Slzy šťastia

"Každý človek má svoj príbeh"

Mária Mihályová

Túto knihu venujem svojim najbližším:

manželovi Antonovi, ktorý je mojou veľkou životnou oporou

deťom: Marianne, Miriam, Zuzane, Martinovi
- sú pre mňa to najdrahšie, čo som v živote mohla mať a mám

ich životným partnerom: Vaškovi, Ľubošovi
- za pekné vzťahy, ktoré máme a ktoré si veľmi vážim

vnúčatám: Marianne, Markéte, Tomášovi, Andrejovi
- verím, že si moju prácu budú vážiť, lebo krásu vnímať, rozdávať zároveň, vedieť ňou získať srdcia ľudí a nezostať iba pri tom, nie je veru málo. No jedno či druhé, dokážete iba vtedy, keď prekročíte hranicu vlastného JA. Otvoríte náruč, ktorou nielen prijímate, ale aj dávate s láskou, pochopením pre stovky ľudských drobnôstok napĺňajúcich tak bohato váš život.
Dokážete to iba vtedy, keď vystúpite z hradieb svojej pevnosti, no nebudete na ňu zabúdať. Naopak, budete sa k nej vracať ako k prameňu mnohého, čo v sebe nosíte.

Slzy šťastia

- Povedz mi len jedno: prečo stále plačeš? Namiesto toho, aby si sa usmievala, keď prídem domov, tak ťa vždy vidím uslzenú. A ty si myslíš, že budem ešte dlho trpieť toto slzavé údolie?
- Prosím ťa, nekrič!
- Čo nekrič? Myslíš, že ma to baví, mám toho všetkého po krk. Aj teba!
- To nemyslíš vážne, čo si teraz povedal?
- Ale myslím, či takto sa tu dá žiť? Každý deň skoro to isté. A vždy to skončí hádkou. A vôbec, dnes nemám chuť o tom hovoriť. Idem k Michalovi a ty si tu rob, čo chceš! Buchol dverami a odišiel.
- Zostala som v byte zasa len sama a ktovie, kedy sa Boris vôbec vráti. Ako sa veľmi tento človek zmenil. A ja ho vlastne milujem stále rovnako. Vždy bol taký nežný, pozorný, plný optimizmu a teraz sa zmenil k nepoznaniu. Postavili sme si dom a k čomu nám je? Snažili sme sa, aby bol čo najlepšie vybavený. Boris na ňom nechal kus svojho života a teraz tento komfort, je pre nás vlastne príťažou. Mení nás, nevieme si nájsť čas pre seba ani dobré slovo. Ako dávno som nikde nebola. Práce v dome, okolo domu mám od jari do jesene. Iní ľudia chodia na rekreácie a my sa len krútime okolo domu. Boris má pravdu, dá sa takto žiť? Veď ani mňa to nebaví, ale čo mám robiť, keď som celý deň medzi deťmi a keď prídem domov, vtedy si uvedomím, ako veľmi na mňa dolieha samota. Nový dom, auto. Chýba tu len detský plač a smiech. Prečo práve my nemôžeme mať dieťatko? Stráca sa aj naša láska. Alenka mala pravdu, mala by som niečo urobiť, možno Boris pristane, aby sme išli pozrieť do detského domova. Musím sa s ňou o tom porozprávať. Beriem do rúk knihu, ale nemôžem sa sústrediť. Premýšľam o tom, ako to urobiť. Zobúdzam sa s knihou v ruke. Boris tu ani nebol. Posteľ je tak, ako som ju pripravila. Už ma to vlastne ani neprekvapuje. Povedal, že ide k Michalovi a ja viem, že určite bol niekde, kde sa cíti lepšie. Boris chodí vyobliekaný a nie raz som počula, ako mi jeho kolegovia vravia: „Dávaj si naňho pozor! Zuzanka, neparáď ho tak! Máme tu dosť dievčat, ktorým sa páči. Vlastne majú pravdu. V našom učiteľskom zbore máme dvoch mužov a Boris vie, že odtiaľ mu nebezpečenstvo nehrozí. V kútiku duše cítim niečo, čomu sa hovorí žiarlivosť. Nemôžem a nesmiem ho stratiť! Je už veľa hodín a ja letím, aby som stihla prísť načas do školy.
- Ahoj, Alenka!
- Čo je s tebou, Zuzka? Už som si myslela, že neprídeš, tak som zaskočila za teba.
- Si zlatá, keby som teba nemala, tak som stratená. Vezmi mi kabát do kabinetu a ja ostanem. Nemusí si nikto všimnúť, že mi ušlo pár minút.
Alena sa usmieva a ja nedokážem pochopiť, ako to všetko táto žena vládze. Domácnosť, deti, veľa funkcií a ešte to všetko robí s úsmevom. K tejto žene musí mať človek úctu a obdiv. Ale oni sú úplne iná rodina ako my. Vedia si pomáhať. A ja im vlastne závidím. Ten ich pokoj, porozumenie, lásku. Zvoní na vyučovanie a ja bežím po triednu knihu a klasifikačný hárok. Prvú hodinu mám v osmičke.
- Alenka, prosím ťa, počkaj ma po vyučovaní, chcem sa s tebou porozprávať a hlavne poradiť.
- Dobre. Dnes mám čas a tak sa ti môžem venovať. Je to vážne?
- Prečo?
- Keď si taká smutná...
Hodiny mi dnes idú akosi pomalšie. To je asi tým, že mám strach z toho, čo príde?
- Tak čo, Zuzka? – pýta sa ma Alenka.
- Som veľmi nešťastná. Boris zase nebol celú noc doma a ja vlastne neviem, kde chodí. Veď máme všetko a on len z domu uteká.
- Dobre, tak si poďme sadnúť na kávu a pritom sa môžeme nerušene porozprávať.
Vchádzame do kaviarne a sadáme si k najbližšiemu voľnému stolu.
- Rozprávaj, Zuzka, možno sa ti uľaví a ja sa ti budem snažiť pomôcť.
- Vyčítam si len jedno, že Boris je nešťastný pre mňa. Vieš, čo všetko som prežila, že nemôžem mať deti. Čo som sa nachodila po lekároch a teraz, keď viem tú krutú pravdu, tak som veľmi nešťastná. Boris veril, že sa to podarí, no a vidíš, mení sa mi pred očami. Strácam ho a nemôžem mu vlastne nič vyčítať. Postavili sme dom, kúpili auto a vidíš, sme veľmi nešťastní... Cítim sa strašne... Ťaží ma samota a on, keď má čo len chvíľu čas, tak je u Michala. Keď sme sa zobrali, tak stále sme niekam chodili. Vymýšľal pre nás program na víkend. Teraz je to všetko úplne inak. Vymýšľa, ako nebyť doma. A mňa to strašne ničí. Cez deň tú samotu nepociťujem, som s deťmi stále, no večer, to je niečo strašné. Keď ma nájde uplakanú, tak kričí, hnevá sa. Včera mi dokonca povedal, že má toho všetkého po krk a odišiel...
- Neplač, Zuzka, sú tu ľudia. Maj v sebe trochu hrdosti. To všetko prejde - chlácholí ju Alenka. Muži sú už takí, nemajú radi ženské slzy. Oni sú iní ako my... Ozaj, Zuzka, a ty prečo nejdeš s Borisom k Michalovi? Veď je to jeho brat. Nebola by si sama a Miladka je veľmi dobrá žena.
Ja viem, veď ich mám rada, ale pochop ma, nemôžem vidieť ako Miladka s nežnosťou hladká svoje deti. Boris je tam celkom iný. Smeje sa, vyvádza s chlapcami, vymýšľa pre nich rôzne hry a oni sú celý bez seba, keď ho vidia. Ja som nešťastná, lebo to všetko je príťaž pre moje srdce. Preto som radšej sama.
- Namiesto toho, aby si premýšľala, čo robiť, tak ty plačeš a divíš sa, že Boris kričí.
- Prepáč mi, Zuzka, musela som ti to povedať, aby si sa spamätala. Nepozeraj tak na mňa! Ty si sa uzavrela do seba a myslíš si, že to vyriešiš tým, že budeš sama so svojím trápením. Boris sa nemôže na teba pozerať, aká si nešťastná. Ty vlastne nevidíš okolo seba. Ty vidíš len to svoje trápenie. Som rada, že si prišla za mnou. Viem, že si rozumná a dáš si povedať. Skús sa s Borisom o celej veci porozprávať a budeš vidieť, že sa ti uľaví a dvom sa bolesť znáša ľahšie.
- Ďakujem ti, Alenka, som ti veľmi vďačná za tento rozhovor.
Vlastne má Alenka pravdu. Ja som sa vlastne s Borisom ešte ani nerozprávala o tom, čo bude ďalej. Áno, musím to vedieť, veď je to vlastne naše nešťastie. Takto sa nemôžeme k sebe správať. Po toľkých rokoch manželstva. Cestou domov som urobila nákup a cítim, že mám lepšiu náladu.
Aké je všetko krásne. Jar má svoje čaro. Vie otvoriť ľuďom oči, ale i srdce. Všetko kvitne, je tak krásne, že človeka to musí chytiť za srdce.
Si doma, Boris? – volám od dverí z chodby. Nik sa mi neozval. Vlastne som aj tento moment rada, že tu nie je. Pripravila som slávnostnú večeru, víno a čakám s knihou na Borisa. Dnes mi ide ten čas akosi pomaly. Počujem zatvárať dvere do garáže. Upravujem si vlasy, bežím k dverám, otváram.
- Ahoj, Boris!
- Čo máme na večeru?

- Niečo som pripravila.
Ale Boris odchádza do kúpelne a ja rýchlo zapaľujem sviečky a zhasínam svetlo v obývačke. Čakám na ten moment, kedy sa Boris ukáže.
- Ty si dnes nič nepripravila? – počujem z kuchyne jeho hlas.
- Nepočuješ ma? Prečo neodpovedáš?
Ale už otvára dvere do obývačky, ostáva meravo stáť.
- Poď ďalej, veď si doma.
- Čo máme za oslavu? – a jeho hlas je zrazu nežný, iný.
- Nemáme žiadnu oslavu, poď si sadnúť, večera je pripravená. Pripime si na zdravie, Boris.
Nalieva do pohárov víno a vidím, že premýšľa o tom, prečo tak slávnostne večeriame.
Neviem ako začať. Boris na mňa pozerá a ja vlastne vidím tú jeho nežnosť v očiach. Tá mu ostala a ja hlúpa som si to nevšimla, myslela som si, že už ma nemá rád.
- Chcem sa s tebou vážne rozprávať, Boris. Premýšľala som o nás dvoch. Len ťa pekne prosím, neprerušuj ma. Vypočuj ma a až potom mi odpovedz. Včera si mi povedal, že takto sa už nedá žiť. Ja viem, že nie. Sme vlastne nešťastní obaja. Strpčujeme si život jeden druhému. Dnes som sa ale rozhodla, že tomu musím urobiť koniec. Pochopila som mnoho vecí. Dnes viem, že sme urobili chyby obaja. Nenašli sme si čas na to, aby sme si o všetkom povedali pravdu, aby sme si veci vysvetlili. Mám jedno riešenie, ale neviem, či budeš s ním spokojný a či budeš s ním súhlasiť. Chcem dieťatko, veľmi po ňom túžim, a preto som nešťastná. Preto nechodím s tebou ani k Michalovi, lebo vidím, ako sa mi meníš pred očami pri pohľade na jeho deti. Ja som ale žena, pochop ma, trápi ma to, bolí pri srdci. Viem, že už na tom nič nezmením, že ja ti dieťa nemôžem dať. Ty to tiež vieš. Ale mám návrh, ktorý môžeš prijať alebo nemu-síš. Ak ho neprijmeš, tak ja odídem z tohto mesta, dám ti slobodu a ty môžeš začať nový život s niekým, kto si to zaslúži. S niekým, kto ti dá to, čo ja nemôžem...
- Zuzka, prosím ťa, prečo uvažuješ takto? – ozval sa Boris. Ja ťa mám rád.
- Nechaj ma dohovoriť, veľmi ťa o to prosím, už nikdy viac by som nenašla odvahu k tomuto rozhovoru. Chcem ti navrhnúť, jednu vec, ale už som ti povedala, že nemusíš s tým súhlasiť. Prejdi si to v mysli, nemusíš mi odpovedať hneď. Chcem si adoptovať dieťatko. Je mi jedno, čo si teraz myslíš, budem robiť všetko preto, aby som ho mala aj za cenu, že zostanem s ním sama...
Boris si prisadol ku mne, hľadí na mňa, ani slovko neprerečie, len sa díva a tuho mi stíska ruku.
- Zuzka, ja som nikdy nenašiel odvahu k takémuto rozhovoru, bál som sa, že ma nepochopíš, že sa urazíš, že ťa stratím... Už dávno som ti chcel povedať, navrhnúť, aby sme zašli do domova...

***

Ráno ma Alenka víta v škole úsmevom. Prisadla si ku mne a vraví:
- Už som ťa hľadala, ale nebola si doma. Volala mi Vierka, že máte prísť vo štvrtok na desiatu do Martina. Čo je s tebou, spamätaj sa!
Hľadím na ňu a neverím vlastným ušiam, že to počujem. Od šťastia Alenu vyobjímam.
- Neblázni, čo si budú o nás myslieť kolegyne?
Ale ja sa usmievam, moja nálada je fantastická. Nemôžem sa dočkať, kedy budem môcť túto radostnú správu oznámiť Borisovi. Po vyučovaní klopem na dvere riaditeľne a srdce mi tak búši, že si myslím, že mi vyskočí z hrude.
- No čo máš nové, Zuzka? – pýta sa riaditeľ.
- Potrebujem vo štvrtok zabezpečiť suplovanie za mňa na celý deň.
- Neprídeš?
Môžem si sadnúť, pán riaditeľ?
Samozrejme, vidím, že tento rozhovor bude trvať dlhšie.
Všetko som mu rozpovedala. Bol mi vždy ako otec.
- Ja ti to, Zuzka, prajem z celého srdca.
Volám Borisovi do roboty. Telefón vyludzuje obsadzovací tón a ja som zrazu celá nesvoja. Konečne sa mi ozval tón.
- Prosím?
- Prosím si projekciu.
- Projekcia, - ozvalo sa mi a ja cítim, ako ťažko hovorím.
- Prosím si inžiniera Oravca.
- Boris, máš telefón – počujem štebotavý hlas jeho spolupra-covníčky.
- Oravec, prosím.
- To som ja, Boris, zober si na štvrtok voľno, ideme do Martina.
- Áno. Samozrejme Zuzka. Čo mám kúpiť?

Cítim, že je šťastný. Aké to bude dieťatko? Mám neopísateľný pocit. Chlapček či dievčatko, modrooké či zelenooké? Aké len bude? Zrazu mám strach, nemôžem uveriť tejto udalosti. V myšlienkach mám strašný chaos.
- Kde si, zlato? – počujem Borisa a vlastne som si ani neuvedomila, že som ho nepočula ani vojsť.
Tu som, - odpovedám.
Myslel som si, že nebudeš doma. Tešíš sa?
- Teším.
Ten večer je nekonečný. Sme ako dvaja blázni. Len nad ránom sa mi podarilo zdriemnuť. Zobúdzam sa a Borisa nikde. Vyskočím z postele. Snáď si to nerozmyslel, prebehlo mi mysľou. Letím do kuchyne a čuduje sa svet... Boris po pätnástich rokoch manželstva prvýkrát pripravil raňajky a čaká na mňa vyobliekaný, akýsi iný, šťastný.
Cesta do Martina ubieha v tichosti. Obaja sme zamyslení a tichí.
- Nech sa páči, priniesli ste všetky doklady?
Podávam doklady a čakáme, čo nám povedia.
- Chcete dievčatko či chlapčeka?
Otázka priamo na telo.
- My sme sa ešte nerozhodli...
Dve ženy na nás nechápavo pozreli.
Chceme dieťatko a je nám jedno, čo to bude, - vysvetľujem.
- Sestrička, prineste prezuvky!
Sestra vchádza a my s Borisom nevieme, čo s rukami a nohami, také ich máme roztrasené. Vchádzame do miestnosti, odkiaľ je počuť džavot detí. Stojím tam a pozeráme, koľko detí nemá rodičov, alebo aj má, ale ich nechcú. Všetky sú krásne, čisté, hravé. Vtom sa z hlúčika detí oddelí jedno, otvára rúčky, beží ku mne a chytá sa mojich nôh. Dvíham ho na ruky, hľadím na tú krásnu tváričku a viem, že pre iné sa už nerozhodnem. Toto dieťatko si vybralo nás. Podám ho Borisovi, lebo plačem. Sú to slzy šťastia. Gúľajú sa mi tvárou a ja nie som schopná tento prúd zastaviť. Boris ma hladká a nežne pritíska k sebe.
- To je malá Kristínka, - počujem vravieť riaditeľku domova.
- Matka, študentka, ju nechcela. Zriekla sa jej hneď po pôrode. Nemusíte sa báť, dieťatko je zdravé a jeho vývin je normálny.
V trojici šťastní odchádzame...

Plná náruč kvetov

Len čo otváram dvere bytu, počujem, ako vyzváňa telefón.
- Prosím?
- Ahoj, teta Valéria, to som ja, Hanka.
- Ahoj, moja, nečakala som, že mi zavoláš.
- A ja volám práve preto. Chcem ťa poprosiť o jednu vec.
- Hovor!
- Chcem, vlastne je to moje veľké želanie, aby si prišla na moje promócie.
- Keď je to tvoje veľké želanie, Hanka, tak ja ti sľubujem, že prídem. Určite!
- A môžem mať ešte jedno?
- Samozrejme, aj viac, len aby som ich vedela splniť.
- Tak dobre. Obleč si, prosím ťa, ten belasý kostým. Veľmi ti pristane.
- Tak sa maj, Hanka.
Položím telefón a prezerám si oznámenie o ukončení vysoko-školských štúdií.

