Strážnica

 

Prudko stiahol zreničky do úzkej, zvislej štrbinky. Niekto otvoril dvere na jeho cele a maličkú miestnosť zalialo ostré svetlo. Za dverami stáli dve postavy. Trúfalosť! Keď ho sem zavreli, bol pripútaný, to hej, lenže to bolo pred niekoľkými dňami. Žiadne obyčajné putá neodolajú tak dlho jeho sile. Sile, ktorá neúprosne drví kosti a s ľahkosťou trhá plátové brnenia na kusy. To predsa museli vedieť!
Ale dlho neváhal a vyrazil. Vzdialenosť medzi ním a strážami preletel v zlomku sekundy, lenže predtým, ako jeho drápy dopadli na prvé hrdlo, niečo si uvedomil.
Obaja muži boli studení.
Keď svoje pazúry zaboril do tela prvého strážnika a silným myknutím oddelil jeho hlavu od tela, nenastal klasický gejzír krvi, na ktorý bol zvyknutý. Strážnik už bol mŕtvy.
Šok a panika ho celého zachvátili.
Útek, útek! to bolo to jediné, čo sa v jeho mysli ozývalo, keď bežal úzkou kamennou chodbou väznice tak rýchlo, že sila rozrážaného vzduchu zhasínala svietniky na stenách.
"STOJ ZVIERA!" ozval sa hlas. Hlas, ktorý mohol vydať len jediný druh smrteľníka. Hlas, ktorý bol tak silný, že sa odrážal od stien snáď miliónkrát a minimálne toľkokrát zasiahol jeho vnútro surovou silou svojej podstaty. Hlas, ktorý ho prinútil zastať.
Otočil sa a zbadal ho stáť v chodbe, opačným smerom od jeho cely. Muža v temnozelenom plášti. Akože si ho predtým nevšimol?
Muž pozdvihol ruku. Urobil maličké gesto prstami, vzduch okolo jeho ruky potemnel a začal sa rýchlo vlniť.
On vystrčil drápy do bojovej polohy a reflexívne sa rozbehol proti novej hrozbe. Sila, ktorú vkladal do dlhých, plytkých skokov vyrážala z tvrdej žulovej podlahy veľké iskry do priestoru za ním.
Muž v plášti na neho ukázal.
Keby nemal tak dobrý zrak, určite by si to nevšimol. Temné vlnenie vzduchu odskočilo z mužovej ruky a dopadlo na jeho bok. Pokúsil sa mu uhnúť, lenže rýchlosť, s akou menilo smer bola neuveriteľná. Ale dopad ho nespomalil. Vlastne necítil úplne nič, žiadny pach, žiadny dotyk, ani nejaké chvenie energie. Iba videl, ako sa to rozlialo a dokonale to obmotalo jeho pás, ruky a nohy.
Stále ho to nespomaľovalo a medzi ním a mužom už bolo len pár metrov. Pokrčil nohy, pripravujúc sa na svoj posledný odraz.
Muž zovrel ruku v päsť.
Takú silu ešte nikdy v živote nepocítil. Ruky mu okamžite pritiahlo k telu a nohy narazili o seba. Podarilo sa mu čiastočne odraziť, ale skok bol príliš krátky. Dopadol mužovi k nohám.
A muž zovrel päsť, až mu zbeleli kĺby.
Temné vlnenie vzduchu mu stislo hrudník a vytlačilo z neho všetok vzduch.
Upadol do bezvedomia.

