Mladík, ktorý nevie čo robí a chce iba provokovať a upozorniť na seba, to bol on. Rýchlym krokom si razil cestu mokrou ulicou. Po tom čo mu odišla polovica bandy sa nebolo síce kam ponáhľať, no nedalo sa ani zastaviť. Tak už rýchlo ísť aby už niekde bol. Nebola to zlá banda a urobil pre nich dosť veľa. Napriek tomu to podstatné zrejme urobiť nedokázal, zdalo sa akoby už nemal čo ponúknuť. Teraz sú preč a on zostal v neznámej prázdnote.
Ulica bola plná ľudí . Cudzích ľudí, každý sa niekam ponáhľa. On mierne prihrbený akoby sa chcel stočiť úplne do seba, sa prebíja vpredu. Tiež sa ponáhľa. Je sám medzi toľkými a každý je lepší. Cíti sa bezmocný, čo urobí ak dôjde na koniec ulice? Čo spraviť aby ho konečne brali vážne, ako využije novú šancu? Začať odznova? Predstavil si roky práce, ktorú už spravil, spomínal ako to nešlo, ako sa pritom trápil zúril a nadával. A výsledok ku koncu toho všetkého je úplna nula. Začať odznova a teraz sa nedá.
Mladá žena oproti niesla snowboard. Býval v tom vcelku dobrý, takýto však nemal. Na to nemal nikdy. Aj bundu mala lepšiu. Určite to nepotrebovala a i tak mala lepšie veci ako on. Chcel by sa vo všetkom vyrovnať ostatným, nie ako teraz keď sa cíti ako potkanom. Energie plno, no nemá ju kam nasmerovať, a tak miesto úžitku mu vnútri robí šarapatu.
Sledoval tváre okoloidúcich, každý z nich vedel čo robiť a kam ísť. Len on nie. Len on nič nemá. Musí sa stať čosi veľké aby sa z toho dostal. Rozumeli mu ostatní, bol s nimi spriaznení? To nevedel, no bol si istý že sa vráti až keď sa im bude môcť pozrieť do očí. Keď bude hodný toho rozprávať sa z niekým. Už nie potkan.
Konečne dorazil na koniec ulice a pred ním sa otvorilo priestranné námestie lemované podobne zanedbanými domami ako videl inde, s jednou popukanou a vyprahnutou fontánou v strede. Iba jedna stavba mala modernejší vzhľad. Vynikala ako päsť na oko. Zdvihol hlavu. Ťahala sa asi päť poschodí do výšky, v niektorých oknách sa svietilo, keďže bolo zamračené a šero. V polovici budovy boli asi normálne úrady, vo zvyšku pôsobila tajná služba. To vedel z dôb keď sa o také veci ešte zaujímal. Ďalej vedel že títo ľudia občas v meste niekoho zabili, vybavil si niekoľko mŕtvol právnikov, aktivistov zelených čo sa občas našli v opustených dvoroch starého mesta. Akým záujmom títo ľudia prekážali sa nikde nedočítal.
Hneval sa až to s ním triaslo. Toto bande nevedel bande vysvetliť. Povedať, že proti tomu musíme bojovať aby to skončilo. Alebo aspoň aby sme neboli tak bezmocní. Teraz odišli. V správnej chvíli vedeli robiť vždy viac, vedeli bojovať a nebyť bezmocnými. On ešte nič neurobil, hoci chcel. Oni ho opustili a robili si svoje. Pamätal si na skúšku odvahy, ktorú robil ako malý. Nevedel čo spraviť a tak vošiel do cigánskeho domu, poprechádzal sa tam a vyšiel von. Tajná služba? No a? Pôjde tam poprechádza, prejde ten ich barák a možno niekoho zabije. Jedno koho.
Vykročil pomaly cez námestie okolo fontány. Vo vrecku nahmatal starý nôž, ktorý ešte nepoužil inak ako na krájanie chleba, a cez čelo si previazal čelenku. Dá si ju dole až keď zmyje tú hambu. Vstup do budovy tvorili dvere s plastovým sklom. Za nimi vrátnica, niekoľko vyholených strážcov v čiernom. Ako sa dvere automaticky otvorili vošiel dnu. Rýchlo prebehol cez veľkú halu. Vrátnici boli zamestnaný ľuďmi pri okienkach, a ten čo mal strážiť schody nahor práve telefonoval a nedíval sa. Vyletel teda nahor schodmi. "Prísny zákaz vstupu tu nezamestnaným osobám." Fajn, to ho posmelilo.