JUSTITIA REGNORUM FUNDAMENTUM

Hana Tukarská, dovoľuje si Vám oznámiť, že po ukončení štúdia na Právnickej fakulte UK v Bratislave, bude dňa 26. júna 1987 o 13.00 hod. v aule Univerzity Komenského, Šafárikovo námestie č. 6, slávnostne promovaná.
Napriek krutosti a nevyspytateľnosti života vo svojom zrode alebo vývoji, dokázala sama svojimi vlastnosťami a schopnosťami to, že ukončila vysokoškolské štúdiá. Tak málo chcela od života a zároveň i veľa. Pochopenie.
Stojím s veľkou kyticou pred fakultou a vyzerám Paulínu. Určite ešte behá a naháňa čas. A už ju vidieť, ako sa náhli.
- Paulínka!
- Ahoj, Vaľa, ty si už tu a ja môžem vyvolávať.
- No vidíš, som tu a dnes som ťa skoro predbehla.
Vchádzame do auly a sadáme si na vopred určené miesta. Paulína nervózne pozerá po všetkých. Jej oči niekoho hľadajú. V tichu, ktoré nastalo, by človek ani neuveril, že tu je toľko ľudí.
Hana Tukarská. Zaznelo aulou a všetky pohľady sú uprené na Hanku. Prechádza, vlastne sa vezie na invalidnom vozíčku, a v tej chvíli každému, kto ju vidí, sa tisnú slzy do očí. Jej krásne vlasy zakrývajú plecia a oči žiaria šťastím. Počuť len – sľubujem – preberá červený diplom a celá aula sprevádza Hanku upretými pohľadmi.
- Neplač, Paulína!
Pritom viem, že moje slová sú márne. Paulína teraz plače plačom šťastnej matky. Tak veľmi vždy milovala a miluje svoju dcéru, že nikto na svete nemôže pretrhnúť toto puto.
- Musím, Valéria, veď len ty jediná vieš, čo všetko sme prežili.
Jemne som jej stisla ruku na znak priateľstva. A viem, že je šťastná, že ju i teraz v tejto chvíli chápem.
Pri aute stojí Karol a drží plnú náruč kvetov.
- Nie, to snáď nie je pravda, - vraví ticho Paulína.
- Ale je, mamička. Je to otec.
Karol pomalým krokom prichádza k nám. Podáva nám ruku.
- Som šťastný, Hanka, to je pre teba.
Podáva Hanke kvety a niečo jej potichu hovorí.
- Ďakujem, otec, ale nám netreba. Vracia obálku. A ponáhľame sa.
To mi predsa nesmieš urobiť, nemôžeš. Si moja dcéra. Som na teba hrdý.
- Áno, ja viem, ale to si doteraz nevedel. Ďakujem.
- Poďme, mamička!
Obracia hlavu k Paulíne a vôbec nevenuje ani jediný pohľad svojmu otcovi.
- Dovidenia, dcérenka!
Odchádza k autu, v ktorom sedí mladá žena s dieťaťom v náručí. Pomáham Hanke do auta.
- Dnes máš svoj deň a tak dovoľ, aby som ťa pozvala.
- Teta Valika. Veľmi ťa mám rada a vďačím ti za veľa.
Silno ma vinie k sebe a bozk, ktorý vtláča na líce, je z vďačnosti. Paulína sedí zadumaná ale nesmierne šťastná. Dnes je ich deň, na ktorý určite nikdy nezabudnú.
Dnes mi akosi všetko pripadá akoby to bolo strašne dávno. Prezerám si album a mysľou mi prebieha celý Hankin život.
Paulína a Karol, šťastní, si povedali áno. A potom sa tešili na príchod človiečika.
- Vaše dieťatko, mamička, nebude nikdy chodiť.
Slová kruté, ale pravdivé, zasiahli srdce ako ostrý nôž. Nikdy, nikdy, nikdy... Tie strašné slová. Ale prečo? Prečo práve ja?
Karol nechcel ani počuť o tom, že ich dieťa nepobeží za loptou, nepreskočí kaluž. Zrazu tu bol taký obrovský múr, ktorý sa postavil medzi týchto milujúcich sa ľudí. Tak šťastných doteraz. Podal žiadosť o rozvod a Paulína zostala so svojím nešťastím sama. Vlastne nie sama, bola som tu i ja a Ivan.
- Neplač, Paulínka, voľačo urobíme. Taký človek si nezaslúži, aby ste ho milovali.
- Urobíme všetko, aby Hanke nič nechýbalo.
My sme s Ivanom nemali to šťastie, aby sme mali deti. A tak naša láska prešla na Hanku.
Paulína bola veľmi rozumná a tak vychovávala svoju dcéru v tom, že od života všetko dostáva tak ako iné deti. Len s tým rozdielom, že jej mnohé veci nie sú dopriate a musí život brať taký, aký prišiel. Že so svojím osudom musí bojovať. A ona to dokázala. Vlastne dokázala samej sebe, že je platným človekom.

Neplač, svet nemá slzy rád

- Katarína, ideš s nami pozrieť do Luxusu? – spytuje sa ma cestou z práce Vierka.
- Nie, dnes nemôžem, mám ešte veľa práce a chcem stihnúť všetko urobiť, lebo mi volala Lenka, aby som jej prišla k deťom. Vydáva sa jej priateľka, a tak sú pozvaní. Ale, ak by mali niečo pekné, tak mi zatelefonuj, Vierka, budem rada.
Konečne doma. Ponáhľam sa ožehliť tú kopu bielizne, čo na mňa čaká už dva dni. Ale pri tejto práci si viem aj oddýchnuť. Zdalo sa mi, že niekto klope. Tá Vierka to asi stihla. Otváram dvere. Nie, to sa mi asi zdá, zostávam meravo stáť. Predo mnou stojí Adam.
- Smiem ďalej?
- Nech sa páči, poď.
- Si prekvapená, že som tu?
- Samozrejme, nečakala som, že by si našiel cestu sem.
- A čo povieš na to, keď ti poviem, že ťa hľadám?
- Tak poď ďalej. Odlož si, ja urobím kávu a porozprávame sa.
Odchádzam do kuchyne, ruky sa mi trasú a za nič nemôžem pochopiť, čo sa to so mnou deje. Vždy som si myslela, že ak niekedy ešte príde, nepustím ho ani dnu. A teraz som urobila presný opak. Nevidela som ho už niekoľko rokov a teraz je tu. Starší, zmenený. Prečo asi prišiel? Zalievam kávu a nesiem ju do obývačky. Adam stojí pri fotografiách detí a vnúčat. Ako vchádzam, rýchlo si sadá.
- Prepáč, chcel som sa pozrieť. Dúfam, že sa nehneváš. Dávno som ich nevidel, ani vnúčatá.
- A je to moja chyba?
- Moja, ja viem.
- Prečo si prišiel?
- Chceš to naozaj vedieť? Chcem sa k tebe vrátiť, ja ťa mám rád, Katka...
- Dáš si cukor?
- Áno, dva ako vždy.
- Prepáč, zabudla som. Piješ vždy takú horúcu?
- Áno.
- Tak nech sa ti páči, ponúkni sa.
- Ďakujem, si stále rovnako pozorná. Máš nový byt, ale všetko je v ňom tak, ako keď sme boli spolu.
- Nie je, všetko nie. Ty tu už nie si.

- Ale chcel by som byť. Pozri, my dvaja sme ľudia už v rokoch a potrebujeme jeden druhého. Ja už nemôžem takto žiť. Chcem byť s tebou, s deťmi, vnúčatami... Veď ma pochop! Mám snáď právo na ich lásku a ty mi v tom nemôžeš brániť.
Ani by som to nikdy neurobila. Ale ty si prišiel o ňu svojou vinou. Sám si to chcel. Mal si tu všetko a vidíš... Myslel si si, že to nebolo šťastie. Sám si sa rozhodol.
- Miloval som ju, ale zistil som, že to nebolo šťastie, že to bol omyl. A pochop, bola oveľa mladšia. Stratil som hlavu. Veď každý z nás sa môže pomýliť, nemyslíš? Existoval som pre ňu len chvíľu, našla si iného, mladšieho...
- Adam, prečo mi to všetko hovoríš? Ako mám tomu rozumieť? Podľa teba mám na všetko zabudnúť? Akoby sa nič nestalo, otvorím náruč a poviem – zabudla som na všetko...
- Katarína, veď ja viem, že si žena, ktorá vie odpúšťať...
- Áno, viem, ale záleží na tom, čo. Ty si teraz zistil, že už si osamelý a teraz ti budeme dobrí aj my? Zabudol si, že to utrpenie, ktoré si nám spôsobil, bolo veľké, že my sme na to nezabudli a že to máme všetci za sebou, akoby to bolo všetko včera. Mala som ťa rada a nikdy by som neverila, že my dvaja raz budeme od seba a že raz sa stane i to, že budeme bilancovať náš spoločný život.
- No vidíš, preto som sa s tebou ani nerozviedol.
- To sa chceš ospravedlniť alebo to je kúsok nádeje pre teba? Odpovedz mi, ale pravdivo.
- Skôr kúsok nádeje.
- Ja ale túto možnosť nepripúšťam. Nie kvôli sebe, ale kvôli deťom. Viem, že je to teraz odo mňa veľmi kruté, ale pochop, že ich láska je silná. My sme vlastne boli a sme spolu silní. Pomáhame si, ako vládzeme. A ty si mal možnosť sa k nám pridať. Neurobil si to, a dokonca nebolo v tebe ani trochu snahy, aby si sa o to čo len raz pokúsil.
- Som tu a chcem všetko napraviť.
- Teraz, keď si zistil, že nemáš už nikoho, tak ty sa chceš vrátiť?
- Nie preto.
- Tak prečo?
- Veď vravím, pre lásku k vám, ktorá vo mne je. Ale ty mi to neveríš a ako vidím, ani nechceš veriť.
- Myslíš, že ja by som ti to neuverila, keby to tak skutočne bolo? Ale práve preto, že ja jediná ťa poznám tak ako samú seba, nemôžem dopustiť, aby sa po čase všetko znovu opakovalo.
- Čo tým myslíš, že opakovalo?
- Tvoj odchod od nás. A ver mi, že na to ja už silu nemám. Ja som sa za tie roky vyrovnala so skutočnosťou, že to, čo sa stalo, je za mnou. A deti sa tiež s tým zmierili, že ty sem už nepatríš. Hovoril si o láske k nám všetkým. Vidíš, keby to bola láska, tak nikdy nedopustíš to, aby sme poznali utrpenie namiesto lásky. Dnes sú deti dospelé a majú svoje rodiny. Neverím, že by chceli, aby som prežila niečo podobné ešte raz. Vravím ti, že moja láska patrí im všetkým, tebe už nie!
- Ty si zabudla na všetko, Katka?
- Nezabudla. Tisíckrát mi v myšlienkach prebehli chvíle, keď sme boli spolu šťastní. Tešili sme sa spoločne z narodenia detí, z ich prvých krokov, slov, ktoré vedeli vysloviť. Tú kopu bezsenných nocí, ktoré sme prežili. Mám to všetko pred očami i teraz, ver mi. Ale sú i tie dni, kedy si ty sám pošliapal všetku tú krásu, ktorá bola. Zdôvodnil si to tým, že odchádzaš k žene, ktorá pre teba znamená šťastie.
- Katarína, nepripomínaj mi to, veď pochop, s tebou to všetko bolo iné. Ona nebola ako ty. A nemám s ňou ani deti.
- Mlč! Nechcem počúvať tvoje úvahy o žene, pre ktorú si nás opustil. Ty si veril, že to je pre teba šťastie. Dnes tu stojíš a myslíš, že to všetko, čo bolo, udialo sa, nebolo nič, len malý výlet. Myslíš si, že si odišiel len tak na skok.
- Ja ti vravím, že nad všetkým som dlho premýšľal a trvalo mi to tiež dlho, než som našiel odvahu, aby som sem prišiel. Pokoril som sa ako nikdy.
- Neboj sa, o tvojej pokore nebudem s nikým hovoriť. Ty ma poznáš, že to neurobím. Ale o tvojej návšteve budem hovoriť s našimi deťmi. Lebo tie musia vedieť, prečo si tu bol.
- Tak ty nechceš, aby som tu zostal?
- Odpoviem ti asi takto. Žili by sme tu ako dvaja cudzí ľudia. A to by si ty nezniesol, ako ťa poznám.
- Časom by sa všetko urovnalo, Katka, prosím ťa...
- Ale ja som ti už raz povedala, že moja láska patrí deťom a vnúčatám. Tebe nie. Až by som ti tu dovolila zostať, tak by to bolo zo súcitu. A to by si ty nechcel. Nikdy si to neuznával, aby mal niekto s niekým súcit. Hovoril si vždy, že by ťa to ponižovalo. Dnes ti to musím povedať, aby si si nemyslel, že máš čo len malú nádej na to, aby si tu mohol zostať.
- Tak ty nechceš, aby som sa vrátil?

- A vieš, že nie? Vtedy, keď som ťa najviac potrebovala, tak si tu nebol. A boli chvíle, kedy som ťa veľmi, veľmi potrebovala a ty si neprišiel. Ale až tu chceš prespať, tak môžeš, nemusíš odísť hneď. Ja idem večer k Lenke, k deťom. Zajtra sa jej vydáva priateľka, sú pozvaní na svadbu. A práce okolo detí je veľa, sú tri.
- Chvíľa ticha, ktorá nastala, na mňa pôsobí strašne. Zdá sa mi nekonečná. Dovolíš, odložím. Beriem šálky a odchádzam do kuchyne. Kde sa nabralo vo mne toľko odvahy, aby som mu to povedala? Je to správne riešenie, čo som urobila? Veď má pravdu, že človek by mal vedieť odpúšťať. Ale dá sa to do nekonečna, keď sa vo mne niečo zlomilo? A práve preto, že dnes mám kus života za sebou, nemôžeme riešiť veci neuvážene. Už kvôli deťom to nesmiem urobiť. Ony by s tým nesúhlasili.
- Vchádzam späť. Adam sedí zamyslený.
- Dáš mi, prosím ťa, aspoň fotografiu, tú, kde ste všetci, aj ty?
- Teraz si myslíš, že poviem nie. Dám ti ju, patrí ti. Môžeš si ju vziať. Adam vstáva, vyberá fotografiu z rámčeka a ako sa ku mne obracia, vidím, že v očiach má slzy.
- Neplač, svet nemá slzy rád...
Je vo mne láska alebo súcit k tomuto človeku, ktorý mi kedysi bol všetkým na svete? Tak veľmi som si želala, aby sa vrátil, aby bol s nami a dnes, keď je tu, tak ja mu nedokážem odpustiť. Neviem pochopiť samu seba, kde sa nabralo vo mne toľko odvahy a všetko mu povedať tak, ako to je. Je to asi tým, že keď som najviac trpela, nebol tu. Nepodal mi pomocnú ruku. Vtedy, áno vtedy, som stratila k nemu lásku.
- Katka, tak ja odchádzam. Nevadilo by ti, keby som navštívil naše deti?
- Vôbec nie. Ak ťa príjmu, tak si víťaz.
Podáva mi ruku a odchádza. Odchádza a ja stojím pri okne a hľadím za ním...

Cena za lásku

Neodchádzaj, Viera, veľmi ťa o to prosím. Nedokážem bez teba žiť.
- To sme si už dávno vysvetlili. Ja tu jednoducho nechcem zostať. Chápeš? Pre mňa to tu bolo ako väzenie a nie šťastný domov.
- Nie, nechcem to pochopiť! Ty si teraz zaľúbená a nič nevidíš a nechceš vidieť, ani počuť. Myslíš, že keď ti niekto dvorí, nosí kvety, vodí ťa po výletoch, že to je láska?
- A čo si urobil ty? Nosil si mi ich ty? Chodil si so mnou ty? Nie, no vidíš a teraz, keď som stretla niekoho, kto ma má rád, kto sa mi venuje, tak ma odsudzuješ.
- Vedela si, že pracujem na dôležitej výskumnej práci. Vedela si tiež, že musím často odchádzať a tiež si vedela, koho si berieš!
- To si sa mi chcel ospravedlniť za to, že si si nevedel nájsť čas na nič? Videl si len prácu, mňa nie. Ty si myslíš, že tie tvoje darčeky, ktorými si ma obklopoval, mi nahradili teba? Nie, nenahradili, ale dnes viem, že ma potešili. Ale aká to bola cena za lásku? Zo začiatku som bola pyšná pred kolegyňami, keď som sa mohla pochváliť zahraničnou kozmetikou, pulóvrikmi a bielizňou z tuzexu. Ale najskôr to bola v ich očiach závisť a neskôr mi, nechtiac, ukázali moju úbohosť. A to som nevedela veľa vecí, ktoré vedeli ony. Prečo tie darčeky od teba boli? Tie nekonečné dni čakania, stále sama.
- Tak tebe to všetko nebolo nič? Druhé ženy by boli šťastné, že majú polovicu z toho, čo ty.
- Ja to ale nechcem. Ale to ty nikdy nemôžeš pochopiť. Radšej budem žiť v jednej izbe, ale s niekým, kto si bude vážiť moju lásku. Rovnocenného partnera. Ty si mi dal všetko, áno. Perfektne zariadený byt, maximálny luxus, ale zabudol si mi dať do tohto komfortu jedinú vec. Lásku. Zabudol si, že ja som tiež len živá bytosť, ktorá niekoho potrebuje. Partnera, ktorý by mi bol oporou.
- Ja som ti ňou nebol? Pre teba tých šesť rokov, čo sme spolu prežili, bolo ničím?
- Nepovedala som, že tie roky s tebou neboli pre mňa ničím. Boli pre mňa životnou skúsenosťou.

