Manuel

Dvere sa tichým a ladným pohybom otvorili.Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude len další spokojný zákazník.Bude chcieť zaplatiť za benzín a spokojne odkráča do auta.Chyba.Vo vzduchu bolo citiť zúfastvo.Miešalo sa s vôňou osviežovača vzduchu.Éter strachu a beznádeje však prebil všetko.Nebolo kam ujsť.Čo sa má stať, stane sa.Vonku výdatne pršalo,kvapky hrali rýchlu melódiu na okná osudu.Osudu, ktorý sprevádzal Manuela od momentu, keď vkročil dovnútra.Tvár schovaná pod kapucou,mokrý kabát vlniaci sa v rytme chôdze.Zamokril celú dlážku.Pri pulte predavača sa zastavil.Nechcel dramatizovať celú situáciu.Snažiť sa zakryť svoj úmysel tým, že si bude stupídne prehliadať tovar ,bolo bezvýznamné.Aspoň pre Manuela áno.Predavač bol očividne unavený obsluhovaním turistov z nejakej diery.Poriadne nevnímal.Manuelovi prešlo hlavou, že či si ten človiečik u pultu potajomky naprepíjal rozum.Každý to robí, tak prečo nie on.Prestalo pršať.Nastalo ticho,len potôčiky daždovej vody pomaly kĺzali po asfalte.Ich cielom bol kanál.Cielom Manuela bolo vykradnúť tento pajzel a utekať.Daleko.

Bál sa.Mal čoho, avšak vedel, prečo tak činí.Opasok na gatiach sa zdal byť čoraz tesnejší.Naštastie pištoľ sa dala vytiahnúť ľahko.Nebolo sa kam ponáhlať, bol zvláštne kľudný.Pomalým pohybom vytiahol to ,čoho sa v skryte duše sám obával.Neóny blikajúce na strope sa rozplývali na čiernej lesklej hlavni.Namieril.V tomto bode sa začalo napätie stupňovať, vedel za čo bojuje a vedel že to môže stratiť.Predavač sa zobudil, výraz tváre ako pri elektrickom šoku.Všimol si že aj ten vystrašený chudák má fotku svojej rodiny, tak ako on, stále nosil fotku svojej dcéry so sebou tak aj predavač hrdo vystavoval na stole svoju početnú famíliu.
Zlodejova dcéra bola vlastne ten dôvod.Dôvod porušenia všetkého ,v čo doteraz veril.Dôvod k plaču.Dôvod k smútku.Dôvod k zmene.
Tak ako sa čas vliekol, Manuel potajomky plakal.Bolo to hlboko,tak ako mnohí z nás, tak aj on dusil v sebe strach,smútok a lásku.Slzy zadržal len tažko, a predsa mu jedna unikla.V jej krásnom odraze, zrkadlil sa počiatok tohto dňa.

Ranajšia rosa už dávno vyparila sa do neznáma.No otec milovanej dcéry ešte stále ležal v posteli.Chrbtom zatláčal perinu a zrak upieral na strop.Ruky na guľatom pupku, spotené nechávali na tričku stopu.Stopu, ktorá naznačovala že dnes sa stane niečo, čo navždy zmení život...
Celú noc nespal , ba ani teraz po desiatich hodinách v práci a ôsmich hodinách preležaných, prebdených, necítil sa unavený.Vedel či skôr cítil, že ak nepodnikne všetko ,čo je v jeho silách, stratí život zmysel.Jeho dcéra, Tina.Skrinkou plnou utrpenia hodila o zem.Rozletela sa na všetky strany a vypustila démona.Nechala sa dobrovolne upísať k smrti.Z miesta kde dopadla na zem, pomaly unikal hnilobný mrtvolný pach.Ešte to netušila, ale to ju čakalo.Zhniť, rozpadnúť sa a narodiť sa znova.Bola len jedna šanca, prestať s tým čo ju ubíjalo.Len nedávno si totiž našla chlapca.Milovala ho, a kedže mala len šestnásť rokov bola to jej prvá veľká láska.Ten idiot nestál za nič.Lákal ju na ňom len život bez zábran, plný emócií, plný vášne.Všetko by bol v poriadku.Bola to pretvárka.Za maskou neoblomného chlapca, v kútiku bytia, skrýval sa blázon.Obyčajný feťák, a hlupák, ktorý servíroval to svinstvo, aj svojej milovanej.Zvykla si.Časom.

