Jaskyňa tieňov

-1-
Jaskyňa tieňov

„Nemôže sa mu to podariť. Nemôže!“
„Mlč Tyri!“
„Je to beznádejné!!! Nevidíte to?!? Všetkých nás...“
„MLČ!!!“
„Zmiznime odtiaľto. Nikdy sa mu to nepodarí. On je už aj tak... Cítim ho. Jeho myšlienky. Bojí sa. Bojí sa smrti.“

.....................................................................................................

Posledný blesk sa zabodol do rozmočenej zeminy na svahu kopca, keď sa z lesa vynorila postava v tmavozelenom plášti. Zastala na jeho okraji a vyslovila niekoľko nezrozumiteľných slov, pričom jej z úst vyšiel obláčik vodnej pary. Muž skrytý pod plášťom vykročil. Postupoval rýchlo po svahu a obratne sa vyhýbal mlákam, v ktorých bolo plno blata. Potichu kládol nohy pred seba, a tak jediný zvuk spôsobovali kvapky dažďa, ktoré v húfoch dopadali na chumáče trávy. Po chvíli sa dostal na druhú stranu kopca a zadíval sa dolu. Pred ním sa medzi dvoma kamennými masívmi tiesnilo mestečko. Zdvihol zrak k oblohe a zbadal tmavé mračná, ktoré sa pomaly trhali a mizli. Kde-tu sa objavila modrastá obloha. Muž si natiahol na hlavu kapucňu, aj keď sa ho dažďová kvapka dotkla len málokedy. Ochranné kúzlo proti dažďu pôsobilo. Pútnik sa letmo obzrel na cestu, ktorú v ten deň prešiel. Vykročil. Netrvalo dlho a stál pred západnou bránou Kamenného mesta, ktorého názov sa dozvedel z veľkého ozdobného nápisu visiaceho nad bránou. Zozbieral všetky sily a so škripotom ju odtlačil. Vzápätí sa pred ním zjavilo mesto, o ktorom už síce počul, no iba to, že v ňom žijú akýsi grolovia. Zadíval sa na domy, ktoré z oboch strán lemovali cestu. Boli postavené z ťažkého uhľovočierneho dreva. Nemali okná a iba na niektorých dverách sa dali vidieť malé okienka. Obydlia grolov, vysokých a mohutných bytostí, sa podobali ako vajce vajcu. Muž prechádzal množstvom rovnakých ulíc a uhýbal sa nahnevaným pohľadom grolov. Stiesnene si stiahol kapucňu hlbšie do tváre. Po chvíli sa dostal do centra mesta, kde vládol čulý ruch. Zrazu zbadal to, čo hľadal. Pristúpil k stánku s ryžou a zadíval sa na predavača, ktorý bol zahĺbený do rozhovoru, a tak si začal prezerať tovar.
„Ty zrejme nie si odtiaľto,“ ozval sa k nemu predavač po chvíli, stále sa prehrabávajúc v tovare. Muž neodpovedal, len nechápavo zdvihol zrak.
„Inak by si tu len tak neprišiel,“ dodal grol, akoby mu čítal myšlienky.
Muž sa naďalej neozýval a čakal.
„Aspoň že máš meč,“ skonštatoval predavač dívajúc sa na kagikari- dlhý a neuveriteľne ostrý meč, ktorý sa mu v tom okamihu stratil z očí.
Predavač konečne zdvihol hlavu a muž spozoroval radostné ohníky v jeho hlbokých, hnedých očiach, v ktorých sa javilo skôr priateľstvo ako nenávisť. Na jeho tvári sa však nepohol ani sval. Mal dlhé hnedé vlasy, ktoré mu siahali až po husté obočie. Vďaka výrazným lícnym kostiam vyzeral ako nájomný vrah. Napriek tomu z neho vyžaroval pokoj.
„Máte niečo proti ľuďom?“
„Nič. Pokiaľ nie sú zo San-Sei,“ odvetil grol a naoko zlovestne sa zadíval na muža.
„Načo si sem prišiel, cudzinec?“ Muž len ukázal na vrecia s ryžou.
„A koľko?“
„Dve vrecia,“ odvetil muž ešte stále sa rozhodujúc.
„Hneď to bude.“ Grol zmizol pod pultom a už o chvíľu držal v rukách dve vrecia. Muž následne siahol pod plášť a vytiahol kožené vrecúško, z ktorého čosi vybral a podal predavačovi. Ten sa zvláštne pousmial a zadíval do roztvorenej dlane. Na tej sa v zapadajúcom slnku trblietal malý kúsoček zlata.
„Ako sa voláš, cudzinec?“
„Ka-Min. Z kláštora Ation.“
„Dragho.“ Grol mu podal ruku. Bola asi o polovicu väčšia ako jeho.
„Idem ešte na ryžové polia. Nepôjdeš so mnou?“ navrhol mu Dragho. Muž súhlasil, a tak sa vybrali za mesto. Ešte predtým sa však zastavili v grolovom príbytku. Vkĺzol do domu, a po chvíli sa vynoril. Napokon opustili mesto východným priechodom, ktorý tvoril kamenný oblúk. Vykročili von a mlčky sa prechádzali popri rieke, ktorá tiekla pár metrov od masívu.
„Rád by som čosi vedel?“ ozval sa vzápätí Ka-Min.
„Pýtaj sa.“
„Prečo...“
„Tu nestrpíme ľudí zo San-Sei?“ prerušil ho Dragho, načo muž prikývol.
„Kedysi, keď som ešte ani ja nechodil po tomto svete, sme si žili pokojne v Kamennom údolí. Bez stykov s ostatnými národmi. Možno aj preto sme mali iné zvyky ako okolitý svet. Boli sme však tomu radi. Napríklad tovar sme si nekupovali. Jednoducho sme si ho dávali. Ten mi dal drevo na stavbu domu a ja som zas niekomu inému dal ryžu,“ povedal a na chvíľu znova stíchol. Ka-Min sa začal rozhliadať. Na kopci zbadal akúsi stavbu. Malý domček, ktorý sa podobal obydliam grolov.
„Taktiež nám nezáležalo na rodinnom mene,“ pokračoval po chvíli mlčania grol, načo na neho Ka-Min vrhol začudovaný pohľad.
„Teda, nezáležalo nám na tom, či je grol z tej, či z onej rodiny. Správali sme sa k nemu podľa toho, čo dosiahol on sám.“
„Prečo správali?“
„Odkedy sa totiž usadili na druhej strane rieky ľudia,“ vyriekol nahnevane a kývol hlavou na rieku, „ je všetko hore nohami. Mladí si nedajú povedať.“
Nato sa opätovne rozhostilo ticho, ktoré ešte posledný krát prerušil Dragho, keď zavzdychal: „Všetko sa mení.“ Mních však akosi stále nerozumel, čo to má spoločné s ľuďmi zo San-Sei, a tak sa len obzeral po ryžových poliach, na ktorých sa dala poznať ruka odborníka. Kráčali po cestičke, ktorú už začala zahaľovať tma. Dragho presne vedel kam ide, a tak ho Ka-Min iba mlčky nasledoval, počúvajúc jeho rozprávanie. Keď dorazili k neveľkému otvoru v skale, zastali. Dragho vošiel dnu a po chvíli sa objavil s batohom na chrbte. Pristúpil ku Ka-Minovi, potľapkal ho po pleciach a vykročil.
„Čo je to za kláštor, ten Ation?“ spýtal sa, keď ho viedol naspäť do mesta. Mních mu rozprával o kláštore v ktorom vyrastal. V mladosti si ho všimol učiteľ bojových umení a spozoroval jeho talent. Zobral si ho k sebe a začal ho učiť. Po troch rokoch, čo bolo naozaj skoro, mu pridelil jeho osobnú zbraň - kagikari. Ka-Min bol na ňu veľmi hrdý, lebo týmto mečom si získal u ostatných študentov veľký obdiv. Učiteľ mu po skončení výcviku pridal pred meno Ka. Prečo, to Ka-Min sám nevedel. Pred niekoľkými rokmi z kláštora odišiel a teraz putuje svetom. Práve mal namierené za starým priateľom do Veľkého mesta, kde sa mali stretnúť.

Mesačný svit sa už odrážal od väčšiny striech v Kamennom údolí, keď vstúpili do slabo osvetlenej miestnosti, v ktorej veselo pukotal oheň. Ka-Min si odložil plášť a postával pri ohni, keď do miestnosti vstúpila Kiko. Draghova žena bola na grolské pomery nízka, chudučká žienka oblečená v ľahkých bielych šatách. Výškou a silou boli zrejme obdarení len grolovia, zatiaľ čo ich polovičkám stačila aj polovičná hmotnosť. Položila na stôl čase, usmiala sa naňho a znova zmizla v kuchyni. Nato cez dvere prešiel Dragho. Pozval Ka-Mina k stolu, načo mních odtrhol pohľad od šantivých ohníkov v krbe. Keď vykročil k stolu, do tváre sa mu oprelo upokojujúce biele svetlo. Zdvihol zrak a zadíval sa na zvláštne tvarované okno, vyplnené priesvitnou blanou, ktoré bolo príčinou bielej žiary, rozlievajúcej sa po miestnosti. Akonáhle si sadol k stolu, Dragho mu ponúkol čašu z oranžovou tekutinou. Muž zacítil omamujúco sladkastú vôňu neznámeho nápoja. Ledva čo si namočil suché pery, silná chuť prebrala k životu každú časť jeho unaveného tela.
„Nektár z tuky,“ povedal grol, keď videl ako si mních so záujmom obzerá nápoj.
„Z čoho?“ Putoval po svete už niekoľko rokov, no o tuke ešte nepočul.
„Tie stromy a ryžové polia sú naším najväčším bohatstvom. Tukové lesy nám zabezpečujú drevo a ghosu, čo je nápoj ktorý práve piješ.“
„Kvôli nim ste taký ostražitý?“ vyzvedal Ka-Min.
Do miestnosti vstúpila Kiko. Na tácke niesla tri misky. V každej z nich bolo trochu šalátu, vareného mäsa a ryže. Bolo toho málo, no Ka-Min nebol zvyknutý jesť veľa a bol nesmierne rád, že sa po dlhej dobe zahryzne do teplého jedla.
„Ale nie.“ Dragho si trúchlivo vzdychol. Po miestnosti sa rozľahlo hrobové ticho.
Jedli mlčky, počúvajúc pukot ohňa. Keď sa postavili od stola, Kiko pozbierala riad, popriala dobrú noc a zmizla v druhej izbe. Dragho pristúpil ku krbu, hodil doň jedno polienko a posadil sa do pohodlného kresla. Ka-Min si sadol do toho vedľajšieho.
„Kvôli čomu ich teda tak neznášate?“ pokračoval v načatom rozhovore.
„To všetko kvôli jaskyni,“ povedal a otvoril drevenú škatuľku, z ktorej vytiahol malé fajky. Ponúkol jednu Ka-Minovi, no ten odmietol.
„Akej jaskyni?“
„To je veľmi dlhý príbeh, a ja ti nemôžem prezradiť všetko, čo viem. A pravdu povediac, ani sám z toho príbehu veľa nepoznám. No vidím, že ti budem musieť odpovedať,“ skonštatoval.
„V lese za riekou je jaskyňa, ktorú voláme Jaskyňa tieňov. Ukrýva niečo, čo strážime už veľmi dlhú dobu. Je v nej ukryté tajomstvo, ktoré by neprinieslo úžitok nikomu. Ani im, ani nám. Ľudia zo San-Sei si však myslia, že v jaskyni je zlato, drahokamy, alebo čo ja viem čo,“ povedal podráždene a pokračoval: „Nikto z nich nebude mať pokoj, kým aspoň jeden neuvidí steny tej jaskyne zvnútra. Viac ti povedať nemôžem,“ dopovedal a zmĺkol. Zahĺbený vo svojich myšlienkach a dohadoch tak Ka-Min len počúval praskanie dreva a sledoval stúpajúce obláčiky dymu. Po hodnej chvíli sa zodvihol a zanechal Dragha v miestnosti. Vošiel do izby, ktorú už mal prichystanú. V ohnisku dohorievalo, a tak doň prihodil niekoľko polienok, zhodil zo seba vrchnú časť oblečenia a zaliezol pod hrubú deku. Dlho rozmýšľal nad Draghovým nesúvislým rozprávaním, až napokon zaspal.

Ka-Min bežal ako zmyslov zbavený. Predieral sa cez húštiny a kríky a dostával sa stále vyššie. Preľaknutá lesná zver pozorovala každý jeho krok. Dorazil na čistinku a zarazene sa díval na vypálenú trávu a vytrhané stromy. Vtom sa z neho vydral vystrašený výkrik.
Celý spotený sa posadil na posteli. Všade bola ešte tma. Díval sa na tenučký kúdol dymu, ktorý vychádzal z dohorievajúceho polienka v krbe. Ľahol si. Ďalšia nočná mora. Tentokrát však neuveriteľne živá. Do tváre mu zasvietilo desivé biele svetlo. Obrátil sa na bok a znova zaspal.

Deň už pokročil, keď vystúpil z uhľovočiernych dverí Draghovho domu. Po tom čo v ňom nikoho nenašiel, zjedol raňajky, ktoré mu predtým pripravila Kiko, a chystal sa odísť. Akonáhle však vykročil na ulicu, zbadal ženu v bielych šatách kráčajúcu priamo k nemu.
„Hľadal som vás, Kiko,“ oslovil ju. „Chcel som vám poďakovať za pohostenie. Aj za raňajky.“ Usmiala sa.
„Nech ťa šťastie sprevádza všade, kam sa vyberieš, Ka-Min,“ popriala mu s očarujúcim úsmevom na tvári. On sa len radostne uškrnul a zadíval sa do jej sivých očí. Veľmi sa podobala na ženy, ktoré stretával po dedinách. Aj napriek tomu však mala v sebe niečo zvláštne. Akýsi vnútorný pokoj a rozvahu.
„Dragho je s najvyšším. Prišla kráľovná zo San-Sei,“ povedala príjemným hlasom a zmizla v dome.
Ka-Min sa za ňou ešte chvíľu díval. Nakoniec sa otočil a pohol sa smerom k cestičke, ktorá smerovala do vrchov. Chcel počkať na Dragha a medzitým si prezrieť okolie. Natiahol si na hlavu kapucňu a vykročil do kopca. Pomaly stúpal po kamennej cestičke, pričom sa mu spod nôh neustále oddeľovali kamienky. Držal sa jej asi pol hodinu, až dorazil na vrchol kopca. Pristúpil k okraju útesu, ktorý klesal strmo nadol. Zadíval sa dolu a zbadal vzdialenosťou zmenšené postavy grolov. Mestom prechádzal akýsi malý sprievod a zastal pri jednom z domov. Postavy vkročili dnu a zmizli mu z dohľadu.
Vzápätí však jeho pohľad upútala štvorica postáv v sivom, kráčajúcich v diaľke smerom k lesu, o ktorom sa toľko hovorilo. V ňom sa totiž skrývala Jaskyňa tieňov, ako ju nazýval Dragho. Po tom, čo postavy zmizli v lese, Ka-Min ešte dlhú dobu upieral pohľad na jeho okraj. Zdalo sa mu na nich niečo zvláštne. Napokon sa však spamätal a pustil sa na spiatočnú cestu.
Kráčal po chodníku smerom k trhom. Všade vládol čulý ruch ako v predchádzajúci deň. Grolovia však už na neho nevrhali nenávistné pohľady, ba niekedy ho aj pozdravili menom. S ustupujúcim pocitom stiesnenosti si zhodil z hlavy kapucňu. Jarný vánok sa mu pohrával s hnedými vlasmi a opieral sa mu do tváre. Zastavil sa znova až na námestí. Zadíval sa smerom k stánku s ryžou a zbadal, že Dragho tam ešte nie je. Vtom sa mu prihovoril akýsi grol. Pustili sa do rozhovoru.
O niekoľko minút Ka-Min spokojne pristúpil k stánku, kde predchádzajúci deň stretol Dragha. Vysoký grol s hnedým koženým opaskom tam už opäť stál pohrúžený do rozhovorov. Okamžite sa však odmlčal a zadíval sa na prichádzajúceho muža s opásaným kagikari.
„Kde si bol?“ spýtal sa ho ledabolo, načo muž len kývol hlavou smerom na kopec.
„Aha. Tak to si sa mal lepšie ako ja.“
„Bol si s kráľovnou?“
„S kráľovnou?“ zarazil sa Dragho posmešne. „Pochybujem, že ona je ozajstná kráľovná. Ak by totiž bola, za celý rozhovor by vyslovila aspoň jedno rozhodné slovo. Samé možno a pokúsim sa.“
„Myslím, že to nemá ľahké,“ zamyslene vyriekol Ka-Min a zadíval sa do zeme.
„Akože nemá?!? Je také ťažké zakázať hľadanie vstupu do jaskyne?“
„Neodsudzujem to, čo nepoznám,“ povedal muž. „Navyše, ako to môže zakázať? Vstup do lesa, ktorý nepatrí vám a slúži na ich obživu?“
„Ty si akosi dobre informovaný, cudzinec!“
„Nie som zo San-Sei. Ak myslíš na to,“ bránil sa zaraz Ka-Min. „Len som sa zhováral s jedným grolom. Tuším sa volal Wahgi. Nemysli si, že som taký hlúpy, aby som sa s tebou rozprával o jaskyni, keby by som bol z toho mesta.“ Draghovi to stačilo.
„Wahgi je hrozný. Už som ho párkrát varoval, no nikdy si nedá pokoj.“
„Kam máš teraz namierené?“ zmenil následne tému.
„Neviem, asi budem pokračovať popri rieke až do Leasu,“ odvetil Ka-Min a zadíval sa k východnej bráne, za ktorou tiekla rieka, oddeľujúca Kamenné údolie od územia patriaceho San-Sei.
„Nepôjdeš na obed? Máme tu dobrý hostinec.“

Slnko už prekonalo veľkú časť svojej každodennej cesty, keď Ka-Min vstúpil do loďky, ktorá premávala medzi brehmi. Akonáhle si sadol na drevenú latku, prepravca spustil: „Odkiaľ idete? Kam máte namierené? Ja tu už končím. Do lesa by som nechodil. Zhromaždila sa tam akási divná banda a nevedno ako dlho tam ešte budú strašiť. Volám sa Inghen a vy?“ Takto pokračoval až na druhú stranu rieky. Napokon Ka-Min položil nohu na suchú zem a čo najrýchlejšie sa vzdialil od loďky. Zadíval sa na vzdialený okraj lesa. Nemal tam namierené, no niečo ho doň ťahalo. Stál pár metrov od brehu a díval sa raz na les, raz na cestu. Chvíľku sa nemohol rozhodnúť, nakoniec si však povedal, že by si ho mohol obzrieť. Natiahol si na hlavu kapucňu a zhlboka sa nadýchol. Nato vykročil priamo do lesa.
Slnečné lúče, ktoré iba zriedka prenikli cez hrubú strechu z mohutných korún stromov, okamžite mizli. Muž zhlboka dýchal čerstvý lesný vzduch, v ktorom bolo cítiť včerajší dážď. Postupoval rýchlo a potichu, ako to mal vo zvyku. Lesná zver dala o sebe patrične vedieť a kde tu sa ukázala aj veverička. Ka-Min sa pustil po lesnej cestičke, ktorá po chvíli zanikla v hustých kríkoch. Blížil sa večer, a tak sa zastavil na vyvýšenine blízko vysokého dubu. Zver bola pokojná a nič nenasvedčovalo tvrdeniu grola v člne, že sa v lese nachádza nejaká banda. Usadil sa, zhodil zo seba batoh a porozhliadol sa po suchom dreve. Už o chvíľu sa na vyvýšenine medzi dvoma koreňmi varila voda, do ktorej pridal ryžu a iné suroviny.
Zrazu sa spamätal. Čo tu vlastne robí? Mal ísť predsa do Leasu a pritom sa nachádza uprostred lesa, pre ktorý vybočil z trasy.
„Aj tak mám pár dní náskok,“ povedal si vzápätí a pustil sa do večere. Po krátkom, no celkom sýtom chode, zasypal ohnisko zeminou a chystal sa vybaliť deku, keď začul zvuky, prichádzajúce spoza výčnelku, ktorý mu zabraňoval vo výhľade. Opatrne vystrčil hlavu a jastril do tmy. Zbadal štvoricu postáv v sivých plášťoch. Skláňali sa nad ohňom. Neboli ďalej ako niekoľko desiatok metrov. Vzápätí si spomenul a zadíval sa lepšie na postavy, ktoré videl ešte pred obedom. Sedeli mlčky a upierali zrak do ohňa. Oči boli to jediné, čo rozoznal v takmer úplnej tme. Kvôli kapucniam im do tvárí svietilo len veľmi málo svetla. Napokon sa jeden z nich postavil ku skale, ktorú si predtým Ka-Min vôbec nevšimol. Sledoval hlavne ich. Ostatní ho nasledovali a kládli ruky na kameň. V tom začali vyslovovať slová, ktorým síce nerozumel, no zapamätal si ich.
„Orus et labrum de domine,“ vyslovovali potichu. Vtedy si uvedomil to ticho, ktoré ho obklopovalo. Zver akoby naraz vymrela, či onemela. S hrôzou počúval svoj zrýchlený dych a obával sa, že ho ktorýkoľvek z nich začuje. Vzápätí sa však na kameni zjavila puklina. Rozširovala sa, až kým nebola dostatočne veľká nato, aby v nej zmizli všetci štyria.
„Jaskyňa tieňov,“ šepol potichu a s doširoka roztvorenými očami sledoval ako sa za postavami zatvára. Ešte veľmi dlho sa díval na miesto, kde zanikol otvor. Celý les mlčal.