- Kde si nabrala tú odvahu a takto mi to vravíš rovno do očí, a pritom si neuvedomuješ, že bezo mňa si ničím. Nemožná! Rozumieš, nemožná!
- Nekrič! Ja sa ťa nebojím, ja som len pochopila veľa vecí a raz sa musel nájsť deň, keď si s tebou musím takto veci vysvetliť. Nemaj strach, že ja budem nemožná. Mýliš sa, ja som žena, ktorú ty nepoznáš. Nemysli si, že všetko budem robiť tak, ako mi to ty naplánuješ. Plniť tvoje príkazy a želania. Ty si vždy žil len v tom, aký si ty nenahraditeľný, dôležitý. Neberiem ti tvoju šikovnosť ani múdrosť. Ale nezabudni, že si mal pri sebe manželku a nie slúžku. Dnes ti to musím povedať. Vždy som sa cítila u vás zle. Bola som vo vašej rodine niečo menej. Tvoji rodičia si vždy potrpeli na tom, aby sa správali ako malomeštiaci. A nikdy nezniesli, že ja sa tomu nikdy neprispôsobím, a tak vychovali i teba. Vždy im záležalo na tom, aby si bol jednotka. Vychovali z teba egoistu. A ja som bola pre nich len dievča, ktorému chýbala vysoká škola. A tú vlastne nemám kvôli tebe. Nechcel si mať nablízku nič, čo by ti mohlo prekážať v tvojej kariére. Vidíš, ani deti si nechcel preto, že boli pre teba zbytočnou investíciou. Luxus, to je správne slovo, ktoré ty uznávaš.
- Buď ticho! Hovoríš samé hlúposti a ja to už nemôžem počúvať. Nemám na ne ani čas. Môj čas je drahý a keď si to nevieš uvedomiť, choď premýšľať nad sebou a potom som ochotný viesť s tebou ďalší dialóg.
- Nehovor mi to tak, ja viem o tvojom vzťahu s Valentíkovou.
- To čo má byť?
- Nič, len čistá pravda.
- Tak, odkiaľ to máš?
- To tebe môže byť úplne jedno. Jednoducho to viem a ty mi nič nemusíš vysvetľovať. Ale to nie je dôvod, prečo ja odchádzam.
- Eva je moja spolupracovníčka.
- Hovorím ti, že nechcem o nej nič počuť, nezaujíma ma to!
- Viera, každý sa môže v živote zmýliť. Veď ty máš tiež známosť a ja ti ju nevyčítam.
- Ty ani teraz nemôžeš pochopiť, prečo odchádzam? To nie sú len kvety, výlety, ako si to ty nazval. Ale je tu niekto, komu na mne záleží, má pre mňa čas a hlavne porozumenie. Je to niekto, kto sa dokáže tešiť z každého dňa, ktorý príde. Vidí a všíma si okolo seba všetko, nielen seba. Je to niekto úplne iný ako si ty.
- Rifľový frajer. Ten ti spútal srdce.

- Si úbohý, keď niekoho prirovnávaš takýmto spôsobom. Je to človek, ktorého ty poznáš. Niekto, kto pre teba nič neznamenal. Ty si nikdy neuznával nikoho.
- Tak ja ho nakoniec i poznám. Máš odvahu mi to takto povedať?
- Mám, predstav si, že mám a vôbec mi to nevadí, že to je niekto, koho poznáš. O to ľahšie sa mi bude odchádzať.
- Kto je ten šťastlivec?
- Dočkáš sa chvíle, kedy ti ho predstavím.
- To som ohromne zvedavý...
Posmešne sa na mňa pozerá a ja cítim, ako veľmi ho za všetko nenávidím. Dnes je z neho niekto, kto sa mi stratil z môjho srdca. Čo všetko som k nemu cítila a on pre kariéru stratil mňa i mnohých priateľov. Zrazu je tu človek, ktorý sa nezastaví pred ničím, z čoho má on osoh.
- Nekrič! Zbytočne sa mi vyhrážaš. Ja ťa dobre poznám, čo si ty schopný urobiť a čo dokážeš. Čo mi chceš zobrať? To, čo sme spolu nadobudli?
- No, z tvojho platu je toho veľmi málo. Z tých peňazí, ktoré si ty priniesla, by si nikdy nemala to, čo tu všetko je.
- Neboj sa, ja si z toho odnesiem veľmi málo. Chcem začať nový život s niekým, kto si moju lásku zaslúži a viem, že pre mňa znamená veľa. Vôbec nečakám na to, že sa tu budem deliť s tebou.
- Aby si raz neľutovala tú chvíľu, že si odo mňa odišla. Aby ti nechýbalo to všetko, čo si tu mala. Ale potom nepríď sem s prosíkom, že sa chceš vrátiť.
- Nie, to by som ja nikdy neurobila, aby som ťa prišla prosiť.
- Ako to vysvetlíš mojim rodičom?
- Čo im mám ja vysvetľovať? Zobrala som si ich alebo teba? Predsa vieš, že im na mne najmenej záležalo. Konečne budú mať niekoho, koho si pri tebe predstavovali.
Niekto zvoní.
- Choď otvoriť! Aj tak to bude niektorá z tvojich kamarátok.
Otváram dvere. Za nimi stojí Dušan.
- Nech sa ti páči, poď ďalej!
- Vitaj, čo ty u nás hľadáš? Roky som ťa nevidel.
- Vierku.
- Tak Vierku. Čo jej ty len môžeš chcieť? A kde si, kde si zakotvil, dlho som o tebe nepočul.
- Vo Výskumnom a vývojovom ústave v Bratislave.

- No, poď, aspoň sa trochu porozprávame. Vierka, to je vzácna návšteva. A čo tam robíš?
- Vieš, že len riaditeľa.
- Tak ty si riaditeľ? Vidíš, ja som o tebe nepočul, čo sme odišli zo školy. Dáš si kávu?
- Veľmi sa ponáhľame, a tak sa dlho nezdržím.
- Si tu s manželkou? Prečo si ju nezavolal hore?
- Nie, som tu so Simonkou, je to moja dcéra. Manželka umrela pri pôrode pred piatimi rokmi.
- Prepáč, to som nevedel.
Urobila som kávu a priniesla do obývačky.
- Nech sa páči, ponúknite sa. Chvíľu na mňa počkaj, Dušan, zabalím si pár vecí.
- Kam chceš ísť, keď máme takú veľkú návštevu? Pán riaditeľ k nám len tak často nepríde. Vlastne som zabudol, povedal si, že si prišiel za Vierkou.
- Áno, za ňou. Prišiel som si po ňu.
Vtom zostal Pavol stáť a nechápavo pozerá z jedného na druhého.
- Tak to si ty, čo si jej poplietol hlavu? Ty si ma obral o šťastné manželstvo?
- Nehraj divadlo, Pavol, sám dobre vieš, - nemá to žiadny význam. Myslím, že sa veľmi dobre poznáme a vieme, že si nemusíme nič zakrývať. Neobral som ťa o nič. To ty si sa ocitol v tejto situácii vlastným pričinením.
Pavol nechápavo hľadí pred seba.
- Tak vy dvaja. Nikdy by som si nemyslel, že práve ty budeš ten muž, ktorý mi preberie ženu.
- Beriem si len pár svojich vecí, nič viac – vravím Pavlovi.
Ten je zahľadený a nedokáže prehovoriť ani slovo.
- Podávam Pavlovi ruku. Tá zostáva bez stisku chladná ako jeho srdce.

Dobrý deň, otec!

Slnečné ráno otvára svoju náruč, akoby všetkých chcelo pevne zovrieť vo svojom objatí. Ponáhľam sa pobaliť si veci a stihnúť vlak. Ak to dnes neurobím, tak už nikdy nenájdem odvahu na to, aby som sa za ním vybrala a povedala mu to veľké tajomstvo. Beriem do rúk telegram, dnes už možno stý krát.
„Otec leží v nemocnici na Partizánskej – mama.“
Slová, ktoré sa mi mihajú pred očami, viem spamäti, ale moje oči nemôžu tomu uveriť. Veľa vecí si uvedomujeme, až keď ich strácame. Prečo mi nezavolala? Veď mi mohla zatelefonovať a povedať, čo sa stalo. Prečo to neurobila? Prečo? Kladiem si otázky a odpoveď vlastne musím nájsť v sebe samej.
Kupujem si lístok do Bratislavy a nastupujem do vlaku.
- Máte tu, prosím, voľné?
- Áno, nech sa páči.
Sadám si k staršej žene, ktorá sa venuje jedlu. Asi cestuje ďaleko. Vidieť to aj podľa batožiny. Moje myšlienky behajú z rokov detských do dospelosti. Odvíja sa mi život ako na striebornom plátne.
Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera, keď mi mama oznámila, že otec už u nás nebude, že odíde preč, do iného mesta, s inou ženou. Plakala som vtedy a za nič na svete som to nevedela pochopiť a dovoliť. Mama ma nežne hladkala po tváričke a vlasoch.
- Neplač moja, veď ocko za tebou bude chodiť každý mesiac.
- Ja chcem, aby bol s nami.
- To ty ešte nemôžeš pochopiť, maličká. V živote dospelých sa stáva, že si dvaja už nemajú čo povedať. Buď rozumná.
- Kto bude teraz so mnou chodiť k starkej, kto sa bude so mnou hrať? Ja ocka ľúbim! A nechcem, aby ma nechal.
- Veď on ťa moja zlatá ľúbi tiež a nenechá ťa. Všetko bude tak ako predtým, sľúbil mi to.
- A nebolo. Zo začiatku chodil za nami. Tešila som sa na tie dni. Zrazu mal pre nás málo času a potom sa neukázal veľmi dlho. Vo svojich desiatich rokoch to bolo pre mňa niečo strašné. Nemohla som pochopiť, tento tak milujúci otec má zrazu namiesto mňa rád niekoho, komu hovorí: „môj synček.“ Žiarlila som na tento uzlíček, s ktorým sme sa prechádzali. A stále bolo

menej času pre mňa. Až sa odmlčal a miesto ocka prichádzali len peniaze, ktorými si ma chcel kúpiť. Posielal výživné a mimo toho i pár korún naviac. Boli to peniaze miesto jeho lásky, ktoré chodili pravidelne. A tak roky ubiehali a my sme s mamou žili jedna pre druhú. Snažila sa mi vynahradiť všetku lásku i tú ockovu, na ktorého časom vybledli spomienky.
Raz, keď sme sedeli pri televízii, si ma nežne privinula k sebe a pohládzala moje vlasy. Robila to vždy, keď mi chcela niečo dôležité povedať. Jej teplá ruka ma pohládzala a ja som videla, že mi chce niečo povedať, ale nevie ako.
- Veronika, čo by si povedala, keby som k nám na nedeľu pozvala jedného uja.
- Prečo chceš, aby k nám niekto chodil. Spýtala som sa vo svojej naivnosti a strachu, že to všetko bude už inak.
- Ty si už veľká a ja by som bola veľmi rada, aby si ho poznala. Je to niekto, kto nás chce obe. Teba i mňa. Nebolo by nám smutno.
- Ale ja nechcem! Rozumieš, sem nesmie prísť nikto!
Plakala som a zároveň som si uvedomovala, že mama bude i tak svoju lásku teraz už deliť medzi toho neznámeho uja a mňa. Dlho trvalo, než som sama prišla na to, že nemôže byť sama. Pristupovala k tejto veci veľmi rozumne a citlivo. Neurobila nič nasilu. A tak nechala celej veci voľný priebeh. Raz som ochorela a dostala veľké teploty. Bola noc a mama sedela pri mne a plakala. Počula som, ako zvoní telefón a ona potichu hovorí: „Dúfam, že to nebude nič vážne, ráno s ňou pôjdem k lekárovi. Ako myslíš, ale neviem, či to bude teraz vhodné, aby si k nám prišiel. No dobre, tak ťa čakám, pôjdeme teda hneď k lekárovi.“
Zatvorila som oči, keď mama pristúpila ku mne. O chvíľu bolo počuť zaklopanie. Mama vstala a podišla ku dverám. Bolo počuť, ako hovorí:
- Vitaj, nech sa ti páči, poď ďalej.
- Mami, kto k nám prišiel?
Chvíľa ticha a potom sa vo dverách zjavil vysoký muž. Podal mi ruku a hovorí:
- Volám sa Bartek, Tibor.
Zrazu mi bol tento človek akýsi blízky, ako by som ho už dávno poznala.
- Veronika, - predstavila som sa neznámemu.
- Čo ti chýba, Veronika?
- Strašne mi je zle a bolí ma bruško.

- Zorka, to vyzerá na zápal slepého čreva. Rýchle zavolaj sanitku, s tým nemôžeme čakať do rána.
Všetko bolo ako zlý sen. Skutočne to bolo tak, ako ujo Tibor predpovedal. Po operácii chodili za mnou už obaja. Ja som sa veľmi tešila.
Bol ku mne veľmi dobrý. Vynahradil mi všetko, čo som od otca nedostala. Pomáhal mi vo všetkom. Roky utekali a my sme v trojici prežívali spoločne chvíle dobré i horšie. Prešli roky študentské a ja som sa osamostatnila. Ako ten čas beží. Človek si ani neuvedomuje, ako dávno to všetko bolo. Len myšlienky nás často vracajú späť.
Vlak vchádza do Bratislavy a ja sa v tom dave ľudí strácam. Prechádzam mestom. Volám ešte domov mame, ale nik neberie. Mama určite niekam odišla. Pôjdem domov až po návšteve v nemocnici. Kupujem kvety a ovocie. Cesta do nemocnice je nekonečná. Ako prechádzam popri vrátnici, vidím stáť mamu s lekárom. Ako sa približujem, počujem, ako lekár hovorí mame: „Tu je operácia nevyhnutná.“
- Dobrý deň! Ahoj, mami!
- To je moja dcéra a toto je doktor Havlík.
- Dobrý deň! – lekár sa s nami hneď i lúči.
- Do videnia! – podáva nám ruky.
- Je to vážne, mami?
- Je, ale je tu i záchrana. Operácia.
- Tak predsa niečo.
Tá nádej, ktorú vidím v jej očiach, ma chytá za srdce. Vchádzame do izby.
- Dobrý deň! Otec! – oslovujem prvýkrát tohto človeka „Otec.“ Údiv v jeho očiach.
- Veronika, dieťa moje drahé. Ty si prišla? Tak veľmi som ťa čakal.
- Vitajte, obe.
Tuho nás vinie k sebe.
- Lež, bude to tak lepšie, - hovorí mama.
- No vidíš, ako som dopadol. Keď mi je konečne dobre, príde choroba. Toľko som toho plánoval, čo všetko som chcel ešte stihnúť a vidíš, hneď sa stane zle.
- Veď sa neboj, že nestihneš. Všetko bude dobré, uvidíš...
- Tibor, budú ťa musieť operovať, - hovorí mama a pozerá sa priamo na mňa.
- Ja viem, ráno mi to oznámili.
- Dúfam, že sa nebojíš? – posmeľujem otca.

Otec. To čarovné slovo. Ako ho zmenilo. Šťastne sa usmieva a ja si až teraz uvedomujem, že vlastne mu patrí už dávno. Od chvíle, kedy prišiel k nám. Kedy nám s mamou podal to najkrajšie – spoločné šťastie. Boli sme šťastní všetci spolu. Urobil pre nás veľa. Bol tým najpríkladnejším otcom. Koľko spoločných tajomstiev sme len mali.
- Nie, nebojím, teraz už nie.
- Tak mi ťa tu necháme a v nedeľu prídeme za tebou i s Mirom.
- Budem sa na vás tešiť, dcérka moja.
Ako zvláštne znie z jeho úst „Dcérka moja“. Nakláňam sa nad ním, bozkávam ho na líce a potichu vravím: „Budeš starým otcom, ale to je ešte pre mamu tajomstvo.“ Šepkám mu to veľké tajomstvo.
- Naozaj? Ako veľmi si ma potešila. – Objíma ma a je vidieť, aký je v tejto chvíli šťastný. Lúči sa s mamou.
- Dúfam, že nežiarliš na mňa, Zorka?
- Nie, prečo by som aj. Vždy ste mali kopec tajomstiev. Odchádzame.
- Mami, chcem, aby si vedela i ty o našom tajomstve.
- Nie! Je vaše, odpovedá mama.
- Ale ja ti ho i tak prezradím. Čakáme rodinu a nehnevaj sa, že si nebola prvá, ktorá by to mala vedieť. Chcela som, aby pochopil, že ho mám rada, že si ho za tú všetku jeho lásku, ktorú nám dal, vážim. Že mi vlastne bol, je otcom len on.
- Viem, Veronika, len som chcela, aby si sama prišla na to. A som rada, že je to tak. Nikdy nechcel, aby to slovo „OTEC“ išlo z tvojich úst nasilu. A vôbec sa nehnevám, že si to veľké tajomstvo zverila prv jemu.
- Chcela som, aby bol šťastný, aby sa nebál tej operácie a aby sa niečomu tešil a ja viem, že on sa veľmi teší na človiečika, ktorý príde. Keď ste už vy nemali spolu deti, tak nech má radosť aspoň z toho nášho. Zaslúži si našu lásku. Mami, ty jediná vieš, ako veľmi sa oňho bojím.
- Dúfajme, že všetko dobre dopadne.
Mama ma odprevádza k vlaku. Táto chvíľa lúčenia je pre nás strašná. Bojíme sa o človeka, ktorý nám je blízky...
- Do videnia, mami, čakaj nás, prídeme v nedeľu.