* * *

On je Deakin. Najobávanejší predátor planéty. Rýchlejší, ako gepard, silnejší, ako medveď a odolnejší než slon. Jeho drápy sú ostré ako britva a keď je treba, bez najmenších problémov preniknú krúžkovou košeľou. Jeho zuby sú tak ostré a čeľuste tak mocné, že mu nerobí ťažkosti prehryznúť aj hrubý obojručný meč. Jeho koža je tak silná, že ju neprestrelí ani šíp vystrelený z dlhého luku, ale to je aj tak jedno, lebo jeho reakcie sú dokonalé. On sa tomu šípu s prehľadom vyhne a svojim zrakom a sluchom určí dráhu jeho letu aj v absolútne temnej kobke.
Lenže keď upadne do bezvedomia, prebúdzanie ho bolí rovnako, ako každého iného tvora.
Precitol na podlahe z neopracovaných dosák. Zrak mal ešte rozostrený, ale cítil, ako sa všetko trasie a klepe. Len nevedel, prečo sa zobudil.
BUM! Po jeho ľavici sa ozvala rana. Konečne zaostril zrak.
Nachádzal sa v klietke, schúlený na zemi, pretože bola tak malá, že vystretý byť nemohol. Klietka bola drevená, lenže on cítil, že nie celkom drevená. Žiarilo z nej niečo zvláštne.
BUM! ďalšia rana prišla tentoraz zvrchu a zastala na masívnom dreve. "Vstávaj, zver!"
Deakin otočil hlavu a zbadal ho tam sedieť na koni s dlhou palicou v ruke. Muža, ktorý mu spôsobil tú bolesť. Krpatého, vyziableho chlapíka s množstvom jaziev. Nevedel, ako ľudia nazývajú takýchto svojho druhu, ale vedel, že vládne mocou, ktorú všetci ľudia neovládajú.
Keby ho nezväzovala tá chvejúca sa temnota, určite by vyrazil, prelomil klietku a pomstil by sa mu za to utrpenie.
Ale takto mohol len otáčať hlavou a pozerať na svet okolo.
Muž sa napriahol aby znovu udrel, ale všimol si, že deakin je už pri vedomí.
"Á, už si sa nám zobudil. Výborne. Nudím sa, zver. Urob niečo. Zažni syčať, alebo lomcovať klietkou. Už tri dni počúvam len tieto stupídne vtáky." rozmáchol rukami v geste, ktorým ukázal na všetko naokolo. Mohutné buky lemovali úzku kamennú cestu, po ktorej sa trmácali a slnko vzbudzovalo v každom obyvateľovi lesíka veselosť.
V podobnom lese žil aj on až kým ho nechytili.
Zalomcoval ním hnev. Daekini boli predátori. Stvorení na lov a zabíjanie. Áno, niekedy proti nim ľudia usporiadali výpravy, aby ich vyhnali z lesa, v ktorom chceli loviť zver, lenže väčšinou to bol veľmi krvavý masaker. Desiatky ľudí padli, až kým umrel posledný deakin. Ale on nikdy nepočul, že by nejakého deakina chytili. Že by ho ulovili a odniesli, ako nejaké líščie mláďa. Každý správny deakin umiera v jazere krvi svojich nepriateľov.
Otočil hlavu tvárou k nebu, zavrel oči a pokúsil sa zaspať, aj keď veci vo voze, na ktorom bola jeho klietka, hlasno hrkali.

* * *

Išli už piaty deň a on nič nejedol. Bez jedla dokázal vydržať dosť dlho, lenže ani vo väznici toho veľa neodstal a preto hlad začínal otupovať jeho vedomie. Chlap na koni sa o neho už nestaral. Keď nereagoval na mužove provokácie, rýchlo ustali a on mal aspoň trochu pokoja.
Väčší záujem o svet okolo seba začal prejavovať, až keď zišli z cesty na veľkú lúku, ktorú rozdeľoval na dve časti malý potôčik.
Muž zoskočil z koňa, zobral z voza malé vrecúško a luk so šípmi a usmial sa na deakina.
"Počkaj ma tu, zviera. Zoženiem nám nejaký obed." otočil sa a za moment zmizol v riedkom lesíku.
Krv dokázal zacítiť na veľké vzdialenosti a keďže muž bol po vetre, dokázal určiť, kedy zabil svoju prvú korisť. A dokonca vedel určiť aj čo to bolo. Dnes bude jesť zajaca.
Muž ich priniesol šesť. Z voza vytiahol misu, narezal všetkým hrdlá a nechal, nech krv natečie do nej. Stiahol zajace z kože, otvoril vrecúško a do misky s krvou vhodil veľkú hrsť bylín. Potom do toho všetkého položil zajačie telá a rozložil oheň.
On dostal svoje jedlo, až keď sa najedol muž. Ten si opiekol šiesteho zajaca a keď ho dojedol, bola už skoro tma.
Vstal od ohňa, zobral misku do ruky a druhou rukou začal pomaly krúžiť nad zajačími telami.
Vyriekol nejaké slová a neboli to slová hocijaké. Keď ich deakin začul, striaslo ho - pocítil v ústach chuť krvi.
Zajačie telá zrazu vsali všetku krv z misky.
"Musíš sa mi napapať. Strážnica bude tvrdý oriešok a preto musíš byť silný!"
Muž podišiel ku klietke a prestrčil misku dnu. A deakin sa na jedlo nenásytne vrhol. Nedokázal sa prinútiť ani pomyslieť na to, že by to nezjedol.

