Skin

V miestnosti bolo viacero voľných počítačov. Porozmýšľal, na ktorom to nefunguje ten internet a bleskovo zamieril ku tomu, kde sedel minule. Tam určite išiel.
Dopadol na umelohmotnú stoličku a otvoril Netscape-internet naozaj bežal. Mohol spomaliť. Vyťukal svoju obľúbenú adresu-hotmail.com. Než sa objavila známa modrobiela obrazovka s okienkami na zapisovanie, rozhliadol sa okolo. Chalan vedľa písal tiež poštu. Rýchlo otočil hlavu s určitým strachom, že by mu zmäť znakov na jeho monitore začala dávať nejaký zmysel. To by sa predsa nepatrilo. Aj tak mu však utkvelo slovo bábatko umiestnené dole. Nestihol ani začať rozmýšľať nad tým, prečo sa podpisuje takto a zistil, že sa díva na seminárnu prácu dievčaťa naľavo. Bola to piatačka a poznal ju z videnia. Radšej však nechcel čítať ani jej text. To sa nepatrilo. Okrem toho Adam Smith ho nezaujímal a zamyslel sa na nad svojou energiou, keď si uvedomil, že by o ňom toľko riadkov napísať nevládal.
Hore sa pozerá dosť nepohodlne. Biela omietka, lampa, ktorá prišla o svoj umelohmotný kryt a bolesť krku po pár sekundách.
Ešteže už naskočil kurzor v okienku. Keďže nebol ešte príliž skúsený, žalostne pomaly vyťukal svoj kód a už tam bol.
Opäť to zabralo asi polminúty, no teraz sa už ovládal, aby nepozeral ani doľava ani vpravo. Prezerať si však nemeniacu sa obrazovku pred ním mu pripadalo akési čudné.
Päť nových odkazov nebola žiadna sláva, najmä keď žiadny nemal viac ako 3 K. No nič, odpíše a...
"Že vraj Rusko nepostúpi ani zo skupiny. Len si to spočítaj, ak Nórsko vyhrá nad Francúzmi aspoň o dva góly..." Hlas patril druhákovi-štamgastovi v knižnici. "A zatiaľ vedú tri jedna, môžeš to sledovať." "Kde, ja tu mám konferenciu. Jeden tu píše, že Česi budú majstri sveta." "No určite, tento rok ani nápad."
Tým dvaja druháci uzavreli debatu.
On, tretiak, stihol zatiaľ prečítať mikroprodukciu svojich kamarátov a skautov z konfery a tak len konverzačne nadhodil druhákom otázku, ako sa volá stránka Majstrovstiev sveta v hokeji. Pozrieť si niečo odtiaľ by mohlo byť balzamom na sklamanie z ignorantských mailov. Dostal odpoveď, vypol poštu s tým, že o polhodinu tam snáď aspoň jeden pribudne a v konfere nastane zvrat a logol sa na spomínanú stránku. Pritom ho napadlo, že je trochu trápne nechať si ovplyvňovať náladu poštou.
Z hokejovej strany žiaril veľký titulok Ice Hockey Championship a dole sa ponúkali jednotlivé voľby. Súpisky tímov ho nezaujímali, tak si vybral názory. Otvorilo sa mu nové okno.
350 príspevkov od rána. No fajn.
"Pozri", hovoril druhák svojmu korpulentnejšiemu kolegovi, "Je tu príspevok od skinheada z Petržalky. Kokos...Hovorí, že keby Česi boli majstri sveta, bolo by to, no veď vieš. A že každý Slovák to musí pochopiť. Radšej ani nebudem ďalej čítať. To sa nepatrí. Veď si pozri..." Jeho guľatý kolega len hvízdol. "Skín z Petržalky, to znie dosť strašne."
Zavrel oči a predstavil si silného vyholeného chlapa, ako sedí v nejakej podobnej knižnici a ťuká tam tie svoje nenávistné žvásty. Môže mať asi 18, v hlave síce prázdno, no vďaka svojej agresivite viac možností, než ktokoľvek iný. Po ďalšom obrázku v jeho hlave, ktorý hocikedy bolo možné vidieť aj na živo, ako desať takých kope na smrť Vietnamca a ulica sa vyprázdňuje, radšej prestal rozmýšľať.
Nenávidel skínov. Titulok znel "české svine" a mal poradové číslo 158, čo mu pripomenulo usmievajúcich sa policajtov, akých videl pri podobnom záťahu holých lebiek minule.
"Ak tí sk...ní českí k...ti zasa vyhrajú, tak rozj...me hubu všetkým, čo uvidíme. Jak môže niekto uznávať takých k...tov ako je Čechmánek, alebo Reichel, to môže len nejaký sk...ný vlastizradca. Každý Slovák musí pochopiť, že to je nespravodlivé. Sieg heil!" Pod textom bol podpis "skinhead z Petržalky". Náväznosť viet, nehovoriac o logike celého textu, bola poslabšia.
Faktom však zostáva, že práve takí rozhodujú o dnešnom svete.
Ďalšie názory sa mu nechcelo čítať. Keďže na hotmailovom konte toho priveľa nového nebolo, iba jeden dvojriadkový odkaz v konfere, vypol počítač, rýchlo vstal, povedal nazdar a zmizol za dverami.
Dvaja druháci hrali internetovú otázkovú hru a vzduchom lietali úsečné dotazy typu ako sa píše hlavné mesto Nikaraguy a koľko môže mať žena detí za rok. Okrem toho bol už v miestnosti len malý študentík, ktorého nikto nepoznal a ani mu nevenoval pozornosť. Vlasy mal nagelované a naozaj neškodný a neschopný výzor mu dodávali okuliare. Bol nervózny a stále sa mykal. Občas sa rozhliadol, či ho nikto nevidí, no naozaj si ho nikto nevšímal.
Tak len podpísal svoj najnovší mail slovami "skinhead z Petržalky", odoslal ho, vypol počítač, ticho a neisto pozdravil dvoch druhákov a odišiel z miestnosti.

 

Nazov	Napisal	Mail
Skin	Ján Filip	jfilip@sita.sk
http://www.apoviedky.unas.cz/