Vyhasnuté očká

- Chlapi, ja mám dcéru, - oznamuje Stanislav svojim kolegom.
- Tak ti gratulujeme. – Spolupracovníci podávajú Stanovi ruku.
- Ďakujem vám všetkým. Som veľmi rád, že sa môžeme s vami potešiť.
Vidieť na ňom, že tú radosť už zapíja od rána.
- Stanislav, nerob si s nami starosti, my sme neprišli preto, aby si nás hneď ponúkal, ale sme vynikajúci kolektív, - vraví Emil.
- No nie, chlapi?!
Zborové áno zaznelo ako na povel.
- A ako sa bude volať tá maličká? – ozval sa jeden z kolegov.
- Vidíte a ja som vám od radosti zabudol povedať, že Veronika. Váži 3500 gramov a meria 51 centimetrov.
- To je teda slečna!
- Veľmi sa na ne teším, Oľga vravela, že je to celá Monika.
- Nechaj tak, Stano, nespomínaj. Nebuď nešťastný, veď to všetko je dávno za vami. Nespomínaj! Musíš vedieť aj zabudnúť.
- Keď to vôbec nejde, - vraví nešťastne. – Ja sa snažím, ale nejde mi to. Stále viním seba a mám to pred očami, akoby sa to udialo včera. Vy to nikdy nepochopíte, čo to je, keď rodič stratí svoje dieťa. Tá bolesť ostáva a nedá sa nikdy na ňu zabudnúť. Všetko sa mi zjavuje pred očami ako neskutočný film. Najhoršie sú noci. Viete, čo to pre mňa bolo, keď som videl, aká je Oľga nešťastná, ako veľmi na ňu myslí? Vianoce, Monikine narodeniny, meniny, to prázdne miesto pri stole...
To nikto nemôže pochopiť. Viete, koľko hodín presedela Olinka v Monikinej izbe, koľko nocí nespala? Som strašne rád, že sa nám narodilo dievčatko, možno bude ako Monika. Aj Petrík je rád, že má sestričku, i keď tomu ešte tak veľmi nerozumie, je ešte malý. A nechápe ani to, že Monika tu už nie je. A mne sa stále vynára tá chvíľa, ako sa jej to stalo. Všetko jej akosi išlo. I trénerka ju chválila pre jej húževnatosť. Každý deň som ju tam vozil, vedel som, ako ju tá gymnastika baví. Boli sme na ňu pyšní...
- Už hádam pôjdeme, chlapi...

- Nie, nechoďte, som rád, že ste prišli. A chcem to s vami osláviť! Vy ste pre mňa ten najlepší kolektív. Vy jediní viete, aký som chlap, ale viete tiež, ako viem plakať.
- Stano, tak prestaň. Takto nemôžeš predsa žiť! Umárať sa v myšlienkach. Teraz tu je malá Veronika a ty sa musíš vzchopiť. Veď musíš žiť pre Petríka a malú. Zabudni už na všetko a pomôžeš tým aj Oľge.
- Nie, nedá sa to. Stále vidím tie vyhasnuté očká. To bolo niečo strašné, skláňať sa nad nehybným telíčkom. Ale ona bola v ten deň taká šťastná, nikto netušil, čo sa ešte stane. Smiala sa a vravela: „Oco, poď, pôjdeme mamičke oproti a než ma odvedieš na tréning, tak ja jej ukážem vysvedčenie, nech sa i ona poteší, že mám samé jednotky.“ Tak sme sa vybrali a Monika okolo mňa pobehovala, keď tu zrazu uvidela vychádzať z jasiel ženu s Petríkom. Rozbehla sa cez cestu a už nepočula môj výkrik: „Pozor! Monika!“ Vtom ju zachytilo auto a jej očká vyhasli. Ostal jej len slabý úsmev, ktorým chcela obšťastniť mamu. Prenasleduje ma to a ja som z toho taký nešťastný. Vyčítam si, že som ju vtedy nezdržal tú chvíľu doma.
- Vieš čo, Stanislav, pomôžeme ti pripraviť pre Oľgu prekvapenie, - vraví Emil. Otáča sa na svojich spolupracovníkov. Urobíme Veronike kolísku a bude to darček od nás. Chceš?
- Chlapi, vy ste raz dobrí kamaráti. Ja viem, že sa na vás dá spoľahnúť. Som rád, že s vami pracujem, že vás mám.
- To si i my myslíme, len nám musíš sľúbiť, že necháš alkohol. My ti veríme, ale ty musíš tiež priložiť ruku k dielu.
- Keď to je také ťažké...
- Ale teraz máš príležitosť. Určite tým potešíš aj Oľgu, aj nás. Je tu nový život. Musíš urobiť všetko pre to, aby si bol najlepší otec na svete. Ony nemôžu za to, čo sa stalo. Kvôli nim musíš prestať piť!
- Ja vám to, chlapi, sľubujem. Máte pravdu, tak človek veru nemôže predstúpiť pred dcéru. Čo by si o mne asi myslela, no nie?
Emil videl, že Stano potrebuje pomoc a tento kolektív mu v tom musí pomôcť za každú cenu. Oni to dokážu, sú dobrá partia a Stano je zase chlap, ktorý je nešťastný a potrebuje ich pomoc.

Priniesol mi bohatstvo – seba

- Nad čím rozmýšľaš, Janka? – pýta sa ma Juraj.
- Ale, len tak trochu som sa zamyslela. Bola dnes u mňa Soňa a poznáš to, keď sa stretnú dve ženy, vždy sa majú o čom porozprávať. Spomínali sme spolu na dievčenské časy. Musela som ju prijať do nemocnice. Ale to ty ťažko pochopíš.
- Ten rozhovor na teba akosi zapôsobil.
- Máš pravdu. Vôbec som ju nepoznala. Ver mi.
- Janka, ja viem, že sa niečo deje a ty teraz nechceš o tom hovoriť.
- Nechcem. Teraz veru nie!
Juraj sa viac nepýtal a ja som bola rada. Program, ktorý je v televízii, vôbec nevnímam. Stále vidím pred sebou Soňu. Tá žena, plná života, veselosti, je zrazu akási iná. Nemôžem uveriť, že je to tak. Prečo práve Soňa?... Choroba dokáže človeka zmeniť na nepoznanie. Jej život sa dá spočítať na dni, možno mesiace alebo roky. Soňa je navyše žena, ktorej nemôžem klamať. Poznala by to. Nemám inú možnosť, len jej povedať tú krutú pravdu. Ale ako? Akým spôsobom? To keby som vedela... Je veľmi citlivá. Naozaj neviem, ako to príjme.
Z mojich myšlienok ma vyrušil Juraj:
- Poď už konečne spať! Aj tak len hľadíš na televízor a nevnímaš nič z toho, čo tam dávajú! – namrzene dodal.
- Pohládzam deti a pozerám sa, ako bezstarostne spinkajú.
Janka, poď už!
Líham si do postele. Juraj sa ku mne pritúlil.
Nie, prosím ťa, dnes nie! Buď taký dobrý.
- Prečo prenášaš veci z práce domov? To mi vysvetli.
- Nie, neprenášam! Dnes naozaj nemám náladu na nič.
- Môžem za to vari ja?
- Juraj pochop! Soňa je mojou priateľkou od detstva. Spolu sme vyrastali a bývali v jednom činžiaku. Pomáhali sme si a ja jej dnes nemôžem a ani neviem pomôcť. Premýšľam nad tým, ako zastaviť čas. Sám vieš, že je to niečo nemožné... Ako dotknúť sa rukou hviezd...
Pobozká ma a želá mi pokojnú dobrú noc. Ale ja spať nemôžem. Pred očami sa mi stále vynára Soňa. To copaté dievčatko s loptou, študentka, vždy pekne upravená a zaujímavá. Závideli sme jej šikovnosť a bystrosť. Bola nadaná,

ako máloktoré dievča, na matematiku a fyziku. Venovala sa tomu celou svojou dušou. Vlastne, koníček sa jej stal povolaním. Teraz je profesorka na gymnáziu. Nikdy nezabudnem na to, ako mi sestra povedala:
Pani doktorka, máte telefón.
Ten rozhovor mi zostane v pamäti...
- Prosím, doktorka Takáčová.
- Ahoj, Janka, tu Soňa. Smiem ťa o niečo poprosiť?
- Samozrejme. Vieš, že ty aj o polnoci. Prečo si mi nezavolala domov?
- Nechcela som ťa obťažovať. Máš dosť práce. Vieš, domov som nechcela.
- Ako ti pomôžem...
- Chcela som k tebe prísť.
- To predsa kedykoľvek môžeš. Nemusíš sa mi ohlasovať. Veď to vieš...
- Ale ja chcem prísť k tebe do nemocnice.
- Poviem ti, kedy budem doma a príď k nám...
- Nie, Janka! Cítim sa veľmi zle. Trvá to už dlhšie. A preto by som chcela prísť. Povedz, kedy môžem.
- Aj zajtra! Budem ťa čakať. Príď nalačno, niečo už urobíme.
- Som ti veľmi vďačná za to, že môžem prísť! Tak sa maj. Ráno sa uvidíme.
Čo sa vlastne stalo? Soňa má zmenený hlas. Iste má starosti. Nad ránom som trochu zaspala.
Ráno, keď prišla, som ju skoro nespoznala.
Vyzerala byť unavená, bledá.
- Čau, čo ty? Vari si nepreflámovala celú noc!?
- Nie, ale rada by som.
- Čo ti v tom bráni? Veď Martin je šikovný chlapec a ty máš veľa času. Prečo s ním tak dlho chodíš a nevydáš sa? – spytujem sa a zároveň si uvedomujem netaktnosť z mojej strany.
- Vieš, že mi na ňom záleží. Všetko o mne vieš. Si moja najlepšia priateľka. Nechcem. To má ešte čas. I keď mám svoje roky.
- Jedla si ráno niečo?
- Nie! Veď si mi povedala, že mám prísť nalačno. Tak som aj prišla.
- Nie si tehotná?
- Nie, - pousmiala sa.
- Vyzleč sa! Popozerám ťa.
- Sestrička, prosím vás, zoberte jej krv. Dajte ju do laboratória.

Medzitým som písala, aké výsledky požadujem urobiť.
Soni, zavolaj mi. Výsledky budú okolo desiatej.
- To mám dve hodiny voľno, tak zavolám.
- Čo máš nové, pochváľ sa!
- Nič. Teraz na nič akosi nestačím. Neviem, čím to je, ale stále sa cítim unavená. Nemôžem sa dočkať prázdnin. Chcem ísť s Martinom na celý týždeň do Tatier.
- Potom ti možno bude lepšie. Konečne si oddýchneš. Veď ty tú prácu berieš tak vážne, že z toho musíš byť unavená. Ale uvidíme, čo ukážu výsledky. Tatry ti však doporučujem.
- Tak ja idem, Janka, máš v čakárni toho dosť a vieš, akí sú ľudia netrpezliví.
- To je u nás takto často. Pre každého musíme mať čas.
- Tak sa maj a zavolaj mi! – Soňa odchádza a ja uvažujem.
- Je to možné? Veď to nie je tak dávno, čo sme boli spolu. Taká veľká zmena. Čo ju trápi? Má problémy s Martinom? Ale Soňa si nikdy nesťažovala... Sú s Martinom kolegovia a poznajú sa dobre...
Netrpezlivo čakám na výsledky. Keď mi ich sestra podala, ostala som meravo stáť. To nemôže byť pravda! To sa mi vari len zdá. Vytáčam číslo k primárovi.
- Pán primár! Smiem na chvíľku k vám prísť?
- Samozrejme, kolegyňa. Príďte hneď, lebo mám pred operáciou konzílium a chcem sa pripraviť. Pozrieť chorobopis podrobne...
- Hneď som u vás. Ďakujem! – beriem výsledok a ponáhľam sa k primárovi. Klopem na dvere.
- Prosím, ďalej! Vitajte, kolegyňa. Čo vás ku mne privádza?
- Prosím vás. Pomôžte mi stanoviť diagnózu.
Zobral výsledky do rúk, hľadí na mňa a vraví:
- Čo je to podľa vás, kolegyňa?
- Leucosis, - odpovedám potichu, - akútna, - odpovedám ešte tichšie.
- Áno, presne. Vy predsa viete, že priebeh tejto choroby je nezadržateľne gradujúci a viete aj to, ako končí.
- Viem, pán primár. Prosím vás, zoberte pacientku pod svoju opateru.
- Ja mám všetkých pacientov, ale prečo to chcete?
- Je to moja najlepšia priateľka.
- Chápem vás. Vy sa musíte snažiť chorú psychicky podporiť. Prijmite ju a ostatné budeme vždy konzultovať spolu. Viac pre vás urobiť nemôžem a vy dobre viete, že ani pre ňu. Veľmi ma to mrzí, ale v tomto prípade to inak nejde.
- Ďakujem vám! Prijmem ju ešte dnes a dokončím ostatné vyšetrenia. Dovidenia!
- Dovidenia, pani kolegyňa.
Prečo práve ona? Prečo?! Slzy sa mi tisnú do očí. Musím byť silná. Nesmiem jej to dať pocítiť. Ako vchádzam do ambulancie, zvoní telefón.
- To je pre vás, pani doktorka.
- Prosím?
- To som ja, Soňa. Kázala si mi zavolať.
- Vieš čo, príď sem. Na pár dní ťa prijmem. Urobím komplexné vyšetrenia a potom uvidíme, dobre?
- To nemyslíš vážne!? Ja teraz nemôžem. Blíži sa koniec školského roka.
- Ale áno. Oddýchneš si, načerpáš nové sily a môžeš zase pokojne pracovať. A Martin tiež prežije pár dní sám, - prerušujem rozhovor.
- Dobre, prídem.
- Ohlás sa u mňa. Budeme končiť. Dáme si spolu kávu, dobre?
- Fajn, teším sa. Konečne sa porozprávame.
Tak! A teraz budú tie hodiny pre mňa nekonečné.
- Sestrička, pozrite sa, koľko tam máme ešte pacientov.
Sestra vchádza a vraví:
- Ďalší prosím!
Vošla pacientka. Vyšetrujem ju a som úprimne rada, že je už posledná. Predpisujem jej lieky a vravím:
- O týždeň sa mi príďte ukázať a tie lieky doužívajte.
- Dovidenia, pani doktorka.
- Dovidenia!
Staviam vodu na kávu a čakám na Soňu.
- Sestrička, môžete odísť. Ja tu dnes zostávam a večer mám nočnú službu na oddelení. Niečo si ešte popíšem a počkám na priateľku.
- Dobre, pani doktorka.
Sestra odkladá všetko na svoje miesto a odchádza. Vo dverách sa stretá so Soňou.
- Dobre, že ideš. Práve som postavila na kávu. Už len ty si mi tu chýbala.
- Trochu som sa zdržala. Veď to poznáš. Musela som si zabezpečiť veci v škole, doma, pobaliť sa a ešte som písala

Martinovi, čo má urobiť. Tak som konečne tu. Vidíš, že som všetko stihla.
- Ja ťa poznám tak dobre, že viem jedno, - určite si na nič nezabudla.
Dopíjame si kávu. Odchádzam s ňou na príjmové, beriem ju na oddelenie.
- Dám ťa sem, na túto izbu. Ráno odtiaľto odišla mladá pacientka a je to blízko k lekárskej izbe. Dnes mám nočnú. Potom sa môžeme porozprávať. Sú tu len mladé dievčence, všetky v našom veku. Dúfam, že sa rýchlo skamarátite.
- Vchádzam do izby.
- Odlož si veci a potom sa u mňa zastav.
- Dievčence, vediem vám novú pacientku, aby vám nebolo smutno. A večer sa uvidíme na vizite.
- Soni, urobím ti ešte nejaké vyšetrenia.
Soňa mlčí, ani keby nepočula.
- Počúvaš ma vôbec?
- Samozrejme. Čo mám robiť, keď to tak musí byť? – odpove-dá.
Vchádzam do lekárskej miestnosti. Celá som nesvoja. Volám Jurajovi, aby nezabudol ísť pre deti do škôlky a do družiny, aby nezabudol na prádlo v sušiarni... Tiež som mu to mohla povedať ráno! Úplne som na to zabudla pri tých všetkých starostiach, čo človek má. Niet divu, že mi niečo vypadlo z pamäti.
Prišla Soňa. Odchádzam s ňou na röntgön a gynekológiu. Odoberám jej krv...
- Ty si naozaj myslíš, že som tehotná? – pýta sa Soňa.
- Nemyslím. Kedy si tu bola naposledy na vyšetrení? Sem totiž ženy chodia rady ako k zubárovi. Vieš, že toto vyšetrenie je dôležité.
- Áno, len ten pocit je veľmi nepríjemný.
- Nič sa nedá robiť, moja milá. Čo ak sem budeš musieť chodiť častejšie?
- Ja asi ťažko. Na to nemám čas.
- Ako to myslíš, nemám čas?
- Tak ako vravím, Janka. Ty vieš, že vždy všetko myslím tak, ako to poviem.
- Smiem vedieť, čo si teraz myslíš?
- Teraz? Keď si si ma tu nechala, tak to bude niečo vážnejšie, nie únava. To by si ma nenechala v nemocnici. Ja ťa za tie roky poznám.

