ORKY JOKE

 

Hlbokým snehom lesa sa brodí necelý tucet chlapov s obrazom leva na prilbách a štítoch. Kráčajú v plnej zbroji rytierov, s lukom, dlhým mečom a tulcom. Chraštením kovu pripomínajú rozladenú zvonkohru. Oceľové rukavice ich studia, proti reume preventívne upíjajú medicíny. Ich kroky a hlasy tlmí sneh, obláčky pary sa kondenzujú na prilbici, odkiaľ studené neposlušné kvapky stekajú a mrazia na chrbáte. I tak sa im svet javí čistý a plný krás. Konáre stromov sú obťažkané čerstvo napadaným snehom, zimné slnko už neublíži chladu, iba ak rozihrá kryštáliky ľadu storakými farbami a inak temný les zaleje odrazmi lomeného svetla. Svoju službu majú radi, sú hrdí na Rád Bieleho Leva, jeho činy a slávu. Netrápi ich, že ak by sa Rád zaoberal výnosnejšími činnosťami ako strážením Arkedalu akiste by bolo koní a panošov pre každého.

V dávnych, takmer legendárnych, dobách sa Rád často stretal s armádami zla. Pri ochrane mágie Arkedalu vybojoval množstvo bitiek s nekromanskými čarodejmi, démonmi, šamanmi žabieho ľudu a podobnou háveďou, snažiacou sa dobyť tento plán a jeho žriedla many. Získal významné miesto na dvoroch panovníkov, veľmajstri rádu boli rovní i najmocnejším z nich, a rád bol vzorom rytierstva po celej krajine. Doby vplyvu a moci ustali, keď celosvetovo chabnúca mágia zmizla z bojísk a zrútili sa portály medzi svetmi.. Absencia útokov z druhého plánu Rád postupne zatlačila do úzadia, po rokoch bohatstva sa bezcielne zmietal v intrigách, strácal vplyv. Bez svojho poslania a s neschopnosťou zanevrieť na slabnúcu mágiu nebol Rád schopný nájsť si miesto v novom usporiadaní keď mágiu nahradila alchýmia a rytiersku česť zatienili peniaze kupcov. Množstvo rytierov prestúpilo k iným rádom, panstvá Rádu upadali a len malé jadro verných sa stiahlo okolo domovských vysočín. Usadili sa v starej horskej pevnosti Arkedalu, členov už neverbovali z šľachtických rodín ale z dedinčanov a svoje služby ponúkali za menšie obnosy kdekomu s čistými úmyslami. Dnes, storočia po odlive moci a many, stráži hory Arkedalu už len zlomok dávno početných armád Rádu. Bojovníci vykonávajú rutinnú kontrolu ciest a horských priesmykov pre miestnu obchodnú gildu, čistia lesy od banditov, občas narazia na lúpežné skupiny orkov a goblinov. Čas strávený patrolovaním v lesoch zanechal svoje stopy, príroda im prirástla k srdcu, a tých pár ľudí, čo ich pozná, im vraví bieli leví rangeri.

Vlajkonoš vpredu sa na chvíľu zastavil a otrel si spotené čelo. Vypil priveľa medicíny a musel si odskočiť. Na kmeni stromu zanechal žltkavú stopu a započúval sa do zvukov lesa. Rozbalil proviant a jedlom stratil trocha času na skupinu. Čoskoro ich dohoní, zrýchlil, a vydal sa v ich šľapajach. Zazrel ich, ako prechádzajú slnkom zaliatou čistinou na pahorok. V diaľke začul zavyť vlka, prebehol mu mráz po chrbte. Zovrel násadu vlajky a napäl svaly. Poklusom vybehol z krovín, keď takmer oslepol. Čosi explodovalo priamo v hlúčku jeho priateľov. Zacítil oheň a vlna horka ho povalila na zem. V lete stratil vlajku a nebyť helmy a brnenia zaiste by ohorel. Rozpľacol sa na zemi. Oči, od záblesku sťaby vypálené, ho boleli, cítil len chladný sneh topiaci sa na rukavicách. Odplazil sa ku kroviu a nahmatal kmeň stromu, jedinú vec, ktorá nebolela a stála pevne. Oprel sa oň a dúfal že sa opierao druhú stranu ako stoja útočníci. V piskote uší začul hlasy. Krochkanie, vrčanie, radostné zavytie a smrteľný výkrik. Ľudský. Výkrik ustal, počul spleť hlasov. Rabujú a ani ich nevidí. Oni ho možno vidia, stoja rovno pri ňom. Musí otvoriť oči. No vidí len tmu a cíti bolesť. Znovu a znovu ich otvára a civí do tmy, až sa mu bolesťou krúti hlava. Konečne, sa mu mlhavo vracá zrak. Nazrel spoza buka ako na čistine orkovia a goblini systematicky plienia ohoreté torzá a o čosi menej systematicky sa navzájom hašteria. Padlo niekoľko nadávok, hláv a na sneh sa priliala zelená krv.