Prvé poschodie vyzeralo oveľa zašlejšie ako nablýskaná vstupná hala. Niekoľko úzkych chodieb s žltým vyblednutým linoleom. Po stranách občas kvetináč. Dvere bez nápisu. Všade prázdno, akoby tu nikto nebol. Vybehol teda nahor schodmi na vyššie poschodie. Bral ich po dvoch. Tam vyššie bude určite nejaká sviňa riaditeľ. Koľkých stihne dostať? Budú sa vedieť biť? On sa nevie. Nezabijú ho skôr ako čosi urobí? Nevadí, už to je aj tak jedno.
Trocha zadychčaný sa ocitol na najvyššom poschodí. Bol tu čistý koberec. Dvere mali nepriehľadné sklá a opäť žiadne štítky. Rozhodne potiahol kľučku najbližších dverí. Zbadal niekoľko kožených kresiel, dvere hneď zavrel, nikto tam nie je. Prebehol chodbu a na konci rozrazil ďalšie dvere. Prázdna vykachličkovaná miestnosť, sterilné stoly a zase žiadny terč. Možno labák.
Zozadu začul kroky. Otočil sa ako štvaná zver, oproti kráčal muž v drahom obleku s uhladenými vlasmi, zabratý do seba si ho ani nevšimol a vošiel do jedných z postranných dverí. Má ísť za ním a zabiť ho?, pripadalo mu to zrazu akosi divné. Našiel iné schody, vyzerali zabudnuto a nepoužívane. Viedli nadol, vytiahol nôž a pomaly schádzal. Asi dve poschodia našiel šťúpleho divne vyzerajúceho chlapíka, v saku vyzeral ako v konzerve. Nervózne sa na neho pozrel a jeho oči vystrašene sformulovali myšlienku, že taký ako on tu nemá čo hľadať. Zamestnanec na neho stále hľadel a pomaly vyšiel ku schodom. Pretlačil sa popri ňom, chrbtom šuchol stenu a stále na neho civel. Udrel ho ľavicou do tváre, zamestnanca odhodilo, nervózne črty zmrzli, no dívať sa neprestal. Stúpla do neho zlosť, udrel ho druhý a tretí raz. Rúčkou noža mu vrazil do brucha. Chlapík sa zosunul k stene, triasol sa, z nosa mu tiekla krv a hľadel len kamsi do prázdna. Neistým krokom ho prekročil a s pocitom, že prekročil Rubikon sa vrhol dolu schodmi. Bolo mu divne, ale vrátiť sa?
Zišiel až do suterénu, bola tu tma. Lampy nesvietili, len cez otvorené dvere dopadalo svetlo na štandartné linoleum. Vybehol cez ne na akýsi dvorček medzi dvoma budovami. Von sa nedalo, ku dverám druhej budovy viedol chodník betónových kociek. Druhá budova mala dosť svetla i širšie chodby. Tiež prázdno, vybehol na prvé poschodie zahol chodbou vľavo a vpravo. Začul kroky, tentokrát rýchle a klopkavé. Ženské. Intuitívne sa skryl za hromadu kvetináčov. Žena šla priamo k nemu, skrývať sa nemalo zmysel. Ani nevedel či ho videla už predtým ako vyšiel spoza kvetín. Pohol sa smerom k ľavej chodbe. Nie tak rýchlo aby sa nepovedalo, že uteká. Letmo zahliadol ženu, išla za ním. Okuliare s hrubým rámom, dozadu zčesané vlasy, úradníčka s sebaistým výrazom.