* * *

Všetko zožral tak rýchlo, že skoro ani nežul. Ale jedlo mu veľmi nechutilo. Tie byliny, spôsobovali strašnú pachuť. A tiež mu vadilo, že po celý čas, čo jedol, tak muž z neho nespustil oči.
Lenže za chvíľu mu to vadiť prestalo. Bol veľmi kľudný a jeho situácia sa mu už ani nezdala taká hrozná. Každý pohyb v ňom spôsoboval akúsi zotrvačnosť, stav, keď pohne časťou tela a jeho duša, akoby prišla na to miesto o kratučký moment neskôr. Všetko sa začalo krútiť a on zrazu vzlietol. Letel strašne rýchlo, lebo všetko, čo videl periférne bolo rozmazané.
A všetko čo videl, malo jasne červenú auru.
Všimol si muža. Sedel na voze, na malom priestore, ktorý si uvoľnil medzi vecami a okolo seba nasypal malý kruh z červeného prášku. V ruke držal dýku. Dlhú, čiernu s kľukatým ostrím. Priložil si ju na dlaň a trhol.
Deakin pocítil náraz.

* * *

Naštopal som ho poriadnym množstvom diablovho jablka a on aj tak vzdoruje! pomyslel si mág a ponoril sa do ďalšieho útoku na deakinove vedomie.
Vyletel zo svojho tela a dotkol sa jeho aury. Už ani zďaleka nebola tak silná, ako pred večerom. Už to bola len blanka, ktorá strážila to zvieracie polovedomie, ktoré ovládalo jeho dokonalé telo. Ale bola to pekne silná blanka.
Narazil svojim astrálnym telom do jeho a snažil sa ho z jeho tela vytlačiť. Deakinova aura vzdorovala, vlnila sa, prekrúcala, pálila a zarývala sa hlbšie do svojho tela, lenže takto silný útok už nemohla v žiadnom prípade ustáť. Blana jeho vzdoru sa pretrhla a ukázala jeho podstatu, časť duše, ktorú si každý uvedomuje. Mág k nej pristúpil, vytrhol ju z deakinovho tela a zahodil do priestoru.
A potom do deakina vstúpil.
"Ách, tak toto je ten pocit. Pocit predátora." zavrčal.
Všetko bolo strašne rýchle. Impulzy z celého tela prichádzali do mozgu obrovskou rýchlosťou a on cítil, ako má spraviť pohyb, aký chce. Ani najzložitejšie premety by neboli žiaden problém.
Ešteže sú to len primitívne zvery, prebleslo mu hlavou.
Rozhliadol sa po okolí. Všetko bolo tak nádherné, detailné, každé stebielko trávy sa hýbalo samostatne, oheň planul množstvom iskričiek a plamienkov, ktoré by ako človek nikdy nezbadal. A keď sa pozrel na svojho koňa, zmocnil sa ho taký divný pocit. Chuť rozhryznúť mu krk a pomaly piť vytekajúcu krv. Odrazu presne vedel, kam zahryznúť, alebo zaboriť drápy, aby zviera okamžite zomrelo.
Ale ovládol sa. Tentoraz mal veľmi dôležitú úlohu.
Načiahol sa k svojmu telu na voze a pritiahol ho k sebe. Bol to veľmi zvláštny pocit, dotýkať sa sám seba.
Nahmatal kľúč vo svojom vrecku, vytiahol ho a odomkol.
Vyskočil z klietky von, na trávu a natiahol sa. Musel mať aspoň tri metre, ale bol veľmi štíhly.
Potom sa rozbehol k blízkemu vŕšku.