V strede tlupy stojí šaman. Postavou polovičný, v žltých bielkach posadené rubínové oči pôsobia, že i keď len o málo väčší ako goblin budí neodškriepiteľný rešpekt. Vojak sa schoval za kmeň a dúfal, že ho Razgur, vrah poslov a pocestných, nezaregistruje. Ten obchádzal bojisko a po stopách skupiny zamieril smerom k nemu. Rozbúchalo sa mu srdce. Ako len najtichšie vedel, chopil meč do oboch rúk pripravený rozmachnúť sa. Zabije ho, zabije! Ork sa pomaly blížil, na chvíľu zastavil a vetril. Odporne páchol. Ešte pár krokov a pomstí svojich kumpánov. Dva, jeden.

Uderil celou silou. Mieril rovno na krk a neminul. Silný úder, ruka mu takmer odpadla bolesťou, upustil meč a keď otvoril oči, zbadal na tvári šamana v mrazivom smiechu vycerené orkské zubále. Hlava sa škerila, bola na svojom mieste, bez jedinej stopy škriabnutia. Tou ranou by sťal vola, bezmocne zlomený dal sa na útek. V behu koristi sa mu les už nezdal čistý, pripomínal nočnú moru. Napravo zazrel vlčieho jazdca. Dochádza mu dych a vie že to nemá zmysel. Padol ku stromu a čakal. Tiene sa pomaly blížili, zosadli a s oštepmi v rukách ho obkolesili. Mali podivné tváre. Čakali. Spomedzi nich sa prekĺzol Razgur, podišiel k nemu, z reťaze vzal príslušný erb a pridal ho k náhrdelníku plnému pečatných znakov. Potom sa otočil a bez záujmu odkráčal preč. Podivné tváre a ostré čepele oštepov ...

Vojak za ním zachroptel a vydýchol naposled. Držal lesklú pečať leva a bol rád že ju mohol pripojiť k svojej zbierke. Kazilo mu radosť, že sa kraj pečate sa roztavil nadmieru účinným kúzlom blesku. Hádam je konečne pri cieli pátrania. Blesk, zvyčajne ohorená plocha niekoľkých siahov bol natoľko silný, že nechýbalo veľa a niekoľko jeho chlapov by to odnieslo horšie ako popáleninami. Väčší blesk videl len od vrchného šamana Sharzulla, keď pri obrane Margolskej šedej nory do seba vsal toľko energie až explodoval a uvoľnená mágia pobila celý regiment červených rytierov, arcimága Menga a i väčšinu brániacich sa orkov. Razgur prežil a spolu s kráľovými trolmi sa dostal z obkľúčenia červeno-modrej armády. To boli časy! Dnes sa všetko mení, zostarol a zostal mu len malý kmeň horských orkov.

Silný, krvilačný a i na orkské pomery nie zrovna inteligentní válečníci sa ľahko začínali nudiť a preto ho dnešné stretnutie upokojilo. Pridlho bezcielne prečesávali horu, a nebol ďaleko deň v ktorý sa jedného rána nemusel prebudiť zo spánku. Dnes bude spať pokojne, o zábavu je postarané.

