do kresiel. Búrka pomaly usínala a o chvíľu už všetci traja okrem Herba driemali. Po búrke sa na mnohých miestach valili cez trať potoky vody. Herb musel pribrzdiť a použiť prútik, keď sa na trati zjavil spadnutý strom.
„Vstávajte, vy traja,“ prebudil ich Herb. „Myslel som, že mi pomôžete prekonať tú dlhú cestu a vy mi tu spíte.“
Ron si pretieral oči a Harry si naťahoval skrehnuté nohy. Vonku už bola tma, dážď ustal. Herb sa usmieval.
„Zdá sa, že prídeme načas,“ ukazoval na malé svetielko kdesi v diaľke. Svetielko sa pomaly približovalo. Bolo takmer osem hodín.
Vlak spomaľoval a pomaly vchádzal k nekrytému nástupišťu. Tabuľu Rokville zakrývalo mohutné telo Rubeusa Hagrida. Stál s lampášom v strede nástupišťa a netrpezlivo čakal na nových prvákov.
„Ďakujeme, Herb, že sme sa s tebou mohli zviesť,“ lúčila sa Hermiona. Herb vyzeral smutne, akoby sa s nimi ani nechcel rozísť. Vyzdvihli si svoje kufre u Stana a o chvíľu už sedeli v kočoch ťahaných testralmi. Tešili sa na svoje izby aj na tohtoročné rozdeľovanie prvákov.

KAPITOLA VI

Ošúchaná pieseň

Vôbec sa to nezdalo, ale cestovanie v čele Rokfortského expresu bolo omnoho únavnejšie ako jazda v pohodlí kupé. Neville však bol iného názoru. Hnev, ktorý ho ovládol vo vlaku, keď Malfoy urazil jeho rodičov, stále pretrvával. Hnev dokáže byť veľmi únavný. Harry to veľmi dobre poznal.
Premýšľal nad proroctvom, ktoré ho nejakým spôsobom spájalo práve s Nevillom. Narodili sa v ten istý deň. Schopnosti, ktoré Harry získal, sa mu už vôbec nezdali samozrejmé. Pokojne by tu mohli sedieť, viesť sa v jednom koči, ale úlohy by boli obrátené. Pri pomyslení, že by sa jeho život mohol odvíjať úplne inak v dôsledku malej zmeny niekde v minulosti, ho striaslo. Ešte nikdy nad tým takto neuvažoval.
Pozoroval blížiace sa svetielka Rokfortského hradu. O tento krásny pohľad prichádzajú všetci muklovskí turisti. Pre nich je Rokfortský hrad len praobyčajná zrúcanina s tabuľkou Zákaz vstupu.
Koče dohrkotali, osadenstvo koča sa náhlivo uberalo po schodisku. Ron s Hermionou boli Harrymu v pätách a o niečom živo diskutovali. Ich kroky viedli priamo do Veľkej siene, kde sa malo konať triedenie prvákov.
Cestu im však prehradila staršia čarodejnica v mahagónovom habite a vysokým špicatým klobúkom. Harry sa prekvapene zastavil. Tvár profesorky McGonagallovej sa výrazne líšila od uvoľneného výrazu počas návštevy v Malých Neradostinciach. Jej ústa splývali do malej nevýraznej čiarky. Keby naklonila hlavu, vyzerali by ako výkričník. Všetci traja pochopili, že sa hnevá. Na Harryho prekvapenie sa však nehnevala naňho.
„Pán Weasley a slečna Grangerová,“ úzky pásik úst sa na veľmi krátku dobu roztiahol a opäť nadobudol pôvodný tvar. Hermiona zbledla.
„Môžete mi vysvetliť, prečo ste počas cesty do Rokfortu neboli v prefektskom kupé?“ Harrymu sa zdalo, že profesorka McGonagallová to trošku preháňa.
„Veď sa predsa nič také nestalo,“ prehovoril na ich obranu. Ron po ňom prebehol nervóznym pohľadom.
„Vás sa to netýka, Potter, odoberte sa s ostatnými na triediaci ceremoniál,“ odbila ho stroho a ostrým pohľadom sa vrátila k svojim previnilcom.