* * *

Stála tam, ako ju videl naposledy. Bolo to už veľmi dávno, bol ešte malý chlapec, ale jemu učarovala. Strážnica. Pre niekoho obyčajná strážna veža z kameňa, vysoká deväť metrov, ale pre niekoho, ako on, je to niečo úplne iné.
Živočích, organizmus, ktorý by mu mohol slúžiť.
Táto strážnica totiž nie je obyčajná veža. Je to veža, ktorá stráži seba. Nikto v nej nie je a predsa sa bráni. Nikto sa o ňu nestará a predsa je tráva okolo nej pokosená a steny stále tak zachovalé, ako keď ju zbadal prvý raz.
Vtedy sa ju skupina dedinčanov pokúsila dobyť. Zabila totiž mnoho detí, ktoré sa chodievali hrávať do lesa. Prišlo ich tam dvadsať, dobre ozbrojených a odhodlaných. Ešte dnes možno vidieť zachovalé kostry niektorých z nich.
On práve ušiel z domu. Malý chlapec, ktorý zablúdil v lese. Videl, ako ľudia z jeho dediny padali pod záplavou šípov a ako im veža bránila, keď sa dali na ústup. Videl, ako sa najlepší bojovníci prepadávali do zeme, ktorá sa pod nimi otvárala a ako niektorí vzbĺkli oslnivým plameňom vyslaným z malých okienok na jej vrchu.
Vtedy si povedal, že takú vežu musí mať. Musí vlastniť ten vzácny artefakt dávnych dôb. Dedičstvo, z ktorého by sa mohol kadečo naučiť a dozvedieť.
Dnes sa mu jeho sen mal splniť. Normálny človek sa k strážnici ani nepriblíži, ale deakin, rýchly, obratný, rezistentný voči priamej mágii šancu má. Dokonca veľmi veľkú šancu.
A on sa tú šancu rozhodol využiť naplno. Obehol strážnicu dvakrát. Zmeral si všetky vzdialenosti a zapamätal si všetky úkryty.
"Zem s ňou asi bude spolupracovať." zavrčal si pre seba.
Polomer kruhu, ktorý strážnica bránila bol asi štyristo metrov. Bude sa musieť veľmi snažiť.