Mesiac sa po niekoľkýkrát vynoril spoza mračien plávajúcich na oblohe a zasa mizol, keď sa postavy znova vynorili. Ka-Min sa mierne nadvihol, no vtom pod ním pukla vetvička. V okamihu zamrzol a ostal kľačať na jednej nohe, dúfajúc, že ho nezbadajú. Posledný z nich sa však otočil a zadíval sa presne na miesto jeho úkrytu. Dve jasné body v tme – jeho oči sa upierali na Ka-Mina. Nevidel ho jasne, no mal pocit, že sa neznámy usmieva. Napokon sa však otočil a zmizol v tme. Ka-Min tam ešte dlho ležal, jastril do tmy a načúval, či ich nezačuje vracať sa. Ako tam čakal, chlad mu prerastal do nôh a hrudníka. Po nekonečnom striehnutí sa musel postaviť. Zadíval sa na jaskyňu a vykročil. Pristúpil ku skale, položil naň ruku a vyslovil neznáme slová. Jaskyňa sa otvorila. Schytil prvú horiacu vetvu z ohniska a vkročil do úplnej tmy jaskyne. Otvor sa za ním s rachotom zavrel, načo ním prenikol zvláštny, stiesnený pocit. Malý ohník vydával slabé svetlo, a tak sa dali rozoznať len strohé obrysy stien. Boli hladké a viedli stále nižšie a hlbšie. Jaskyňu tvorila jediná veľká chodba, ktorá akoby nemala konca. Ka-Min sa stiesnene obzeral po stenách a hľadal náznaky života. V mihotavom svetle sa však dali rozoznať len holé steny a nikde nebolo ani jedinej pavučiny. Upokojovalo ho to, ale aj strašilo.
`Čo je to za jaskyňu, keď v nej nie je ani jediný pavúk,` pomyslel si.
Postupoval čoraz hlbšie, až dorazil na koniec tajomnej Jaskyne tieňov. Zdvihol polienko a zadíval sa na stenu. Pohyboval sa na nej tieň jeho ruky a on prehľadával stenu kúsok po kúsku. Nič však nenašiel. Vzápätí sa ocitol v tme. Odhodil drievko spálené na uhoľ a vydal sa popri stene k východu. Po chvíli sa jaskyňa po štvrtýkrát otvorila a Ka-Min vykročil na čerstvý vzduch.

Tú noc už celú prespal a ráno sa vydal smerom z lesa. Ten akoby sa nepamätal na nočnú návštevu a opätovne ožil. Znova ho sprevádzali veveričky a iná zver. Neskoro popoludní sa dostal z lesa von a pustil sa po cestičke, ktorá sa držala jeho okraja. Mal pocit, že kráča po južnej ceste, a že sa len na chvíľu vzdialil od rieky. Keď však večer dorazil na kraj akéhosi mesta pochopil, že sa zmýlil.
„Kde som?“ spýtal sa jedného zo stráže stojacej pod vysokými hradbami.
„V meste San-Sei,“ odvetil mu hrdo chlap v drôtenej košeli.
„V San-Sei?“ povedal si sám pre seba.
„Kto ste a za akým účelom chcete vstúpiť do mesta?“ opýtal sa druhý strážca.
Ka-Min ani nevedel prečo, no podvedome si spomenul na Draghove slová: „Nikto z nich nebude mať pokoj, kým neuvidia steny tej jaskyne zvnútra.“
„Som Ka-Min a idem za vašou kráľovnou,“ vyriekol vzápätí rozhodne, načo sa naňho stráže posmešne pozreli
„A za akým účelom?“ smiali sa ďalej.
„Objavil som Jaskyňu tieňov,“ odvetil spokojne. Stráže v okamihu zbledli.
„Ghor!“ zvolal jeden z nich. „Poď sem! Zaveď majstra Ka-Mina za našou kráľovnou. Príčinu ti povie sám.“
Nízky, no o to širší chlap so strniskom ho viedol centrom mesta. Obyvatelia San-Sei sa začudovane prizerali Ghorovi, ktorý zbledol rovnako ako tí dvaja pri bráne, keď sa dozvedel príčinu jeho príchodu. Po širokých uliciach lemovaných veľkými, honosnými domami sa prechádzalo množstvo ľudí, ktorí občas mizli v postranných obchodíkoch a pohostinstvách. Strážnik ho viedol do stredu mesta. Prešli cez niekoľko brán, ktoré tvorili jediný priechod cez vysoké múry, keď sa pred nimi objavil palác. Okolo neho postávalo niekoľko desiatok stráži. Dostali sa dnu. Kráčali dlhými chodbami vydláždenými mramorom, až zastali pred veľkými dubovými dverami. Spotený Ghor si narýchlo utrel čelo rukávom a vošiel dnu. O chvíľu sa vynoril a pokynul Ka-Minovi aby vstúpil. Keď odtlačil dvere, objavila sa pred ním bohato vyzdobená miestnosť. Vo veľkom krbe blkotal oheň. Pred ním sedela v pohodlnom kresle kráľovná, ktorú obklopovalo služobníctvo. Po jej ľavom boku stál vysoký muž s pochmúrnou tvárou, oblečený v čierno-modrom plášti. V pošve mal uložený veľký meč. Díval sa na Ka-Mina zlovestným pohľadom. Ten si odopol pošvu z čierneho kovu so strieborným znakom a položil ju na zem. Vzápätí si z hlavy zhodil kapucňu. Pristúpil o kúsok bližšie a čakal.
„Povedali mi, že más pre mňa zaujímavé správy,“ oslovila ho kráľovná.
„Áno. Cestou cez les som našiel vstup do jaskyne.“
„Prečo mi to hovoríš?“ To ho zarazilo. „Prečo si si nevzal obsah tej jaskyne a neodišiel?“
„Nepotrebujem majetok. Som mních z kláštora Ation. Pútnik,“ odvetil jej, hoci dobre vedel, že obsahom jaskyne je maximálne chladný a zatuchnutý vzduch.
„A prečo si teda prišiel za mnou?“ pýtala sa ďalej.
„Pôvodne som sem nemal namierené,“ odpovedal jej pravdivo.
Vtom sa otvorili dvere a dnu vošla nízka postava zahalená v zelených šatách.
„Toto je princezná Mononheke,“ predstavila ju kráľovná a obrátila sa smerom k nej. Princezná sa sklonila a kráľovná jej chvíľu šepkala do ucha. Ka-Min sa celý čas pozeral priamo do jej šatkou zahalenej tváre.
„Vy ste ju videli?“ zvolala po chvíli princezná. „Ako vyzerá? Čo je v nej? Ako ste ju našli?“ zasypávala ho otázkami.
„Môžem vás k nej zaviesť,“ povedal po chvíli rozmýšľania Ka-Min. Muž stojaci vedľa kráľovnej sa naňho zlovestne pozrel.
„To je vylúčené!!!“
„Mlč Gaudy!“ zahriakla ho princezná.
„Má pravdu,“ obrátila sa na ňu kráľovná. „Nemôžeš len tak...“
„Prečo?!?“
„Ka-Min. Zatiaľ ste u nás hosťom,“ vyriekla kráľovná a mávnutím ruky privolala sluhov. „Pripravte pohostenie!“ prikázala a pokračovala: „Aby ste mi však rozumeli. Mňa tá jaskyňa nezaujíma. Okrem problémov nám zatiaľ nič nepriniesla. Navyše ju nepotrebujeme. Sami ste museli vidieť, že sme dosť bohaté mesto. Napriek tomu však môj ľud láka stará legenda. A možno bude konečne pokoj aj s grolmi. Ešte si to s princeznou premyslíme. Dovtedy budete, ako som povedala, mojím hosťom. Nič si však nesľubujte.“

Vstúpil do šera stanu, ktorý preňho pripravili a zhodil zo seba plášť. Vzápätí začul akýsi tlmený zvuk. Ruka sa mu v okamihu ocitla na rukoväti malého noža, ktorý nosil stále so sebou. Zovrel ho a vyčkával.
„To som ja,“ ozvalo sa z rohu miestnosti.
„Prečo tu čakáte potme?“ Ka-Min založil nôž na miesto.
„Nemôžem sa pohybovať úplne slobodne. Gaudy to nedovolí.“ Mních nadvihol obočie.
„Prečo ste sem teda prišli?“ Pristúpil k nej.
„Chcela som vám to povedať osobne. Matka súhlasila. Zajtra mi ukážete jaskyňu. Nanešťastie musím zobrať so sebou stráž,“ vzdychla si princezná trúchlivo a vzpriamila sa. Akonáhle odišla, uložil sa na spánok.

Ležal bez pohybu a díval sa do tmy. Snažil sa prísť na to, prečo je vlastne hore. Dlho nemohol zaspať, a tak sa postavil a prehodil cez seba plášť. Vzal si kagikari a vystúpil zo stanu. Mesiac, ktorý bol takmer v splne mu zasvietil do tváre. Bledé svetlo ho oslepilo a on s prižmúrenými očami kráčal po lúke, na ktorej stálo niekoľko desiatok podobných stanov. Kráčal medzi nimi a započúval sa do ticha. Napokon došiel na okraj čistinky a zastavil sa. Vtom začul puknutie vetvičky. Čo najtichšie vytiahol z pošvy dlhý meč a vyčkával. Z lesa vynorila postava v sivom plášti, čo mu takmer vyrazilo dych. Aj napriek tomu vrátil kagikari na miesto.
Začul šepkané slová: „Alea acta es,“ ozývali sa mocným, strašným hlasom. Po chrbte mu prebehol mráz. Nevidel postave do tváre, no cítil, že tie slová sa nešíria vzduchom. Počul ich vo svojich myšlienkach. Neznámy sa otočil a zmizol v lese. Ka-Min sa neodvážil prenasledovať ho a len ticho civel na okraj lesa. Na miesto, kde stretol neznámeho. Po chvíli sa vrátil a zaliezol do stanu. Do rána už nezaspal.

Skoro ráno čakal zbalený a pripravený na cestu. Stál pri bráne, ako mu pokynul jeden z poslov. Po meste sa veľmi rýchlo rozletela správa, že akýsi muž objavil vstup do jaskyne. Teraz pri ňom postávalo niekoľko ľudí. Tí však nemali odvahu prihovoriť sa mu. Po pár dlhých minútach čakania sa objavila skupina, ktorá ho mala nasledovať do lesa. Bolo tam niekoľko mužov, oblečených v čierno-modrých plášťoch, aké mal na sebe veliteľ stráže Gauddy. Ten práve dohováral princeznej. Tá, oblečená v rovnakom plášti, ho takmer ignorovala. Iba občas prikývla. Na hlave mala natiahnutú kapucňu a Ka-Min jej znova nevidel do tváre.
„Ako sa to stalo?!?“ ozval sa spoza neho akýsi nahnevaný mužský hlas.
„Neviem. Veď sa poďte pozrieť. Je to strašné. Prišli sme o celú stranu...“ Hlas neznámeho mladíka sa triasol.
Netrvalo dlho a konečne vyrazili. Šli po tej istej ceste, ktorou prišiel včera. Kráčal bok po boku s princeznou a snažil sa odpovedať na jej nezmyselné otázky. Celý čas však rozmýšľal nad nočným stretnutím. Akosi sa mu to nepozdávalo. V hlave si opakoval slová, ktoré počul od neznámeho a snažil sa rozpamätať, z akého jazyka pochádzajú.
„Elfština to nie je,“ rozmýšľal. „Reč ľudí, trpaslíkov a ani grolov takisto nie. Koriti, tie hnusné beštie to nebudú. Taký by sa na mňa skôr vrhol, ako sa mi prihováral. A vlastne prečo za mnou prišiel? Vie že ich vediem dnu a chce ma varovať? Ale pred čím?“
„Odkiaľ pochádzate?“ prerušila ho z premýšľania princezná.
„Zo severu,“ odvetil a zadíval sa na ňu. Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré jej padali do tváre. Od modrých očí sa jej po spánkoch tiahlo asi dvojcentimetrové tetovanie. Usmievala sa naňho a neustále sa vypytovala. Ka-Min sa s ňou rozprával celý čas, až kým dorazili k lesu. Bol celkom rád. Aspoň nemusel rozmýšľať nad niečím, čomu by aj tak neprišiel na koreň.
Došli na rovinku, kde sa nachádzala jaskyňa. Lesom sa ozýval štebot vtákov. Vzduchom sa niesol zvuk ďatľa ďobkajúceho do stromu. Ka-Min zbadal kopček, z ktorého v tú noc pozoroval postavy. Vzápätí zastal a rukou pokynul ostatným, aby urobili to isté. Ticho prerušila splašená zver. Nepáčilo sa mu to. Chvíľu sa díval na veľký dub. Napokon bleskovou rýchlosťou vytasil meč a zhodil zo seba plášť. Ostatní ho nechápavo pozorovali. Vtom sa ozvalo svišťanie, ktoré znamenalo, že sa k nim rúti šíp. Ten sa zabodol neďaleko Ka-Minových nôh.
„Poštval na nás svoju bandu!“ vykríkol Gauddy a vytrhol meč z pošvy. Bez varovania sa vrhol na Ka-Mina, no ten ho odrazil jediným úderom.
„Prestaňte. Ja s nimi...“ šepol čo najtichšie, no bolo už neskoro. Spoza dubu sa na nich rútilo mračno šípov. Ka-Min nechal svoju ruku robiť to, načo bola cvičená. Veril svojim inštinktom a odrazil prvý z niekoľkých letiacich šípov. Len malé množstvo z nich však letelo priamo naňho. Za ním sa ozval bolestný výkrik. Jedného zo strážcov zasiahli do ramena a on s bolesťami spadol na zem. Útočníci však nečakali, kým sa oň postarajú a opätovne zaútočili na skupinu. Z úkrytu za dubom vyskočili dvaja muži s opálenými tvárami a strniskami. Zvierajúc v rukách akési zvláštne meče leteli z výšky na Ka-Mina. Ten skočil dozadu a akonáhle útočníci dopadli, skočil späť. Medzitým sa z oboch strán prihrnuli ďalší muži a zaútočili na princezninu stráž. Ka-Min prebodol jedného z útočníkov a zostal kľačať. Druhý muž sa rozohnal mečom a sekol vo výške jeho hlavy. Mních sa však uhol a vystihol okamih, keď mal útočník nechránené telo. Zaútočil a vzápätí vyskočil na rovné nohy. Trochu sa zapotácal a zadíval po ostatných. Zľava sa rozbehol muž a so zdvihnutým mečom bežal na princeznú. Princezná sa v tom okamihu celou silou rozohnala s niečím v ruke. Malý kosáčik zasiahol mužov krk.
Ka-Min, princezná a Gauddy stáli v kruhu chrbtami k sebe a s napätím sa dívali do lesov. Pri dube sa mihla postava. Zvyšok ochranky sa rozbehol za neznámym. Ka-Min sa ešte nestihol spamätať a zboku sa znova vynorila pätica chlapov s lukmi v rukách.
„Poďte!“ skríkol, keď okolo nich preletelo niekoľko šípov. Rozbehol sa a krytý hrubým stromom pristúpil ku skale. Vyslovil slová, ktoré otvorili jaskyňu. Strčil do nej princeznú a vbehol dnu.
„To je ona?“ spýtala sa princezná nadšene, keď sa otvor zatvoril.
„Záleží na tom?“
Princezná si iba zhlboka vzdychla, akoby ho ľutovala a začala sa prehrabávať v batohu. O chvíľu držala v rukách dve kamienky a udierala ich o seba. Steny jaskyne na okamih osvetlili vychádzajúce iskierky, načo sa znova ocitli v tme. Princeznej sa po pár pokusoch nakoniec podarilo zapáliť fakľu. Bez slova sa vzpriamila a pustila sa do skúmania jaskyne. Ka-Min sa pohol za ňou.
„Musím vám čosi povedať. V jaskyni nič nie je,“ povedal s umelou ľútosťou v hlase.
„Ako to?“ Princeznino nadšenie spadlo na bod mrazu. Mních sa vzápätí zastavil.
„Chcel som pomôcť grolom z Kamenného mesta,“
„Ako?!? Tým že nás oklamete?!? Odkiaľ ste sa vlastne dozvedeli, ako sa sem dostať?“ skríkla princezná a nechala ho tam stáť. Fakľa, ktorá už aj tak vydávala málo svetla, sa pomaly vzďaľovala. Ka-Min chvíľu váhal, či sa neobráti a neodíde. Vzápätí si ale spomenul, prečo sú vlastne dnu. Nakoniec sa pohol za svetlom.
„Ak svojmu ľudu poviete, že v jaskyni nič nie je, možno prestanú pokusy o jej opätovné nájdenie. A grolovia budú spokojní,“ snažil sa jej to vysvetliť okamžite ako ju dobehol, čo pri jej tempe vôbec netrvalo dlho.
„Prečo by sa potom tak báli o prázdnu jaskyňu?!?“ nedala sa odbiť a pokračovala v ceste do vnútra jaskyne. Kráčala pomaly, obzerajúc si steny. Ka-Min zastal. Po chrbte mu prebehol mráz. Začínal ľutovať všetko, čo sa odohralo v priebehu pád dní.
„Jaskyňa tieňov. Tá postava, nech to bol ktokoľvek, by sa neunúvala ma sledovať, keby v tej jaskyni bol naozaj len vzduch.“
Princezná sa urazene prechádzala popri stene, až dorazila na koniec chodby. Tam sa zastavila a začala prehľadávať stenu tak ako predtým on.
„Buď tu. Aspoň niečo. Zjav sa mi,“ šepkala. „Zjav sa mi,“ zopakovala prosebne. Na Ka-Minovej tvári sa vzápätí roztiahla prekvapená grimasa. Po stene sa začali rozlievať tenké striebristé čiary. Formovali sa do písmen a znakov, až sa nakoniec ustálili a pokrývali takmer celú stenu. Uprostred sa skvela jediná veta, napísaná veľkým, ozdobným, pre Ka-Mina neznámym písmom.
„Ten jazyk poznám,“ poznamenala princezná. „Toto písmeno je...“ rozmýšľala nahlas.
On sa len zarazene prizeral, keď začala čítať.
„Alea...“ povedala a prešla na ďalší znak. „Toto je acta. Aspoň si myslím. Áno. Alea acta...“
„Prestaňte!“ zvolal, keď mu to pomaly začalo dochádzať.
„Prečo?!?“
„Poďme odtiaľto preč!“ Zdrapil ju za ruku.
„Sivá postava mi povedala tie isté slová Grolovia sa o toto miesto boja a nechcú povedať, čo v nej je.“ Tušil pohromu. Bežal k otvoru, ťahajúc za sebou princeznú. Jaskyňa sa otvorila a ich oslepilo denné svetlo. Uhasili fakľu a zadívali sa do lesa. Z kríkov vyletela postava a ozlomkrky sa hnala preč.
„Stoj!!!“ zvrieskol Ka-Min a pustil sa za ňou. Za prvým skokom nasledoval druhý, vzápätí tretí a ocitol sa na mieste, z ktorého neznámy utiekol. Ten však už v tom momente sedel na koni a uháňal po lesnej cestičke. Ka-Min sa rozbehol krížom cez kríky a začal sa cez ne predierať. Lesom sa ozýval dupot kopýt. Mních sa po miernim stúpaní dostal na voľné priestranstvo a z výšky začul neznámeho. Zoskočil z kopčeka, za ktorým už videl cestu. Po tej mal už o chvíľu cválať jazdec. Letel dolu a skrčený dopadol na zem. Spravil kotrmelec a ocitol sa na rovných nohách. Princezná zliezla po svahu práve vo chvíli, keď sa pustil za jazdcom, ktorý precválal okolo. Bežal zo všetkých síl, no jazdec popohnal koňa do najrýchlejšieho cvalu a o chvíľu sa im stratil z očí.
„Čo to robíte?!? Najprv mi hovoríte, že jaskyňa je prázdna...“ zvolala princezná podráždene, keď celá udychčaná dobehla k mníchovi.
„Ak videl, ako sme sa dostali do jaskyne...“ snažil sa jej to vysvetliť Ka-Min, keď jeho slová prerušil silný výbuch. Zvuk toho najsilnejšieho hromu prichádzal od jaskyne. Mních sa rozbehol späť. Tentokrát oveľa rýchlejšie ako predtým. Bleskovo sa predieral cez kríky a húštiny, až sa dostal k jaskyni. Zadíval sa na vypálenú trávu, vytrhané stromy a rozmetané hrudy zeminy. Od zeme sa pomaly dvíhal opar hustého čierneho dymu, ktorý zahalil oblohu. Po celom okolí boli vytrhané korene a skaly.
Z jaskyne začul stonanie. Rozbehol sa za ním a v pätách s princeznou pribehol k ranenému mužovi. Ten sa vydesene díval raz na Ka-Mina, raz na princeznú.
„Čo sa to tu stalo?“ spýtal sa mních vystrašene a začal mu obzerať rany.
„S Treghotom sme vás sledovali,“ šepkal vykašliavajúc krv. „Tu sme vás stratili. Chceli sme počkať, kým sa stráž ne...“ zastonal a spustil hlavu na zem. Nato pokračoval: „Keď ste kamsi utiekli, tak sme sa šli pozrieť dnu. Treghot dookola vyslovoval akési slová, ktoré mu vraj prezradil muž v sivom.“ Ka-Mina pri týchto slovách striaslo. Vzápätí sa vzpriamil a zamieril hlbšie do jaskyne. Našiel miesto, kde len pred chvíľou stál s princeznou a kde našli tajomné znaky. Tie teraz osvetľovali steny nechutným krvavým odtieňom. Chodba však pokračovala ďalej. Ka-Min zbadal steny pokryté hrubou vrstvou sadze, ktorá každú chvíľu odpadávala. Napokon sa vydal von a zastal pri vstupe do jaskyne. Tam si celý spotený a udychčaný sadol na jeden z kameňov. Ponoril hlavu od dlaní. Sedel tam dlho. Nekonečne dlho. Princezná ostávala naďalej v jaskyni. Zrazu začul dupot nôh, ťažkých nôh. Približovali sa zo západu. Zbadal Dragha s lukom a tulcom na chrbte. Stál tam spolu s ďalšími grolmi, ktorí vstúpili do kruhu z vypálenej trávy. To miesto ešte dlho po tom nazývali Čistinka smrti. Výstižný názov pre miesto, na ktorej už nikdy nevyrástlo ani steblo trávy. Dragho pristúpil ku Ka-Minovi a zdesene sa rozhliadal okolo.
„Čo sa tu stalo?“ vydralo sa z neho.
„Otvorili jaskyňu.“
„To vidím!!!“ vykríkol Dragho, „Ale ako to, že ju otvorili?!?“
Ka-Min na neho vydesene pozrel a s pocitom viny rozmýšľal, čo mu povie. Nakoniec ho odviedol bokom a rozpovedal mu značne upravený príbeh, ktorý zaplietal tak, že už aj on pomaly strácal orientáciu vo všetkých klamstvách.
„Postava v sivom?“ neveril grol vlastným ušiam. „Poď so mnou!“ rozkázal. Vtedy sa však na čistinke objavila kráľovná San-Sei. Chvíľu sa na ňu nechápavo pozerali ako dáva príkazy každému naokolo.
„Posielate špehov za tou obludou?“ spýtal sa grol čo najpokojnejšie.
„Neviem čo je to? Preto sa to pokúšam zistiť.“
Dragho ledva krotil hnev a kýval hlavou. „To nesmiete!“ vydralo sa z neho. Ona, nezvyknutá na odpor, sa naňho prekvapene pozrela.
„Prečo... by som nemohla?“
„Lebo to, čo z tej jaskyne vyšlo už nikto nezastaví. A nepomôže ak TOMU budete podhadzovať obete!“ skríkol.
„Vy viete, čo to je?“
„Je to to, pred čím sme vás niekoľko desiatok rokov chránili. Je to niečo čo nezastavíte, niečo čo nezastrašíte. A ani nezabijete. Už vám došlo, prečo sme naliehali, aby ste prestali s hľadaním?!?“ odpovedal jej s nenávisťou a obrátil sa. Kráľovná sa zadívala na Ka-Mina, no ten uhol pohľadom.