"Čo tu hľadáš?", hlas nepríjemne pevný. Spomalil, rýchlo ho doháňala. "No tak čo tu chceš?" Tvárila sa rozhorčene, akoby bol sopliak, akoby nôž mala ona a nie on. "Počkaj," povedal on "Naháňať môžem aj ja teba." S tým nepočítala, jej hnev sa zháčil. "Čo si to dovoľuješ?" Nebola na to zvyknutá. No ako sa blížil spravila najprv pár krokov vzad a nakoniec sa zvrtla do rýchleho behu. "Tutututu" ťukali lodičky, kdesi buchli dvere. Aj tak by ju vlastne nechcel zabiť. A mal by zmiznúť, inak ho určite chytia.
Vybehol ľavou chodbou na iný dvorček. Zastal pri zábradlí. Kúsok popri ňom prešiel, bolo vidieť zamračenú oblohu s večernými mrakmi. Príjemný vzduch, zacvrlikal cvrčok. Oprel sa o zábradlie, nechelo sa mu ďalej. Tá jedovitá ženská mala vcelku vkusný zadok. Z okna oproti sa vyklonil bradatý muž s fotoaparátom a urobil ním snímok. Ani sa mu nesnažil skryť. zakýval a usmial sa na neho. Bol dosť ďaleko, takých 20 metrov, nemusí utekať. Možno by sa mohol rozbehnúť oproti a zistiť ako sa zachová. Muž akoby to počul, sprafil ešte fotku a zmizol vo dverách. Zábradlie bolo chladné. Pustil sa ho a vbehol do dverí prvej budovy. Chvíľu blúdil jej prázdnymi chodbami, až nakoniec došiel k vrátnici. Všade hodne ľudí ako predtým keď vstúpil dnu, len holohlavá CBSka chýbala. S nožom v nohaviciach vybehol teda von, do známeho sveta.
Vedel, že nespravil nič, všetko tam bolo cudzie akoby nezapadol do schémy. Smiešne. Napriek tomu bol rád, že je späť, kvapky dažďa stekali po tvári ako bežal ulicami, studený vzduch premiešaný šerom mu vrážal do pľúc. Keď konečne spomalil, zistiľ že svet už predsa nie je taký ako predtým. Zbitý zriadenec, štekavá a napokon bezradná úradníčka, flegmatický fotograf. Duté chodby, prázdne miestnosti, čo ten labák, nebola to praktická mučiareň? Vošiel do polorozpadnutého domu, ďalej od centra, dedičské trenice a smrť jedného rýchleho bossa , ktorý asi nebol až taký rýchly, spôsobili že pomaly a vytrvalo chátral. Krv na ruke uschla, nôž mal vo vrecku nohavíc. Zriadneca mu bolo ľúto, možno za nič nemohol, no preventívna nakladačka mu veľmi neuškodí. Na čele mal ešte čelenku, symbol jeho krížovaj výpravy. Chcel si ju už sňať a zabudnúť na dnešné dobrodružstvo, keď nahmatal chladnú čepeľ noža, zaťal zuby a uvedomil si že teraz sa nevzdá teraz to dokončí ako plánoval. Neustúpi, aspoň raz spraví čosi poriadne. Zoženie si čosi silnejšie a tú odpornú neľudskú budovu vyrve zo základov, ktoré pokropí soľou a zaore.Druhí potom zasadia hádam stromy, spravia plot a donesú mu kvety. On ju iba zničí. Čoskoro.
Slnko takmer zapadlo, sporadicky sa zažlo zopár pouličných lámp. Vyhľadá Grazziho, dá mu prachy a potom sa to začne. Rozbehol sa teda k starému prístavu, už vie čo má urobiť, kam ísť. Nebude už pred ničím utekať a skončí to.
V ruke poťažkal čezetu, Uzi i Ak47. Všetky pomerne malé a prekvapivo ťažké. Na počudovanie boli i lacné. Že ľahšie a lacnejšie kúpi automat ako walkman to naozaj nevedel. Nakoniec si zobral uzi, nejaký hongkongský film tu zanechal asi svoje stopy, dokúpil muníciu a svoje úspory dal bez odpočítania Grazzimu. Ten sa na toľkú gráciu zatváril len mierne počudovane, klásť otázky nepatrilo k obchodným zvyklostiam jeho branže.