* * *

Utekal. Bežal veľmi rýchlo, skoro ani nevnímal stromy, ktorým sa podvedome vyhýbal. Sústredil sa len na jedinú vec. Koniec lesa. Sústredil sa len na to, čo bude musieť spraviť, keď pod svojou nohou namiesto lístia pocíti trávu.
Vybehol z lesa.
Odrazil sa.
Tak dlho ešte nikdy neletel. Neuveriteľných štyridsať metrov mu čiastočne pomohli prekonať aj malé blany medzi trupom a rukami.
Dopadol na zem.
Tráva pod jeho nohami bola ostrá a hýbala sa, akoby chcela krájať. Všetko zlovestne šepotalo.
Z veže vyleteli prvé šípy.
Skočil dopredu a s prehľadom sa im vyhol. Dvakrát sa odrazil a prekonal dvadsať metrov.
Zlovestné svišťanie vo vzduchu sa posilnilo. Spŕška šípov poriadne zhustla.
Mág zahol a skočil za veľký balvan, ktorý ležal na planine. Niekoľko šípov sa odrazilo od tohto veľkého vápenca, lenže bezpečne za ním nebolo. Kameň sa rozhodol hýbať. Prevalil sa a začal sa gúľať dolu svahom, mágovým smerom.
Mág v poslednej chvíli vyskočil dohora, dopadol z vrchu na gúľajúci sa kameň a vzápätí sa odrazil dopredu.
Pri dopade na zem urobil kotrmelec a hneď vyrazil vpred.
Utekal veľmi rýchlo. Menil smer, ako zajac, aby sa vyhol dopadajúcim šípom, lenže strážnica sa rýchlo poučila a začala streľbou pokrývať väčšiu plochu a mág sa zásahom už nevyhol.
Ale šípy len kĺzali po jeho šupinatej koži.
Strážnica sa rozzúrila.
Keď mág zbadal záblesk, inštinktívne sa hodil k zemi. Jeho chrbát zalialo teplo.
Zem za ním na kratučký moment vzbĺkla a vežu ožiaril žlto-červený záblesk.
Bol už v polovici cesty. Už len dvesto metrov ho delilo od masívnych dverí, ktorými sa pokúsi vstúpiť dnu. Lenže dialo sa niečo divné. Už na neho nepadali žiadne šípy a neleteli žiadne ohnivé kúzla. Keď sa nehýbal, veža ho nevidela.
Pozrel sa na strážnicu. Nad jej vrcholom sa vznášalo veľké modrasté oko, ktoré sa rýchlo otáčalo všetkými smermi. Veža ho hľadala.
Asi deakinova prirodzená magická rezistencia zabraňuje veži, aby ma zbadala, preletelo mu hlavou.
Chvíľu čakal a oddychoval. Tento beh ho veľmi vyčerpal.
Lenže za chvíľu to začul. Znova šepot trávy, ale iný, ako doteraz. Šepot, ktorý sa šíril, ako vlna. Jedno steblo podalo odkaz druhému a to ďalšiemu. A keď zbadal, čo sa stalo, keď táto správa narazila na steblo, ktoré už nemalo komu informáciu odovzdať, pochopil. Steblo totiž poslalo iný šepot naspäť.
Sakra, zachytí ma podľa odrazu, napadlo mu. Musím pokračovať.
Nadýchol sa, skoncentroval sa na svoj cieľ a vyrazil.
Vtom, ako sa pohol, zasiahla ho ohnivá strela.
Strašná pálivá bolesť začala na pleci a v momente stiekla dole po jeho ruke a boku, až k stehnu. Mágovi to vyrazilo všetok vzduch z pľúc a hodilo ho to nabok. Keď za moment dopadol, ešte stále nedokázal vďaka bolesti myslieť. Vedel len jedno, musí sa hýbať.
Odrazil sa nohou práve včas, aby sa uhol ďalšej ohnivej strele, ktorá dopadla na miesto, kde ležal.
Zasekol drápy do zeme a pokúsil sa rozbehnúť, lenže zem už nebola taká, ako pred chvíľkou. Uhýbala a bola ako rozbahnená. Jeho nohy sa do nej vnárali vždy, keď sa pokúsil o skok a beh po takom povrchu bol tiež problém.
Stále sa k veži približoval, ale už nie tak rýchlo, ako doteraz. Jeho beh bol značne pomalší a skoky krátke. Stal sa ľahším cieľom pre šípy dopadajúce z veže a aj keď ich jeho koža odrážala, po čase sa našiel nejaký, ktorý dopadol pod správnym uhlom a tvrdými šupinami prenikol do mäsa.
Mág stále viac spomaľoval. A začal premýšľať.

"Šetrí sily. Šípy jej zem prinesie naspäť ale kúzla sú veľmi náročné na energiu. Vie, že som silný, ale dovolí mi priblížiť sa tak, aby som padol mŕtvy pri jej základoch. Musel ju postaviť vážne silný mág. Mnohokrát silnejší, ako ja. Ale ja ju aj tak dostanem. Ona totiž nevie, že som mág."

Už tri šípy si našli cestu pod jeho kožu. Tie tri rany ho hrozne pálili, ale miesto, kde ho zasiahlo ohnivé kúzlo na tom bolo horšie. Už vlastne len kráčal, z posledných síl, úplne vyčerpaný a ťažko zranený. Strážnici už dochádzali šípy a preto už len kde tu nejaký priletel jeho smerom.
Začal asi na štyri skoky od vchodu.
Zoslať kúzlo ma magicky rezistentné telo býva problém, lenže jeho prostredníctvom kúzliť je vážne ťažké. Pretlačil kúsok magickej energie cez deakinove ruky, aby vyhojila tie strašné popáleniny a zacelila rany po šípoch. Potom spevnil kus zeme pred sebou aby sa mohol odraziť.
Podarilo sa.
Spravil tri skoky, kým sa strážnica spamätala. A už ani to všetko, čo na neho za ten moment použila nemohlo zabrániť skoku poslednému.
Dostal sa k dverám a s maximálnym sústredením naakumuloval trochu mágie do rúk, lenže tá unikala do priestoru ako z deravého hrnca.
Udrel do dverí a odpadol.