Stáli na vrchole Kamenného masívu a dívali sa na malé uhľovočierne dvere. Dragho zaklopal. Dvere sa rázne otvorili. Vystúpil z nich mladý grol a poberal sa preč. Vzápätí sa vo dverách zjavila vysoká a mohutná, no aj napriek tomu vekom zoslabnutá postava. Prezrela si ich od hlavy po päty. Grol, ktorý otvoril zakričal na mladíka.
„Prines týmto tu batožinu na cestu! Jedlo, deky. Všetko čo treba!“ zvolal, načo sa Dragho nechápavo pozrel na Ka-Mina, akoby požadoval vysvetlenie. Ten sa však díval do zeme.
Grol sa znova vrátil a posadil sa do pohodlného kresla. Dragho sa postavil do stredu miestnosti bez nábytku. Ka-Min sa naopak skryl do najbližšieho kúta, kde bolo najmenej svetla a postával ako zmoknutá myš.
„Kto ju otvoril?“ spýtal sa starý grol prekvapujúco pokojne.
„Ľudia,“ odpovedal mu Dragho, načo sa starec zadíval na Ka-Mina. Ten sklonil hlavu.
„To je Ka-Min. Ten však za nič nemôže. Je to môj priateľ,“ predstavil ho a vzápätí sa k nemu otočil.
„Toto je Elrog. Najstarší z grolov.“
„Dúfal som, že nám nejako pomôžeš. Viem o tej jaskyni málo a pokiaľ viem, ty poznáš celý ten nešťastný príbeh.“
„Nepoznám ho celý,“ pokrútil hlavou Elrog a pustil sa do rozprávania. „Pred sto päťdesiatimi rokmi, keď som bol ešte mladý, k nám do mesta občas chodieval istý čarodejník. Každý mu hovoril Dominus. Raz prišiel, celý zúbožený, s početnými ranami, ktorých pôvod sme si nevedeli vysvetliť. Vtedy nám rozkázal, aby sme strážili les za riekou. Vraj keď doň nikoho nepustíme a sami tam nebudeme chodiť, predídeme nebezpečenstvu. Potom sa vybral za mojím otcom. Hovoril mu niečo o svojich učňoch, piatich čarodejníkoch. Veľa si však o nich nepamätám. Iba to, že keď budeme mať problémy, máme za nimi zájsť. Chodili v takých čudných sivých plášťoch, ktoré siahali až po zem,“ povedal Elrog a napil sa z čaše. Rozprávanie ho zjavne unavovalo. Ka-Min po prvýkrát zdvihol zrak od zeme. „Sivé plášte?“
„Povedal, že jeden z nich ich zradil. Nepovedal ako. Vraj sa mu ho podarilo uväzniť v jaskyni,“ pokračoval grol. „Neviem to už presne, no pamätám si, že v ten deň, keď prišiel naposledy povedal, že ak by sa niečo pokazilo, má zbraň, ktorou je možné ho zastaviť. Nato odišiel. Majú ju vraj elfovia zo Severného mesta,“ dohovoril a znova sa napil. Vtedy Ka-Min vystúpil z tieňa a postavil sa pred Elroga.
„Hovorili ste, že tí čarodejníci v sivom vám mali pomáhať?“ Elrog prikývol.
„No človek, ktorý vypustil jedného z nich tvrdil, že akási postava v sivom mu prezradila ako to urobiť.“ Elrogova tvár sa roztiahla do grimasy.
„A bol aj za mnou. V noci ma zobudilo čudné nutkanie. Vyšiel som zo stanu a stretol som ho na okraji lesa,“ opisoval. „Stále dookola mi opakoval slová, ktorými zjavne otvorili jaskyňu.“
„Prečo by to robil?“ nechápal Elrog. Ka-Min mu však nevedel odpovedať.
„Musíte ísť do toho mesta! Doneste tú zbraň a...“ Grol sa zháčil, no vzápätí pokračoval.
„Podľa Dominusa, má byť útočište čarodejníka ďaleko na juhu. Pri mori. Som však presvedčený, že ak ho tá zbraň dokáže zastaviť, bude ju chcieť aj on. Preto sa ponáhľajte!“ zvolal a vzpriamil sa. Rázom z neho sálala energia. Hovoril mocným a nebojácnym hlasom, rozmýšľajúc rýchlo, no aj napriek tomu premyslene. Dragho však sklonil hlavu a chytil sa za koreň nosa.
„Vysvetlím jej to,“ upokojoval ho Elrog. „Pochopí to. Neboj sa. A teraz bežte! Pri rieke mám čln. Vezmite si ho a pustite sa po prúde. Pred vstupom do jaskyne, v ktorej rieka mizne, vystúpite a pôjdete na východ popri rieke. Tá sa znova objavuje za masívom. Do toho mesta sa dostanete!“ zvolal a poslal ich von. Rozbehli sa po cestičke a cestou narazili na mladého grola. V rukách zvieral dva batohy plné jedla. Vtedy im došlo, prečo ho po ne Elrog posielal. Bežali ďalej, až dorazili k rieke. Tam, ako im tvrdil, našli čln, do ktorého nasadli. Odtlačili ho od brehu a vyrazili na cestu.

– 2 –
Cesta za elfmi

Niekoľko hodín neprestajného veslovania pútnikov vyčerpalo, a tak nechali rieku, aby ich unášala. Ustavične sa vzďaľovala a znova približovala ku kamennému masívu. Z pravej strany ju lemovali vŕby, ktoré sa smutne skláňali ponad hladinu. Ka-Min vzal do rúk veslo a priblížil sa k nim bližšie. Ocitli sa pod tieňom, ktorý ich príjemne uspával. Loďka spomaľovala, a v tej chvíli sa iba pomaly vliekla. Muž si znova ľahol na drevené dno. Uspávaný vtáčím spevom, začal v polospánku rozmýšľať. Pred očami sa mu mihali udalosti posledných dní. Vtedy si uvedomil, ako impulzívne konal.
„Prečo som ich vodil do jaskyne. Načo by do nej tí muži inak chodili?“ rozmýšľal. Trápilo ho, koľké problémy spôsobil svojim nerozvážnym chovaním. Pred očami sa mu objavovali tváre oboch mužov, ktorých zabilo to, čo vyšlo z jaskyne. Niečo ho však trápilo omnoho viac. Jeden z cudzincov mu prezradil, ako oslobodiť toho čarodejníka, a mal pocit, že do toho lesa ho takisto nepriviedla náhoda. Nevedel to pochopiť. Díval sa na nebo, na sokola, ktorý zlovestne krúžil nad nimi. Pretrel si rukami tvár a zavrel oči.
„Prečo som to len urobil?!?“ Výčitky ho nenechali na pokoji. Z premýšľania ho prebudil Dragho.
„Čo tu vlastne robíme?“ Ka-Min si uvedomil, že nevie odpovedať. Všetko sa zbehlo príliš rýchlo.
„Ako chceme...“ rozmýšľal Dragho nahlas. „Veď ani nevieme...“
Ka-Min naďalej mlčal. Takisto na to myslel. Nevedel kto, alebo čo stojí proti nim. Pri rieke sa rozhostilo ticho. Obaja sa trápili otázkami, na ktoré nemohli odpovedať. Dragho sa po chvíli pustil do veslovania. Nemohol iba nečinne sedieť. Ka-Min sa takisto posadil a pozrel na vlniacu sa rieku. Slnko pripekalo a tak zo seba zhodil plášť. Odopol si kagikari a oprel sa o bok člna. Dlho sedel a snažil sa nemyslieť. Nakoniec bol rád, že Draghovi nepovedal nič o stretnutí s kráľovnou. Započúval sa do rytmického žblnkania vody, ktorou prechádzalo veslo.
„Myslím, že by sme sa tu mohli utáboriť,“ skonštatoval po pár hodinách Ka-Min, keď sa už pomaly zvečerievalo. Začal vesloval k brehu, kde rástlo nespočetné množstvo líp a dubov. Otvoril batoh a v ňom objavil dve hrubé deky, ktoré roztiahol pod jedným z veľkých stromov.

Usadili sa pri ohnisku a dlho do noci si rozprávali staré príbehy, pozorujúc pritom odraz mesiaca na hladine rieky. Mních rozprával o svojom učiteľovi a o živote v kláštore, zatiaľ čo mu Dragho vysvetľoval ďalšie grolské zvyky. Ka-Min, sediaci smerom k rieke, sa vzápätí zarazil. S vytreštenými očami sa díval na odraz mesiaca na vode. Vyskočil na rovné nohy a nasledovaný Draghom dorazil k brehu. Zdvihli zrak k nebu a zadívali sa na mesiac. Mal krvavočervený odtieň. Vtom mesiac zahalili mraky, načo sa celé nebo sfarbilo do červena.
„Čo je to?“ vydralo sa z Dragha. Ka-Min sa nezmohol na slovo. Len zdesene civel na hrôzostrašné divadlo. Les zamrel ako v tú noc, keď stretol postavy v sivom. Do tvárí sa im vzápätí oprel silný studený vietor, po ktorom však o chvíľu nebolo ani stopy.
„To je zlé znamenie...“ Ka-Min pokýval hlavou. Do svitania si striedali stráž.

Skoro ráno sa znova vydali na cestu a bez prestávky sa plavili po modrej hladine. Rieka tiekla pomaly, nebola badateľná jediná vlnka. Pútnici sa každú hodinu striedali vo veslovaní, zatiaľ čo ten druhý oddychoval, alebo jastril do lesa, z ktorého sa ozývalo množstvo vtáčích hlasov.
Únavný deň sa blížil ku koncu. V diaľke zbadali cestu, o ktorej hovoril Elrog. Neďaleko za ňou hučala rieka, ktorá sa prepadala pod zem. Ka-Min začal veslovať smerom k brehu. Rieka akoby to vycítila, jej prúd v okamihu zosilnel a nedovolil pútnikom priblížiť sa k brehu. Dragho, ležiaci v člne, sa chytil vesla.
„Čo sa to deje?!“ snažil sa prekričať hučiacu rieku.
„Zaber! Inak nás to odnesie!“ kričal Ka-Min dívajúc sa na miesto, kde rieka mizla pod zemou. Na hladine sa začala tvoriť pena, a aj napriek ich nadľudskej snahe odnášala čln k otvoru. Vtom sa prepadli dnu a zmizli z denného svetla. Držali sa boku člna, až kým sa nerozpadol na kaskádach a nezmizol pod hladinou. Obaja metali rukami a snažili sa dostať k brehu, ktorý sa v šere črtal pár metrov od nich. Už sa im to skoro podarilo, keď ich prívalová vlna zmietla o pár metrov nižšie. Tam narazili na tvrdú skalu a zostali ležať. Dlho počúvali vlastný dych a snažili sa nabrať silu postaviť sa. Studená skala im však uberala sily, a tak to trvalo veľmi dlho. Nakoniec sa však Dragho s vypätím všetkých síl postavil a po chvíli zdvihol aj Ka-Mina. Ten mal na sebe nalepený mokrý habit. Stál v predklone a rukami sa opieral o kolená. Dychčal a jediné načo sa zmohol bolo vzdychnutie.
„Nevldádzem?“ povedal si pre seba, dívajúc sa na pokojnú rieku.
„Naše zbrane sú tu,“ skonštatoval vzápätí prekvapene Dragho.
„Nikde som však nevidel zásoby. Asi sa potopili,“ zúfal si Ka-Min.
„Zásoby sú nám na nič, ak sa odtiaľto nedostaneme.“
„Musíme tu zostať až do rána,“ skonštatoval mních. „Bez svetla sa nemôžeme ani pohnúť.“

Pútnici zostali v chladnej jaskyni až do svitania. Privítali ho unavení, premrznutí a do nitky premočení. Deň sa zdal pekný, no z útrob jaskyne ich to skôr zarmucovalo ako tešilo. Mihotavé svetlo, ktoré sa odrážalo od vody, im však dožičilo akú takú predstavu, kde sa nachádzajú. Stáli na rovinke vyrastajúcej zo skaly. Z nej sa dalo vystúpiť na ďalšiu, ktorá bola už vyššie. Preskákali po klzkých kameňoch a dostali sa pár metrov nad hladinu rieky. Prilepení na mokrú skalu stúpali po úzkom výklenku, pod ktorým bola niekoľko metrová hĺbka. Po pár metroch nebezpečného lezenia zastali na rovinke. K nej už nedopadalo takmer žiadne svetlo.
„Teraz čo?!?“ zavzdychal grol a pozrel sa dolu.
„Skúsme skočiť dolu,“ vyriekol po chvíli muž a zadíval sa pod seba. Po chvíľach naberania odvahy sa napokon odrazili od zeme a dopadli na prekvapujúco suchú skalu. Tam objavili priechod do akéhosi tunela, ktorým pritekala voda. Upotení a špinaví od bahna sa nakoniec vynorili von a zadívali sa na nebo. Ešte nikdy ho nevideli tak radi. Unavení, no šťastní sa pustili po cestičke, vedúcej na východ. Kráčali pár minút, keď sa dostali na vyvýšeninu, ktorá sa tiahla nad riekou. Chvíľu tam stáli a dívali sa na širokú rieku. Dragho si ponoril hlavu do mohutných dlaní a zavzdychal.
„Nie...“ vydralo sa z neho napokon.
„Čo je?!?“
„Sme na zlom brehu.“
„Čo?“
„Tu žijú gróni,“ vysvetlil Dragho so strachom v hlase.
„Kedysi žili aj na druhej strane. Vtedy sa ešte stretávali s elfmi. Tí ich naučili žiť v lesoch. Gróni totiž odjakživa žili v podzemných jaskyniach. Podobne ako trpaslíci. Grónom to celkom vyhovovalo a radi sa prispôsobili. Niečo sa však stalo a začali zabíjať. Vypaľovali dediny a útočili na mestá. Elfovia ich spolu s kráľom mesta Theoder zatlačili za rieku. Ak nás nájdu, neskončíme dobre.“
„Kam až siaha ich územie?“
„Celý les je ich,“ odvetil mu grol.
„Nechcem, aby nás tu zbadali. Tak pohni! Ak pôjdeme celý deň, možno sa do večera dostaneme von. Chce to len opatrnosť.“ Následne zmizol v húštinách.