Jeden zásobník vystrieľal ešte v polorozpadnutom dome, Grazzi mu vysvetlil čo a ako, ovládnuť zbraň nevyžadovalo žiadne veľké umenie. Grazzi mu ešte lakonicky poprial "Good luck" a zmizol vo svojej búde, miešajúc jeho šušťavé papieriky s háčkom a kokaínom svojich početných vačkov.
Vyprázdnil zvyšok zásobníka, zbraň sebou trhala, no strieľala pomerne presne a na múre zanechala zreteľné stopy. Odistiť, zaistiť, vyhodiť a nabiť zásobník. Aké ľahké, a potom že nič nedokáže! Oceľovú uzinku strčil pod kabát a rozvážnym krokom sa vydal späť k fontáne. Okolie vnímal jasne, pritiahol si pásku na čele. Áut v uliciach bolo pomenej a tak mu BMWéčko neurčitej farby pri budove pripadalo podozrivo na prvý pohľad. Nespomalil a šiel rovno k dverám, odstrčil upratovačku a mierne zrýchlil krok. Keď na neho zreval postarší vrátnik dal sa do behu, za seba zhodil niekoľko stoličiek, rozbil okno, sklenené dvere a cez známe chodby sa ponáhľal do druhej budovy. Vrátnik mu nebol v pätách, nemá kondíciu a tak asi teraz zvoláva pomoc. To však chvíľu trvá.
Prebehol dvorček a do tmavej chodby vbehol z už odistenou uzinkou. Krok mu pripadal pružný ako šelmy, krv i energia z neho sršali na všetky strany. Skontroloval si ešte náhradné zásobníky. Rozhodol sa nezdržovať prvým, bezvýznamným poschodím. Supy hniezdia vo výšinách. Na druhom poschodí bolo taktiež temno ale doliehali sem už určité známky nekľudu. Budova ožíva a on sa usmial. Pružina uzinky sa napäla. Vbehol do výťahu s podivne čistým zrkadlom, výťah ošumený a ono sa leskne sťa kryštáľ. S páskou na čele a uzinkou vyzeral ozaj ako ten hongkongský frajer. Stlačil 7, vyššie už nešlo. Počul už i zvučné hlasy a dupanie krokov. 5, výťah nezastavuje, pravdepodobne si pamätá len jednu pozíciu. 6, oprel sa do rohu a napäto vyčkáva otvorenie dverí.
Otvorili sa do šokujúco okázalých priestorov, prebytku svetla, drevom obložených stien, mramorových stolčekov a kobercov zo samotného zamatu. Napriek tomu je chodba prázdna, len zdola počuť hlasy. Stlačil teda Stop, zablokoval výťah kvetináčom a pomaly vykročil.
Otvorenie dverí sprevádzal smiech "... a nakopte toho výrastka do gulí", boli asi dobre odhlučnené, a spolu so slovami "potom si ho podám" vkročil do chodby značne korpulentný muž. Necelých 5m, a za jeho neskromným pozadím sa rysovali dve strohé gorily. Tlsťoch sa obzrel smerom k výťahu, ak by to bolo možné v tom okamžiku by sa celý prepotil, úsmev sa mu zasekol, odvalil sa ku stene a siahol po púzdre pri ramene. Prekvapené gorily už nestačili ani zareagovať, keď jeho 9mm uzina narobila prvé červené fľaky na tlsťochovej bielej košeli. Ten sa s rukami na púzdre sklátil na zem, stena za ním premietla krvavé stopy s kúskami vyrvatého tuku a pľúc. Ako muž chrapčal, guľky skosili jedného ochrankára, druhému znetvorili rameno, stačil však skočiť naspäť do miestnosti.
Výstrely ustali, počul len tiché štikanie. Ako menil zásobník a kráčal vpred, gorila s prestreleným krkom padla na zem, zdola sa ozívali hlasité rozkazy a akási horečná činnosť, akiste sa snažia vypáčiť dvere výťahu. Prekročil mŕtvolu, oprel sa o stenu a pousmial sa pri pohľade na zubnú kefku vo vrecku saka tlsťocha. Ako vidieť, vždy pripravený, no už ju hádam potrebovať nebude.