Chladnú a veternú noc vystriedalo studené ráno. V nore bolo teplúčko, keď vstal olízal si tesáky a pohľadom na kolekciu erbov privítal nový deň. Vymočil sa, ako väčšina orkov, do oblečenia. Nezaplatiteľné erotické pižmo odháňalo blchy a inú všemožnú háveť, vlastne hocikoho iného okrem peknej orgule či podobne navoňaného orka a goblina. Po potrebe sa ešte na dlhú dobu zahľadel do ne-orkských ornamentov a tak len vzdialene vnímal ako rozmrzlí orkovia pomaly vstávajú a nad ohňom roztápajú svojich druhov. Niekoľko goblinov sa roztopilo priveľmi a museli ich zjesť na raňajky. Razgur odtrhol zrak od trofejí a uvažoval. Ak si dobre pamätal mal na začiatku čosi okolo 6 gúr orkov a asi 16 gúr goblinov. (1gúra= 32 people) 1 gúra orkov a zopár gobliních už cestou pošla. Má teda 5 orkských a asi 13 gobliních. Dokopy aj sto orkov a veľa goblinov. Má ich menej ako na začiatku, ale stále veľa. Hmm.

Po strategickej úvahe vykročil mentálne povznesený na inšpekciu. Nevrlé tváre ignoroval.. Musí byť blízko Daitýthojej brány, on to dokáže. Vyskúšal niekoľko elementárnych zaklínadiel a ich silou mu zamrzol úsmev, mimika ustrnula vnútornou eufóriou. Spravil niekoľko triangulárnych meraní, ako jednotkové kúzlo zvolil striptíz orgule. (Neškodné adeptovské kúzlo) Vďaka sile zdroja takmer transmutoval mágiu na hmotu a stvoril živú orgulu, kúzlo po miernom zaváhaní však včas zastavil, po svetovláde bude času dosť. Pol dňa chodil dookola, boleli ho nohy, neustále sa mýlil v meraní, nedokázal sa sústrediť. Navečer jedna z patrolí objavila podivný kopček v jednej malej rokline. Magická entropia bola gigantická. (Malý kúzelný abakus javil charakteristiky UI.) Bol vzrušený, je pri bráne a on jediný bude vládnuť pradávnou mocou. Čoskoro.

Zvolal celých svojich 15 gúr. (3 dezertovali) Rozdal fakle a opatrne kúzlom zapálenia sviečky odtavil horninu. Cítil sa úžasne mocný. Vchod za skalou bol ako inak čiste magický, nenachodil však žiadnu pascu. Orkovia vbehli dnu. Najsilnejší tupci prví, zbabelci za nimi a naposled Razgur. Zastavili sa v širokom tuneli, studené svetlo odnikadiaľ, mohli teda zahodiť fakle. Steny boli hladké, po vchode nezostalo stopy. Nevadí, ako pán sveta urobí zaiste vlastné a väčšie dvere ako tie pôvodné. Vykročili vpred, prví šli goblini, bo každý vedel na čo je taký malý goblin dobrý. Najprv to bola sranda. Jedného rozmáčkol akýsi podivný sádrový trpaslík so smiešnou červenou čapicou. Niekoľko si zapálilo tabak v mieste metánovej bubliny. Daktorí len tak padli mŕtvi, iní praskli, roztiekli sa, či vyparili. Pokiaľ bol zástup duševne obmedzených goblinov dostatočne široký, orkovia sa výdatne bavili. Ako však ubúdalo malých zelenáčov, mizol orkom úsmev z tváre. Dopredu už hnali ani nie 12 goblinov. Jeden spadol do priepasti, druhého zožrala mäsožravá slnečnica, tretí vykýchol mozog, ďalší si zlomil väzy, keď sa nešikovne obzeral vzad. Pytón, bludička, záškrt, uvolnený stalaktit. Skazené jedlo, samozapálenie, samoúnos a posledný zelený mužíček skončil pod úctihodnou váhou otváraných dverí. Orkovia zneistene zastali a začalo to medzi nimi šumieť. Strach a pochybnosti sčasti prešli i na Razgura, no tak blízko cieľa sa nemienil vzdať. Už nemohol vymeniť svetovládu za život provinčného náčelníka. Zapálil niekoľko najodbojnejších zelených fakieľ a zástup duševne vzprušených orkov sa odhodlal pokračovať ďalej v skúmaní zrádnej jaskyne.