Putovali až do večera. Celý čas sa vyhýbali lesným cestičkám a každú chvíľu načúvali, či ich niekto nesleduje. Všade sa však ozývalo len vtáctvo. Niekoľkokrát sa im zazdalo, že začuli akési hlasy. Nakoniec však usúdili, že to boli iba preludy a pokračovali v ceste. Blížila sa noc. Pútnici sa práve rozhodovali či prespia, alebo budú pokračovať v riskantnej ceste, keď začuli akýsi hluk. O chvíľu sa objavili aj svetlá fakieľ. Gróni, chudé bytosti opásané iba kožušinou, im boli na stope. Ka-Min sa rozbehol popri riečke, ktorá sa tiahla lesom. Tak postupovali niekoľko minút, keď sa im konečne podarilo striasť sa svojich prenasledovateľov. Každú chvíľu sa však otáčali a kontrolovali, či im nie sú na stope. Zdalo sa, že sa ich zbavili. Necítili sa však príliš bezpečne.
„Nezdá sa mi to,“ zašepkal Ka-Min, keď vkročil do rieky, v ktorej nemohli zanechávať stopy.

Blížila sa polnoc, keď narazili na vysoký strom s mohutnou korunou. Zastali pred ním. Ka-Min sa rukami oprel o kolená.
„Už nevládzem. Aj tak nemôžeme ísť ďalej. Je to nebezpečné.“
Pútnici našli pod jedným z koreňov dosť veľký priestor. Nahrnuli ku vchodu lístie a trávu a uložili sa k spánku.

Zobudili sa do bieleho rána. Na oblohe sa nepohol ani mráčik. Napriek tomu bolo chladno a jedinú útechu poskytovali teplé slnečné lúče. Muži sa vyplazili z úkrytu. Špinaví a ubolení sa vydali na západ. Putovali asi hodinu, keď sa od nich šťastie znova odvrátilo.
Kráčali po strede čistinky, keď v diaľke začuli krik. Škrekľavý, neľudský krik. Boli to gróni. Niekoľko lukostrelcov sa zjavilo na okraji lesa. Ka-Minov plášť v tom momente ležal na zemi a on zvieral kagikari v rukách. Dragho nečakal, priložil šíp na tetivu a vystrelil. Jeden z nich padol na zem mŕtvy. Ostatní nečakali a vystrelili niekoľko ostrých hrotov. Ka-Min čakal. Z diaľky nedokázal nič. Vzápätí sa však musel pustiť do boja s grónmi, ktorí sa dostali až k nemu. Niekoľko útokov sa mu podarilo prežiť bez ujmy na zdraví a netrvalo dlho, kým pochopil štýl ich boja. Rýchlym výpadom skolil dvoch zo štvorice útočníkov. Stále sa však držal ďalej. Jeden z grónov zaútočil a ohromnou rýchlosťou sekol vo výške jeho hrude. Ka-Min útok zastavil, no vtom sa naňho vrhol druhý. Rozohnal sa mečom a zasiahol jeho rameno. Úder však nebol taký silný ako očakával. Čepeľ ho len poškriabala. Zbadal dôvod. Útočník padol na zem so šípom v chrbte. Prekvapený grón, ktorý ako jediný zostal nažive, si nedal pozor a už o chvíľu jeho bezvládne telo chladlo na zemi. V tom momente však na zem dopadol aj Ka-Min, stále držiac v rukách kagikari. Šíp, ktorý doletel od lukostrelcov, sa mu šmykol po ramene. V šoku vyskočil na rovné nohy a zbadal posledného gróna, ktorý sa s nožom rozbehol na Dragha. Ten už nemal šípy a zostal bezmocný. Ka-Min okamžite vrhol nôž na nepriateľa, ktorý dopadol neďaleko Draghových nôh. Grol si utrel pot z čela, dívajúc sa do lesa.
„Ďalší?!?“ prebehlo mu mysľou. Vrhol sa pred Ka-Mina, ktorý sa naňho vzápätí zdesene pozrel. Šíp, letiaci priamo na neho, zastavil Dragho vlastnou rukou. Ten ho rýchlo zlomil a vytiahol z krvácajúcej dlane. Vzápätí sa z lesa vynorila posledná postava gróna. Bežal na nich s bojovou sekerou. Ka-Min počkal, kým sa dostane až k nemu. Grón sa rozohnal. Nezasiahol však cieľ a padol na zem mŕtvy. Bez akýchkoľvek slov sa obaja rozbehli. Rany im prudko krvácali, no Draghova vyzerala oveľa horšie. O pár minút stáli na lúke, niekoľko desiatok metrov od lesa. Ka-Min sa posadil na zem a nevládal ani namietať, keď sa grol znova postavil a vybral sa späť do lesa. Keď sa o pár minút vrátil, zbadal ho ležať na zemi bez pohybu.
„NIÉÉÉ!!!“ vykríkol Dragho a s plnými rukami byliniek sa k nemu rozbehol.
„Dočerta!!!“ povedal si sám pre seba a odtrhol pár lístkov. Požul ich a priložil na hlbokú ranu na ramene.

Ka-Min sa prebudil. Ležal v útulnej miestnosti, v ešte útulnejšej, teplej posteli. V kozube veselo pukotal oheň a osvetľoval celú miestnosť. Za oknami bolo šero. Nevedel či je skoro ráno, alebo neskoro večer. Nemal však čas nad tým rozmýšľať, pretože v tom okamihu vošiel Dragho.
„Už som si myslel, že sa nezobudíš. Bol si mimo dva dni,“ oznámil mu veselo.
„Dva dni?“ zopakoval Ka-Min zmätene a chytil sa za rameno. Stále ho cítil. Bolo obalené chladivou zelenou... Vlastne ani netušil, čo to mohlo byť. Nápadne to však pripomínalo bahno.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa po chvíli.
„Niektoré šípy boli otrávené,“ vysvetlil mu Dragho a poškriabal sa na hlave.
„Veď aj teba trafili.“
„Môj zjavne nebol a našťastie netrafil šľachu. Podarilo sa mi ju dostať do poriadku. Zodvihol nechutne zmodranú ruku, uprostred ktorej sa skvela veľká krvná zrazenina. Ka-Min sa opatrne posadil na posteli a rozhliadol sa po miestnosti.
„Kde to sme?“
„V dome jedného milého elfa, ktorý sa o teba postaral.“ Ka-Min sa naňho nechápavo zadíval.
„Keď si omdlel na lúke,“ pokračoval, „nechcel som zostať tak blízko lesa. Tak som ťa niesol preč a cestou som narazil na dedinu. Keď ťa zbadal ten elf, okamžite ťa vzal k sebe domov. Bol veľmi ochotný.“
Vtom do miestnosti vošiel vysoký a zjavne dosť starý elf, oblečený v zelenom habite.
„Li`Chiu!!!“ vykríkol Ka-Min v okamihu, keď elf vstúpil do dverí. Vzápätí sa však s bolestným úškrnom chytil za rameno.
„Začul som tu hlasy,“ povedal elf a pristúpil k posteli.
„Li`Chiu. Ste to vy?!?“ volal mních. Dragho sa len nechápavo díval.
„Som to ja,“ potvrdil mu elf. Ka-Min sa snažil vyskočiť na rovné nohy. Vzápätí sa mu však zatočila hlava a bol nútený posadiť sa.
„Len seď.“
„Nemôžem tomu uveriť. Čo tu robíte?“
„Všetko ti poviem neskôr,“ povedal elf a otočil sa na Dragha, ktorý tam stál s nechápavým výrazom na tvári.
„Aby si to aspoň trochu pochopil, Dragho, tak sa ti predstavím po druhý raz. Som Li`Chiu, bývalý učiteľ v kláštore Ation a aj bývalý Ka-Minov učiteľ.“
Dragho sa chvíľu len s úsmevom na tvári díval na elfa.
„Vy?“ zvolal vzápätí. „Ka-Min o vás vždy veľa hovoril,“ povedal, načo sa mních trocha začervenal.
„Nechajme ho poriadne sa vyspať,“ povedal elf a zadíval sa na jeho bledú tvár. Chystali sa odísť.
„Mám ešte jednu otázku!“ zvolal Ka-Min, keď boli už vo dverách.
„Je ráno, alebo večer?“ dodal.
„Ráno.“

Znova sa prebudil. Cez okno prenikalo večerné slnko. Miestnosť bola zaplavená príjemným šerom. V krbe stále horelo. Oheň bol zjavne dobre udržiavaný, aby sa v miestností zachovávala príjemná teplota. Do miestnosti vošiel Li`Chiu. Držal v rukách nádobu s vodou.
„Už si hore?“ prekvapil sa. „Myslel som si, že sa zobudíš znova až ráno. Máš teda poriadne tvrdý korienok. Tak teda vstávaj. Nebude potrebné aby si mi naďalej zaberal posteľ.“ Na učiteľovej tvári sa zjavil žiarivý úsmev.
Trochu zahanbený mních si na seba rýchlo nahádzal oblečenie a rozhliadol sa po miestnosti.
„Kde mám plášť?“
„Ešte ho nebudeš potrebovať,“ odpovedal mu Li`Chiu a spolu vykročili z izby.
Už sedeli za stolom, keď sa z kuchyne vynoril Dragho, nesúc niekoľko veľkých misiek plných jedla. Ka-Min hodil lačný pohľad na taniere. Nejedol celé štyri dni. Nezvykol jesť veľa, no teraz do seba hádzal všetko, čo sa dalo. Jedli asi hodinu, počas ktorej sa Dragho neustále rozprával s Li`Chiuom. Ka-Min im nevenoval pozornosť. Jedol. Teplé jedlo, ktoré varil grol, mu dodalo sily.
„Čo tu vlastne robíte? Prečo ste odišli z kláštora?“ zapojil sa do rozhovoru Ka-Min.
„Jednoducho som odišiel,“ odvetil Li`Chiu a znova sa napil. Ka-Min zbadal ako sa tvári, a tak prestal vyzvedať. Zadíval sa do krbu a opäť ignoroval živý rozhovor. Po chvíli sa mu však Li`Chiu sám prihovoril.
„Chcel si vedieť, kde máš plášť?“
„Chcel,“ prisvedčil Ka-Min. Dragho sa zdvihol a chystal sa odísť.
„Kam ideš?
„Nazbierať si pár byliniek,“ odvetil mu grol a zmizol. Mních vzápätí zbadal, že miestnosť je prázdna. Po chvíli sa znova zjavil Li`Chiu, nesúc v rukách plášť a kagikari. Podal mu ich a pokynul mu, aby išiel za ním. On si cez seba prehodil plášť a zopol si ho sponou. Potom si opásal meč a rozbehol sa za učiteľom. Nohy ho ešte celkom nepočúvali.
„Keď som sa Dragha predvčerom pýtal, kam to vlastne idete, nevedel, alebo skôr nechcel odpovedať.“ Li`Chiu zmenil smer.
„Nesmiete sa na neho hnevať, majster. Nepoznal vás.“
„Kam teda idete? Ak to smiem pravdaže vedieť?“
„Smerujeme do Severného mesta. Je to však veľmi dlhý príbeh.“
„Kvôli čomu?“
„Hľadáme zbraň proti akémusi čarodejníkovi. Ten ušiel z jaskyne blízko Kamenného mesta.“ Elf sa naňho zarazene zadíval. Potom akoby sa znova upokojil.
„Poznám ten príbeh,“ vyriekol pomaly a zastal. Ka-Min sa začudoval. Poznal však svojho učiteľa a vedel, že toho prežil viac, ako by si bol ktokoľvek pomyslel. Sadli si na lavičku. Li`Chiu začal rozprávať:
„Poznal som ich. Viem, že si ich vzal do opatery jeden čarodejník a keďže u nich spozoroval schopnosti, ktoré každý nemá. Učil ich využívať mágiu, silu, ktorú dokázali ovládať ako nikto. Neviem či úplne chápeš rozsah mojich slov. Teraz totiž nehovoríme o ochranných kúzlach, ktoré som ťa učil ja. Tie sú spojené s prírodou. Sila, ktorú sa pokúšali ovládať oni, pochádzala z iného zdroja. Oveľa silnejšieho. Nanešťastie aj zradnejšieho. O tom ti však teraz hovoriť nebudem. Dvaja z nich mali v sebe ešte niečo. Boli to telepati, ak vieš čo to znamená?“ Ka-Min prikývol.
„Jeden z nich, volal sa Ghety, sa pokúšal ovládnuť čiernu mágiu. Skĺbením s mágiou, o ktorej som hovoril doteraz, sa stal bezmocným. A stalo sa, že ho to ovládlo. Nezabilo ho to však. Neviem prečo, no má to niečo spoločné s krížením síl. Ghety prišiel o svoju fyzickú podobu, a čo je horšie aj o svoju dušu. Tá mu chýba a preto sa snaží získať ju od iných. Netuší , že aj keby ich nazbieral tisícky, nijako mu to nepomôže. Je zatratený na večné veky. Je neľútostný. Už nie je živá bytosť. Rozmýšľa síce podobne ako my, no nepozná súcit, strach. Aj preto je silný. Neuveriteľne silný. Netúži po moci.“
Li`Chiu dohovoril a zadíval sa na hory týčiace sa v diaľke. Vzápätí pokračoval.
„Ich učiteľ sa s ním pokúsil bojovať. Nedokázal ho však zabiť. Možno to ani nechcel. Uväznil ho a odišiel do Severného mesta. Tam vytvoril zbraň, ktorá ako jediná dokáže Ghetyho zastaviť. Vlastne nie ako jediná. Ale tú druhú možnosť sme už navždy stratili.“
„Aká je tá druhá možnosť?“
„Najvyšší čarodejník IRI. Ten však už zomrel,“ odvetil Li`Chiu.
„A čo ich učiteľ? Čo sa s ním stalo?“
Li`Chiu mlčal.
„Vieš čo je to za zbraň?“ vypytoval sa Ka-Min ďalej. Elf sa mu zadíval do tváre.
Li`Chiu popremýšľal a začal: „Elfské zbrane nie sú živé, no majú vlastnosť preberať časť vnímania svojho pána. Odráža sa na nej jeho myslenie, jeho aura. Elfské zbrane vždy slúžili skôr na obranu ako na útok. Elfská zbraň, Ka-Min, nech je akákoľvek, je viac ako len zbraň. Dúfam, že to raz pochopíš aj sám, no zatiaľ ti poviem len to, že v niektorých prípadoch ich nesmieš brať ako zbrane.“ Elf dohovoril, postavil sa a odkráčal. Ka-Min tam ešte chvíľu sedel, tuho premýšľajúc. Vtom sa postavil a rozbehol sa za ním. Dobehol ho až pri dverách do domu.
„Zradil ďalší.“
„Ako to myslíš?“
„Druhý telepat mi prezradil ako vypustiť Ghetyho,“ vysvetlil Ka-Min. Li`Chiu sa naňho znepokojene zadíval. Mních mu vzápätí rozpovedal, čo sa stalo v noci, keď po prvýkrát stretol čarodejníkov. Jeho učiteľa táto správa zarazila. Utrápene sa díval do zeme. Napokon bez slova odkráčal a zmizol vo svojej izbe. Ka-Min, ktorý sa potreboval porozprávať sa vrátil do Draghovej izby a čakal na jeho návrat. Ten sa však objavil až na druhý deň ráno.

Zobudil sa sediac na podlahe s dekou prehodenou cez kolená. Určite zaspal, keď čakal na Dragha. Ten teraz stál nad ním a v rukách držal batohy.
„Musíme pokračovať ďalej!“ pokynul a hodil mu jeden z batohov do náručia. Ka-Min sa na batohy spýtavo pozrel.
„Tie nám daroval Li`Chiu,“ vysvetlil. Ka-Min sa postavil na rovné nohy.
„Kde je Li`Chiu? Musím s ním hovoriť,“ vyriekol a pohol sa k dverám. Dlho do noci totiž rozmýšľal nad tým, čo mu povedal jeho učiteľ a stále potreboval niekoľko odpovedí.
„Nie je tu. Odišiel už včera večer,“ odvetil Dragho. Ka-Min zostal sklamane stáť. Potom zdvihol zo zeme svoj plášť a zmizol vo dverách.

Po raňajkách, ktoré Dragho pripravil, kým Ka-Min spal, sa pustili ďalej. Mlčky kráčali po úzkej, zanedbanej cestičke, ktorá sa tiahla niekoľko metrov od rieky. Slnko pripekalo a deň sa javil teplý. Asi po hodine putovania to začalo byť nepríjemné a tak zamierili do neďalekého lesíka, pozdĺž ktorého putovali ďalej. Dragho to už nevydržal.
„Čo sa to s tebou deje?“ spýtal sa Ka-Mina s ustaraným pohľadom. Mních zdvihol zrak na spoločníka.
`Putujeme už niekoľko dní, pričom nás skoro zabili, mohli sme sa utopiť a snažíme sa nájsť zbraň proti čarodejníkovi, ktorého nedokázal zastaviť ani jeho učiteľ. A ty sa pýtaš, čo sa deje?!?` Neodpovedal. Znova sa zadíval do zeme a zahĺbený pokračoval ďalej. Zľahka kládol nohy pred seba a vôbec nevnímal cestu, ktorá sa šinula pred ním. Ovzdušie bolo príjemne teplé a čerstvý vzduch mu nedovoľoval spomaliť. Napriek tomu sa cítil veľmi nepríjemne a stiesnene. Stále dookola si opakoval Li`Chiuové slová a snažil sa v nich nájsť niečo, čo by mu prinieslo aspoň trocha útechy. Odpoveď ho však obchádzala. Cítil ju, nevedel ju však sformovať do súvislej vety.
Vynorili sa z lesa a rozložili si veci na lúke. Ka-Min sa trocha spamätal a pustil sa do rozhovoru s Draghom. Po skromnom obede pokračovali. Kráčali vedľa seba po širokej ceste. Oddýchnutí pridali do kroku, a tak postupovali neuveriteľne rýchlo. Z údolia sa dostali naspäť do lesov. Stúpali po miernom svahu. Skrytý v tieni korún stromov si ani neuvedomovali ako deň pokročil. Slnko už zapadalo, keď sa vynorili z okraja lesa. Stáli na vrchole vysokého kopca a dívali sa na nížinu, ktorá sa pred nimi rozprestierala. Pretínala ju vlniaca sa rieka. Ďaleko na východe sa týčili vrchy, pod ktorými sa tiahol les. Ako veľké zelené jazero sa rozlieval po nížine a obkolesoval biele vrcholky kopcov. Južný okraj lesa bol zahalený veľkým mračnom sivej hmly, ktorá sa zlovestne vznášala nad riekou. Nevenovali jej však veľkú pozornosť. Stáli vedľa seba a dívali sa na všetku tú nádheru, ktorá sa skvela v zapadajúcom slnku.
„Severné mesto,“ ozval sa Dragho a stále nedokázal od neho odtrhnúť oči. Nakoniec si však rozložili oheň a zaspali. Ka-Min otvoril oči. Ešte raz sa pozrel na hviezdami posiatu oblohu a opätovne zadriemal.

Pred očami sa mu rozlievala hmla. Bola zvláštne sivá, ťažká. Akoby mu sedela na očiach. A možno? Nie, nebola to hmla. Necítil jej vlhký dotyk na tvári. Začala sa rozplývať. Zbadal miesto, v ktorom po celý ten čas stál. Kupola. Obrovská bledomodrá kupola, ktorá sa pred ním rozrastala, ako hmla ustupovala. Vydesene sa díval pred seba. Nič nevidel, iba prázdnu plochu, no napriek tomu vedel, že tam niekto je. Záblesk. Následne mohutné dunenie hromu. Začul kroky, ktoré prichádzali od vchodu. Bol to Dragho. Záblesk. Vysoký grol sa zvalil na zem a jeho bezvládne telo ostalo ležať. Záblesk. Tento krát iný. Biely, neuveriteľne ostrý. Celý ho pohltil.
Znova sa prebudil. Ležal na zemi ďaleko od miesta, kde sa nachádzal pred tým. Díval sa na zápas čarodejníka. Ten, bojujúc zo všetkých síl, sa snažil dostať k nemu. Aspoň tak sa mu to zdalo. Záblesk. Čarodejník padol na zem.

Ka-Mina oblieval studený pot. V okamihu sa posadil na zemi a díval sa do tmy. Nechutne živý sen, sa mu so všetkými detailmi vrýval do pamäte. Dychčal, triasol sa na celom tele a snažil sa prestať myslieť. Už niekoľkokrát v živote si želal, aby mohol svoju myseľ odložiť niekde mimo tela, no nikdy to nechcel viac ako v túto noc. Uvedomil si totiž, že to nebola obyčajná nočná mora, aké zažíval odnepamäti. Mal už jednu podobnú, no až teraz si uvedomil, že to čo sa mu snívalo, keď bol u Dragha, sa aj naozaj stalo. Preglgol naprázdno a pomaly sa vzpriamil.