„Dostala som hlásenie od Slizolinských prefektov, že ste cestu do Rokfortu nestrávili vo vlaku. Kde ste teda boli? Neplníte si svoje prefektské povinnosti. Budem musieť...“
Čo bude musieť profesorka McGonagallová urobiť už Harry nepočul. Vedel, koľká bije. Diskrétne sa vzdialil, tí dvaja nepotrebovali, aby im to ešte zhoršoval. Prišiel by na to aj sám, ale Hermiona si neodpustila, ešte pred odchodom naňho fľochla.
Takže Malfoy sa sťažoval. Harry sa musel pousmiať. Z ich trojice bol jediný, od koho ešte Malfoy nedostal ranu do tváre. Hermiona hviezdila v treťom ročníku, tú facku si pamätali, akoby sa to stalo včera.
Veľká sieň bola tradične vyzdobená, strop bol pokrytý hviezdnatou oblohou. Občas sa odrazom skutočnej oblohy prehnalo veľkou rýchlosťou stádo oblakov. Päť stolov bolo už takmer zaplnených. Voľné miesta po minuloročných siedmakoch čakali na nových prvákov. Najopustenejší bol profesorský stôl. Jediným profesorom, ktorý pri ňom sedel, nebol nikto iný, ako sám profesor elixírov, profesor Snape. Harry ani nemusel trikrát hádať, na koho sa Snape pozerá. Cítil jeho pohľad na sebe. Rozhodol sa, že sa tým smerom nepozrie. Radšej zakýval bratom Creeveyovcom, ktorí mali zjavný absťák jeho prítomnosti počas letných prázdnin. Pohľadom zablúdil k Bystrohlavskému stolu. Čcho sa veselo bavila s Rogerom Davisom. Oni spolu stále chodia? Harry na to úplne zabudol a hneval sa na svoje telo, ktoré neprimerane reagovalo na jej prítomnosť v obchode bratov Weasleyovcov.
Čo ak naňho Snape použije legilimenciu? Vedel, že mu to ide veľmi dobre, veď s ním mal niekoľko hodín oklumencie. Snažil sa nemyslieť na zážitok z mysľomisy. Hľadal radšej nejakú príjemnú spomienku z posledného obdobia, ale neveľmi sa mu darilo. Ako by vyčaroval svojho patronusa, keby teraz prišli dementori?
Náhle sa dvere Veľkej siene roztvorili a vošli prváci. Na čele sprievodu išla profesorka McGonagallová. Tvár už mala v poriadku. Malé vyrozprávanie je zjavne pomohlo. Položila doprostred stolček a naň starý Rokfortský klobúk. Poobzerala sa po sieni a vyzerala zmätene. Pri profesorskom stole sedel stále iba Snape.
Niečo žuchlo na lavicu hneď vedľa Harryho. Napätie, ktoré opustilo tvár McGonagallovej sa teraz usídlilo na Ronovej tvári. Uši mal červené a snažil sa spadnúť pod stôl. Hermiona, ktorá zaujala miesto oproti Harrymu, sa tvárila hrdinskejšie. Nikto nič nehovoril. Harry tajne dúfal, že dokážu prečítať otázku v jeho tvári.
Okolo profesorského stola nastal ruch. Do siene vošiel Albus Dumbledore. Usmieval sa, ponad polmesiačikové okuliare skontroloval sálu a usadil sa na svoje miesto. Za ním pribehol Hagrid, ktorého nasledovala profesorka Sproutová. Sieň postupne tíchla. Stále však neboli zaplnené všetky stoličky pri profesorskom stole. Bolo ich tam akosi viac, než zvyčajne.
Profesor Dumbledore povstal a pokynul McGonagallovej. Triediaca ceremónia sa mohla začať. Niekoľko prvákov prekvapene cúvlo, keď sa trhlina triediaceho klobúka otvorila a klobúk začal spievať.