Jedného krásneho dňa, si Manuel vykračoval zapadnutou uličkou, kdesi v srdci San Franciska.Kráčalo sa mu dobre, lebo vedel, že ho dnes Tina poteší.Mal narodeniny, slnko svietilo.Nič mu nemoholo pokaziť tento deň, deň plný darčekov a príjemných prekvapení.V to dúfal.Ako to tak býva, svet je oblepený iróniou.Preplnený túžbami, ktoré už nezvláda plniť.Preplnený emóciami, ktoré už nezvláda vnímať.V ten deň totiž Manuel prišiel domov skôr, chcel svojej milovanej dcére pomôcť s výzdobou na narodeninovú oslavu.Nemal to robiť.Celú idylku mu skazila situácia, keď našiel svoje dieťa, svoju milovanú studnicu štastia ,ako neobratne utiera krv z nosa do vreckovky.V ten moment vedel, udrelo ho to tak tvrdo ,ako sa prúd myšlienok zastaví o tvrdú realitu života.Jeho dcéra brala drogy.Stratil sa stratil, stratil sa ako jeho dcéra.Nechcelo sa mu odpadnúť ani nič podobné.Manuel bol statný človek.Rozplakal sa.Nemohol udržať na svojich ramenách tento bolestivý poznatok ani o minutu dlhšie.Nechcel , aby to Tina videla a tak si naivne zakryl tvár rukami.Na chvílu sa zdalo že sa aj Tina rozplače. No v jej hlave vytvorilo vákum.Prázdnota.Očami pozerala na pomarančovo vymalovaný pokoj, vraj to vytvorí ilúziu tepla.Teraz však bola v izbe zima.Nemrkala.Nezmohla sa na nič.Manuel musel.Musel to spraviť, aj keď velmi nerád.Musel sa s Tinou porozprávať.Dal si dole ruky,utrel si tvár.Letmo sa na ňu pozrel,ešte stále kľačala na kolenách,krv jej na tvári vytvorila suché červené riečisko.Nenamáhala si to utrieť.

Po dlhom rozhovore a deci Tequilly sa Manuel spýtal na to, čo si nechal na koniec.“Čo si musela kvôli droge spraviť, keď si nemala peniaze.? Predsa viem,že finančne sme na tom zle.“ Odpoveď bola zdrvujúca...

Čas uvolnil Manuela zo spárov, a dovolil mu zasa precitnúť a uvedomiť si že drží zbraň namierenú priamo na ľavé oko predavača.Slza, ktorá mu dovolila vrátiť sa na začiatok dňa ,práve menila svoju formu, ostala z nej iba mláčka na špinavej dlážke.
Nevedel čo cíti nezvyčajne mladý chlapík, ale bolo jasné že strach v tejto chvíli prevláda.Ruky nad hlavou.Vzpriamená hlava.Zlo zavládlo v Manuelovi, bolo mu už zle z tohto všetkého.Chcel pomôcť dcére, musel.Získať dosť peňazí, zbaliť si lepenkové kufre, odhlásiť Tinu zo školy.Musela sa dostať preč,dalej od fetu,dalej od ľudí, ktorí profitovali z jej nemohúcnosti.Jej odpoveď na otcovu otázku, ako získala fet, keď, nemala peniaze?Mala jednoducho to, po čom túžil každý.Dlhé rovné čierne vlasy,milú tváričku a vľúdne oči,ktoré dokázali rozveseliť, jednoducho predávala svoje mladé telo,prostitútka....
Stále myslel na jej oči,smutné,tak vzdialené.Teraz by potreboval nimi rozveseliť, ale nešlo to.

Utiecť daleko.To bol plán.Bol...

Zrazu sa v ňom niečo zlomilo.“Počúvaj ma chlapče, ak chceš prežiť túto noc, a nechceš zhebnúť ako panic,naval peniaze a neskúšaj si šplhnúť u šéfa tým, že zapneš alarm!“
Chuan, ako stálo na kartičke, ktorá vysela na mladíkovom tričku len zamumlal nezrozumiteľnú vetu.Zrazu sa mu pustila z nosu krv.Bolo to jasné.Manuelovi bol povedomí, ale až teraz ho osvietilo.Doslova.“Ty si jeden z tej party zmrdov , čo predali mojej dcére fet ,čo?.Minimálne si ho bral s ňou.“
Vzduchom zavíril zvuk sirén.Rozmyšlaj.Rychlo.Policajti.Ten bastard zavolal cajtov?.Je to feťák a ešte ich volal.Zbytočnosť.
Tak ,ako sa v Manuelovi vystupňovala zlosť, ako v ňom vrela bezmocnosť, strach,tak sa to stalo.Červená,modrá.Červená,modrá.Červená,modrá.Svetlá policajných áut osvetľovali predajňu.Srdce pomaly začalo zvyšovať tempo koncertu.Pot pálil v očiach.
Kŕč.Náhoda,či len vyprovokovaný človek, zahnaný do kúta stisol kohútik.Pach pušného prachu,zmarených snov. Žiaden mozog na stene,roztrhaná tvár.Len nenápadná červená škvrna na tričku.Chuan,Chuan.Pomaly padal, bral so sebou akoby na druhý svet poličku po poličke.V smrtelnom kŕči rozbil všetko naokolo.Oči raz otvorené dokorán, raz privreté.Teraz sa zavreli nadobro.Mia madre, zaznelo.Dalšia strela.Udialo sa to rýchlo.Svet?Ha, to je iba pominuteľná záležitosť.V dialke bolo počuť spomalené a roztiahnuté výkriky policistu, zo zlodeja sa stala len umierajúca obeť reality.Žiaden život prebiehajúci pred očami, žiadne žalostné výkriky.Len smrť.Manuel zomieral.Krv pomaly premenila čiernobelu fotku jeho dcéry na červenú karikatúru bytia.Vedel že Tina pôjde do domova, vedel že neprestane brať drogy, vedel že skončí ako lacná prostitútka.Toto je najhoršia smrť pre milujúceho otca.Zbohom môj balíček štastia menom Tina...

 

 

Nazov	Napisal	Mail
Manuel	Nordy	[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/