Bolo poludnie, keď sa pútnici kráčajúci pod teplým jarným slnkom usadili. Nesedeli však dlho. Narýchlo sa napili a zjedli trocha sušeného ovocia. Sedeli pri rieke a odhadovali ako dlho im ešte bude trvať cesta. Napokon sa vydali na posledný jej úsek. Kráčali po úzkej, no upravovanej cestičke. Vietor príjemne pofukoval a ponúkal im aspoň slabú útechu v jarných horúčavách aké ešte nezažili. Postupovali mlčky a rýchlo, zanechávajúc za sebou čoraz väčšiu časť cesty. Nakoniec sa dostali na kraj lesa, ktorý videli predchádzajúci večer. Na cestičke postávalo niekoľko ľudí. Jedným z nich bol nízky chlap, ktorý však aj napriek tomu vyzeral dosť silný. Ka-Min si ho zapamätal hlavne preto, že si ich dosť nápadne obzeral. Dragho si prehodil cez hlavu kapucňu a pohol sa ďalej.
Kráčali skrytí pred slnkom pod korunami stromov, keď sa za nimi ozvali kroky. Rýchlo sa približovali. Ka-Minova ruka spočinula na malom vrhacom noži. Pozorne načúval. Vtedy sa spoza nich ozval hlas.
„Odkiaľ idete?“ spýtal sa muž priateľským tónom.
„Do toho ťa nič,“ ozval sa Dragho prv, než stihol mních pod plášťom reagovať.
„Prečo? Ja idem z Južného mesta ak to chcete vedieť,“ nenechal sa odradiť.
„Nechceme to vedieť.“
„Dobre, dobre...“ vzdal sa neznámy, no naďalej sa držal tesne za nimi. Dragho mal dokonca pocit, že načúva. Takto sprevádzaní prešli niekoľko kilometrov. Napokon zastali pred hliadkou, ktorá stála uprostred cesty. Boli to dvaja vysokí, čiernovlasí elfovia s vľúdnymi tvárami. Stáli tam v sivozelených plášťoch s lukmi na chrbtoch. Na opaskoch im viseli dlhé nože. Pútnici spomalili a nechali prejsť najprv neznámeho. Teraz už nemal dôvod, aby sa za nimi držal. Pristúpili k strážam a chystali sa prejsť, keď ich jeden z nich zadržal.
„Kvôli čomu chcete vstúpiť do mesta?“
„Mám pocit, že toho pred nami ste sa nič také nepýtali!“ odsekol Ka-Min.
„Sme opatrní. Tak načo sem idete?“ opýtal sa pre zmenu druhý, stále sa dívajúc na Draghov luk.
Akosi im to nechcel povedať. Nevedel prečo, no mal pocit, že to skončí rovnako ako v meste San-Sei. Podvedome si založil ruky v bok, pričom odhalil plášť. Strážcove sivé oči prechádzali po čiernej pošve jeho meča, až zastali na striebornom znaku. Vzápätí jeho tvár vyčarila čudnú grimasu. Obaja ustúpili. Pútnici prekvapene prešli a zmizli v zákrute. Ešte naposledy začuli jedného zo strážcov vravieť tomu druhému:
„No toto. Už som o ňom dlho nepočul.“

Stáli a s úžasom sa dívali na Severné mesto, ktoré sa pred nimi z ničoho nič objavilo. Boli na obrovskej lúke, ktorú obklopoval hustý les. Skvelo sa tu množstvo stanov, domov, chatrčí a uprostred dokonca zbadali aj ohromne vysoké stromy, ktoré slúžili ako príbytky. Mesto žilo svojim pokojným životom. Po uliciach sa prechádzalo veľa elfov a ľudí. Zbadali dokonca aj trpaslíka z juhu, ktorý sa dohováral s predavačom na cene fajky s vyrezávanými ornamentami. Vtom sa ozvala vrava. Ľudia, znepokojení neznámym dôvodom, sa dívali niekam do centra mesta. Zrazu to zbadali aj pútnici. Šíky. Mohutné šíky tvorené nespočetným množstvom lukostrelcov oblečených v čiernych uniformách pochodovali mestom. O chvíľu prechádzali okolo nich. V očiach elfov sa zrkadlil strach.

Blížil sa večer. Dragho sa hodil na zem, niekoľko centimetrov od miesta, kde sedel Ka-Min. Zem žalostne zakňučala. Všade vôkol nich sa ozývali hlasy v mnohých jazykoch a nárečiach. Chvíľu ospalo ležali na zemi a dívali sa na nebo, ktoré začínalo chytať červenkastý odtieň.
„Kde vlastne máme hľadať tú zbraň? Elrog povedal, že ju majú elfovia, no nič viac,“ ozval sa vzápätí Dragho, keď sa oprel lakťom o zem.
„Neviem,“ odvetil stroho Ka-Min, ktorému sa znova vrátila zlá nálada. Vtom mu na tvár dopadol tieň. Nad nimi stál elf v modrej uniforme.
„Kráľ Frogo vás očakáva pri večeri,“ oznámil im. Vymenili si nechápavé pohľady.
„Poďte za mnou!“ pokynul im elf a viedol ich cez mesto.
Kráčali po ulici, ktorú si len pred chvíľou celú prezreli. Napriek tomu sa neustále obzerali a obdivovali okolitú prírodu. Napokon sa dostali k okraju lesa a pustili sa po širokej cestičke. Uprostred nej stál kamenný pomník. Ka-Min nemal čas preložiť celý nápis vytesaný uprostred, no mal pocit, že sa týkal akejsi vojny.
Netrvalo dlho a pútnici prekvapene zízali na ďalšie mesto, čo sa pred nimi roztvorilo. To prvé sa však s týmto nedalo ani porovnať. Vtedy sa zrejme dostali len na predmestie, ktoré slúžilo na ubytovanie cudzincov. Teraz kráčali po obrovskej nížine, ktorá sa pred nimi rozprestierala na všetky strany, kam až oko dovidelo. Postupovali rýchlo a ani jeden z nich si nestihol mesto prezrieť tak, ako by si želal. Po pár minútach stáli pred vysokým stromom, omnoho vyšším ako boli tie na predmestí. Pustili sa po zvláštne tvarovaných schodiskách. Míňali mnohé plošiny, ktoré sa objavovali vždy po pár metroch. Zastali až na najvyššej.
„Dajte mi vaše plášte a zbrane!“ prikázal im jeden z elfov a vpustil ich do miestnôstky, v ktorej našli misky s vodou. Pútnici pochopili a narýchlo si umyli ruky a tváre. Keď vyšli z dverí, elf ich poslal do sály. V obrovskej miestnosti bez stropu sedelo za dlhým stolom množstvo elfov. Stôl lemovali svietniky, ktoré vyžarovali príjemné mihotavé svetlo. Keď si elfovia uvedomili prítomosť kohosi neznámeho, stíchli. Svoje starecky múdre oči upierali na pútnikov. Ka-Min sa vtedy zadíval na koniec stola. Tam sedel elf, oblečený v honosných šatách a svojimi hlbokými hnedými očami sa díval na stôl. Vzápätí však akoby vycítil jeho pohľad a zdvihol zrak. Ich oči sa na chvíľu stretli. Ka-Min ale uhol pohľadom a pustil sa za elfom, ktorý im naznačil, aby ho nasledovali. Dragho sa s trochu poblednutou tvárou tackal za ním a snažil sa odhadnúť, ako sú vysoko. Kráčali popri stole, až dorazili k dvom voľným stoličkám, ktoré boli hneď pri kráľovi, sediacom za vrch stolom. Ka-Min si pokľakol.
„Vitajte pútnici,“ prehlásil kráľ silným a vznešeným hlasom. „Sadnite si.“ Kráľ vstal, čo rázom utíšilo celú miestnosť.
„Dnes som mal tú vzácnu príležitosť a som tomu rád, že môžem medzi nami privítať Li`Chiuovho žiaka!“ zvolal. Po celej sále sa rozľahol búrlivý potlesk.
„Ako viete, že som jeho žiak?“ opýtal sa Ka-Min, hoci poznal odpoveď. Kráľ si sadol.
„Stráže u teba videli jeho znak.“
„Meč som mohol ukradúť?“ pokračoval mních, no kráľ sa len zasmial:
„Dobre vieš, že proti jeho učňovi, by sa len málokto odhodlal postaviť. A taký by sa buď nebál smrti, alebo by bol úplný hlupák.“
„Tak je na tomto svete hlupákov viac ako si myslíte. Aj keď si myslím, že preceňujete moje schopnosti.“
„Ako sa vlastne voláte?“
„Ka-Min,“ predstavil sa mních a priložil si roztvorenú dlaň na srdce.
„Ja som Dragho, grol z Kamenného mesta.“
„Viem odkiaľ pochádzajú grolovia, Dragho. Narozdiel od veľkej časti sveta, vás my, elfovia, poznáme veľmi dobre.“
„Ako to?“
„Národy sa neučili iba od nás. Ste maličký národ, ale...“ Pustili sa s kráľom do rozhovoru. Onedlho sa na stoloch ocitli taniere, tácky a čaše, a tak sa Ka-Min pustil do jedla. Chvíľu nezainteresovane počúval vravu. Potom sa však kráľ obrátil naňho. Chcel, aby mu rozprával o svojom učiteľovi. Rozhovor pokračoval aj po večeri, keď sa všetci traja pobrali do kráľovej komnaty. Sedeli pred horiacim krbom. Dragho spolu s kráľom vyfukovali dymové obláčiky, ktoré blúdili po miestnosti. Ka-Min sa, ako vždy v takýchto chvíľach, díval do ohňa.
„Čo je nové v Kamennom meste?“
Ka-Min takmer zaspával, stále upierajúc neprítomný pohľad do plameňov. Vzápätí sa strhol. V krbe sa zjavili oči. Nenávistné oči plné zloby a bolesti, ktoré zmizli skôr ako si ich stihli všimnúť aj ostatní.
„Čo je?“ vystrašil sa Dragho, dívajúc sa na Ka-Minovu bledú tvár.
„Neviem. Naozaj neviem. Mám pocit, že tam bol Ghety,“ odvetil mních a so stiesneným pocitom sa stiahol do jednej strany kresla. Kráľ sa však pri tom mene zdvihol.
„Kto?!? Čo tu vlastne robíte?!?“
„Nemali sme čas vám to povedať... Ghety ušiel. Pustili ho,“ vysvetlil Ka-Min.
„Takže to preto...“
„Čo?“
„Na južné hranice útočia hordy čudesných beštií. Diví vlci, ľudia, ktorí pripomínajú nemŕtvych. Útočia bez prestávky, dňom i nocou. Ich príval nemá konca. A to všetko... To všetko zahaľuje hmla, ktorá sa vznáša po bojisku ako tieň. Tieň, ktorí im dodáva silu. Jej rozsah sa zväčšuje...“ Kráľ, vyslovujúc tie najhoršie správy sa zarazil.
„Kto vás sem poslal? Li`Chiu? Elrog?“
„Vlastne obaja.“
„Potom sa môžete pobrať domov. Zbraň vám nemôžem vydať.“ Obaja sa naňho zdesene pozreli. Nemajú teda šancu? Všetko to bolo zbytočné?
„Ako to, že nemôžete? Vy musíte! Nemôžete to len tak nechať. Kým útočia na vás, ostatní sú v bezpečí a vy sa dokážete ubrániť. Ak však zaútočia inam a ľudia, trpaslíci či grolovia si už nebudú vedieť rady?“ Ka-Min stál nad kráľom a svoju zlosť nevedel zastaviť. Konečne sa z neho dostávalo to, čo v sebe po celý čas dusil. Obával sa, že takto zlyhá a začne sa neľútostná a beznádejná vojna.
„Nemôžem vám ju dať, lebo ju nevlastním. Leží ukrytá odkedy ju tu pred mnohými rokmi zanechal jej tvorca. Poďte za mnou. Uvidíte sami,“ pokynul im a zmizol vo dverách. Ponáhľal sa do najvyššej plošiny v korunách stromov.
Ocitli sa v zanedbanej miestnosti, uprostred ktorej stál zaprášený stôl. Pútnici na ňom rozpoznali akýsi predmet.
„To je kagikari!“ zvolal prekvapený Ka-Min a pristúpil k stolu.
„Leží tam, odkedy ho sem doniesli. Nikto ho nedokázal ani len zodvihnúť.“
„Prečo?“ spýtal sa Dragho a uchopil rukoväť.
„Ááá!!!“ grol sa chytil za ruku, na ktorej nabehli krvavé pľuzgiere.
„Čo to bolo?!?“
„Nevieme,“ odvetil kráľ. „Akoby si to samo vyberalo...“ Vzápätí sa zarazil. Ka-Min pristúpil k stolu, na ktorý dopadalo mesačné svetlo. Kľakol si na obe kolená a sklonil sa ponad zbraň. Začal čosi šepkať. Kráľ s Draghom sa naňho začudovane pozerali, no nechali ho nech pokračuje. Dragho rozoznával slová ako „v nebezpečenstve“, „prosím“, či „pomoc.“ Mních z Ationu sa skláňal pred zbraňou ako pred najväčším kráľom. Dlho sa jej prihováral. Napokon zodvihol ruku a jemne sa dotkol pošvy meča. Prstom prechádzal od jej konca až po rukoväť. Dragho zatajil dych. Muž napokon zovrel rukoväť a vytiahol meč. Na tvárach zúčastnených sa však zjavilo sklamanie. Jediná zbraň, ktorá ich mohla zachrániť, nemala čepeľ.
„Je po všetkom,“ zavzdychal Dragho trúchlivo. Vzápätí však očami zostal visieť vo výške Ka-Min dlane. Nad rukoväťou sa čosi formovalo. Zlatá hmla sa prevaľovala z miesta na miesto a formovala sa do tvaru meča. Čepeľ však tvorilo nejaká zvláštna látka. Nehmotný, no predsa viditeľný materiál. Na svoju poslednú nádej, meč so zlatou čepeľou, upierali radostné pohľady. Ka–Min pochopil slová svojho učiteľa.

– 3 –
Korgun

Ka-Min sedel v kresle na okraji plošiny a díval sa na pokojne spiace mesto. Z mnohých chatrčí a stanov pomaly stúpal riedky sivý dym. Miesto svietilo upokojujúcimi svetielkami a pripomínalo jazero, na ktorom sa odrážajú všetky hviezdy polnočnej oblohy. Hoci im kráľ povedal, aby sa pokúsili zaspať, nedokázal to. Nedokázal pokojne prespať noc, keď vedel, že sa už ráno bude rozhodovať čo ďalej. Práve toho sa obával. Vedel totiž, že práve on bude musieť ísť, a že nedokáže odmietnuť. Oprel hlavu o kmeň a zadíval sa na hviezdy. Napokon zaspal.

Stál a mlčky sa vydesene díval nad seba. Lial sa z neho pot. Srdce mu bilo ako na poplach. Bol v akejsi divne kupole. Odniekiaľ si ju pamätal. Všade bola tma, hoci vedel, že je ešte stále deň. Záblesk. Vzápätí sa ozval úder hromu. Kroky. Dunivé kroky sa ozývali pri vchode do kupoly. Otočil sa. Bol to Dragho. Znova sa zablyslo. Grol padol v okamihu na zem. Sen sa zmenil. Muž ležal na zemi a nevládal sa pohnúť. Díval sa na súboj čarodejníka s niekým, koho nevidel. Zadunelo. Čarodejník sa sklátil na zem.

Prebudil sa. Celý prepotený sa zdvihol z kresla a dychčiac sa postavil k vyrezávanému zábradliu. Znova ten zmätený sen. Tá predtucha. Čo to má znamenať?
„Bojíš sa zlých snov, Ka-Min?“ ozval sa spoza neho príjemný, dievčenský hlas. Bleskovo sa otočil a zbadal čiernovlásku, kráčajúcu k nemu po plošine. Mala svetlo zelené šaty, ktoré siahali až po zem. Aj napriek tomu zbadal, že bola bosá. Vyzerala ako nejaký nádherný prízrak, či lesná víla. Vlastne, ako všetky elfky. Táto však bola trochu iná. Mala krásne súmerné črty tváre. Tenký nosík uprostred, z časti zakrýtý prameňom vlasov, čo jej padal do tváre. Úzke obočie lemovalo hlboké modré oči, ktoré ho už dlhšiu dobu sledovali. Jej ženské pery mlčali. Díval sa na ňu, no nezmohol sa na odpoveď.
„Vieš, čo je na zlých snoch dobré?“ pýtala sa ďalej, no tentokrát nečakala na odpoveď.
„Práve to, že sa z nich dá zobudiť.“
„Čo ak nie. Čo ak sa síce zobudíš, ale vieš, že to nebol sen? Čo potom?“
„Ty si videl v sne umierať ľudí. Ľudí na ktorých ti záleží. Bojíš sa, že sa zopakuje to, čo sa stalo pred pár dňami? Že sa to zmení na skutočnosť?“ spýtala sa pokojným, pomalým hlasom a pristúpila až k nemu. Prikývol.
„Dobre viem, že takéto sny nie sú príjemné. Možno by sa ich rád zbavil. Hovorím možno, lebo si musíš uvedomiť, že tie sny ťa iba upozorňujú. Upozorňujú ťa na nebezpečenstvo, ktoré ťa môže kedykoľvek zastihnúť, ak neurobíš to, čo máš.“
„Ak neurobím čo?“
„Ty to dobre vieš, Ka-Min. Len si to nechceš pripustiť.“
„Vieš čo sa mi snívalo?“
„Áno. A viem, prečo ťa tak trápi čarodejníkova a hlavne Draghova smrť. Viem to, no nemusíš sa preto trápiť. Nie všetci dokážu vidieť do dôsledkov tak ďaleko.
„Ale...“ Snažil sa namietať, no jej pohľad mu to nedovolil. Pobozkala ho.

Bolo skoré ráno, keď sa posadil na posteli. Rýchlo cez seba prehodil plášť a zamieril k oknu. Zdola sa ozývala vrava. Na uliciach bolo množstvo elfov. Vzal si kagikari a vtom zbadal na stolíku lístok. Ozdobným písmom na ňom bol napísaný čas a miesto stretnutia rady, na ktorej sa mali s Draghom zúčastniť. Zmierený so všetkým, presne vedel, čo budú od neho požadovať. Držiac v rukách svoj starý meč, sa zahľadel do rohu miestnosti, kde ležala zbraň, ktorá bola tak dôležitá. Pripol si k pásu čiernu pošvu a vykročil z izby. O chvíľu už stál pod obrovským stromom, na korune ktorého strávil celú noc. Bol tam aj Dragho. Trochu poblednutý grol sa opieral o kmeň stromu a zhlboka dýchal. Keď začul jeho kroky, pomaly zdvihol zrak od zeme.
„Ideme?“ opýtal sa naoko pokojne.
„Čo ti je?“
„Teraz už nič,“ odpovedal Dragho pravdivo a zadíval sa do vysokých korún.