* * *
Zobudil sa na masívnej kamennej dlážke, vnútri veže.
"Áno, áno! Je moja!" skríkol. "Vo svojom vnútri sa nebráni, presne tak, ako som predpokladal. Podarilo sa mi prejsť jej obranou! Áno!"
Ledva sa postavil na nohy, ale vydal sa po točitých schodoch hore.
Na najvyššom poschodí bolo to, čo hľadal. Malý, červený kameň, žiariaci silnou aurou. Centrum. Mozog veže.
Uchopil ho oboma rukami a zrazu sa pozeral do tváre niečomu, čo by nikdy nedokázal opísať slovami. Ale nedal sa zastrašiť. Zozbieral poslednú silu a zrúkol:
"ODTERAZ SOM TVOJ PÁN? ROZUMIEŠ!!?"
Tvár sa pokorne stiahla naspäť do kameňa a mág znovu upadol do bezvedomia.

* * *

Z posledných síl vystúpil na vozík. Jeho telo tam ešte stále ležalo tak, ako ho tam nechal. Odtiahol ho ďalej, aby na seba z klietky nedočiahol a vstúpil dnu. Zavrel dvierka od klietky, zamkol zámok a kľúč odhodil smerom k svojmu telu.
Ešte ho niekedy využijem, pomyslel si.
A vyletel von.
Keď precitol, bolo už ráno. Už bol naspäť vo svojom vlastnom, nádhernom, ľudskom tele. Síce spal, ale bol ešte stále viac než unavený. Deakin sa ešte neprebudil.
Nasadol na koňa a vybral sa smerom ku kopcu.
Vstúpil vozíkom do haly vo veži, našiel najbližšie kreslo a zrútil sa doň úplne vyčerpaný.

* * *

Mág sa prebudil niekedy v noci. Bol ešte stále hrozne unavený, nedokázal udržať pohľad na jednom bode a na kúzlenie nemohol ani pomyslieť a predsa za zobudil.
Muselo ma niečo prebudiť, preletelo mu hlavou.
Až za moment si uvedomil šupinaté ruky s ostrými drápmi na jeho krku.
"Á, už sme hore, pán kúzelník?" hlas za jeho chrbtom syčal a vrčal, ale dalo sa mu rozumieť. "Ako sme si pospinkali?"
"Čo, čo to?"
"To som ja, zver. Úbohé, tupé, primitívne zviera, ktoré žije len preto, aby mohlo zabíjať."
"T-ty hovoríš? Ale to nie je možné! Ty nemôžeš hovoriť! Nemáš na to dostatočne rozvinutý mozog. Si len úbohé zviera!"
"Dobré však?" hlas prešiel z vrčania na zvláštne chrčanie. "Zver, neinteligentný živočích, ktorého vyhodil mág z jeho tela. Myslíš, že by taký zver mohol preniknúť do tvojho tela?"
"Ale...akože...nad tým som sa ani nezamýšľal. Vôbec som svoje telo neblokoval, však nerozmýšľajúci tvor určite do môjho tela nevstúpi."
"Ja, tvojimi slovami zver, som tak urobil. Vstúpil som do teba, ovládol ťa a našiel som tú náhradnú kovovú vecičku, ktorou si otvoril moju zámku. Potom som ju schoval, tak aby som ju vytiahol, keď budem potrebovať, ale aby si si ju nevšimol. Vrátil som tvoje telo naspäť a už len čakal, kým mi ty vrátiš moje. A potom som sa prebral a ty si tu tak krásne spinkáš, proste idylka..."
"Nevedel som, že dokážeš rozmýšľať. Môžeme sa dohodnúť. Keby som to vedel, nikdy nič takého neurobím. Vážne, dám ti čo len chrr..."
Deakin zovrel ruky v päsť.

* * *

Za pol hodinu navŕšil v miestnosti poriadnu kopu dreva. Rozsekal všetko, čo našiel, nábytok, metly, náradie a drevené príbory. Na to vylial olej z lucerien a nahádzal sviečky.
"Už len to posledné." zavrčal pre seba a vybehol po schodoch na najvyššie poschodie. Uchopil kameň do rúk a vhodil ho do malej kapsy, ktorú si zavesil na chrbát.

Keď úzkymi strieľňami strážnice vyšľahli prvé plamene, bol už hlboko v lese na východe.

Maťo 22.2.2002 vo Zvolene

 

Nazov	Napisal	Mail
Strážnica	Mat	[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/