- Tá únava je, to beriem, ale nemyslím, že by to bolo na ležanie v nemocnici, - vraví a pozerá sa mi priamo do očí.
Čo teraz? Soňa niečo tuší a mne hlavou letia myšlienky, čo urobiť?
- Soni, tvoje výsledky krvi nie sú najlepšie, ale ani najhoršie. Povedala som ti, že to preliečime a uvidíme, či sa to zlepší. Len musíš mať trocha trpezlivosti.
- To ja mám, len aby to bolo za mnou, - vraví potichu. Opäť ten pohľad do neznáma, ktorý mala, keď som jej povedala, že jej urobím niektoré vyšetrenia.
- Soni, čo je s tebou?
- Teraz, keď som stretla človeka, ktorý mi je všetkým, mám všetko spočítané...
- Čo to vravíš? – obraciam sa na ňu s otázkou.
- Ja viem, Janka, že to vôbec nie je dobré so mnou a nechci ma utešovať. Ja to cítim. Viem, že môj zdravotný stav je vážny.
- Martin vie o tvojich ťažkostiach?
- Bolo mi viackrát zle v jeho prítomnosti, ale on si tiež myslel, že to sú iné príčiny. Veľmi chcel, aby sme mali rodinu. Teraz ti odpovedám na tú otázku, prečo sa nevydám. Nechcem ho urobiť nešťastným. Nezaslúži si to. Je to ten najlepší človek, ktorého som stretla. Za mnohé mu vďačím. Mám ho veľmi rada, preto nechcem, aby trpel. Takto je to lepšie. Nie sme viazaní manželstvom. Priniesol mi bohatstvo – seba. A ja som šťastná, že ho mám, že je pri mne niekto, kto ma má rád, komu na mne záleží. Bude to preňho krutá pravda, viem, ale časom zabudne. Vieš, ako veľmi sa teší na dovolenku?
- Ale, Soni, veď na ňu môžete ísť, - vravím a sama tomu neverím.
- Vieš, Janka, že som chcela mať s tebou takýto rozhovor?
- Nie.
- No vidíš. Nevadí mi, že nechceš so mnou o tom rozprávať. Ale ja som rada, že si pri mne práve ty. Budeš vedieť mnohé veci Martinovi vysvetliť. Ja by som mu to nikdy nevedela povedať. A ani by som nechcela, aby to počul z mojich úst. Neprajem si, aby mal so mnou súcit. To by ma veľmi trápilo. Nádej, že ma miluje, ma drží pri živote. Zmierila som sa s tým, že si tu poležím dlhší čas. Začala som mať ťažkosti, a preto som ťa vyhľadala. Krvácala som z nosa a teraz sa to opakuje stále častejšie. Zle sa to zastavuje, preto potrebujem tvoju pomoc.
Soňu počúvam a nedokážem jej povedať pravdu do očí.
- Janka, idem si ľahnúť, viem , že máš ešte veľa práce a noc je niekedy nekonečná. Dobrú noc, Janka!

- Dobrú, Soni! – zatváram dvere a zostávam sama s krutou pravdou. Ona ale tuší, vlastne vie, ako to s ňou je. Znáša to priam hrdinsky.
- Tak čo, pani kolegyňa? – spytuje sa ma ráno primár hneď, ako prišiel.
- Potvrdili to i zopakované výsledky a vyšetrenia, pán primár.
- Čo pacientka, ako sa cíti?
- Tuší, čo je s ňou. A ja neviem, či jej to mám potvrdiť alebo ju nechať v tom, že si to len namýšľa.
- Bude lepšie, keď to bude len tušiť.
- Dobre, pán primár.
- Nasadíme lieky a dáme to cez infúzie. Treba aj transfúziu.
- Áno, urobím to.
- Vizita bude tak ako každý deň. Pripravte chorobopisy.
Vchádzame na oddelenie a keď sa priblížime k izbe, kde leží Soňa, mám nohy ako z olova. Primár vyšetruje a ja sa pozerám na kamarátku, ako leží. Má kruhy pod očami, je bledá.
- Ako sa cítite, pani Dvorská?
- Cítim veľkú únavu, pán primár, - potichu odpovedá.
- Dáme vám infúzie a bude vám lepšie, uvidíte.
Slabo sa pousmiala a pozrela sa na mňa. Bol to priamy pohľad. Pri odchode domov sa ešte za Soňou zastavujem.
- Čo ti prinesiem, Soni?
- Až budeš môcť, tak by som si rada dala kúsok z ananásovej torty, ale z takej, čo ty robíš.
- Samozrejme, že budem môcť. Rada ju upečiem.
- Nie celú, musím si udržiavať líniu.
A je to zase tá Soňa, ktorá chvíľu ostala tým bezstarostným dievčaťom. Usmiala sa. Je to len chvíľočka, ale ja som rada, že to vie ukázať, že nemyslí na chorobu.
- Pozdrav rodinku. A poprosím ťa ešte o jednu láskavosť. Odovzdaj tento list Martinovi.
- Samozrejme, veď idem okolo školy, tak mu ho dám. Čau!
Martin tam už nebol a ja som bola aj rada. Nemusela som mu nič vysvetľovať, aspoň nie teraz. List prevzala mladá profesorka. Cestou som vyzdvihla deti, urobila nákup. Tento denný zhon a kolobeh mi ani nedovolil pomyslieť na Soňu. Večer, keď som dala deti spať, dala som sa do pečenia.
- Čo máme za oslavu, pýta sa Juraj.
- Nemáme oslavu. Chcem urobiť Soni radosť, mala na ňu veľkú chuť.

Juraj nič nehovorí a pomáha mi s miešaním. Vždy to rád robí. Je ako malé dieťa, keď sa nepozerám, ochutnáva vymiešané vajíčka s cukrom.
Dni ubiehajú a ja sa teším, že Soňa sa mi mení pred očami. Je veselá a kedykoľvek prídem, všetky sú rozosmiate. Martin pravidelne chodí na návštevu. Soňa je vtedy šťastná. Vidím ich sedávať v parku nemocnice, vždy na tej istej lavičke. Sú do seba zahľadení a vôbec nevnímajú svet okolo. Soňa sa k nášmu rozhovoru vôbec nevracia a ja som rada. Len ja vidím, ako sa mi mení pred očami, stráca sa. Nočné služby na oddelení sú teraz pre mňa veľkou záťažou. Snažíme sa jej robiť spoločnosť. Pozerať sa na to, ako zomiera človek, je vždy veľmi smutné. Je to teraz odo mňa veľmi kruté, ale želám si, aby to u Soni netrvalo veľmi dlho...

Teplo tvojich rúk

- Suseda, ste doma?
- Nech sa páči, poďte ďalej, práve som prišla. To viete, starosti v práci, nákup a potom tu je ešte naša Ľubka. A tá mi zaberie veľa času, ale to mi najmenej vadí.
- Veď viem, suseda, že vy by ste za ňu i dušu dali. Priniesla som vám list. Ráno u vás zvonila doručovateľka, práve som išla z obchodu, že či vám ho zoberiem. Veď viete, má toho za celý deň, chuderka, dosť. Behá z domu do domu, nuž prečo by som vám ho nezobrala? No nie?
- Veď áno, ktože nám píše?
- Asi cudzina, podľa známok.
Tá strašná triaška, ktorá preletela mojím telom už nie raz, je niečo, čo ma varuje pred mnohým, čo ma už veľakrát v živote stretlo.
- Ďakujem vám.
Pokladám list na policu a čakám, kedy suseda odíde. Nemohla by som ten list čítať pred ňou. Zasadla si, akoby tu chcela nocovať.
- A ktože vám píše?
- To je od dcéry, - prehodila som mimochodom.
- A to si ani neprečítate?
- Prečítam, ale to má čas.
- Veď ja viem, že vás trápi, čo urobila. Ešte, že vám to dievčatko ponechala, aspoň vám do domu prinesie radosť. Ja radšej idem! Dovidenia!
- Dovidenia! A ešte raz vám ďakujem, že ste mi priniesli list.
- Aj nabudúce.
Trasúcimi rukami otváram list. Je ťažké myslieť na to, čo sa v ňom píše.

Drahá mamička a Ľubka!
Srdečne Vás pozdravujeme. S mojím terajším manželom si nevieme vysvetliť, prečo sme od Vás doposiaľ nedostali odpoveď na žiaden z našich predchádzajúcich listov.
Helmut kúpil prekrásnu vilu a je už aj zariadená. To by si musela vidieť. Máme aj bazén, čo bolo vždy mojou túžbou, ale u nás by som ho asi nikdy nemala. Musela by si Helmuta spoznať, je to chlap na mieste. Čo si zažiadam, všetko mi splní. A vieš, že mne sa páči veľa vecí a teraz nie je problém mať ich.

Nechodím do práce. A na čo? Starám sa o manžela a učím sa po nemecky. Helmut tvrdí, že musím vedieť perfektne hovoriť, až potom s ním budem môcť chodiť do spoločnosti. Má veľa priateľov, ale hovorí, že po nemecky zatiaľ rozprávam slabo. Ale mňa to na gymnáziu nikdy nebavilo. Veď vieš. Snažím sa a potom budem aj ja môcť chodiť medzi jeho priateľov. Robia sa tu fantastické večierky a tí ľudia... vyberaná spoločnosť.
Aby som nezabudla, Helmut povedal, že si môžem Ľubku zobrať. Tak, aby si nebola prekvapená, keď Ti prídu papiere z úradov. Zariadime jej izbu a budeme mať i vychovávateľku. Pošlem Ti aj peniaze. Dúfam, že Ty a jej otec, nebudete mať žiadne výhrady. Veď mám právo na dieťa, som jeho matka.
Bozkáva Vás Edita a Helmut.

Nie, to sa nesmie stať! To nesmie urobiť! Zobrať mi to jediné, najdrahšie, čo mi zostalo. Musím jej to hneď napísať. Ja sa tak rýchlo nevzdám.

Milá dcéra!
Začnem svoj list Tvojimi poslednými riadkami, ktoré si mi napísala: „Veď mám právo na dieťa, som jeho matka!“
Sú to veľmi silné slová. Ja som sa na Tvoj príchod na svet veľmi tešila a ver, boli to pre mňa najkrajšie chvíle v mojom živote. Keď som Ťa držala v náručí a láskala sa s Tebou, chránila Ťa pred všetkým zlým, to som ešte netušila, akú bolesť mi v živote spôsobíš. Po Tvojom príchode na svet mi lekári oznámili, že viac detí nemôžem už mať. Boli sme s otcom nešťastní, ale zároveň aj šťastní, že máme aspoň Teba. Starali sme sa o Teba s láskou, chránili Ťa. Tvoja jediná vďaka bola v tom, že si nechcela ukončiť strednú školu a začala si chodiť s chlapcom, o ktorom sme vedeli len to, že sa mu nechcelo ani učiť, ani pracovať. Potom si oznámila, že si sa vydala a my budeme starí rodičia. Tvoje manželstvo bolo ako výlet. Zostala Ľubka, ktorú si mi zverila do opatery. Vy ste si zatiaľ užívali bezstarostný život. Žiadna zodpovednosť k ničomu.
Ja som Ti za ten maličký uzlíček, ktorý si si u mňa odložila, veľmi vďačná. Zato Ty si svoje dieťa videla veľmi málo. Tvrdila si, že nemáš čas, že pracuješ v noci, lebo si chceš zarobiť peniaze. Verila som, že chceš pripraviť domov pre Vás, ale ty už si dávno kula plány. Bola si už neskromná. Až raz prišiel list z Nemecka, v ktorom si nám oznámila, že tu, v Tvojej

vlasti, nie je nič dobré a že Ty si svoj život a domov predstavuješ inak. Ušla si od rodičov, od povinností a od svojho dieťatka.
Na otca toho bolo v živote veľa. Aj ty si mu spôsobila veľkú bolesť. Musím Ti napísať, že otec už nežije.
Ty teraz do toho komfortu, o ktorom mi píšeš, potrebuješ Ľubku. Ale to jediné sa Ti v živote nepodarí. Netrápila si ma už v živote dosť? Pokiaľ budem žiť, tak nedovolím, aby si to dieťa odo mňa odtrhla!
Človek na svet, dcéra moja, prichádza v bolesti, na čo si Ty zabudla! Matka, ktorá na to zabúda a nemá srdce, si nezaslúži, aby jej vlastné dieťa povedalo to čarovné slovo, slovo tak krásne – mama! To slovo Ti už nepatrí. Ty si ho nezaslúžiš! Ty vidíš len jedno, z čoho môžeš ťažiť!
Ľubka je svetlom môjho života, jediné, ktoré ešte mám. Je to krásne modrooké dieťa. A hlavne, je iná ako Ty. Tvoj opak! Nenaučila som ju, aby Ťa milovala. Ona vie tú krutú pravdu, že si ju nechala a nechcela! Prikladám Ti jej fotografiu, nech Ťa trápi svedomie! Nechaj si svoje peniaze, s tými nič nezaplatíš! Ani Tvoj Helmut! S ním Ty nikdy šťastná nebudeš, lebo si nenásytná!
Na Tvoj list som odpísala tak, ako mi káže moje srdce. Nechaj nás žiť tak, ako žijeme. Zapamätaj si jedno: Najprísnejším a najspravodlivejším sudcom každého z nás je naše svedomie. Dcéra moja, zapamätaj si, že každý z nás je strojcom svojho šťastia.
Mama a Ľubka

Prečo je život k niekomu taký krutý...? Prečo nevieme, čo zlé nás v ňom čaká...?

***

- Stará mama, stará mama, kde si?
- Prosím, prečo tak kričíš, dieťatko?
- Už som si myslela, že si niekam odišla. A ty tu sedíš a máš také smutné oči. Ty si plakala? Prečo?
- Lebo mi je veľmi smutno.
- Prečo ti je smutno? Veď máš mňa.
- To ti niekedy porozprávam... Teraz si obleč kabátik, daj si čiapočku a pôjdeme sa pozrieť k Dunaju.
Odchádzame.
- Starká, že je tu krásne? Pôjdeme v nedeľu do divadla?

- Starká, prečo mi tak tuho stískaš ruku?
- Ľubka moja, to ty ešte nepochopíš... Chcem cítiť teplo tvojich rúk!

Ostrov nádeje a šťastia

Cesta autom sa nám zdá byť nekonečná. Monika spí alebo len tak, so zatvorenými očami, si chce priblížiť tú chvíľu, na ktorú sa tak veľmi teší. Stretnutie s otcom. A ja ju z tej predstavy nechcem vyrušiť.
Svet okolo mňa akoby sa prepadol v nenávratne, keď som sa dozvedela, že sa Richard k nám už nikdy nevráti. Nedal si ani toľko námahy, aby mi to oznámil sám. A ja som tak veľmi chcela, aby to všetko, čo spolu prežívame, trvalo večne. Nemôžem stále pochopiť, prečo sa rozhodol odísť do cudziny. Nikdy som nevenovala pozornosť tomu, keď hovoril o svojej práci a krivde, ktorú tam pociťoval. Časté služobné cesty do zahraničia urobili svoje. Jedného dňa u nás niekto zazvonil.
- Monika, otvor, niekto zvoní!
- Dobrý večer ujo Karol, poďte ďalej!
- Mamička je doma?
- Áno. Mami, mami, ujo Karol prišiel, - kričí Monika z chodby.
- Mám pre vás nemilú správu.
Chvíľa ticha, ktorá nastala, sa mi zdala byť nekonečná.
- Ale viem, že vy ste rozumná žena, ktorá pochopí, že to robím nerád, ale čisto z priateľstva k Richardovi.
- Niečo sa mu stalo?
Srdce som mala zovreté a ten šialený strach o blízkeho človeka bol hrozný...
- Nie, nestalo.
- Karol blúdi pohľadom a ja cítim, že nevie, ako sa má so mnou rozprávať.
- Richard sa rozhodol, že sa späť do vlasti už nevráti.
Poprosil ma, aby som vám to povedal ja.
Táto správa ma ohromila ako blesk.
- Akože sa nikdy nevráti, veď má nás!
Karol sa rozlúčil a nechal ma s týmto mojím nešťastím samotnú. Ako to vysvetlím Monike? Veď to dieťa nemôže nikdy pochopiť, prečo sa jej otec takto rozhodol. Zrazu sa mi pred očami vinú myšlienky a spomienky samy od seba.
Jedného dňa sa ma Richard len tak pri káve spýtal:
- Kristínka, odišla by si z tejto vlasti niekde preč?
- Myslím, že nie. A ani nemám dôvod, prečo by som to urobila. Čo ťa to napadlo? Veď všetci, ktorých mám rada, sú tu. Nevidím dôvod, prečo by to malo byť inak.

Po chvíli Richard pokračoval.
- Ja tu už nemôžem vydržať. Ale to ty nemôžeš nikdy pochopiť.
- Ale máš tu nás, Moniku, rodičov, súrodencov. A tie roky, ktoré sme spolu prežili, na to človek nemôže razom zabudnúť.
- Tu nikdy nič nebudem mať. Konečne pochop!
Videla som, že bol podráždený, a tak som len prehodila:
- Zabudni na tento rozhovor, miláčik.
Tú noc Richard nepokojne spal. Viac sme sa k tomu rozhovoru nevracali. Dni ubiehali jeden za druhým.
- Odchádzame do Mníchova. Zabaľ mi pár vecí!
- Na koľko dní odchádzaš?
- Na týždeň.
- Bola to strohá odpoveď a ja som vtedy nepochopila, že on od nás odchádza. Bez jediného slova rozlúčky. Pobozkal Moniku a dlhšie ju podržal v náručí.
- Kristínka, dávaj na malú pozor! Prosím ťa!
Pobozkal ma a rýchlym krokom odchádzal. Dlhým mávaním sa rozlúčil a už sa viac nevrátil. Boli to pre mňa dni dlhého čakania, vysvetľovania a mnohých nepríjemností, ktoré s tým súviseli. Áno, boli dni, chvíle, kedy som veľmi túžila byť znovu s ním, cítiť jeho pohladenie. Ale všetko je nenávratne preč. To všetko sa nedá zabudnúť. Tie hrozné dni beznádeje sa niekedy premenili v nenávisť voči človeku, ktorého som pred tým veľmi milovala, pre ktorého som žila, a ktorý nás len tak dokázal zameniť za iný život.
A teraz, po toľkých rokoch sa ozval. Veľa sa medzitým zmenilo. A zase tu bol Karol, ktorý bol tým človekom, ktorý prišiel a oznámil mi, že nás môj manžel čaká. Dal mi adresu a telefónne číslo do Richardovho bytu.
Veľmi dlho som premýšľala nad tým, čo urobiť. Veď Monika je už veľká a na otca sa už ani veľmi nepamätá. Iste, tešila sa zo všetkých pohľadníc, z listov, ktoré prišli. V každom z listov bolo len prosenie, aby som vydržala, aby som sa neunáhlila a nepodávala žiadosť o rozvod. A čo ja? Nemám vari i ja právo na svoj nový život? Toľko dní plných problémov, to sa nedá zabudnúť! A ani to, že vždy to bol len odkaz a prosenie. Všetko bral ako samozrejmosť. Zabudol, že ja ho už vlastne nemám rada. A je tu Peter, ktorý nám pomohol, keď nám bolo najhoršie. Bol tu človek, na ktorého som sa mohla a môžem vždy spoľahnúť. Monike nahradil otca a mne priateľa.
Bola som veľmi prekvapená, ako veľmi chcel, aby som za Richardom do Viedne odcestovala.