Z miestnosti sa ozvalo "Poď sem ty sviňa!", dva výstrely narazili do steny a dverí. Natiahol záver a strčil štekajúcu zbraň do dverí. Snažil sa pokropiť celú imaginárnu miestnosť, dúfal že sa ochrankár nestačil schovať. Vymenil už posledný zásobník, z pachu krvi sa mu robilo pomaly zle. Z miestnosti nikto nestrieľal. Čaká? Ako prchal adrenalín hlásilo sa o slovo vedomie i žalúdok. Schytil teda nôž a rýchlym vpádom do miestnosti chcel vyriešiť náhlu nevoľnosť. Chvíľa strachu, ešte žije!, mŕtvy muž pri stole s prederaveným telom a odtrhnutou časťou lebky civí do prázdna s neodmysliteľnými čiernymi brýlami. Fuj!
Zvierače svalstva povolili, poblil zamatový koberček, pomočil sa a bol rád že toho dnes veľa nepojedol. Priateľka uzinka mu pripadala zrazu hrozne chladná, klesol do kolien a vlastných zvratkov miešajúcich sa v kaluži krvi. Čosi prasklo, zaiste povolil výťah, a z chodby sa ozvalo "Ivan, kde, to si . . .ty, bože . . tie svine. . . " a kroky. Vytriezvel, chytil ešte naposledy pažbu a hodil sa na chodbu, ľavou rukou hodil nôž a pravou stlačil spúšť.
Šedivší muž z jazvou, čo sa skláňal pri tlsťochovi to schytal naplno, jeho už i tak chladné oči schladli úplne, keď sa prevalil cez tlsťocha a ústa mu zastavili na zubnej kefke. Ďalší oblekoví muži stihli uskočiť do strany pomerne včas, len jeden dostal dávku do brucha a prehol sa na koberci zvierajúc svoje vnútornosti. Zvyšní sa však kryli za prevrátený mramorový stolček a steny výťahu. Kamenný stolík, či kovové steny výťahu už strely nedokázali preraziť a čoskoro počul už len známe Cink-cink svojej uzinky a videl čosi čierne, čo vyletelo spoza stola a mierilo smerom k nemu. Granát, to bude teda bolieť! Chcel sa hodiť o zem, pustiť uzinku, no výbuch bol rýchlejší a odhodil ho takmer ku koncu chodby. Necítil nič, len bolesť chrbta a teplú lepkavú tekutinu. Svoju ruku zbadal na uzinke asi 2 m ďaleko, pri značne bezradných oblekáčov obzerajúcich svojich šefov, po pohľade na svoje rozcafrané brucho sa spýtal ako to že ešte nie je mŕtvy a následne stratil naposledy vedomie . . .

STE 2.11.199x: V budove údajného sídla tajnej služby malo dôsť vo večerných hodinách ku streľbe, údajne i s obeťami na životoch. Kedže oblasť bola uzavretá a nám nebol dovolený prístup nepodarilo sa nám získať bližšie informácie. Keďže neexistuje ani oficiálne vyjadrenie polície, zostáva sa nám len domnievať či išlo o následky prepletania tajnej služby s podsvetím, alebo o nezhody vo vnútri organizácie.
STE 3.11.199x: Nad Budovou SZDS na Omáčkovej ulici zaviala čierna zástava. Na otázku možnej spojitosti s včerajším incidentom v starom meste bola naša redaktorka vypovedaná z areálu strany, a na redakciu bola na okresnom súde podaná žaloba, už 37 v poradí.
STE 5.12.199x: Slovenské mlyny, pekárne a niektoré pivovary z neznámych príčin stihla vlna krachov. Menia sa vlastníci, dochádza k súdnym sporom, ktoré potápajú už i tak málo životaschopné podniky.
Na grémiu SZDS bola so smútkom oznámená správa, že jeho vrchný funkcionári I.L. a G.K. zahynuli počas služobnej cesty v Mexiku na následky poľutovaniahodnej nehody, keď sa protiidúce vozidlo značky...

 

Nazov	Napisal	Mail
Prečo?	Ján Filip	jfilip@sita.sk
	Michal Škrovan	[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/