Trochu nepokojne kráčali po širokých uliciach. Obaja totiž dobre vedeli, čo ich čaká. Minuli niekoľko veľkých stromov, chatrčí a stanov, až dorazili na kraj lesa. Pustili sa po lesnej cestičke. Nad ich hlavami sa rozkonárovali starobylé stromy, omnoho staršie ako celé mesto. Viedli ich stále rovno, až do akejsi neveľkej klietky, tvorenej z nahusto rastúcich drevín. Tie tvorili na pomyselných stenách obrazce, a tak sa cítili ako v najkrajšom chráme. Stáli v najstaršej časti mesta. Na mieste, kde sa pred takmer pol druha tisíc rokmi narodil súčasný kráľ Frogo. Uprostred postávalo niekoľko elfov. Obaja zamierili do kúta a nepozorovaní čakali na príchod príchod kráľa. Ten prišiel spolu s ďalšími šiestimi elfmi. Posadili sa na lavičky, poukladané tak, aby vytvárali široký kruh. Hneď potom sa začala porada, ktorá mala rozhodnúť o ich budúcom osude.
„Predídem zbytočným rečiam a ako mám vo zvyku, poviem to priamo. Ako iste viete, na naše južné hranice útočí doteraz nám neznámy nepriateľ. Včera som sa dozvedel niečo, čo potvrdilo moje obavy. Ghety je na slobode,“ vyriekol kráľ. Spustila sa mohutná vrava. Frogo však dvihol ruku, čo prítomných okamžite utíšilo.
„Napriek tomu máme šancu. Ovládli sme totiž zbraň, ktorú nám tu nechal jej stvoriteľ. Ghetyho učiteľ. Prv však, ako bude porada pokračovať, musím sa teba, Ka-Min, opýtať, si ochotný poniesť zbraň do Južnej zeme, na ostrov Korgun?“
Muž s kagikari zdvihol zrak a zadíval sa na kráľa pokojným pohľadom. Vedel, že by mu nevyčítal, keby odmietol. Napriek tomu prikývol.
„V poriadku. Je ešte niekto z prítomných ochotný dobrovoľne...“
„Ja pôjdem.“ Kráľa prerušil silný, rozhodný a honosný hlas. Niekoľko elfov sa otočilo na vysokého muža s čiernymi vlasmi. Stál tam zahalený tmavozeleným plášťom, upierajúc pohľad na Ka-Mina. Ten od neho nevedel odtrhnúť oči. Odniekiaľ ho poznal, no nevedel si spomenúť.
„V poriadku S`ethi. Je to tvoje rozhodnutie. Ešte niekto?“ opýtal sa kráľ. Dragho spravil dosť neprirodzený pohyb a pomaly sa postavil. Ka-Min sa na neho bezmocne díval a snažil sa mu naznačiť, aby sa posadil.
„Pôjdem aj ja,“ povedal grol a trochu poblednutý si sadol. Vyzeral, akoby práve oľutoval, čo urobil. Viac sa už neprihlásil nikto. Kráľ začal vysvetľovať trasu a všetko potrebné. Trvalo to prekvapujúco dlho, a tak keď sa obaja pútnici vynorili z lesa, bolo už poludnie. Našli si hostinec a hladní sa pustili do jedla. O chvíľu už sedeli spoločne v rohu miestnosti a Dragho ako obvykle fajčil.
„Užite si to. Dlho sa už takto nenajete.“ Bol to S`ethi. Díval sa na nich rozvážnymi modrými očami. Čierne vlasy a strnisko mu dodávali výzor dedinčana. Napriek tomu však dobre vedeli, že je v ňom čosi viac.
„O pol hodiny vás čakám v stajniach. Hlavne teba, Ka-Min.“ Hodil naňho pobavený pohľad.Potom bez stopy zmizol. Vyšli z hostinca a zamierili do svojich izieb.

Stajne ich privítali svojim typickým zápachom. Pomaly kráčali okolo honosne vyzerajúcich koní, ktoré sa pokojne kŕmili zo žriediel. Všade sa ozývalo erdžanie. Na konci uličky zastali. S`ethi v postrannej miestnosti pripravoval postroj. Keď začul ich kroky na udupanej zemine, otočil sa a zahvízdal. Vzápätí sa ozval dupot kopýt a vedľa pútnikov zastali dva hnedé kone, ktoré spokojne zaerdžali. S`ethi ukázal na jedného z nich s bielou bodkou na širokom čele.
„Toto je tvoj kôň, Ka-Min. Volá sa Sudva.“ Kôň znova zaerdžal a hrabol kopytom do zeme.
„Sú to múdre kone, takže by s nimi nemali byť problémy.“
„Myslíš, že ma tento tu unesie?!?“ zapochyboval Dragho a potľapkal koňa po chrbte. Ten sa naňho zadíval a divo pokýval hlavou.
„Táto kobylka určite nie. Je totiž moja. Však Yran?“ odvetil S`ethi. Kobyla sa jedným okom zadívala na svojho pána. Následne urobila pár krokov a zastala vedľa neho.
„Ale myslím, že tento bude dobrý. Irwi!!!“ skríkol a zapískal. Ozval sa mohutný dupot kopýt. Pribehol čierny kôň, ktorý bol jediný vyšší ako Dragho. Otočil sa k nemu čelom a začal si ho nedôverčivo prezerať. Po chvíli však rovnako, ako ostatné kone pred ním, zaerdžal a pokýval silným krkom s dlhou hrivou zo strany na stranu.
„Tak. Našich spoločníkov poznáte. Teraz sa môžeme vydať na cestu. Čím dlhšie nám to potrvá, tým horšie. Nátlak na južnú hranicu silnie.“
S`ethi pripol batohy k sedlám koní, vyšvihol sa na Yran a bez čakania sa vydal von zo stajne. Pútnikom chvíľu trvalo, kým sa usadili. Neobratne sa pustili za ním. Ich kone však mali vlastný rozum. Niesli ich bez väčších problémov. Pútnici klusali po uliciach Severného mesta, držiac sa tesne za svojím sprievodcom. Ka-Min zbadal na jednej z križovatiek čiernovlasú elfku. Stále sa na neho nesmelo pozerala. Usmial sa. Zmizla však v dave. Po prvýkrát naozaj nechcel odísť. Mal chuť zoskočiť z koňa. Po čase však dorazili k ceste smerujúcej k pobrežiu Thordi - ľadového mora. Vtedy pochopil, čo musí urobiť. Cválali za sebou a cesta im rýchlo ubiehala. Ani presne nevedeli kedy, a dostali sa z územia patriaceho elfskému mestu. Pútnici sa držali širokej cesty, plaziacej sa v doline Theori. Z ľavej strany ich chránili pásma skál, zanikajúcej až pri rieke. Na pravo sa však rozprestieral hustý les, ktorého povesť nebola úplne čistá. Medzi ľuďmi sídliacimi v okolí kolovali reči o bande zlodejov, vrahov a tých, ktorí sa akýmsi nedopatrením vyhli slučke. Cesta však netrvala dlhšie ako pol dňa, a keď sa večer utáborili, boli ďaleko od neho. Slnko zapadalo. Veci si rozložili v tiesňave dvoch obrovských skál, uprostred ktorých našli útočište. Dragho sa vzdialil do neďalekého lesa, aby nazbieral bylinky, z ktorých vždy pripravil chutné, no hlavne sýte jedlo. S`ethi sedel opretý o skalu a hádzal do ohňa polámané konáriky. Ka-Min si ho so záujmom obzeral. Už od prvého stretnutia sa mu zdal povedomý.
„Odkiaľ pochádzaš?“ Mních to už nevydržal. S`ethi len s pobaveným úškrnom zdvihol zrak od ohňa a zadíval sa mu do očí.
„Naozaj si na mňa nespomínaš? Bolo to už dávno, no vtedy si bol zo mňa unesený.“ Do ohňa hodil posledný konárik a pretrel si ruky. Ka-Min sa však nevedel rozpamätať.
Muž sa postavil. Odopol si pošvu s katanou a podal ju Ka-Minovi, ktorému sa v tom okamihu rozjasnila tvár. Díval sa na strieborný znak, úplne rovnaký ako ten, čo mal na svojom kagikari. Vtedy si spomenul. Keď ho Li`Chiu prijímal za študenta, práve uňho končil mladík s osobnou zbraňou katany a menom S`ethi.
„Kláštor,“ vyslovil Ka-Min šepky a zadíval sa na usmievavú mužovu tvár. Ten zdvihol obočie a vzal si zbraň späť.
„Spomenul si si?“
„Bolo to už dávno. Zmenil si sa.“ Z lesa sa vynoril Dragho. V rukách niesol čudne sfarbené bobule, ktoré nahádzal do kotlíka. Po jedle sa takmer všetci zabalili do diek a zaspali. Iba Ka-Min zostal sedieť pri ohni. Vyšiel naňho rad strážiť, na čom S`ethi neochvejne trval. Kone stojace pri skale sa tlačili k sebe a pokojne erdžali. Z nozdier im vystupovali riedke obláčiky pary.

Zobudili sa do pochmúrneho rána. Vietor nepríjemne fúkal, a studený vzduch sa im vkrádal pod plášte. Rýchlo sa najedli zo zásob a vysadli na kone, ktoré s chuťou obhrýzali zarosené chumáče trávy. Odpočinuté sa zrejme chceli trocha zohriať, a tak pridali do cvalu. Držiac sa pri skalách, kde fúkalo najmenej, uháňali takmer do obeda. Počasie sa dovtedy trochu upokojilo a vietor poslabol. Slnko však naďalej zostávalo pod mrakom. Premrznutí pútnici pokračovali ďalej, až narazili na lesnú cestičku. Kone spokojne kráčali, a keďže ich páni im dovolili trocha si odpočinúť, postupovali pomaly. Nakoniec narazili na čistinku uprostred lesa. Nechali kone trocha sa popásť a napiť z blízkeho potôčika a vydali sa naspäť.
„Teraz sa majster Dragho, presvedčíme, ako dobre vieš strieľať,“ zašepkal S`ethi a ukázal na veľkého vtáka, sediaceho na konári niekoľko metrov nad nimi.

Kone uháňali po cestičke. Spod kopýt im odlietavali kúsky vytrhanej zeminy. Lesom sa ozýval pravidelný dupot. Jeho tempo sa však spomaľovalo. Kone sa ani nie po pol hodine unavili a len pomaly cválali. Deň sa blížil ku koncu, keď vyčerpané znova zastali.Pútnici zosadli. Kone pricválali k riečke a začali nedočkavo piť. Dvaja muži a grol si rýchlo našli miesto na odpočinok a rozložili oheň. O hodinu už boli najedení a počúvali pravidelný dych spiacich koní.

Noc sa chýlila ku koncu, keď Ka-Min podriemkaval opretý o kameň. Díval sa na neďaleký strom a započúval sa do ticha. Oči sa mu pomaly zatvárali. Vedel, že už dlho nevydrží. Práve, keď chcel Dragha požiadať, či sa s ním nevymení, začul odkiaľsi kroky. Ani sa nepohol a načúval. Všade bola tma, len miestami presvitalo cez konáre stromov mesačné svetlo. Vtom sa asi desať metrov od neho šuchla akási postava. Ka-Min opatrne uchopil rukoväť noža a čakal. Postava sa plazila k táborisku. Neznámy sa po chvíli vzpriamil nad spiaceho S`ethiho a zlovestne zdvihol ruky, v ktorých držal meč. Čepeľ sa zablysla. Ka-Min nečakal a bleskovo vrhol nôž, ktorý sa zabodol neznámemu do ramena. Ten bolestne zakričal a padol na zem. Kone sa rázom prebudili a vystrašene sa stavali na zadné. To zobudilo ostatných. Ka-Min sa vrhol na útočníka a pritlačil ho k zemi. Pomohol mu aj Dragho, ktorý chytil muža za obe ruky a postavil ho.
„Nemetaj sa! Ešte viac si ublížiš!“ zvolal mních, vyťahujúc mu z ramena nôž.
„Kto si?“
„Nikto.“ Dragho ho odviedol bokom, kde dopadalo bledé, mesačné svetlo. Jeho tvár mu bola povedomá. Bol to ten dotieravý nízky chlapík, ktorý ich sledoval na ceste do Severného mesta. Jeho rozšírené zreničky smerovali každá na inú stranu. O chvíľu to prestalo. Jeho do grimasy stiahnutá tvár sa zmenila na obyčajnú, pokojnú, ľudskú. Muž dychčal a celý spotený prestal klásť odpor.
„Kto si?“ zopakoval otázku S`ethi. Muž sa roztriasol a začal sa metať. Vytrhol sa silnému Draghovému zovretiu a schúlil sa na zemi.
„Nie. Nepoviem. Nič nepoviem,“ opakoval vystrašeným hlasom a zmietal sa na zemi.
„Čo s ním urobíme?“ spýtal sa Dragho znepokojene.
S`ethi neodpovedal. Len zahvízdal. Splašené kone, ktoré medzitým kamsi odbehli, sa vynorili z lesa a zastali neďaleko nich. Ka-Min rýchlo naložil veci.
„Pôjdeme pešo.“

Vliekli sa pomaly. Väzeň, kráčajúci tesne pred nimi, sa niekoľkokrát pokúsil ujsť, hoci bezúspešne. Kone sa ťahali za nimi a znudene pritom švihali chvostami. Slnko sa medzitým vyštveralo vysoko na oblohu, a aj napriek širokým korunám stromov riadne pripekalo. Akoby chcelo pútnikom vynahradiť včerajšie počasie. Tí spokojne kráčali po úpätí kopca a každú chvíľu odfukovali. Netrvalo dlho a dostali sa na vrchol, z ktorého už bola rýchla cesta dolu. Vtom zbadali širokú stavbu z opracovaného kameňa pripomínajúcu menšiu citadelu. V štyroch strážnych vežiach v každom rohu stavby, bolo vidieť postavy strážcov.
„Ation,“ zašepkali slastne obaja mnísi pri pohľade na kláštor, v ktorom strávili dvadsať rokov života a rozbehli sa po svahu.

„Otvorte bránu!“ zakričal strážnik z ľavej veže. Jedno krídlo sa pomaly odsunulo. Pútnici vošli dnu a zbadali nádvorie kláštora. Niekoľko študentov tam práve cvičilo bojové umenia. Pár chlapcov a dievčat v rovnako sfarbených rúchach sa zvedavo dívalo na nečakanú návštevu. K skupine pristúpil starý muž. Ka-Min a S`ethi úctivo pokľakli na ľavé koleno a so sklonenými hlavami pozdravili Najvyššieho.
„Vitajte, majstri. Vidím, že so sebou vediete spoločnosť.“ S`ethi sa postavil a ukázal na raneného muža.
„Predchádzajúcu noc sa nás pokúšal napadnúť. Priviedli sme ho sem, lebo sme dúfali, že ty si s ním budeš vedieť poradiť,“ vyriekol a naklonil sa bližšie k svojmu bývalému učiteľovi.
„Niečo s ním nie je v poriadku.“
„Dobre. Zatiaľ sa môžete pripojiť k ostatným. O chvíľu budeme jesť,“ povedal Najvyšší a otočil sa k neznámemu.
„Ty poď so mnou.“ Muž sklonil hlavu a bez odporu sa pohol za ním. Dragho sa za nimi prekvapene pozeral, kým mu nezmizli z dohľadu. Na nádvorí pokračoval tréning. Niekoľko chlapcov cvičilo výpady s mečmi, kopijami, palicami, alebo bojovali holými rukami. Pár jednotlivcov práve vrhalo nože do na to určenej dosky. Všetko pozorovali učitelia. Nebolo ich viac ako desať. S`ethi sa rýchlo prispôsobil a pristúpil k chlapcovi, ktorý nevedel trafiť nožom správne miesto. Ka-Min sa len zasmial, keď zbadal ako sa chlapec na muža obdivne pozerá, keď sa nôž zabodol uprostred terča.

Obaja mnísi mali u študentov obrovský úspech. Žiaci, ktorí ešte neopustili brány kláštora, od nich požadovali príbehy, ktoré zažili po svojom odchode. Učitelia boli totiž vždy prísni a požadovali disciplínu. A oni boli jediní mnísi v okolí, s ktorými mohli otvorene hovoriť. S`ethi sa ich sprvu snažil presvedčiť, že život mimo kláštora nie je ani zďaleka taký zaujímavý ako si predstavujú. Už o chvíľu sa však pristihol ako vymýšľa príbehy, len aby aspoň trochu pobavil publikum. Ka-Min, sediaci vedľa neho, však nato nemal veľkú chuť. Mlčal, aj keď ho S`ethi niekoľkokrát presviedčal, aby povedal niečo aj on. Hlavne keď mu už dochádzali nápady a staré príbehy.
Ka-Min sa mlčky prechádzal prázdnym nádvorím. Nevydržal počúvať príbehy, ktoré sa nikdy nestali. Kiežby sa nestali.
Pri dverách sa zjavil Najvyšší. Mních sa rozbehol za ním.
„Stále čosi mrmle. Veľa toho nerozumiem, no ty možno budeš vedieť o čom hovorí,“ vyriekol a zabočil doprava. Zastal pred železnými dverami. Kľučka sa so škripotom otočila.
Muž ležal schúlený v kúte miestnosti, držal sa za hlavu a stále dookola niečo šepkal.
„Nie. Ja som to nechcel. Nechcel som to. To on. Sivý pán. Pán ma prinútil. Rozumie mi. Počuje ma. Ja som nechcel. Pustite ma. PUSTITE MA!!!“ rozkričal sa a hodil sa na Ka-Mina. Ten ho však udrel opakom ruky a muž spadol na zem.
„Prečo si nás chcel zabiť?“ spýtal sa ho Ka-Min pokojne. Neznámy zdvihol zrak a nenávistne naňho pozrel.
„Lebo ho máte...“ zašepkal a otočil sa, kľačiac na kolenách.
„Áno, mám ho,“ potvrdil jeho slová mních a odhalil plášť, pod ktorým sa skrývalo kagikari s nehmotnou čepeľou. Muž sa v momente obrátil a rovnakým pohľadom ako v tú noc sa zadíval na rukoväť meča.
„Dajte mi ho! Ja ho chcem! Ja ho potrebujem! Pán ho potrebuje!“ zvrieskol a drapol vo vzduchu špinavou rukou.
„Ak chceš. Vezmi si ho.“ Najvyšší sa začudovane pozrel najprv na Ka-Mina, potom na muža s nedočkavým pohľadom, plaziaceho sa smerom k nim. Ten vystrčil ruku a natiahol sa po zbrani. Vzápätí však zaváhal a pozrel sa mužom do očí. Skúmal ich. Napokon však túžba prerástla opatrnosť. Siahol po rukoväti. V okamihu preletel cez miestnosť a narazil do steny. Po nej sa zošmykol a zostal ležať. Neprebral sa. Ka-Min a Najvyšší vystúpili z miestnosti a kráčali po chodbe. Na jej konci vyšli po schodoch a zmizli v jeho pracovni.
„Kto to je?“ opýtal sa učiteľ hneď ako sa posadil.
„Neviem. Pred tým, než sme sa dostali do Severného mesta, nás sledoval. Už vtedy sa mi zdal akýsi divný.“
„To čo hovoril, mi nedávalo zmysel.“
„Mne však áno,“ vyriekol Ka-Min. Najvyšší sa naňho zvedavo pozrel. Ten mu vyrozprával všetko, čo sa udialo. Ako a prečo putovali s Draghom do mesta elfov, a prečo sú tu.
„Vedel, že zbraň nezíska tak, že sa do mesta dobyje. Tak našiel niekoho, kto by nás sledoval a kto by nám ju ukradol hneď, keď odídeme z mesta. To sa mu však, našťastie, nepodarilo. Myslím, že môže ovládnuť iba niekoho so slabou mysľou, ako bol on, lebo by už dávno ovládol Dragha, S`ethiho alebo mňa. To však nedokáže. Konečne si viem vysvetliť tie sny. Sny, ktoré mi predkladal, aby ma zneistil, či dokonca presvedčil, aby som mu zbraň dobrovoľne dal.“
„Takže to je ten dôvod,“ povedal si Najvyšší sám pre seba.
„Dôvod?“
„Odkry to,“ pokynul mu učiteľ a ukázal na hodvábnu šatku prehodenú cez niečo na stole. Akonáhle to mních urobil, zbadal bonsaj. Zvädnutý, starý bonsaj, na ktorom bolo už iba zopár hnedých lístkov. Už oddávna slúžil na ochranu kláštora. Ak sa totiž blížila veľká sila, ktorá by ho mohla poškodiť, či nebodaj zničiť, zvädol a opadal. Za celý ten čas, čo Ka-Min študoval, sa to nestalo ani raz. Teraz sa viac než znepokojene díval na malý stromček, akoby sa zvrchu citadely díval na desaťtisícové vojsko stojace proti nemu.
„Nemusí to znamenať bezprostredné nebezpečenstvo pre kláštor. Pri Severnom meste sa bojuje. Možno nás to upozorňuje len na to.“
„Musím vás o niečo požiadať,“ začal Ka-Min a stále sa díval do stola. Najvyšší sa však neozval a tak pokračoval:
„K tomu mužovi sa nechovajte zle. Je pod akousi čudnou kliatbou, a tak nekoná z vlastnej vôle. Stihol ho nešťastný osud.“
„Nemal som to v úmysle.“ Najvyšší prikryl stromček šatkou.