Zlomená noha, prebodnutie vlastnou dýkou, zadrhnutie kúskom chleba, mŕtvica, šoky a šialenstvo kosilo orkov. Ako sa chladne modrá chodba začínala rozširovať zostávalo ich už len necelých 12. Zakopnutie a zlomené väzy, od nervozity prehltol hviezdicu, nabodol sa na priateľov oštep, chodba sa stáčala doprava. Posledný deviati nelenili a pri prvej príležitosti sa dali na útek. Razgur im venoval riadený fireball (sile miestnej mágie zodpovedajúco miernej sily) a šiel ďalej. Bol opatrný, vyhol sa kobrám, pasciam na medvede, vraním nôžkam, epileptickej skrinke a pochutnal si na škorpiónoch. Po mnohých nástrahách napokon zastal v malej jaskyni, kde sa v žltom svetle kúpala malá kovaná skrinka. Slintal, zuby sa mu rozcvakali, červené okále div nevypadli z jám. Pohladil erby a vrhol sa ku skrinke. Objal ju, kľakol si na kolená a bozkával chladný kov. Keď záchvat pominul, postavil sa, upravil si vestu a skimitar. Je to veľký okamžik a musí naň byť patrične pripravený. Odteraz už nebude Razgur, bude len veeľký ON. Zhlboka sa nadýchol, nadvihol veko skrinky, čosi zaškrípalo a obrovská sila ho zrazila späť.

Keď sa prebudil, nado všetko ho boleli ďasná a rozbitá tvár. Keby orkská tvár vyzerala dakedy dobre, mal by ju zhyzdenú. Stratil krásne kly, sánka napol zlomená, ruka celá zelená od krvi. Zdvihol zrak a zazrel pokojne sa húpuce padacie kladivo so stopami po jeho zuboch. Nazrel, do pootvorenej magickej studnice astrálnej moci a zbadal v nej majestátnu, zlatú diamantami zdobenú magickú a absolutne dokonalú zubnú kefku. Neveriac po nej siahol, zapol magické tlačidlo a tucty štetiniek sa pohybovali, leštili, tvorili zubný vosk, impregnovali a a a on nemal žuby. Kefka s cinkotom padla na zem, zaškrupila na úlomkoch zubov, v diaľke akoby zavyl vietor smiechom vekov. Razgur bezzubý, vzal svoju trofej, otočil sa a vybral sa hľadať východ. Bezmyšlienkovito prešiel početné mŕtvoly až došiel k domnelému východu. Dva dni si tavil cestu kameňom, mágia miesta neuveritelne zriedla, takmer magické vákum. Unavený vyšiel na zasnežený povrch, dúfal že prekĺzne popri svojich dezertovaných oddieloch, kefku speňaží a starobu dožije ako bezzubý rozprávač v dákej zapadnutej taverne. Úžasné vyhliadky, svetovláda znela lepšie. Veeľký ON kropil sneh trpkými slzami, tisknúc k sebe diamontovú kefku si nedokázal utriediť rýchly sled udalostí posledných hodín. Je stratený.

Oddiel bielych levích rangerov pochoval svojich padlých a rozprášil skupinky lesom sa potulujucích orkov. Domnelú hlavnú armádu nenašli, ako trofej si viezli pološialeného šamana u ktorého našli zaujímavý artefakt. Vystavia ho na jarmokoch, potvora v klietke bude verbovať rekrútov do rádov rytierstva a prienesie i menšie zisky do prázdnej pokladnice rádu. Peniaze sa zídu, bezplatná ochrana svätého miesta nie je lacná záležitosť, sväté poslanie však musí pokračovať...

 

Nazov	Napisal	Mail
Orky joke	Michal Škrovan	[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/