Harryho otázka sa dočkala odpovede:
„Máme podmienku, ak ešte raz porušíme prefektské pravidlá, odoberú nám odznaky. Mamka by to asi neprežila, tak sa tešila, že som sa stal prefektom,“ šepkal mu Ron do ucha. V jeho hlase Harry počul úprimnosť, ale aj zúfalstvo. Stále si obaja dobre pamätali, ako Ron v druhom ročníku nahneval pani Weasleyovú. Ďalšie vrešťadlo naozaj nepotrebovali počuť.
Rokfortský klobúk dospieval. Hermiona sa začudovane otočila a po dlhom čase konečne prehovorila.
„To isté spieval aj minulý rok.“
Ron si vymenil s Harrym pohľad, ktorý hovoril: Komu na tom záleží. Poznali však Hermionu. Napriek radosti z hašterenia sa Ron zdržal komentára. Hermionina nálada sa však stále nelepšila.
„Znamená to, že sa máme...“ načal Harry.
„Áno, máme sa zase spojiť, aby sme boli zvnútra jednotní a mohli sa brániť,“ skočila mu do toho. „Ale niektorí tu majú predo mnou tajnosti,“ dodala významne.
Takže o toto ide? Hermiona sa hnevá na nich? O akom tajomstve to hovorí? Harry sa tváril nechápavo. Práve zaznel potlesk a výkriky pri bifľomorskom stole. Klobúk k nim práve určil Severusa Pivotu. Ron sa vyhýbal Harryho pohľadu.
„Ty o tom niečo vieš?“ zasyčal jeho smerom Harry.
„Ide o ten ústrižok zo Šikmej uličky. Prepáč, nejako mi to vykĺzlo,“ ospravedlňoval sa.
Harrymu čiastočne odľahlo. Aspoň už vedel, prečo sa Hermiona hnevá. Tá pozorne sledovala čiernovlasé dievčatko, ktoré si prisadlo k chrabromilskému stolu. Hermiona sa na ňu povzbudivo usmiala. Harry nezachytil jej meno. Posledným prvákom, ktorý si práve nasadzoval klobúk bol Tim Zenter. Klobúk ho zaradil do Slizolinu. Harry sa chystal objasniť Hermione, že nebol čas, kedy by jej porozprával o útržku o jeho stratenom príbuznom. Zaujala ho však profesorka McGonagallová, ktorá Rokfortský klobúk neodložila.
„Na záver triediacej ceremónie nás čaká malé prekvapenie,“ prehovoril opäť Dumbledore a sledoval reakcie v sále. Pri stoloch to zašumelo, len Slizolinský stôl akoby Dumbledorovi nevenoval pozornosť.
„Urobíme výnimku, ktorá bola na Rokforte kedysi tradíciou. Prijímanie starších študentov. Po ich slávnom odchode počas minulého školského roka, nás svojou návštevou poctili súrodenci Weasleyoví.“ Ron zbystril pozornosť. „Požiadali ma, či by si neukončený siedmy ročník predsa len nemohli dokončiť a preto ich opäť vítam medzi nami. Prechod cez triediaci klobúk bude len formalitou,“ opäť sa posadil.
Dvere siene sa otvorili a dnu vošli Fred a George Weasleyovci. Rokfortský klobúk zakričal dvakrát Chrabromil. Urobil tak ešte skôr, ako si ho dvojičky stihli natiahnuť na hlavu. Asi ich až pridobre pozná. Fred a George si s úsmevom a za búrlivého potlesku sadli k chrabromilskému stolu.
Profesor Dumbledore opäť povstal a šibalsky sa rozhliadal po sieni.
„Viem, že ste hladní, ale snáď unesiete ešte jedno prekvapenie,“ usmieval sa. Harryho vnútrom sa rozlial pokoj. Vedel, že nech to prekvapenie bude akékoľvek, nič mu nehrozí. Opäť bol doma.
Ron vyjavene hľadel na svojich bratov. So sestrou Ginny si vymenil pár spýtavých pohľadov. Náhly zvrat bol pre nich očividne novinkou. Dvojičkám nebolo veľmi do reči, najmä ak téma rozhovoru smerovala k otázke, prečo sa rozhodli vrátiť.