Deň sa blížil ku koncu, keď pútnici znova vyšli na nádvorie. Brána sa otvorila a kone sa rozbehli k východu. Rýchlym cvalom prešli niekoľko metrov a opätovne zastali. Mnísi ich otočili a ešte naposledy sa zadívali na biele múry kláštora. Možno ich videli naposledy. Nakoniec jediným zvolaním popohnali kone a vydali sa na juh. Pomaly putovali dlho do noci, keď konečne narazili na cestu smerujúcu juhozápadne, a teda k rieke. Netrvalo dlho a opäť začuli jej pokojné zurčanie. Pútnici sa vydali pozdĺž nej a po pár kilometroch narazili na most, ktorý sa klenul ani nie pol metra nad vodou. Dupot kopýt sa ozýval na kamennom povrchu. O chvíľu zanikol a znova bolo počuť iba nepravidelné klopkanie. Putovali ešte hodinu, nakoniec sa utáborili a zvyšok noci prespali.

Cesta na juh pokračovala ďalšie štyri dni. Nič zvláštne sa nedialo, čomu boli všetci radi. Prešli niekoľko desiatok kilometrov, stále sa držiac bočných cestičiek, na ktorých ich nepriatelia mohli len ťažko nájsť. V popoludnie štvrtého dňa zastali na kopci neďaleko mesta Wand, ktoré bolo preslávené dobrým pivom a po desaťročia tradovanými remeslami, ktoré prechádzali z otca na syna. Bolo to malé mestečko s neveľkým počtom obyvateľov. S`ethi popohnal koňa k severnej bráne.

V meste panovalo zvláštne ticho. Na uliciach nebolo ani živej duše. Ka-Min sa zdesene rozhliadal po ľudoprázdnych domoch, na ktorých boli pootvárané dvere i okná. Pomaly prechádzali ulicou. Kone znepokojene erdžali a bojazlivo sa držali pri sebe. Prešli okolo krčmy. Na prašnej zemi boli stopy. Akoby niekoho nasilu ťahali preč. Viedli niekoľko metrov po ceste, potom zanikli. Akonáhle pútnici zabočili za roh, v diaľke zbadali zviera, ktoré sa skláňalo nad niečím uprostred cesty. Ka-Min zoskočil z koňa nasledovaný ostatnými. Kone divo zaerdžali a zostali neochvejne stáť. Vtom sa zviera obzrelo. Z roztvorenej papule mu na zem v cícerkoch kvapkala krv. Prikrčené na predných labách divo vrčalo a nenávistne sa na nich dívalo krvavočervenými očami. Rozbehlo sa. Mnísi sa postavili do základného postoja. Vzápätí spomedzi nich vyletel šíp, ktorý zasiahol bežiace zviera do hrude. Zviera spomalilo, no vzápätí sa rozbehlo ešte rýchlejšie. Z papule mu vystrekla krv, ktorá letela na všetky strany. S`ethi uskočil pred zvieraťom a sekol po ňom katanou. Spadlo na zem. V agónií vydalo posledné zachrčanie a ostalo bezvládne ležať.
„Čo to je?“ znechutene sa spýtal Dragho, keď sa pokúšal vytiahnuť spod zvieraťa šíp. Ten sa však pod váhou rozlomil na dvoje.
„Podobné tvory v húfoch útočia na Severné mesto. Ľudia, odpadlíci sú však oveľa horší. Tí toho vydržia omnoho viac.“ Pri pomyslení na elfov, ktorí musia s niečím takým bojovať, im prebehol po chrbte mráz.
„Čo sa stalo s obyvateľmi?“
„Zrejme ušli,“ skonštatoval Ka-Min, dívajúc sa na tvora ležiaceho na ceste, na ktorom si zviera pochutnávalo, kým sa neobjavili. Mlčky sa tým smerom vydali. Ich vydesené kone sa pustili za nimi. Pristúpili k zvieraťu. Chýbala z neho asi polovica. Dragho ho jednou nohou otočil na druhý bok. Naskytol sa im odporný pohľad. Mŕtve a znetvorené telo starého muža bolo premočené vlastnou krvou. Stále mal vystrašený pohľad. Jeho bezduché oči sa upierali kamsi do prázdna. Zvyšok tela bol roztrhaný na kúsky.
„Vyvraždili celú osadu?“ Dragho preglgol na prázdno.
„To by sa... to by sa ich tu... Bolo by ich tu viac,“ nevedel sa vyjachtať Ka-Min, ktorý až teraz pochopil rozmery vojny, ktorá začala.
„Radšej sa pohnime. Budú na blízku,“ zašepkal a vysadol na koňa.

Noc práve začínala, keď sa tri elfské kone štverali po štrkovej cestičke na úpätí kopca. Na jeho vrchole zastali a uchýlili sa ku skale, ktorá trčala uprostred zeme. Sudva, Yran a Irwi sa ako obvykle túlili k sebe. Pútnici sa zložili neďaleko nich, no oheň nerozkladali. Zdalo sa im to príliš nebezpečné. Zakrútili sa do hrubých diek a opretí o skalu sa snažili zaspať.

Blížila sa polnoc. Mesiac plával po bezoblačnej oblohe a osvetľoval okolitú krajinu bielym svitom. Dragho sa díval na kamienky, čo ležali niekoľko metrov od neho a počúval pomalý dych pokojne spiacich spoločníkov. Vzápätí zdvihol zrak. Čosi sa mu zazdalo. Pozorne sa započúval do ticha. Napokon si povedal, že to sa určite nejaké nočné zviera vybralo na lov a pokojne oprel hlavu o skalu. Všade bolo ticho. Netrvalo však dlho a znova niečo začul. Tentokrát to nebol prelud, či zviera. Zostal pozorne sedieť a díval sa po okolí. Vtom to zbadal. Niekoľko malých jasných bodov sa pohybovalo neďaleko nich. Svetielkovali červenkastým odtieňom, ktorý bolo zďaleka vidieť. Dragho čo najnebadanejšie prebudil Ka-Mina. Ten sa ani nepohol, len otvoril oči. Vzápätí bol hore aj S`ethi. Pútnici sa pomaly postavili. Vtedy to začuli. Vrčanie, s ktorým sa v ten deň už stretli. Niekoľko neľútostných tvorov sa blížilo k skupinke troch mužov prichystaných na protiútok. Dragho priložil na tetivu dva šípy a zamieril na pár jasných bodov. Povolil prsty. Dvojica ostrých hrotov sa v okamihu zabodla do cieľa. Ten zakňučal a padol. Vzápätí z prítmia vybehla trojica divých tvorov, ktoré zbesilo vrčali a hnali sa ku skale. Pár metrov od pútnikov sa náhle odrazili od rozmočenej trávy a leteli priamo na nich. Ka-Min viedol vodorovný sek na hlavu zvieraťa. Čepeľ sa zaryla do niekoľko centimetrovej hĺbky a následne odrazila, čo mu vyrazilo meč z ruky. Zviera zostalo ležať s nožom zabodnutým v boku. Druhé chrčalo na zemi s katanou v hrudi. Posledný tvor sa vrhol na Dragha, ktorý práve napínal tetivu. Zhodil ho na zem a vrčal. Grol ho zo seba jediným kopnutím zhodil. Tvor, pripomínajúci vlka, sa prevalil a začal ustupovať. Vzápätí však padol na zem so šípom v hlave. Muži sa postavili vedľa grola. Plášte mali roztrhané a z rúk im tiekla krv. Keď vyslobodili svoje zbrane z útrob zvierat, utreli ich do špinavých šiat. Dychčiac postávali pri sebe a pozorne sledovali okolie. Nejaké vlky mohli byť naokolo. Vtom na nejakú postavu dopadlo mesačné svetlo. Videli len jej obrysy.
„Kto si?!?“ zvolal Dragho a napol luk. Odpoveď nezaznela. Luk vystrelil. Spod nôh sa im ozvalo zašušťanie. Zadívali sa na zem a zbadali šíp zlomený napoly. Vystrašení sa pozreli na postavu. Sálala z nej biela žiara.
„Daj mi to, Ka-Min,“ ozval sa pokojný hlas.
Mních nereagoval.
„Vezmem si to tak, či tak. Môžeš to však prežiť. Rozhodni sa sám.“ Neznámy zdvihol ruku. Ka-Min zacítil bodavú bolesť v hrudi a spadol na zem. Nemohol sa nadýchnuť. Namiesto toho iba slabo chrčal. Neviditeľná sila mu zvierala hruď. Neuveriteľná bolesť sa mu vkrádala do pľúc. Vedel, že dlho nevydrží. Vzápätí začul dupot nôh. To sa S`ethi rozbehol proti čarodejníkovi. V momente však ohromnou rýchlosťou dopadol na zem neďaleko neho. Bolesť zmizla.
„Rozhodol si sa?“ ozval sa znova strašný hlas.
Ka-Min mlčal, chcel si trochu odpočinúť pred odpoveďou. Nanešťastie čarodejník nečakal a znova zaútočil. Mních sa schúlil v kŕči. Bolesťou takmer omdlieval. Trvala však iba chvíľu.
„Pýtam sa ťa naposledy.“ Ka-Min váhal. Vedel, že ho nakoniec aj tak zabije. Prečo si neušetriť trápenie. S námahou zdvihol zrak. Na čarodejníkovej mŕtvolne bledej tvári sa skvel úsmev. Neprirodzený, neľudský úsmev. Rozhodol sa mu to aspoň trochu sťažiť. Nazbieral posledné sily, ktoré našiel v ubolenom tele a vrhol sa pod jeho nohy. Skôr ako však stihol zabodnúť ostrý nôž do jeho členka, odletel pár metrov a zastavil sa neďaleko tvrdej skaly. Vtom v ňom znova precitla mučivá bolesť.
`Už ma zabi,` pomyslel si a snažil sa nadýchnuť. Bolesť znova pominula. Ležal s tvárou ponorenou v mokrej tráve a snažil sa zbaviť kŕčov. Zbadal postavu v sivom plášti, stojacu tesne pred ním. Silné ruky ho rázom zdvihli. S privretými očami čakal na smrť. Vykašľal krv. Náhle stratil vedomie.

Prebral sa. Naozaj. Zmätene otvoril oči a zbadal nádhernú modrú oblohu, s ktorou sa túto noc už naveky rozlúčil.
`Ako to? Žijem?` pomyslel si. Nechcel sa postaviť. „Čo ak je to iba sen. Nie, to nemôže byť sen.“ Pod sebou cítil mokrú trávu. Radostne dýchal čerstvý vzduch.
„Vstaň, Ka-Min!“ ozval sa odniekiaľ mužský hlas. Obzrel sa. Neďaleko neho sedel na zemi muž v sivom plášti. Zaostril pohľad. Díval sa na jedného zo štyroch čarodejníkov, ktorých stretol v lese pred mnohými dňami. Do oka sa mu vtlačila slza. Rýchlo si ju utrel rukávom a postavil sa na rovné nohy. Šlo to ľahko. Necítil sa zranený, ani unavený. Rozhliadol sa okolo. Blízko miesta, odkiaľ práve vstal, ležali jeho dvaja spoločníci. Špinaví a zakrvavení. Nepatrné pohyby hrude mu však naznačili, že sú živí a zdraví. Pár metrov od neho odpočívali mŕtvoly troch nepozvaných hostí, vlkov, ktorí slúžili ako predvoj pre čarodejníka. Ten sa tak nebadane dostal k nim. Na neďalekej planine postávali dvaja muži. Zjavne hľadali stopy.
„Čo sa stalo?“
„Stálo sa toho mnoho, no to hlavné vieš aj sám. Prežili ste to.“
„Kto to bol? Ghety?“ Neznámy sa radostne uškrnul.
„Nie. Bol to Tyri. Sledovali sme ho odkedy sa pred pár dňami pokúsil ujsť. Tesne pred tým ako ušiel Ghety. Presnejšie, keď ho prepustili. To bola Tyriho práca. Znova nám zmizol až dnes ráno. Hľadali sme ho celý deň. Až večer sa nám podarilo nájsť stopu. Keď sme sa dostali k vám, nechýbalo veľa. Ušiel nám, ale aspoň sme vám zachránili život.“ Zadíval sa do Ka-Minových očí. Zrkadlila sa v nich vďaka.
„Keď som ťa zdvihol, zamdlel si. Najprv som si myslel, že... Ale nechajme to. Hlavné je, že som sa mýlil. Včera si mal šťastie. Ešte chvíľu a bolo by po tebe. Držal si sa dobre.“
`Dobre?` pomyslel si Ka-Min uhýbajúc pohľadom. „Keby chcel, bol by som mŕtvy.“
„Prečo ma nezabil rovno? Prečo chcel, aby som mu ten meč dal?“ spýtal sa napokon.
„Lebo si ho od teba nemohol vziať. Mohol len v prípade, že by si mu ho dal.“
Ka-Min sklopil zrak. Neurobil to. Nie. Nedal mu ho. Pocítil v sebe malý kúsok šťastia. Ten však okamžite vytlačili nové a nové obavy, ktoré sa vynárali na povrch. Cítil sa slabý. Strašne slabý. Nevedel pochopiť, ako mohol byť niekedy šťastný.
„Zoberte si ho.“ Odopol si kagikari a podával ho čarodejníkovi.
„Máš ho ty. A tak to aj zostane. Nie je náhoda, že prijal práve teba. Je tvoj.“
„Ja ho nechcem. Spôsobil som už dosť problémov. Viem, že sa mi to nepodarí. Nič sa mi nepodarí,“ zavzdychal Ka-Min a položil ho k jeho nohám. Čarodejník sa však postavil a prešiel k mužom, meravo ležiacim na zemi. Jediným pohybom ruky ich zobudil. Prekvapene sa prebrali a začali kašľať.
„Čo sa stalo?“ položili rovnakú otázku ako pred chvíľou ich spoločník. Ohúrení vlastným bytím sa zdvihli zo zeme a nenápadne si obzerali mužov v plášťoch. Na kopci nastalo ticho. Minúty sa zdali čoraz dlhšie. Muži v plášťoch sa tvárili pokojne.
„Čo sa stalo z Ghetyho? Vraj bol jeden z vás?“ vyriekol napokon Ka-Min, ktorému už bolo všetko jedno.
„Je výsledkom tej najhoršej kombinácie. Málokedy sa totiž stáva, že sa narodí niekto, kto je zároveň čarodejník a telepat. Takýto človek, elf alebo trpaslík je potom príliš silný. A práve to je na tom strašné. On si to totiž uvedomuje a väčšinou podľahne. To sa stalo aj jemu. Zlyhal, čím prišiel o všetko. O to, čím bol, ako myslel a ako vyzeral.“ Ka-Min prikývol.
„Našťastie sa ho podarilo uväzniť. Tam mal aj zostať, ale...“
„Tyri,“ pochopil Ka-Min. Muž v plášti sa zadíval do zeme.
„Prepustil Ghetyho a ponáhľal sa k Severnému mestu. Čakal tam na jeho príchod.“
„Čo sú zač tie tvory?“ ozval sa grol, dívajúc sa na mŕtvolu zvieraťa.
„To je Tyriho práca. Skrížil vlkov. S čím, to nevieme.“
„A čo ľudia?“
„Ghety. To on ich ovláda. Sú to obyčajní ľudia. Aspoň boli. Muži a ženy z dedín a miest. Na prvý pohľad akoby zošaleli. Ghety však má nad nimi moc. Preto ich nezastavíte, kým sa majú ako pohybovať. Nepoznajú strach, bolesť, súcit
„Kde je teraz?“ prerušil ho Ka-Min.
„Na juhu. Na ostrove Korgun.“
Ka-Min sa zadíval na zbraň, ležiacu pri jeho nohách.
„V tomto ti neporadím.“ Muž si všimol ako beznádejne sa na ňu pozerá.
„Neviem ako funguje. Ani, ako ho zabiť,“ povedal, zdvihol sa zo zeme a chystal sa odísť.
„Nepôjdete s nami?“ V grolovi hasla aj posledná iskierka nádeje.
„Našli sme si vás raz, nájdeme aj druhýkrát,“ odvetil a zmizol.

Ka-Min cválal bok po boku s Draghom a sledoval ich tretieho spoločníka, opatrne postupujúceho vpred.
„Nezvládneme to,“ ozval sa muž vzápätí. Grol mlčal a neprítomne sa díval na ubiehajúcu cestu pred sebou.
„Včera nás skoro zabil. A to bol iba jeho prisluhovač. Nemáme šancu. Zahynieme. A s nami aj posledná nádej. Prečo si ho odo mňa nevzal?“
„Lebo... Vie, že patrí tebe.“ Chcel ho utešiť Dragho. V jeho tichom, nepokojnom hlase, sa však odrážala úzkosť.
„Alebo vie, že je to zbytočné a nechce riskovať život tak ako my.“

Kone cválali po úzkej cestičke, lemovanej strmými svahmi, na ktorých rástla iba vysoká tráva. Všade navôkol sa ozývalo bzučanie múch a včiel. Takto putovali niekoľko minút.
S`ethi zastal. Zoskočil z koňa a kývnutím ruky k sebe privolal oboch spoločníkov. Kone zostali ticho stáť pri sebe. Muži sa vybrali po svahu. Plaziac sa predierali cez vysokú trávu, odháňajúc od seba dotieravý hmyz. Dorazili na vrchol. Skrytí v hustej tráve pozorovali planinu, čo sa pred nimi zjavila. Po nej uháňali desiatky divých vlkov. Bežali ohromnou rýchlosťou a neúnavne sa držali cesty. Za nimi pochodovali široké šíky odpadlíkov. Ľudia, zbavení myslenia a citov. S mŕtvymi tvárami, na ktorých sa nepohol ani sval, kráčali po zemi, udupanej nespočetným množstvom neľútostných nôh. Pripomínali hrôzostrašné prízraky, oblečené v starých, otrhaných a zakrvavených handrách. Iba tým sa ešte podobali na živých. Tým, že krvácali. Počas bojov však nevydali ani hláska. Pochodovali priamo do bojovej línie. Bez strachu, či zúfalstva. Vždy prichádzali v ohromných množstvách, a tak im nezáležalo na počte padlých. Niekoľko stoviek ich teraz putovalo za sebou a pripomínalo veľkú hučiacu rieku, z ktorej trčali kopije, sekery, vidly alebo mäsiarske nože. Pútnikov striaslo. Bolo to čoraz horšie. Najprv mestečko Wand, teraz toto.
„Smerujú do elfského mesta?“ šepol Ka-Min čo najtichšie.
„Neviem. No ak aj áno, nič už nezmôžeme. Nedokážeme ich varovať včas.“ S`ethi sa zadíval na vlkov, ktorý mizli za obzorom.
„Vypadnime odtiaľto!“

Putovali až do večera. Unavené a vystrašené kone sa skryli pred nepríjemným vetrom pod dve borovice. Skupina horko ťažko rozložila oheň.
„Ako sme ďaleko?“ Ka-Min sa otočil na S`ethiho. Ten popremýšľal.
„Už len necelé dva dni cesty.“
Muži sa rýchlo najedli, zakrútili do diek a jeden po druhom zaspali. Noc prežili pokojne.