- Urob to pre Moniku a choď! – povedal mi, keď nám Karol priniesol pozvanie.
- Raz by ti mohla Monika povedať, že si nemala záujem, aby otca po takej dlhej dobe videla. Nech si sama utvorí svoj názor na všetko. Možno Richard aj tebe vysvetlí mnohé nejasnosti a budeš vyrovnaná. Ale neohlás sa vopred!
- Ty sa vôbec nebojíš, že tam zostanem?
- A vieš, že nie? Ja viem, že ma máš rada a to stačí na to, aby som veril, že sa vrátiš späť.
Peter netrpezlivo pomáhal pri balení vecí.
V ten večer sme všetci traja dlho do noci premýšľali.
- Vstávaj, Monika, cestujeme!
- Mami, tešíš sa?
- Prečo sa ma pýtaš?
- Lebo ja si myslím, že sa tešíš aspoň tak, ako ja.
- Neviem zlato, ako to mám povedať. Ale ty si dnes už veľká a mnoho chápeš. Boli sme vždy dobré kamarátky, tak ti musím povedať pravdu. Teším sa na stretnutie, ale zároveň sa toho aj bojím. Asi tak ako maturít. To preto, lebo neviem, čo ma čaká.
- Ale maturity sú ešte ďaleko.
- No vidíš, a predsa na ne myslíš, i keď vieš, že je zbytočné sa vopred báť.
Monike stačila moja odpoveď. Možno preto má teraz oči zatvorené a premýšľa nad tým všetkým.
Cesta cez hranice prešla bez problémov.
- Monika, zastavíme sa a obhliadneme si centrum Viedne. Tam si aj oddýchneme.
Je to nádhera, niečo, čo človek, ktorý je na západe prvý raz opísať ani nevie. Mám teraz strach o svoju dcéru. Bojím sa, že všetko, čo vidí, zmení jej názor. Je ticho a mňa to privádza do rozpakov. Sama vidím ten veľký rozdiel. Tie roky, ktoré sme strávili len v našej vlasti sa nám zdajú byť neskutočné. Rovnaké zmiešané pocity má určite aj Monika. Len mlčí a pozerá.
V myšlienkach si opakujem znalosti z nemčiny. Ako dávno som tento jazyk vôbec nepoužila.
Po mnohých pýtaniach sme sa ocitli pred nádherným domom, v ktorom by mal bývať Richard.
- Monika, sme na mieste.
- Nohy ma akosi neposlúchali a v myšlienkach som mala riadny chaos.
- Mami, pozri sa na to auto. Ocko musí mať dosť peňazí, keď má také auto. A ten dom. Uvidíš, aký bude prekvapený, že sme tu.

Áno, bol prekvapený a dnes viem, že by bol radšej, keby sme vôbec neprišli.
- Prosím, koho hľadáte?
V otvorených dverách stojí šarmantná blondína.
- Býva tu inžinier Richard Vavrinec?
- Áno, býva. Drahý, máš návštevu!
Celým mojím telom prebehli zimomriavky. Tie minúty, ktoré sme strávili pred dverami, boli nekonečne dlhé. Richard nás privítal:
- Preboha, kde sa tu beriete? Prečo si mi nezavolala?
Je roztržitý a nekľudný.
- Poď ďalej! – zavolal Moniku i mňa dnu.
- Monika, zlato moje, ty si ale vyrástla! Krásna si po mame!
- Prišli sme nevhod, ja viem. Chceli sme ťa prekvapiť, tak nám to prepáč.
Potichu sa mu ospravedlňujem.
- Veď ste ma aj prekvapili...
Vidieť, že si Richard žije v luxuse a ani on sám nie je zanedbaný. Roky mu pribudli, ale takmer to nevidieť. Monika si pozerá byt, poznať na nej, že sa jej veľmi páči. Vchádza medzi nás dáma, ktorá nám otvorila.
- To je Hanelore Fischereder, moja priateľka.
Predstavuje ma môj manžel nohatej kráske.
- A toto je manželka a dcéra.
- Kristína, teší ma, - podávam ruku Richardovej priateľke. Monika jej nevenuje pozornosť a objíma si otca. Túli sa k nemu a nevie zastaviť prúd otázok. Som z toho všetkého veľmi prekvapená a zároveň mám strach.
- Na koľko ste tu?
- Ocko, ak budeš chcieť, aj navždy.
- Nehnevaj sa, Monika, ale to nepôjde.
Monika ostala sklamaná a v ten moment som vedela, že Richard všetko vysvetlil jedinou vetou.
- Hanelore, zostaň! – zastavuje Richard svoju priateľku. V jeho očiach vidno smútok a veľké rozpaky.
- Nemyslím, že by som mala zostať. Zavolaj, až si poriešiš svoje veci!
Odchádza a pri tom nezabudne Richardovi pripomenúť hrdo zdvihnutou hlavou:
- Nezabudni, že to, čo máš, je moja zásluha a nemusíš mať tiež nič!
Uvedomila som si, že bojuje o svoju lásku. Ladne sa pohybujúc odchádza a ani toľko námahy si nedá, aby sa s nami rozlúčila. Zrejme ani netuší, že ja jej rozumiem a že moja znalosť nemčiny nie je taká hrozná, ako som si myslela. A o Richarda sa nemusí báť, nám už nepatrí.
- Prepáč jej to, Kristínka, aj mne. Bol by som veci zariadil inak, keby som vedel, že prídete.
Peter mal pravdu, keď mi povedal, že sa nemám ohlasovať vopred. Uvažujem o tom, že to bolo rozumné riešenie.
- Ako inak by si to zariadil?
- Určite by tu nebola.
- Ešte, že si úprimný. A myslíš si, že tým by si všetko vyriešil?
- Áno, aspoň si to myslím.
- Ty si ale naivný. Pochopila som všetko, už keď sme prišli.
- Prečo?
- Prišla som si s tebou dohodnúť rozvod, nič viac. Predsa si nemyslíš, že po toľkých rokoch k tebe ešte niečo cítim?
Teraz viem, že to Richardovi takto vyhovovalo. Bol si istý, že ja žiadosť o rozvod nepodám.
- Nebudeme ťa ani dlho zdržiavať.
- Ale vy ma nezdržiavate! Som rád, že ste tu!
Vidieť, že sa musí rozhodnúť. Ale on bol vždy diplomat. Teraz už ani Monika nenástojí na tom, aby sme zostali. Vie, že by tu bola zbytočná. Jej otec patrí už sem a nikdy to už inak nebude.
- Bol by som prišiel. Teraz, keď už do vlasti kedykoľvek môžem.
- A čo ti v tom bránilo? Veď si od novembra mohol!
- Pochop, pracovné povinnosti a tiež som od teba čakal list.
- Ale prosím ťa! A v ňom to, že ťa milujem, nie?
- Aj to!
- Nebuď trápny! Aspoň nie pred dcérou! Vôbec si sa nezmenil! Čo odo mňa vlastne ešte chceš?
Monika nás mlčky počúva. A ja som rada, že to všetko môže sama posúdiť.
- Ja sa chcem znova vydať. Mám vážnu známosť a je to človek, ktorý nás má obe rád.
- A ja vari nie?
- To bolo dávno, nezabúdaj! A ja som sa rozhodla všetko ukončiť!
- Chcem, aby ste zostali!
- Nepretvaruj sa. Tvoja priateľka to vyjadrila stručne. Nemáš zabudnúť, že všetko, čo máš, je jej zásluhou. A aby som nezabudla! Nezaťahuj do našich problémov Karola. Nezneužívaj jeho priateľstvo!
Richard po dlhšej chvíli mlčania pozrel na Moniku a pýta sa:

- Monika, ani ty nechceš zostať?
Zovrelo mi srdce. Bože, nech mi neberie to jediné, na čom mi záleží!
- Nie, otecko! Teraz už nie! Mama má pravdu. Bude lepšie, keď sa vrátime domov. Tu by sme boli iba na príťaž. Veď ty môžeš prísť za nami, kedy len chceš!
- Iba to mi dovolíš?
Monika mlčí a po chvíli tíško hovorí:
- Áno, budem rada, keď prídeš. Ale mne by sa tu nežilo veľmi dobre!
- Prijmite teda pozvanie na pár dní.
Pozvanie som prijala len kvôli Monike. Richard nám spríjemnil tých pár dní, ktoré sme tam strávili. Poukazoval nám celé mesto. Boli sme unesené tým, čo sme videli, ale viem, že nás ťahá domov. Chcem a volím žiť radšej v menšom blahobyte, ale s niekým v porozumení a láske. Tu by to bola hnusná vypočítavosť. Pri každej príležitosti si uvedomujem, že mi dal Peter príležitosť slobodne sa rozhodnúť. A ja viem, že to musím vyriešiť len tak, že ten ostrov nádeje a šťastia musím nájsť sama.
Som presvedčená, že tu ho hľadať nebudem...

Za lásku sa platí

„Bŕŕŕ ... aký zlý čas. Necítim si ani nohy, také ich mám skrehnuté. Uvarím si čaj a začnem baliť.“
Cŕn ... cŕn ... „Dúfam, že to nie je Ivan, nemohla by som teraz s ním hovoriť za žiadnu cenu.“ Cŕn ... cŕn ... „Prečo ten telefón tak hrozne vyzváňa?“ Držím v ruke slúchadlo.
„Prosím – Kurilová.“
„Haló? Si tam? Tu je Hana z Nitry. Prečo neodpovedáš?“
„Bože, ako som rada, že voláš, Hana. Odkiaľ voláš?“
„Vieš, som na stanici. Už som si myslela, že ťa ani nenájdem. Volala som ti do práce a vraj máš voľno. Mám služobnú cestu a tak som si myslela, že urobím medzipristátie u teba a pokecáme, dušička, veď som ťa večnosť nevidela a vieš mám teraz možnosť a tak...“
„No nerozprávaj toľko a príď, budem ťa čakať.“
„ ... myslela som, či mám kúpiť víno cestou, lepšie sa nám bude hovoriť alebo si ešte stále neprišla tomu na chuť?“
„Nie, len pokojne prines.“
„Tak o chvíľu som u teba, už letím.“
Stále má ten zvonivý hlas, ako keď sme sedeli spolu v škole. Nikdy nemala ťažkosti vedieť získať si ľudí a keď sa zasmiala, tak každý spozornel.
Mám vôbec chuť na niečo, čomu Hana hovorí kecy? Vždy bola prim triedy a vedela to s každým. Závidela som jej, ako to všetko hravo zvládla. Vydala sa za Petra. Bol to ešte chalan, ale ona bola doňho zamilovaná od prvého ročníka. Žili spolu päť rokov, hovorila, že šťastne, ale nemali deti a ona veľkoryso uvoľnila miesto jeho novej láske Eve. Aspoň vždy tvrdila, že nikdy nebanovala, že Peter si založil novú rodinu. Áno, občas ho stretla, ale nikdy ju nenapadlo, aby prišla za ním, že ho potrebuje, aby jej pomohol pri vybavovaní niektorých vecí. Mali veľa spoločných známych a ona všetko nechala tak. Jej listy, ktoré mi často písala, boli plné humoru. Vedela sa boriť s neúspechmi. Vždy elegantná a priama. To prekvapovalo veľa ľudí, s ktorými pracovala. Ona rozumie svojej práci a možno preto sa nebojí hovoriť veľakrát veci príjemné i nepríjemné rovno do očí.
Veď ona je už vlastne tu. Samozrejme, nezvoní, ale jemne zaklope a to vie zase len ona. Nenapodobiteľná Hana.

„Čau, starká. Dlho som ťa nevidela. Ako to, prosím ťa, vyzeráš? Si akási uplakaná. Poď, nech ťa vybozkávam.“
„Vitaj, Hana. Som rada, že ťa zase vidím.“
„To vieš, ja som ti nevyspytateľná, ale teba nikdy neobídem. Až rokmi si človek uvedomuje, čo preňho určití ľudia znamenajú. Ty predsa vieš, že si tá jediná, ktorá ma odhalí. Pred tebou neviem ani klamať.“
„Odlož si veci. Zdržíš sa?“
„Ale neboj, ráno letím, nebudem tu večnosť.“
„Veď ja sa len pýtam, zajtra mám voľno.“
„Ja by som rada, ale nejde to.“
„Kam máš namierené?“
„To vieš, šéf si zmyslel poslať na jednanie mňa. Má šťastie, že rada navštívim Ružomberok. Pobehám si, čo potrebujem a zase som spokojná.“
„Ja ti, Hana, závidím.“
„A čo?“ – zamyslela sa. „Ver, že nemáš čo...“
„Ale nevrav, veď ty si žiješ, nemáš nič, len prácu a to, čo bolo s Petrom, je dávno za tebou.“
„Práve to nepochopíš. Nie je to za mnou, vraciam sa späť a často. Moja milá, máme tridsaťpäť rokov a život nám beží pred očami a čo všetko v ňom bolo... ale vieš čo, nespomínaj, Gabriela, veď ty si žena, ktorá má kariéru a prácu, ktorá ťa baví.“
„To všetko je pravda, mám prácu, ktorá ma baví, ale nemám to, čo bolo na dosah ruky, lásku.“
„Ale, Gabi, to mi musíš porozprávať. Veď si mi o tom nič nepísala.“
„To vieš, je to ťažké.“
„A ja bláznivá som si myslela, že ty sa ani pre tie tvoje zásady ani nikdy nezamiluješ.“
„No vidíš, stalo sa a ešte ako.“
„Poď, sadni si a rozprávaj!“
„Veď ani neviem, z ktorej strany mám začať, Hanka. Ponúkni sa chlebíkmi, nech sa páči!“
„Ďakujem!“
„Vieš, keď prišiel k nám na prokuratúru ten mladý právnik, tak všetky ženy za ním šaleli. – Dobré ránko, dámy, ako sme sa vyspali? – Všetky boli nahodené, perfektne upravené a tá jeho veta vyviedla všetky z rovnováhy. Jednoducho muž – ideál. To som sa napočúvala, aký je to chlap. Samozrejme, že som ho pozorovala dlho. Bol skutočne taký, akého som si priala. Moje zásady poznáš. Som žena, ktorá odsudzuje vzťah so ženatým

mužom a zrazu som sa ocitla v situácií, z ktorej som nevidela východisko. Začali sme sa stretávať. Samozrejme, že všetko bolo nevinné. Poznala som jeho pani, deti a vôbec som si nemyslela, že všetko skončí v môj neprospech.“
„Ale, Gabi, to snáď nie?“
„Ale áno, moja milá. Ja som vedela, že Ivan je muž, ktorý miluje svoju rodinu. Ja som nevkladala nádeje do toho vzťahu. Ponúkla som mu priateľstvo, nič viac.“
„A on?“
„Prijal ho, ale to, čo bolo skutočne pekné a mohlo trvať, som zrazu stratila. Ja som ho vlastne začala milovať. Po toľkých rokoch čo sa poznáme, som pochopila, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje. Cítila som, že sa musím s ním stretávať, že mi chýba. To v práci bolo služobné, ale keď sme boli spolu, to bolo celkom iné. Rozumeli sme si, vedel nekonečne rozprávať o všetkom a ja som ho počúvala. Veď potom, čo Viktor emigroval, som si myslela, že sa nenájde muž, ktorý by si vedel získať moje srdce. No a vidíš, stalo sa. Ponúkla som priateľstvo a je z toho láska.“
„Gabi, a jeho žena to snáď vie?“
„Nie.“
„A prečo si nešťastná?“
„Nevie a ja nechcem, aby to skončilo v rozvodovom konaní.“
„A čo tie vaše ženy? Nevšimli si to priateľstvo medzi vami?“
„Nie, nedali sme im možnosť.“
„A čo budeš robiť, Gaba?“
„Odchádzam po toľkých rokoch preč a viem, že sa nikdy nevrátim. Všetko ostáva ako neskutočný sen. Vždy som si myslela, že budem vedieť riešiť veci bez problémov a zrazu som úplne bezmocná.“
„Čo ťa vedie k takému riešeniu? Veď to môže pokračovať!“
„Jeho deti. On je šťastný, že ich má. I Janu. Musela by si ich poznať, Hanka. Sú krásne a on ich nadovšetko miluje.“
„Verím ti, že je to strašne ťažké. Ja som vlastne Petra prepustila Eve len preto, že som mu nemohla dať to, čo mu dala ona. I keď mu nemôžem nič vyčítať. Ten jeho vzťah ku mne bol neúprimný, čo sa týkalo Evy.“
„Kam pôjdeš?“
„Do Košíc. Mohla som si vybrať Košice, Bratislavu...“
„To budeš ale ďaleko.“
„Práve preto.“
„Ivan odhalil ten tvoj cit?“