„...hovorili ste predsa, že vás škola len zdržuje...“ začul Harry útržky z ich rozhovoru. Snažil sa sústrediť na Dumbledorovo ďalšie prekvapenie.
„Ron, nevypytuj sa toľko. Nemuselo by sa ti to vyplatiť,“ odbíjali ho jednohlasne. Hermiona sa nepríjemne obzrela, čím uhasila Ronovu zvedavosť.
Rozhovor ustal a Harry sa mohol začať sústrediť na dianie v sieni. Na stoličke pred profesorským stolom práve sedel neznámy chlapec. Na prváka rozhodne nevyzeral. Mal na sebe zvláštny pásikavý habit. Obe ruky skrýval vo vreckách, akoby zvieral prútik, pripravený kedykoľvek sa brániť. Spod Rokfortského klobúka mu vytŕčali hnedé vlasy a spod hornej pery vysunuté zajačie zuby. Nervózne po nich prešiel jazykom a začal si čosi šepkať. V sieni zavládalo čoraz väčšie ticho. Neznámy chlapec debatoval s klobúkom už akosi pridlho. Dumbledore sa mierne predklonil a skúmavo sa na chlapca pozeral. Na ďalších stoličkách vedľa Dumbledora sa vynorili profesor Flitwick, profesorka Sinistrová a Hoochová. Chýbali už len Binns a Trelawneyová. Tí však s nimi nikdy nevečerali. Napriek tomu ostali tri stoličky stále prázdne.
Sieňou sa začínal rozliehať šepot. Klobúk sa stále zdráhal vysloviť meno fakulty. Možno to bolo tým, že to nebol prvák a výber bol o to ťažší. Harry si pamätal svoj rozhovor s klobúkom. Sedel tam aj on takto dlho? Máva klobúk problémy so zaraďovaním? Tento rok si nevymyslel ani novú pesničku. Harry nevedel posúdiť, či je normálne, aby klobúk takto dlho vyberal a nevedel ani, prečo sa pod ním zjavil tento neznámy starší chlapec. Niektoré minuloročné ceremónie z rôznych dôvodov vynechal...
„Slizolin,“ takmer nečujne vyslovil klobúk. Neznelo to presvedčivo. Chlapec si sňal klobúk. Na tvári sa mu ligotali kvapky. Vlasy mal celé spotené. Útrpne sa pousmial a pobral sa k slizolinskému stolu. Keď prechádzal popred profesorský stôl, uklonil sa. Draco bol prekvapený. Takýto výraz jeho tváre Harry predtým nikdy nevidel. Napriek tomu ho vítal so širokým úsmevom. Škodoradostne zahliadol na Harryho, akoby chcel zdôrazniť výhru v neexistujúcej súťaži.
Dumbledore znovu povstal a upozornil prvákov i ostatných, čo ich tento školský rok čaká a čoho je potrebné sa vyvarovať.
„Nepríjemnú skúsenosť so Zakázaným lesom má aj profesorka Umbridgeová,“ pousmial sa, „jej zdravotný stav sa mierne zlepšil, naďalej je však trošku zmätená. Na odporúčanie liečiteľov z Nemocnice svätého Munga...“ Neville sa mimovoľne striasol. „...som jej dovolil naďalej pracovať na Rokforte.“ Sieňou prebehla protestná vlna. Dumbledore obranne zdvihol ruky a opäť sa chlácholivo pousmial.
„Dolores J. Umbridgeová bude pracovať naďalej ako inkvizítorka,“ opäť hrozivý šum pri každom zo stolov, „konečné slovo však budem mať naďalej ja. Prosím všetkých študentov, aby sa k nej napriek spomienkam na spoločné zážitky, správali úctivo. Tým sa opäť, tak ako každý rok, uvoľnilo miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii.“ Snape významne zdvihol hlavu.
