Upírsky denník - 2

Bola som obyčajným dieťaťom. Prežila som celkom pokojné detstvo, ktoré bolo zaujímavé iba niekoľkými bitkami, z ktorých som však vždy zázračne vyviazla len s pár modrinami a sem-tam nejakým škrabancom. Bola som nezbedná a neposedná a v tom období, keď sa dieťa mení na dospelého človeka, som chodievala na dlhé prechádzky do lesa, kde som premýšľala o živote. Celý čas, keď som pod nohami cítila kamene, zem, lístie a spadnuté konáre, vo mne akoby čosi bublalo. Niekde na okraji môjho vedomia reality a prítomnosti, niekde v úzadí mojej mysle bolo ukryté čosi. To čosi bolo neopísateľné a vždy, keď som vyliezla na strom, som cítila, že som stále bližšie a bližšie k zisteniu, čo je to čosi v tom tmavom kúte.
A ja som nemohla odolať tomu naťahovaniu sa za vlastným osudom...
Mala som dvadsať rokov, chodila na univerzitu, mala zopár dobrých a niekoľko menej dobrých priateľov. Všetci to boli ľudia, ktorých som mala rada, ale ani jeden z nich nebol „mojou krvnou skupinou“. A tak vždy, keď som chcela ujsť pred realitou, šla som znovu do lesa. Sama. Bol to už akýsi rituál. Smutný rituál osamelej duše? Hmm...
Nech je ako chce, v lese na mladú ženu nečíhajú len zvieratá a otravný hmyz. Ale aj muži. A mňa si tam našiel práve ten jeden.
„Ahoj,“ pozdravil a nasadil úsmev, ktorý hovoril Si pekná a páčiš sa mi, ale nevrhnem sa na teba, lebo nie som cvok.
Odzdravila som a usmiala sa. Mal pieskovo-hnedé vlasy, ktoré mu mierne padali do čela, trošku strapatý účes a tmavé oči. Bol príťažlivý a tipovala som mu najviac dvadsaťštyri.
Sadol si na lavičku a pozeral sa na mňa zdola – sedela som na najnižšom konári stromu, ale aj tak mi nohy viseli vo vzduchu. Bola už tma, príjemná letná noc sa na nás zniesla v tajomnom mlčaní. Neďaleko svietili pouličné lampy, ale na nás svetlo nedosiahlo.
„Je trocha chladno. Nesadneš si ku mne?“ ozval sa chalan z lavičky.
„Nie je mi zima,“ odvetila som, nevediac, čo si mám o tom myslieť. Nikdy som nebola príliš odvážna, čo sa vzťahov týka.
„Ale mne áno.“
Viem, že keď to hovoril, usmial sa. Ale tie slová boli aj tak akési zvláštne chladné. Povedala som si, že si to iba nahováram a zliezla som zo stromu. Sadla som si vedľa neho, ale nechala som medzi nami niekoľko centimetrový voľný priestor. Nevedela som, čo má za lubom, ale nechcela som sa ani správať ako paranoik.
Prisunul sa bližšie a pozrel mi do očí. Bola tam tma, ale tie jeho tmavé oči ma akoby spútavali. Zaklipkala som očami, aby som sa uistila, že som nad svojim telom ešte nestratila kontrolu.
„Chodievaš tu často, však?“ opýtal sa.
Poobzerala som sa po lesíku, „Áno. Rada sedávam na strome a nechávam sa unášať tou hmm.. melódiou lesa. Ak chápeš, čo myslím.“
Prikývol a znovu sa na mňa zahľadel. Keby som nesedela, iste by som stratila pôdu pod nohami.
Sklonil hlavu a krátko prikývol, „Les a tma. Nebojíš sa?“
„Som zvyknutá. Chodím tu už dlho a tmy sa nebojím. Nikto tu nechodí.“
Zasmial sa a v tom smiechu bolo opäť niečo chladné, „Aj ja som nikto?“
„No, nikdy predtým som ťa tu nevidela...“ povedala som ospravedlňujúco.
„Ale ja teba áno,“ povedal a naklonil s dopredu. Lakte si oprel o kolená a podoprel si bradu. Otočil sa a pozrel na mňa.
Snažila som sa ten pohľad ignorovať, ale priťahoval ma. Pozrela som sa na neho.
„Opri sa,“ povedal a ja som urobila to, čo mi prikázal. Moje telo to urobilo automaticky, ale vnútri som bezbranne vykríkla.
Mladík sa ku mne naklonil, „Darujem ti večnú mladosť, krásavica,“ a zahryzol sa mi do krku.
Chcela som vykríknuť, ale nemohla som. Cítila som vlastnú teplú krv, stekajúcu po krku na rameno. Nemohla som sa pohnúť. Hlava mi išla prasknúť, chcela som strašne kričať, jačať, kopať, brániť sa, ale nemohla som vôbec nič.
Upír sa odtiahol a zahryzol si do jazyka. Potom mi chytil hlavu a pobozkal ma.
„Tak otvor tie ústa, zlato,“ povedal a moje telo zase poslúchlo.
Pre okoloidúcich by sme boli len ďalším zamilovaným párikom. Ale skutočnosť bola taká, že som v tej chvíli dostávala niečo, čo som nikdy nechcela. Nesmrteľnosť a túžbu po ľudskej krvi.
Keď sa odo mňa odtiahol, na ústach mal krv a ja tiež. Usmial sa a pustil ma. Krv si utrel do rukávu. Cítila som, že jeho moc nado mnou slabne. Ale cítila som ešte niečo – dve rany na krku zmizli, bolesť ustala, všetko na chvíľu stratilo farbu a ponorilo sa do čiernobieleho sveta, v ktorom mi upír zašepkal, „Vitaj v mojom svete.“
Svet sa zakymácal a zase nabral farby. Upír vstal a načiahol ku mne ruku. A ja som ju prijala...