„Myslím, že áno. Ale ako ho poznám, to puto, ktoré ho viaže k rodine je oveľa silnejšia a ja som rada, že ostane s nimi.“
„Gabi, myslíš, že zabudneš?“
„Budem musieť a verím, že práca, ktorú budem robiť mi nedá intenzívne myslieť na Ivana. A potom, viem, že budem ďaleko, nebudeme sa spolu stretávať. Poď, ideme spať. Nemá význam, aby sme to rozoberali. Ivan zostane mojou krásnou spomienkou. Za lásku sa platí, Hanka, veď ty to vieš.“
„Ja som si myslela, že si šťastná, Gabi, vždy si bola tak vyrovnaná a ty zatiaľ trpíš a plačeš.“
„No vidíš, nemám šťastie. Viktor, teraz Ivan...“
„Nebuď smutná, možno raz...“
„Spi, Hanka, dobrú noc!“

Hodina pravdy

- Chcem sa ti ospravedlniť za to, že som ti zavolala.“
- Skončime to, dobre?
- Čo tým myslíš, skončíme to?
- Nechcela som ťa uraziť, ale chcela som sa ti ospravedlniť, a to je asi podstatný rozdiel. Dúfam, že to vieš i sám posúdiť.
- Viem, viem, preto ti vravím ešte raz: „Skončime to!“
- Tak mám tomu rozumieť, že chceš skončiť všetko, čo bolo doteraz medzi nami?
- Áno, presne tak.
- A ty chceš, si o tom presvedčený, že to, čo bolo doteraz, nestálo za nič? Že to všetko ide len tak, hodiť za hlavu, či ako mám tomu rozumieť?
- Viem, že tvoje predstavy o mne boli iné, aký v skutočnosti som a ty si si vysnívala niekoho, komu sa ja nepodobám. Len si to nechceš sama pripustiť. Ale ja viem, že my dvaja sa k sebe nehodíme.
- Ako, že nehodíme?
- Jednoducho tak, že ďalej pokračovať v tomto vzťahu by nemalo vlastne nijaký zmysel.
- A čo tvoja láska?
- Myslím si, že z tvojej strany sa dá hovoriť o láske...
- A z tvojej nie?
- Spočiatku som veril, že tento náš vzťah pretrvá, ale teraz som presvedčený, že nie. Ja si ťa vážim a viac ti nemôžem dať ani sľúbiť. Sme dvaja dospelí ľudia, ktorí si asi vedia veci medzi sebou vysvetliť, nemyslíš?
- Ale myslím, myslím, len ty to nikdy nepochopíš, čo pre mňa znamenáš. Koho si vážime, tomu neubližujeme, to by si mal vedieť.
- Ja nechcem, aby si to zle pochopila. Ja jednoducho nechcem, aby sme neskôr boli nešťastní. Nevedeli sme to skončiť a to by bolo horšie. A vôbec ti nechcem ublížiť. Neviem sám, čím to je, že všetko, čo medzi nami bolo a udialo sa, bolo ako víchor. Neplač! Prosím ťa o to jediné. Nemôžem vidieť slzy na tvojej tvári. Nemám rád, keď sú tvoje oči plné smútku.
- Prosím ťa, nechaj ma, ty nikdy nepochopíš, čo to je. Možno sa mi to bude ľahšie znášať. Nikdy som si ale nemyslela, že na rozchod si nájdeš takýto spôsob.
- Som krutý, pravda?

- Nie, krutý nie, to nie.
- Ty ani teraz nechceš pripustiť ani to najmenšie. Vidíš a to mi vadí. Prečo nechceš vidieť všetko tak, ako je? Ty ešte teraz snívaš o tom, že sa to zmení, že poviem: „Prečo, ja som ťa len skúšal!“. Ale to nie je skúška, to je skutočnosť a ty ju musíš zobrať tak, ako to je. Veď nemusíme predsa okolo seba chodiť ako cudzí ľudia. Môžeme ostať dobrými priateľmi, ktorí keď sa stretnú, budú si mať vždy čo povedať. Nevyhnú sa, keď sa uvidia. Chcem, aby si pochopila, že ti nemôžem dať nič viac ako priateľstvo. Ja nemôžem inak, pochop to!
- V živote by som si nemyslela, že ťa budem tak beznádejne milovať. Verila som, že som stretla človeka, ktorý mi je všetkým, ktorému budem môcť veriť. Bol si a si pre mňa: „Niekto!“. Ale ty to nepochopíš. Nie, nezidealizovala som si ťa, ako si myslíš, ja som ťa videla takého. Len si zrejme nevieš ani predstaviť, že to tak môže byť. Že sa našiel niekto, kto je rád v tvojej blízkosti. Že sa s tebou môže rozprávať, môže ťa o niečo požiadať a vie, že splníš mnohé jeho priania. Ale keď to chceš, tak urobím to, čo je tvojím prianím. Ostaneme priateľmi, ale ťa prosím, nechaj mi chvíľu, než si na to zvyknem. Ničím som sa k tebe neviazala, stačilo mi tak málo...
- Nemaj mi to za zlé, ale ja som ti to musel povedať, nechcel som ťa raniť. Musí to byť všetko takto. Ja viem, že ty to pochopíš.
- Ja ti teda ďakujem za tú hodinu pravdy. Nakoniec, musím ti byť vlastne vďačná za poznanie. Budem sa s tým musieť vyrovnať. Ale som rada, že som objavila v tebe úprimnosť a nie klamstvo a faloš. Až teraz si uvedomujem veľa vecí a začínam si ich oveľa viac vážiť. Šťastie človeka spočíva v tom, že sa rozdáva, obetuje pre iného, lebo jeho šťastie ide cez šťastie jeho – k druhým. Život chce tak málo... a zároveň veľa od človeka.

Plamienok nádeje

Stojím pri obloku a cítim to známe prostredie, o ktorom som si myslela, že nikdy už pre mňa nebude tým, čím bolo. Chcela som na všetko zabudnúť. Teraz ale viem, že by to bolo zbytočné. Spomienky zostávajú a človek sa k ním nechtiac vracia.
Z diaľky počujem, akoby to bolo včera, to známe:
- Mária, už letím.
Stretnúť, či nájsť samého seba, je niekedy veľmi ťažké.
Ivan ma chytil za ruku, prehodil tašku s knihami cez plece a pustili sme sa úzkym chodníkom na lúku plnú zázrakov.
- Poponáhľaj sa! Mám nápad. Kto bude prvý pri tom kríku...?
A už bežím a obzerám si Ivanovu tvár. Jeho krásne biele zuby svietia, opálené telo sa ženie vpred.
- Jój, Ivan!
Zrútila som sa ako podťatý strom.
- Čo je? Čo sa ti stalo? Vstaň!
- Pozri sa mi na nohu.
- Ukáž, vyzujem ti topánku. Dá sa ti v tom bežať? Veď v nich musíš mať problém chodiť. Pôjdeme späť, mne sa to nepáči. Máš to opuchnuté.
- Nie, veď to prejde. Stiahni mi nohu vreckovkou, prosím ťa.
Ivan neváhal a zatiahol mi členok. Nežne ma zobral za ruku a doviedol k cieľu.
- Vlastne sme teraz obaja prví...
- Bolí ťa to veľmi?
- Nie, dá sa to vydržať.
- Podaj mi, prosím ťa, tú deku. Rozprestriem ju.
Pritisol ma k sebe a mocne zovrel v náručí.
- Máš krásne vlasy, ústa a oči...
- Aké sú?
- Čierne ako najtemnejšia noc. Pre mňa sú najkrajšie na svete. Máš v nich také zvláštne svetlo.
Bozkáva ma a nežne hladí. Pozerám sa na tvár, ktorá mi je tak veľmi blízka.
- Budeme sa opaľovať. Pozri, kam asi letí ten vtáčik?
- Chcel by si mať krídla? Vzlietnuť vysoko? Príroda to zariadila zaujímavo. Niekedy človek túži vzlietnuť do výšin a niekedy je rád, že sa drží pri zemi.
Ivan ma pozorne počúva a neprerušuje ma.

- Keď som bola malým dievčatkom, predstavovala som si, že som v tej najkrajšej rozprávke. Pokojne som ležala a hľadela na oblohu. Každý jeden oblak mi niečo pripomínal. Jeden sa stal kráľom, iný kúzelníkom.
- A keď pršalo?
Prerušil ma Ivan.
- Vtedy som sa najviac bála búrky. Myslela som si, že moji rozprávkoví hrdinovia sa navždy stratia.
- A stratili sa?
- Áno...
- Poď bližšie, ty moja rozprávka.
S nežnosťou si ma drží v náručí a môj svet je opäť rozprávka. Čo keď raz poviem áno svojmu kráľovi? Stane sa mojím šťastím? Bude jeho úsmev vždy taký, aký je teraz? Hľadím na neho a premýšľam, či je Ivan skutočne pre mňa nenahraditeľný.
- Nad čím premýšľaš? Tak si sa zahľadela do diaľky, že som mal pocit, že sem nepatrím.
- Nemôžem byť predsa stále mysľou v rozprávke. Premýšľam o mnohých veciach okolo nás, premýšľam o nás.
- Vidíš... Zase rozprávky.
Ivan sa otočil a zapol rádio, z ktorého sa ozvala romantická pieseň. Obaja sme sa započúvali. Určite pri týchto slovách obaja myslíme na naše spoločné šťastie. Ale to všetko je pieseň budúcnosti...
- Dáš si koláč, Mária? Viem, že si potrpíš na štíhlu líniu, ale ochutnaj.
- Verím, že je najlepší na svete. Taký robí len tvoja mama.
O mojich kuchárskych schopnostiach radšej mlčím. Zahryzla som sa do koláča a uvedomila si, že som dnes ešte nejedla.
- Chutí?
- Je fantastický.
- A noha? Bolí ťa ešte?
- Už ani nie, možno to nič nebude. Trochu som si ju podvrtla. Aj napriek tomu je tento deň akýsi sviatočný.
- Prečo?
- Neviem, ale vždy, keď si doma, myslím si, že je nedeľa. Prečo sa smeješ?
- Len tak, teraz budem doma celý týždeň. Už chýba len málo a budeme stále spolu.
- Myslíš?
- Myslím to vážne.
- Rada to počujem. Aspoň sa mám na čo tešiť.
- Poď, pôjdeme. Mračí sa a je dusno.

Obliekam si šaty a vnímam, ako ma Ivan pozoruje. Uprene na mňa hľadí. Som rada, že ho mám.

***

Prechádzame popri obchodoch a ja len letmo hľadím do výkladov.
- Pôjdeme večer k Monike?
- Samozrejme, veď nás čaká, narodeniny má len raz.
Otváram výťahové dvere.
- Dúfam, že máš kľúče poruke.
Šibalsky sa usmieva.
- Ako sa poznám, tak určite ich mám na spodku tašky. Ešte nikdy sa mi ich nepodarilo hneď nájsť. A tento deň nie je žiadna výnimka.
- Ale je, pozri.
Drží kľúče v rukách a otvára dvere.
- Idem hneď pod sprchu.
- Ja zatiaľ pripravím niečo na jedenie.
- A čo to bude?
- Nechaj sa prekvapiť.
- Bŕŕŕ...
- Je ti zima?
- Vieš, že áno? Práve som svoje telo osviežil studenou vodou.
- Si síce otužilec, ale nechápem, prečo pri tom sprchovaní vydávaš také zvuky.
- To je spev.
- Aha...? – prekvapivo som odpovedala a medzitým som prestrela na stôl.
- Tak čo, budeš tam ešte dlho? Alebo môžem ísť už aj ja?
- Samozrejme, poď.
Ako dobre, že som doma. Púšťam na svoje telo vodu, ktorá je ako zázrak. Umývam si vlasy a premýšľam, čo Monika. Možno už bude s Petríkom doma z prechádzky. Nepovedala som jej, kedy presne prídeme. Budeme sa musieť zastaviť ešte v obchode niečo kúpiť malému.
- Vieš, že tento byt bude pre nás malý? Prečo mi neodpovedáš?
Určite si myslí, že teraz sa preľaknem, keď na mňa zakričí z poza dverí. Opatrne vychádzam. To som si mohla myslieť. Jedlo je nedotknuté. Ivan si spokojne oddychuje na gauči a novinami si zakrýva tvár.

- Vstávaj, lenivec! Môžem sa s tebou rozprávať, keď ty si tu oddychuješ.
- Veď nespím, čakám, kedy prídeš.

***

Ivan ma čaká a ja vchádzam do sveta hračiek. Prechádzam a premýšľam, čo kúpiť.
- Prosím, čo si prajete?
- Niečo pre ročného chlapca.
- Plyšový macko, môže byť?
- Toho už má, aj kocky. Rozhodujem sa pre modrého sloníka.
- Rozhodli ste sa?
- Poprosím toho modrého sloníka.
Aspoň nebude plakať, keď ho budem kúpať. Vychádzam von a vidím Ivana s Jurajom, ako postávajú a o niečom hovoria.
- Ahoj, ako sa máš? Stále si rovnaký. Ty asi ani nestarneš.
Poznám tie slová naspamäť. Pozriem na Ivana a ten si určite myslí to isté.
- Vždy si bol vtipný.
- Vidím, že idete gratulovať, - hovorí Juraj a pozerá na kvety, ktoré drží Ivan v ruke. Tak sa majte a prajem vám príjemnú zábavu.
Odchádza.
- Vieš, ako mi bolo?
- Viem si predstaviť.
- Ako to, že ste sa stretli?
- Ani neviem, ale zrazu bol pri mne.
- Dúfam, že si nespomínal, že ideme k Monike.
- Za čo ma považuješ? Veď viem, aký je to frajer. Monika ani neuverí, že tu bol.
- Nemali by sme jej to hovoriť, nech nie je nešťastná.
- Ako chceš. Čo si kúpila Peťkovi?
- Modrého nafukovacieho sloníka.
- Prosím ťa, to si kde videla, modrého?
- Inú farbu nemali a ja nemôžem za to, že ho niekto navrhol v modrom. Druhý raz pôjdeš nakupovať ty.
Zvoníme u Moniky.
- Poďte ďalej, malý ešte spinká. Prepáčte mi ten neporiadok. Malý je akýsi nesvoj. Bude to z toho tepla. Ani papať nechce.
- Všetko najlepšie k narodeninám.
- Ďakujem, už som si myslela, že ste na mňa zabudli.
- Ale Monika, čo si to o nás myslíš?

- Poď, pomôžem ti.
Beriem do rúk plienky, ktoré ukladám do skrinky. Na poličku dávam rôzne olejčeky, mastičky, vatu. Monika zatiaľ kontroluje malého.
- Taká som unavená a na všetko som sama. Niekedy si myslím, že už toho viac nezvládnem. Teším sa z dieťatka. Dáva mi najviac síl.
- Verím.
Aj tak to musí byť všetko krásne, i keď to má veľmi ťažké...
- Pozri, čo sme priniesli Petríkovi.
Podávam je sloníka a Monika sa smeje.
- Vieš, že som ho chcela kúpiť? Ale akosi mi to nevyšlo. Veľmi sa mi páči, je taký zvláštny.
- Vidíš a Ivanovi sa nepáči.
Ivan potichu otvára fľašu šampanského.
- Viete, čo sa stalo? Boli sme po obede v parku a viete, kto za nami prišiel? To by ste neuhádli!
Letmo pozerám na Ivana a obaja v tej chvíli vieme, čo nám povie.
- Predstavte si, Juraj. A viete, čo chcel? Aby sme začali od začiatku.
- Čo si mu povedala? – spytujem sa.
- Veď vy viete, že dvakrát tú istú chybu neurobím. To sa nikdy nesmie stať! A ani si nespomenul, že mám dnes narodeniny. Frajer. Nám je bez neho dobre. Petrík bol taký zlatý a on sa v ňom videl. Mrzelo ho, že s ním nechcem byť. Chcel sa ukázať pred ľuďmi, aby videli, aký je z neho starostlivý otec.
- My sme ho stretli. – skočila som Monike do reči.
- Prečo ste mi to nepovedali?
- Zabudnime na to. Nechceš sa k nemu predsa vracať v každom rozhovore.
Z izby je počuť tiché mama, mama. Monika zatiaľ pripravuje malému papať.
- Bude mu to stačiť? – pýtam sa zvedavo.
- Osvieži ho to. Má rád strúhané jabĺčko s piškótou. Peťko sa smeje a naťahuje rúčky po miske.
- Papaj pekne Peťko, nepredvádzaj sa!
- Prečo mu to dávaš, keď nechce?
- Nemôže byť predsa hladný.
- Pozri, čo ti priniesla teta s ujom?
- Aký je zlatučký a ako sa teší. Vidíš, Ivan, a ty si mal strach, že sa mu nebude páčiť. Ani farbu si nevšíma. Smiem ho okúpať?

Monika nenamieta, lebo vie, že som šťastná, keď sa s malým môžem zabávať. Peťo búcha rúčkami po vode, smeje sa a so mnou sa v tej chvíli niečo deje. Akosi mi je ľúto, že ja vlastne stále čakám na ukončenie štúdií Ivana.
- Petrík, poď už von, bude ti zima.
Ako beriem sloníka, tak sa malý rozplače. Neboj sa, to je tvoje. Utieram Peťka i sloníka a vystupujeme vyparádení z kúpeľne.
- Mária, je už najvyšší čas, pôjdeme domov.
Lúčime sa. Vyšli sme von a zdá sa, že začne čoskoro pršať. Obloha je zatiahnutá a už nie je ani tak teplo. Kráčame parkom a stretávame známych ľudí. Každý sa náhli, lebo vietor silnie.
- Ľúbiš ma?
- Ty to nevieš?
- Viem, ale rád to počúvam...