„Bohužiaľ, do dnešného dňa sa mi nepodarilo na toto miesto zohnať žiadneho kvalifikovaného učiteľa. Poprosil som ministerstvo, aby nám sem zatiaľ nikoho neposielali. Napriek tomu sa rozhodli, že kým niekoho nájdeme, budete mať tieto hodiny nahradené novým predmetom. Vyučovať ho bude môj dobrý známy a vynikajúci profesor Marcus Alberton. Zoznámite sa s ním neskôr. Kvôli pracovným povinnostiam príde o niečo neskôr. Vzhľadom k tomu, ako hladne na mňa pozeráte, nebudem to predlžovať. Vitajte v novom školskom roku a dobrú chuť,“ ukončil svoj monológ Dumbledore. Snapeova hlava opäť klesla a pokúsila sa o priateľský rozhovor s kolegyňou McGonagallovou.
Harry si naložil čerešňovú polievku a sledoval híkajúcich prvákov, ktorí sedeli neďaleko. Hermiona mlčala a vážne sa tvárila. Ron si priložil na tanier ďalšiu porciu opekaných zemiačikov. Strach zo straty prefektského znaku pri dyňových koláčikoch úplne pominul.
Cestou do chrabromilskej klubovne sa Ron opäť pokúsil vymámiť z dvojičiek príčinu ich návratu do školy. Už neboli takí tajomní, ale dôvody, ktoré tak pohotovo uvádzali, neboli presvedčivé.
„Potrebujeme mať kontakt so študentami, sú našimi najlepšími zákazníkmi,“ vysvetľloval George.
„Najnovšie výrobky musíme na niekom odskúšať,“ dopĺňal ho Fred.
„Bez ukončeného vzdelania nemôžeme...“ zháčil sa George. Fred naňho varovne pozrel.
„Ale...“ začala Ginny.
„Bez Leeho to tu aj tak nebude ono,“ odbočil od témy George a nasledoval Freda, ktorý ho ťahal za rukáv preč.
Hermiona zaťato mlčala a smerovala k dievčenským spálňam. Harry odmietal ísť spať so zbytočným pocitom viny. Zavolal na ňu a ukázal hlavou ku kozubu. Hermiona sa s nevôľou otočila a usadila sa do kresla. Ron tam už sedel a sledoval ich reakcie. Po chvíli to nevydržal a s Harryho tichým súhlasom jej vyrozprával, čo našli v truhlici. Trošku to prikrášlil, vyzeralo to, akoby ten útržok našiel on sám. Harry ho nechal, videl, že Hermionina tvár sa vyjasňuje. Stále bola zahĺbená, ale zdalo sa, že premýšľa nad tou vecou, rovnako ako Harry.
„Harry, tušíš, kto by to mohol byť?“ oslovila ho potom, ako Ron skončil. Harry pokrútil hlavou. Hermiona vstala a začala sa prechádzať po klubovni. Okolo nej cupital Krivolab. Ešte pred chvíľou sa s ním hralo malé čiernovlasé dievčatko, ktorého meno Harry stále nepoznal. Klubovňa sa pomaly vyprázdňovala.
„Nečítala som o nikom takom v Dennom prorokovi,“ rozmýšľala nahlas. Ron sedel vtisnutý do sedadla, oči mu klipkali únavou.
„Mohli by sme sa opýtať Rity, ale tú som už pustila,“ pokračovala.
„Len ma nepošli za Dumbledorom,“ bránil sa Harry predčasne.
„Čo fotky?“ zvolala po chvíli. „Nevidel si na nich nikoho neznámeho?“
„Nie, na žiadnych fotkách v albume, ktorý mi urobil Hagrid, nebol nikto, koho by som nepoznal.“
„Hagrid!“ zvolali súčasne, až Rona nadhodilo.
„Musíš sa opýtať jeho,“ uzavrela Hermiona. Zívla a bez rozlúčenia sa pobrala po schodoch k dievčenským spálňam. Harry s Ronom ju nasledovali, odbočili však do chlapčenskej časti. Inam by ich schody aj tak nepustili. Seamus, Dean a Neville už chrneli. Ron si obliekol svoju hnedú pyžamu a posadil sa na posteli. Bol unavený, ale očakával, že Harry sa o tom ešte bude chcieť rozprávať. Harry však len zatiahol závesy na posteli a zaľahol.

 

Nazov
Napisal
Mail
Dovolenka
ODr.Marcus Alberton
[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/