Deň sa chýlil ku koncu, keď dorazili do mestečka blízko pobrežia. S`ethi zoskočil z koňa a zabúchal na vysokú drevenú bránu. Vzápätí sa ozvali kroky. Okienko vo výške jeho očí sa rázom otvorilo a v ňom sa zjavila zjazvená tvár strážnika.
„Kto ste?“ zvolal chrapľavým, hrubým hlasom a pokukoval po mužoch.
„Pútnici.“ odvetil S`ethi. „Z Kamenného mesta,“ dodal, keď muž niečo zamrmlal.
„O takom som nepočul,“ zavrčal strážnik a zadíval sa na Dragha sediaceho na veľkom čiernom koni.
„Je veľa vecí, o ktorých si ešte nepočul,“ odvetil S`ethi stále pokojne.
„Možno máš pravdu, no dnu vás pustím až ráno,“ muž sa silene zasmial a nahodil múdry výraz. S`ethi zdvihol obočie a vytiahol z vrecka mešec. Strážnik, ktorý čakal len na to, nastavil dlaň.
„Za vstup do mesta,“ povedal a vzápätí držal v ruke dva strieborniaky. Nato sa ľavé krídlo odsunulo a oni mohli konečne vojsť. Zjavilo sa pred nimi maličké mestečko, ktoré tvorila jedna krčma a niekoľko chatrčí. Pohli sa k pohostinstvu. Paholkovi prikázali odviesť kone a zmizli vo vnútri. Krčma bola prekvapujúco prázdna. Z desiatky okrúhlych stolov boli obsadené len dva. Zákazníci pri nich živo diskutovali a rozhadzovali rukami. Krčmár, tučný chlap s dlhou bradou, okamžite zaregistroval nových hostí. V krčme nastalo hrobové ticho. Všetci sa znepokojene zadívali na troch mužov v dlhých špinavých plášťoch, spod ktorých trčali pošvy zbraní. Niekoľkí začali šepkať a ukazovať na Dragha. Vysoký grol, ktorý sa hlavou takmer dotýkal stropu, musel v tejto časti sveta vyzerať naozaj desivo. Pútnici sa spokojne usadili do kúta.
„Čo si dáte panstvo?“ Pristúpil k nim krčmár. Tváril sa však dosť vystrašene. „Máme výbornú polievku z diviny.“
„Trikrát,“ vyriekol pokojne S`ethi. Krčmár odbehol a o chvíľu už pri nich stál s troma drevenými taniermi.
„Kde sa tu dajú požičať člny?“ vyzvedal mních ďalej. Krčmárova tvár sa stiahla do grimasy.
„Načo vám je čln? Nikto sa teraz na more nevydá. Celé pobrežie pokrýva hustá hmla.“
„Kde sa tu dajú požičať člny?“ zopakoval svoju otázku S`ethi. Pár mužov pri vedľajších stoloch otočilo. Krčmár zbledol.
„Nepožičiavame ich. Ale pár ich kotví v prístave. Keby ste sa dohodli s rybármi...“
„Tak vďaka. Mohli by sme u vás nechať kone? Kým sa nevrátime.“
„Pravdaže. Za nejaký ten strieborniak by sme sa vám o ne výborne postarali.“ Ka-Min tomu veľmi neveril. Nakoniec to ale bolo lepšie, ako ich nechať v divočine.
Krčmár odišiel a pútnici sa s chuťou pustili do jedla. Polievka bola naozaj chutná, čo ich trochu prekvapilo. Mlčky sa skláňali nad jedlom, keď Ka-Min zdvihol hlavu.
„Posledná šanca vrátiť sa.“ Pozreli naňho. Vedel, že teraz ho už neopustia. Nakoniec sýti opustili pohostinstvo a vykročili do tmy. Okolo nich sa rozprestierala hmla. Na tvári cítili jej vlhký dotyk. Natiahli si kapucne a po drevom vydláždenom chodníku sa vydali k prístavu. Na vode sa hojdali tri člny. Približovali a vzďaľovali sa, ako sa s nimi pohrával príboj. Rozhliadli sa. Nikde nebolo ani živej duše.
„Je tu niekto?“ zvolal Dragho. Odpovede sa nedočkali.
„Ktorým smerom je ten ostrov?“ obzeral sa grol.
„Juhovýchodne.“ Vo dverách stál starý, vychudnutý chlapík a díval sa na trojicu.
„Loď vám nepredám. Mal som len jednu. Tú však vzali nejakí traja čudáci v plášťoch.“ zachrčal dedko a vrátil sa do domu. Pútnici zostali stáť s vycivenými pohľadmi. Dlhšie nečakali. Vzali prvý čln, čo zbadali a vydali sa smerom, ktorý im poradil muž.

Hustá hmla, ktorá ich hneď po vyplávaní z prístavu obkolesila zo všetkých strán, ich sprevádzala po celú cestu. Plavili sa, nevediac kam sa vlastne uberajú. Všade bola tma a len neustále kolísanie člna ich presviedčalo, že sú stále na vode. Vzápätí sa pred nimi zjavil obrovský, akoby obrý zub, týčiaci sa nad hladinou. Bol to on, Korgun.
Dorazili k brehu. Ka-Min vystúpil ako prvý. Vzápätí sa mu podlomili kolená a padol do blata. Chytil sa za hlavu a zostal ležať.
„Čo sa deje?“ zašepkal grol, ktorý sa díval pred seba. Všade bola tma.
„Prihovára sa mi. Zjavujú sa mi obrazy...“ vydralo sa po chvíli z Ka-Mina.
„Takže je tu.“ Dokonale vystihol to, čo sa im motalo v hlavách. Dorazili na miesto, kam mali po celý ten čas namierené. Na nehostinné miesto, ktoré bolo úkrytom Ghetyho.
„Pamätáš sa na tú vypálenú trávu? spýtal sa Ka-Min, keď už o pár minút stúpali po kopci. Usúdili totiž, že bude zbytočné sa skrývať.
„Áno.“
„Cítiš niečo pod nohami?“ Naozaj. Zem bola hladká. Nerástlo na nej ani stebielko trávy. Ani obyčajná burina. Pútnici postupovali ďalej. Dostali sa na náhornú plošinu.
„Musíme tu prečkať.“ Nevedeli kam ďalej. „Hneď na svitaní vyrazíme.“
„Ak sa ho dožijeme.“

Prvé slnečné lúče sa zjavili na oblohe, keď pútnici opäť vykročili. Napriek hustému oparu videli omnoho lepšie, a tak postupovali rýchlejšie. Chladné a vlhké zovretie hmly sa menilo na nepríjemne mrazivé. Vzduch hustol. Nedal sa dýchať. V pľúcach bolestne bodal.
Ležali spotení a unavení na vrchole kopca, a dívali sa na čarodejníkov úkryt. Ten tvorila akási zvláštna kupola z čiernych kameňov. Bola veľká, s malými okienkami, cez ktoré dnu neprenikalo žiadne svetlo. Naopak. Ostrá bledomodrá žiara vychádzala v lúčoch von a mizla až niekde na nebi. Okolo kupoly ležalo na zemi niekoľko desiatok vlkov. Neľútostne striehli. Na stavbe čudných tvarov sedelo množstvo čiernych vtákov. Zjavne spali. Dragho sa zhlboka nadýchol. Vzápätí prudko zakašľal. Pár vlkov zodvihlo zrak. Zavrčali, no zostali ležať. Grol sa odplazil trochu bokom a zhodil zo seba batoh. O chvíľu sa vrátil a držal v rukách akési bylinky.
„Čo je to?“
„Rozžujte to!!!“
Pútnici urobili, čo im poradil. Pôsobilo to pomaly, no účinky boli badateľné. Svet sa zmenil. Muži zreteľne počuli dychčanie vlkov a celkom jasne videli aj vzdialené predmety. Všetko sa zdalo spomalené. Vtom ich zbadali.
Pomaly sa plazili po úbočí svahu, niekoľko desiatok metrov od nich. Čarodejníci. Vzápätí sa zdvihli a zaútočili na vlkov. Tých zodvihlo. Leteli vzduchom ako suché steblá trávy počas víchrice. Niekoľko z nich narazilo do stien. Pútnici sa s desivým pokrikom rozbehli na príšery, ktoré ich rázom zaregistrovali. Pár z nich zaútočilo na skupinu. Dragho v behu vystrelil niekoľko šípov. Tie zasahovali takmer vždy do hlavy, či hrude. Stojac v kruhu odrážali útoky neľútostných beštií. O chvíľu ležala okolo nich desiatka mŕtvol. Čarodejníci zvládli asi päťnásobok. Vtom z kupoly vyšla pokojným krokom postava zahalená v sivom plášti. Zdvihla ruku. Čarodejníkov, nepripravených na obranu, odhodilo na zem. Tyri si s nimi robil, čo sa mu zachcelo.
Pútnici stáli ako zmrazení a dívali sa na hrôzostrašné divadlo. Čarodejník ich však nespozoroval. Ka-Min sa zhlboka nadýchol. Droga stále pôsobila. Nazbieral odvahu. Pred očami sa mu mihli mnohé tváre. Elfka zo Severného mesta, Kiko, Li`Chiu. Vytasil kagikari, ktoré svietilo zlatým odtieňom.
„Za Ation,“ zašepkal a vbehol do kupoly. V tom okamihu sa mu naskytol neuveriteľný pohľad. Obrovský tvor veľkosti trola stál pri mohutnom kamennom oltári. Bola to vysoká postava zahalená v čiernom plášti, z ktorej akoby sršali plamene. Na hlave mala obrovskú kovovú prilbu. Nebol ozbrojený, no Ka-Min vedel, že ani nemusí byť. Stál mu tvárou v tvár. Díval sa do jeho krvavočervených očí. Vtedy sa znova rozpamätal na sen. V hlave sa mu rozhučali slová. Boli to Ghetyho slová. Príšery vznášajúcej sa nad ním.
`Ľudia sú taký hlúpi.` Desivý hlas hovoril strašne pomaly.
`Čo teraz?` preletelo mu hlavou. Nikdy sa nedozvedel ako ho zabiť.
`Nemusíš to vedieť. Aj tak sa ti to nepodarí.` Rútilo sa naňho mračno šípov. Ka-Min, pod vplyvom drogy, vnímal pomaly sa približujúci sa roj. Napriek tomu mal čo robiť, aby sa vyhol všetkým oceľovým hrotom.
Ka-Min zacítil tlak okolo nôh. Sila ho strhla na zem. Podvedome vykríkol. Zvonka sa vzápätí ozvali kroky. Muž si spomenul na sen.
„Nechoďte sem!!“ zakričal z plných pľúc. Čarodejník sa rozosmial. Sila hodila mnícha cez miestnosť. Obrovskou rýchlosťou letel priamo na stenu. Narazil. Zošmykol sa dolu a zostal ležať. Stále však kŕčovito zvieral rukoväť.
„Nedostaneš ho!“ zavrčal, akoby v polospánku. Vtom mág zodvihol ruku. V diaľke sa ozývali hromy, ako počas najväčšej letnej búrky. Zbraň vyletela mníchovi z ruky a zostala ležať pár metrov od neho. Čarodejník mu zmizol z očí. Nechápavo sa obzeral po kupole. Vtom zacítil hnilobný pach.
„Ďalšia duša,“ začul desivý hlas. Muž sa začal ťahať preč. Vedel, že ho zabije. Nakoniec zostal ležať. Sila ho pritlačila k zemi. Naposledy začul neľútostný smiech.

Zablýskalo sa. Stále bol v kupole. Pri dverách zbadal postavu muža. Rozprával sa s Ghetym.
„Dokázal som to raz! Uväzním ťa druhýkrát!“ Čarodejník kričal silným hlasom, ktorý sa odrážal od stien. Vtom priestorom preletela vlna vriaceho vzduchu a zastavila sa niekde v strede kupoly. Ka-Min už odpoveď nezačul. Čarodejníka strhlo na zem. Šmýkal sa niekoľko metrov až kým nenazbieral silu a nezastal. Ka-Min bezvládne ležal a pozoroval zápas. Ghetyho nevidel. Pochopil, čím je zbraň taká silná. Len za pomoci nej bolo možné ho vidieť. Zadíval sa na meč. Ležal asi dva metre od neho. Nevládal však. Droga pominula a on cítil každú časť svojho umierajúceho tela. Hlavu mal ako z olova. Zdvihol zrak. Bola noc. Znova bola noc. Nie nemohol byť mimo tak dlho. Znova ten záblesk. Nevládal sa pohnúť. Na temene cítil chlad. Pramienky krvi mu stekali do tváre. Cítil, že zomrie. Znova záblesk. Preberal si celý život. Kláštor. Tréningy. Možno sa naozaj nehodil za mnícha.
`Pozri sa na seba!` ozval sa hlas v jeho vnútri. `Čo si dokázal?!?`
Kamenné mesto, jaskyňa, Severné mesto. Elfka. Ach, tá elfka. Prečo tam neostal. Možno by to skončilo lepšie. Teraz zomrie sám. Vlastne nie. Zomrie spolu s tým čarodejníkom, keď ho Ghety dostane. Zadíval sa naňho. Ešte stále neúnavne bojovali. Čarodejník sa však už len bránil. Pred očami sa mu naposledy zjavil obraz krásnej elfky. V hlave sa mu rozhučali slová. Tentokrát to však boli slová jemné, tiché a hlavne ženské.
`Upozorňujú ťa na nebezpečenstvo, ktoré ťa môže kedykoľvek zastihnúť, ak neurobíš to, čo máš.` Niečo sa v ňom zlomilo. Ten sen. Dragho ležiaci na zemi. Ghety, skláňajúci sa nad čarodejníkom. Vtom to pochopil. Zozbieral posledné kúsky síl, čo zostali v jeho umierajúcom tele. Priplazil sa k meču, načo takmer okamžite zbadal vysokú čiernu postavu. S námahou sa postavil. Čarodejníci stále bojovali. Ghety ustúpil. Ka-Min sa z posledných síl rozbehol. Vyskočil a zabodol čepeľ do chrbta vysokej postavy. Zastal vo vzduchu. Postava, ktorú teraz už zreteľne videl aj bez meča, sa pomaly otočila k nemu. Pomaly, s bolesťami dvihla ruku a zovrela ho okolo krku. Miestnosť zaplnilo ostré krvavočervené svetlo. Ka-Min nemohol dýchať. Chladná oceľová rukavica na nehmotnej ruke sa mu zabárala čoraz hlbšie krku. Omdlieval. Postava čoraz viac žiarila. Vtom však zovretie povolilo, mních zletel na podlahu. Ghetyho brnenie dopadlo na zem spolu s mečom. Kupolu zaplnila tma.

Zobudil sa. Zobudil sa so slastným pocitom života, ktorý mu tiekol v žilách, ktorý vdychoval, ktorý cítil v ranených končatinách. Cítil sa unavený a slabý, napriek tomu však šťastný. Díval sa do stropu. Nevedel, kde je. Bolo mu to jedno. Ešte raz sa poriadne nadýchol a zavrel oči.

Znova bol hore. Stále bol v tej istej miestnosti. V tej istej posteli. Cítil sa však lepšie. Pohol rukou. Mal ju divne stuhnutú. Druhú mal pevne obviazanú. Hlava mu išla každú chvíľu prasknúť. Opatrne sa posadil. Do miestnosti bolo pootvorené okno, za ktorým spozoroval vychádzajúce slnko. V diaľke sa ozýval tichý štebot morského vtáctva. Vzápätí zavanul svieži morský vánok. Bol v hostinci. Nemohol tomu uveriť. Podarilo sa to. Pokúsil sa vstať. Zľahka preniesol váhu na ranené nohy a vzpriamil sa. Opatrne vykročil k dverám, podopierajúc sa o nábytok. Zdola sa ozývala vrava. Keď sa postavil na prvý schod, ozvalo sa zaškrípanie. Za stolmi sedelo niekoľko mužov, ktorí v tej chvíli upierali zrak priamo naňho. Sedel tam Li`Chiu, Dragho a traja čarodejníci. Krčmár lietal naokolo a nosil každému raňajky. Ka-Min mlčky prešiel popri nich a posadil sa po učiteľovom boku. Rozhliadol sa po miestnosti.
„Kde je S`ethi?“ Pozrel sa na ostatných so šťastným úsmevom na tvári. Tí však sklonili hlavy. Z Ka-Mina rázom vyprchala všetka radosť. S`ethi je mŕtvy. Vedel to. Nakoniec naozaj zlyhal. Zadíval sa Draghovi do očí, akoby čakal, že sa začne smiať. Do oka sa mu vtlačila slza. Vedel, že sa to všetko stalo pre jeho nerozvážnosť. Ghety je zjavne mŕtvy. Vďaka nemu? Ani nie. Mlčky sedel a díval sa do zeme. Miestnosť sa pomaly vyprázdňovala. Vracali sa do izieb odpočívať. Napokon tam zostal len s Li`Chiuom.
„Všetko je moja vina,“ vydralo sa z neho.
„Nie...“
„Ale je. Ja som im ukázal vchod do jaskyne. Ja som im prezradil, kde sa nachádza. To pre moju hlúposť muselo zomrieť toľko ľudí,“ zavzdychal.
„Prečo si to urobil?“
„Keď som bol prvýkrát v jaskyni, nebolo v nej nič. Myslel som si, že keď ukážem ľuďom prázdnu dieru, prestanú tým pokusy o jej hľadanie.“ Akoby prostredníctvom neho hovoril akýsi hlupák. Alebo blázon.
„Vravel si, že jaskyňu otvorili ľudia?!?“
„Vypustili ho ľudia. Keď som totiž pochopil, čo som urobil, tak... Vybehol som von. Niekto sa však dostal dnu. A...“ Nedokázal hovoriť. Vedel, že to čo chcel urobiť, bolo myslené dobre. No urobil to najhoršie, čo mohol. Nerozmýšľal. Mlčali. Ka-Min nedokázal zdvihnúť zrak.
„Aj tak by sa to stalo. Vravel si, že sa ti Tyri prihováral.Nie?“ upokojoval ho Li`Chiu.
„Aj tak som na vine,“ odvetil a odkráčal.

Nasledujúce dni trávil v stajni, alebo vo svojej izbe. Neprestávalo ho však trápiť svedomie. Vedel, že už nič nezmení. To bola však iba slabá útecha. Umáral sa myšlienkami na S`ethiho. Vedel, že to tak nemuselo skončiť.
Vtom sa otvorili dvere. Stál v nich Li`Chiu. Zadíval sa Ka-Minovi do tváre. Vyčerpanej, zamyslenej tváre.
„Stále ťa to trápi?“ Muž prikývol.
„Nikto nevidí tak ďaleko do dôsledkov, aby dokázal niečo také predvídať,“ povedal. Ka-Min sa na neho zlostne pozrel.
„Vtedy som si myslel, že Dragho chce iba zaujať, a je to iba nejaká stará legenda,“ ozval sa jeho vnútorný hlas. Niečo bolo na Li`Chiuových slovách predsa len pravdivé. Nemohol predvídať ani zlomok z toho, čo sa stalo.
„Ako sa to stalo? Ako zomrel S`ethi?“
„Keď si vbehol do kupoly... Dragho sa k tebe pokúšal dostať. Ty si však zakričal, aby nevstupovali. S`ethi sa ho pokúsil zadržať. Vtedy ho napadol vlk. Umrel takmer okamžite. Bez bolestí...“

Sedeli tam a dlho sa zhovárali. Prechádzali udalosťami rad za radom. Ka-Min sa otočil na svojho učiteľa.
„V kláštore si ma naučil všeličo. Na to hlavné si však zabudol. Na odvahu.“
Majster sa zasmial.
„Vždy som považoval odvahu iba za istý druh hlúposti. Veď sa zamysli. Ako dlho by si prežil, keby si sa aspoň trochu nebál. Ja poznám iba jediné. Nevyhnutnosť. Nakoniec si sa sem dostal. Či nie?“
„Čo ty tu vlastne robíš?“ zvolal vzápätí Ka-Min.
„Ty si Dominus? Ten čarodejník, ktorý bojoval s Ghetym?“

O pár dní sa Ka-Min vybral na cestu. Vzal si koňa a vydal sa na miesta, na ktoré nemohol zabudnúť. Kamenné mesto, Ation a Severné mesto. Navštívil Dragha, ktorý sa krvopotne snažil nahradiť Kiko zameškaný čas. Zastavil sa aj u Najvyššieho po povolenie vyučovať bojové umenia mimo kláštora. Napokon zakotvil tam, kde sa cítil najlepšie. Osud chcel aby sa znova stretol s elfkou, ktorú od tej doby vídal každý deň. A nielen na ulici.
Život sa mu však už nikdy nevrátil do starých koľají. Pochopil, že nikdy nezabudne na to, čo sa mu stalo. Nie však kvôli hrozným veciam. Ale kvôli poznaniu, že by to nebol nikdy dokázal sám.