***

Týždeň prešiel a ja zostávam pri balení Ivanových vecí, lebo odchádza na prax.
Vlak odchádza a Ivan sa so mnou lúči mávaním z obloka vlaku.
- Maj sa.- kričím, ale hukot kolies prerušuje moje volanie. Odchádzam domov. Otváram dvere a vtedy zazvoní telefón.
- Ahoj, Mária! Vieš, čo potrebujem?
- Neviem.
- Mám k tebe malú prosbu. Potrebujem dnes nutne voľno. Šéf mi ale povedal, že len v prípade, keď ty prídeš do práce. Mrzí ma to, nechcela som ťa vyrušiť z dovolenky.
- Samozrejme, že prídem. Spoľahni sa.
- Ďakujem. Máš to u mňa.
Dovolenka sa mi skončila skôr a opäť stretávam svoje kolegyne v práci.
- Dobré ráno, pán vedúci.
- Vitajte! Oddýchnutá?
- Ako sa to vezme.
- Dnes je utorok, tak s chuťou do roboty. Mám teraz jednanie a preto vás prosím, aby ste mi sem nikoho nepúšťali. Až prídu z Ružomberka, uveďte ich.
Zatvoril dvere. Otáčam sa na svoje kolegyne.
- Kedy majú prísť?
- Okolo jedenástej. A príde i ten fešák.
- Ktorý? Spytujem sa.

- Ten šedivý. Nemá veľa rokov, ale tie šediny mu pristanú. – odpovedá Naďa.
Milka vyberá make-up a venuje sa úprave. Chystám sa písať. Zaujímalo by ma, čo Dana celý čas robila. Všetko, čo som jej pripravila, je tu.
- Pani Píchová, prineste ten materiál, čo som vám dal minulý týždeň. Ten na doplnenie pre celulózku.
- Áno, hneď to bude. Naďa, kde to je? Nepamätáš si, kam som to dala?
Milka lieta po kancelárii celá nešťastná. Naďa sa posmešne pozerá a ohovára svoju priateľku.
- No vidíš, akú má sklerózu. Stále niečo hľadá. Nikdy nič nemá na mieste.
- Máte to, pani Píchová?
Vedúci stojí vo dverách a hľadá Milku.
- Vybehla za inžinierom Hofbauerom.
Vedúci zatvára dvere a v tej chvíli pribehne Milka do kancelárie. A prémie sú preč. Mala ich Dana.
Snaží sa vtipkovať Milka. Letí k stolu a drží v rukách materiály. Upraví sa pred šéfovými dverami, nahodí úsmev a vraví, akoby sa nič nestalo:
- Čo ešte, pán vedúci?
- Ďakujem. Môžete ďalej pokračovať vo svojej práci.
- Požičaj mi kalkulačku, – obraciam sa na Naďu.
- Naďa mi ju podáva. Je to žena, ktorá má stále ťažkosti. Raz s manželom, raz so synom. Na nič nemá čas a na nič nestačí. S Milkou sa veľmi dobre dopĺňajú. Dana sa k nim správa rovnako. Nechce si to s nimi rozhádzať.
- Aha, už sú tu.
Vyrušuje ma Milka z práce a myšlienok.
- Pán vedúci, už prišli, – vlietla Milka k vedúcemu.
- No a čo má byť? Vy máte svoju prácu, tak vstúpte, až vás zavolám.
Zahanbene vychádza zo šéfovej kancelárie a sadá si za písací stôl, akoby sa nič nestalo. Naďa čaká, kedy sa otvoria dvere.
Vo dverách stojí inžinierka Horská, elegantná dáma s vystupovaním, ktoré jej môže ktokoľvek závidieť.
- Dobrý deň, máte tu pána vedúceho?
- Áno, čaká vás. Poďte ďalej!
Otváram dvere k vedúcemu a uvádzam inžinierku Horskú.
- Pani Píchová, poďte sem na moment, - volá vedúci Píchovú. Milka beží s úsmevom na tvári ku dverám.

- Urobili ste chybu v tabuľkách. Mali by ste pracovať pozornejšie. Doplňte chýbajúci materiál z týchto podkladov.
- Milka ani nepotrebuje červeň, má ju prirodzenú. Naďa sa baví na jej účet.
- To bolo, čo? Asi chcel byť zaujímavý.
- Daj pokoj! A radšej mi pomôž, lebo ma privedie o rozum.
Sadli si a pracujú. Mám chvíľu pokoj a viem, že to je prospešné pre všetky.
Zvoní telefón.
- To je pre teba, Mária.
- Prosím?
- Mária, prosím ťa, keď pôjdeš z práce domov, zastav sa tu. Peťkovi uškodilo to teplo. Celú noc sme nespali. Bola som u lekára, nie je to nič vážne. Cestou kúp chlieb, maslo, mlieko, vajcia a keď bude pekné nejaké mäso, tak aj to.
- Samozrejme. Vieš, že pre vás všetko. Ahoj!
- Aká je len Monika vyrovnaná, ku všetkému pristupuje s rozvahou. Som na nej vo všetkom závislá. Nahradila mi oboch rodičov a ja sa k nej utiekam i teraz, keď som už dospelá. Monika je krehká modroočka, podobná mamičke a ja som zase celá na otca. Ona je silná duchom. Je mi tou najlepšou sestrou aj priateľkou. Keď obaja rodičia zomreli, snažila sa mi veľmi pomôcť. Aj keď moje študentské roky boli poznačené bolesťou a strachom, ona vždy našla východisko z každej situácie. Monika sa vedela zmieriť a vyrovnať aj s tým, že jej nevyšlo manželstvo s Jurajom.
- Mária, napíšte tento materiál a dajte tie tabuľky inžinierovi Hofbauerovi, nech ich založí do jeho materiálov. Nech sa zase nehľadajú po všetkých kanceláriách. Inžinierka Horská si ich zoberie so sebou.
Vyrušuje ma z premýšľania vedúci. Píchová ostrým pohľadom zavadila o vedúceho pri tej vete o hľadaní. Ten si to našťastie nevšimol. Bože, koľko toho je. Sadám si k počítaču a píšem.
Z práce odchádzame všetky naraz.
- Kde sa tak náhliš, Mária? – prehodí Milka len tak, aby reč nestála.
- Chcem si ešte kúpiť topánky.
- Tebe sa žije, môžeš míňať, ale čo my?
Obraciam sa smerom k Nadi. Som už pred nimi a vôbec ma nezaujíma, aká odpoveď práve teraz preletela poza môj chrbát.

***

- Ahoj, Monika, už som tu. Môžem ti povedať, že vonku je taká neznesiteľná horúčava, že sa to nedá vydržať. A čo Petrík?
- Už mu je lepšie. Dobre, že som na prázdninách. Môžem sa mu venovať. Čo si kúpila?
- Všetko, čo si chcela. A kúpila som si topánky.
- Ukáž! Aké sú pekné, čo stáli?
- Tisícštyristopäťdesiat korún.
- Dôležité je, že si ich zohnala. Čo bolo v práci?
- Po tom oddychovom týždni mi to dnes išlo ako po masle.
Kuchyňou sa šíri vôňa mäsa, ktoré sestra pripravuje.
- Čo si k tomu dáme, ryžu či zemiaky?
- Môže byť i ryža.
- Majka, choď pozrieť malého, počujem ho, asi je už hore.
- Ahoj, Peťulo, poď k tete.
Beriem ho na ruky a on je celý šťastný, že už nemusí byť v postieľke.
- Aký budeš veľký,
A on naťahuje rúčky vysoko, ako len vládze.
- Idem ho umyť, je spotený.
Petrík kričí. Nemá rád, keď ho po kúpaní obliekame.
- Tíško. Keď budeš plakať, levík ti z trička ujde.
V tom momente stíchol.
- Monika, nechce sa ti vystrihnúť tie šaty,
- Veru, môžeme ich teraz urobiť. Je to jednoduchý strih. Podaj mi tie módne časopisy.
Prezeráme si ich a kocháme sa pohľadom na tej kráse, ktorej neodolá žiadna žena. Petrík sa hrá s hračkami a my so šatami.
- Koľko máš ešte dovolenky?
- Ešte tri dni. Ale neviem, kedy si ju teraz vyberiem. Keď príde Ivan z praxe, chceli by sme ísť k jeho rodičom.
- Budeš to mať ťažké, Mária.
- Ja viem, ale verím, že nebudem na všetko sama. Už sa k rodičom aj teším. Sú už starí a okolo domu je veľa práce. Keď sme zostali my dve, naši mi veľmi chýbali. Tak trochu mi nahradili rodičov.
Monika neodpovedá. Ja viem, že jej je teraz pri tejto poslednej vete veľmi smutno. Tak veľmi sa snažila. Určite ju to veľmi mrzí, ale nepovie mi to. A ja som jej teraz vďačná, aj keď mlčí.

***

Leto pomaličky končí a ja sa teším, že kúsok z neho ešte bude patriť nám dvom. Toľko si toho ešte musíme povedať.

Počítam dni, kedy Ivan príde. Mám ho rada. Chcem, aby to vedel. Človek to cíti viac, keď je odlúčený od človeka, ktorého miluje. V každom liste je tá istá veta:
- Teším sa na Teba!
Niekto zvoní. Kto to môže byť, teraz večer? Veď u Moniky som bola. Otváram dvere.
- Dobrý večer! Máte telegram.
To je určite od Ivana. Asi ukončil prax skôr a ponáhľa sa domov. Otváram ho.
Oči mám plné sĺz. Telo mi zmeravelo a ja zrazu stojím uplakaná a sama pri čítaní textu:
- Ivan je v nemocnici. Jeho zdravotný stav je veľmi vážny. Príď k nám. Mokrá.
Z hrdla sa mi derie strašný ston. Nevládzem stáť. Čo sa stalo? Cez slzy nikoho nevnímam a ako bez duše letím k Monike.
- Čo sa tak rútiš? Veď ma zrazíš, čo nevidíš? Spamätaj sa, prečo plačeš? Trasúcou rukou podávam Monike telegram.
- To nemôže byť pravda, čo sa stalo?
Počujem jej hlas a nemôžem zastaviť prúd sĺz, ktoré mi nedovolia hovoriť.
- Utíš sa, moja, možno to nebude také zlé. Vydrž do rána. Ja zavolám do práce a vybavím ti voľno. Ty hneď ráno odcestuješ a uvidíš.

***

Sadám do vlaku a odkladám tých pár vecí, ktoré som si na rýchlo nahádzala do tašky.
- Dobrý deň, teta! Čo sa stalo?
Pýtam sa Ivanovej matky, ktorá teraz vyzerá o desať rokov staršia.
- Vitaj, Mária. Poď ďalej. Otec sa o chvíľu vráti, išiel za Ivankom do nemocnice.
Hladká mi uslzenú tvár, vlasy.
- Čo nám to ten Ivanko urobil?
Plačeme a bezradne čakáme, čo bude ďalej. Túlim sa k tej žene, hľadám v nej oporu. Obe ju potrebujeme rovnako.
Vchádza otec, sadá si k stolu, hlavu kladie do dlaní. Ticho sedí. V tej chvíli je nám jasné, že prišla tá najstrašnejšia chvíľa v našom živote. ...smrť... Sedíme meravo a čakáme, kto prvý vysloví tú najstrašnejšiu vetu... Ivanova matka.
- Plamienok nádeje, že bude žiť, zhasol.

Kričí a my ju nemôžeme utešiť. Ten bôľ matky je strašný. Otec vstáva, kladie jej ruku na rameno a tíši ju. Nežne ju vinie k sebe a ja prvý raz vidím, že i muži vedia plakať.
Stratili sme to najdrahšie, čo sme mali. Môj život akoby v tejto chvíli stratil zmysel. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi. Mám Moniku s Petríkom a Ivanových rodičov. Snažím sa im nahradiť stratu Ivana.

***

Dušan, Ivanov kamarát nám po pohrebe porozprával, čo sa stalo. Chlapci sa dohodli, že pôjdu domov so spolužiakom, ktorý mal auto. Cestou spomínali na zážitky z praxe. Oproti nim zo zákruty vyletelo auto a čelne do nich narazilo. Pre troch sa to skončilo tragicky. Len Dušanovi sa nič nestalo, akoby zázrakom. Povedal mi:
- Tie kvety boli pre teba, Mária. Ivan ťa chcel potešiť...

Kúsok šťastia

Deň ako každý iný. Začína starosťami a povinnosťami. Niekto klope.
- Prosím, vstúpte!
- Som tu správne? – spytuje sa ma pani stredného veku.
- Áno, ste. A koho hľadáte?
- Pána Hartwinga, Jána. Pracuje tu?
- Nech sa páči, poďte ďalej. Je to môj kolega, - odpovedám a pozývam neznámu pani. Je šarmantná.
- Chvíľočku počkajte, mal by každú chvíľu prísť. Môžem vás ponúknuť? Dáte si kávu alebo čaj?
- Dám si s vami kávu. Ale patrí sa mi aj predstaviť. Som Milica Mareková.
- Kolesárová Alžbeta, - podávam ruku pani Marekovej.
Staviam vodu na kávu a vidím, ako sa pani Milica nenápadne pozrie do zrkadla. Je celá nesvoja. Čo má ten Janko opäť za tajnosti?
- Dnes máme pekný deň. – povie pani Milica.
- Pekný, - odpovedám. To asi povie každý, keď nevie o čom začať reč. Ja veru neviem, o čom rozprávať s neznámou. Zalievam kávu a ponúkam pani Milicu.
- Nech sa vám páči, ponúknite sa.
- Ďakujem, ste veľmi milá. Cukor odložte, nesladím.
- Ani ja, tiež pre líniu. – obe sa smejeme.
Vtom sa otvárajú dvere a v nich stojí Ján.
- Ahoj, Alžbeta, zdržal som sa. Ako to tu rozvoniava, dúfam, že si na mňa nezabudla a...
Ján stojí a pozerá sa na pani Milicu. Zrazu sa k nej rozbehne. Moment prekvapenia vidieť na jeho tvári.
- Vitaj, čo ty tu robíš? Vôbec som ťa v prvej chvíli ani nespoznal. Veď je to tak dávno, čo sme sa nevideli. Kde sa tu berieš? Povedz, ako si ma našla?
Otázky, ktoré padajú, akoby nemali konca. Ja ho nepoznávam. Taktne sa dvíham zo stoličky a odchádzam.
- Kde si sa rozbehla, Alžbeta? Poď, predstavím vás.
- Nie, netreba, my sme sa už zoznámili. – odpovedám.
- Tak ti ďakujem, že si sa mi postarala o Milicu.
- Do videnia. – podávam ruku pani Marekovej. Idem do inej kancelárie.

- Ahoj, Milka, nebudem ti zavadzať, keď si tu u teba dopracujem jeden materiál?
- Vôbec. A čo nepohodli ste sa s Jánom?
- Ale, ani nápad. Má prácu. A ja by som ťa chcela poprosiť, či mi to pozrieš, aby som neurobila niekde chybu. Samej sa mi to ťažšie hľadá. Dnes to musí byť hotové...
- Veď som ti povedala, že pomôžem. Vidím, že máš toho veľa.
- Vďaka, si fajn!
Milka sa usmiala a obe sme sa ponorili do práce. Pred obedom končíme a ja odchádzam do svojej kancelárie. Ján sedí zamyslený a pýta sa ma:
- Prečo si odišla? Veď si mohla zostať.
- Ty predsa vieš, že z taktnosti k dáme.
- Alžbeta, ani vo sne by ťa nenapadlo, kto bola tá pani. To by si ani neuhádla.
- Nie, neviem.
- Moja prvá láska.
- Ale, nevrav, a čože tak zrazu.
- Bola tu služobne. Nevideli sme sa veľmi dávno.
- Aký bol tvoj pocit, keď sa smiem spýtať?
- Keď budem úprimný... veľmi čudný. Zrazu som si uvedomil, že som stretol niekoho celkom iného.
- Prečo iného?
- To ty nepochopíš. Veľmi som ju miloval a ver, túto chvíľu som si často predstavoval. Bola pre mňa tá najkrajšia spomienka. Keď som ju uvidel po toľkých rokoch, zrazu som si uvedomil, že tu, predo mnou, nestojí tá mladá dievčina, plná elánu a smiechu, ale zrelá žena.
- To ale musí byť krásne stretnúť niekoho, kto nám bol blízky, - prerušujem Jánovo rozprávanie.
- Áno, ale zároveň ťa to zaväzuje. Človek nesmie zabudnúť, že patrí niekde inde. Že je tu tvoja rodina, deti, manželka a kopa spoločne prežitých rokov. Bojíš sa, aby všetko nezačalo znova. Všetko raz končí a človek musí vedieť odhadnúť, kedy je ten pravý čas. Milica bola a je rozumná žena, vie, čo je správne. Zostali sme priateľmi a to platí. Lebo priateľstvo, to nie je veru žiaden hazard. S tým sa musí opatrne. Poznáš ma, Alžbeta, ja by som nevedel urobiť podraz. A hlavne nie Milici.
- To je správne, Ján, si správny muž.
- Myslíš, že správny? A čo keď som na ňu roky myslel?
- To predsa nevadí, veď si neurobil nič zlé, len si sa vrátil v spomienkach dozadu. Každý žijete svoj život.

- Veríš, že ma to potešilo, keď som ju uvidel? Šťastne sa usmial. Musel ju mať veľmi rád. V živote to ale tak býva. Cesty ľudí sa vôbec nemusia stretnúť a vtedy nám zostávajú tie najkrajšie spomienky na naše prvé lásky. A pocítime ten kúsok šťastia, ktorý je v každom z nás.

OSOBITNE ĎAKUJEM za ústretovú spoluprácu

Mgr.Viere Jackovej za redigovanie knihy

Mgr.Lenke Krajčíkovej za jazykovú úpravu

Mihályová