Zachvat

Zazvonil zvonec. Strhol som sa a porozlieval kofolu po stole. Rýchlo som si poutieral ruky do utierky a išiel som otvoriť.
„Ahoj,“ zvolala medzi dverami. „Tak ma tu máš.“
Usmiala sa a podávala mi veľkú bonboniéru. Vyzerala výborne. Dlhé hnedé vlasy spustila na plecia, keď si skladala klobúčik. Obopnuté rifle a priliehavé tričko zvýrazňovali jej krivky tela. Ako dávno sme sa nevideli.
Objala ma. Stisla ma tak silno, až mi skoro zapraskali kosti. Ešteže nás nikto nevidí. Nie som zvyknutý na objímanie na verejnosti. Teraz sa však moje telo vďačne pritislo, pohladil som ju po chrbte, ona si položila svoju hlavu na moje plece. Stáli sme tam iba zopár sekúnd a dobíjali si potrebu objatia.
Usmernil som ju do obývačky. Ja som išiel do kuchyne dokončiť drobné občerstvenie. Naši išli na návštevu k rodine, byt bol celý náš. Nezamýšľal som sice nič nekalé, ale človek nikdy nevie. V duchu som sa pousmial. Bola to moja najlepšia kamarátka, nikdy sme spolu nič nemali. A ja tu myslím na také veci. Dlhodobá abstinencia robí svoje.
Naložil som chlebíčky na tácku a odniesol ich do obývačky. Sedela tam na gauči, ostýchavo, ako keď tu bola prvýkrát. Veď aj dnes je to akoby prvýkrát. Nevideli sme sa takmer rok, kým som bol zarábať v zahraničí.
„Ponúkni sa,“ povedal som.
„Veď si už sadni, nech sa môžeme porozprávať,“ dobiedzala.
„Ešte niečo na pitie a hneď sa ti venujem,“ dodal som s úsmevom a ponáhľal sa po tú kofolu.
Za rok sa nazbieralo toľko noviniek, že budeme mať o čom rozprávať celý večer. A naozaj, kým ubúdalo z chlebíčkov, pribúdali informácie. Obaja sme boli uvoľnení, debatovali sme ako za starých čias.
Počas mojej neprítomnosti sa zamestnala ako sekretárka v malej firme. Zavalená prácou nemala vôbec čas ísť sa niekam zabaviť. Starala sa sama o brata a otca. Mama jej zomrela, keď jej bolo štrnásť. Naučila sa variť a musela zvládať všetky domáce práce popri škole. K nezávideniahodnej situácii sa pridala choroba, takže sa brat s otcom zase starali o ňu. Rozumeli si výborne.
Ale teraz nevyzerala veľmi zdravo. Tvár mala popolavú a strhanú, prvé drobné vrásky svedčili o únave a nevyspatí. Tak však vyzerajú mnohí, ktorých poznám.
Ani ja som nezaostával a vyrozprával som jej všetky dojmy z Anglicka, rozprával som o ľuďoch, mestách, doprave i nakupovaní. Opisoval som počasie, dni a noci, prácu aj voľný čas, ak nejaký bol.
Sledovala každé moje slovo, priam mi visela na perách. Ktovie, či ku mne niečo cíti? Dýchala zrýchlene a z čela si utrela kvapky potu. Žeby tu bolo tak horúco? Vyzerala dezorientovaná a prestávala sa sústrediť.
„Je ti dobre?“ spýtal som sa.
Pokrútila hlavou. Hlúpa otázka. V očiach sa jej zrkadlil strach. Pomaly sa prenášal na mňa.
„Asi prichádza záchvat,“ šepla. „Vieš, čo treba robiť?“
Teraz som pokrútil hlavou ja.
„Nevzala si si lieky?“
„Vzala! Ale nedostala som to už niekoľko dní. Normálne sa dostavuje ráno.“
Nezaujatý pozorovateľ by si asi pomyslel, že mi oznamuje, že nie je tehotná. Na čo to zase myslím?
„Čo mám teda robiť?“ v mojom hlase bola obava.
„Len ma nechaj a daj pozor, aby som si neublížila,“ začínala rozprávať prerušovane. Oči mala čoraz zakalenejšie. Dýchala ako pred pôrodom.
„Všetko bude dobré,“ skúsil som ošúchanú vetu. Nemohol som si pomôcť. Potreboval som to všetko obrátiť na žart. Chytala ma panika. Vyzerala tak bezbranne a zároveň komicky. Pomaly klesala na zem a hľadala si vhodnú polohu. Bola ako zviera, ktoré sa chce zahrabať do lístia.
Zakrátko ležala celá na koberci. Oči mala zatvorené akoby len spala. Ruku mala pod hlavou. Na oslovenie už nereagovala. Vyzerala hrozne. Prevrátila sa na chrbát. Odsunul som konferenčný stolík, aby sa doň neudrela. Telom jej občas jemne striaslo. Nie je to až také hrozné, pomyslel som si.
Zrazu sa prudko mykla. Telo sa jej prehlo a naplo. Zhrozene som tam kľačal a pozoroval ju. Očakával som penu okolo úst, ale ona ich mala úplne čisté. Začala vykrikovať nezrozumiteľné slová. Hlavu jej vykrúcalo na opačnú stranu od tela. Ruky mala kŕčovito zovreté. Rýchlo dýchala. Obracala hlavou zo strany na stranu.
Snažil som sa niečo podniknúť. Začal som reagovať na jej výkriky a prihováral som sa jej. Chytil som ju za ruku. Upokojila sa. Koniec?
Chvíľu nepohnute ležala. Kŕčovité zovretie rúk povolilo. Prudko vydýchla. Vydýchol som spolu s ňou. Držal som ju za ruku, teraz mi už dovolila vsunúť moju dlaň do jej.
Relatívny pokoj netrval dlho. Pocítil som silné zovretie. Telom je opäť prebehol kŕč. Začalo sa to odznova. Bolo to trošku silnejšie, ale už som to znášal lepšie. Neočakával som už nič horšie. Triaška po pár minútach ustala. Výkriky som ani nesledoval. Zovretie opäť povolilo. Vyzerala ešte unavenejšia ako predtým. Nasucho preglgla. Niečo šepkala, ale vôbec som to nevnímal.
Čochvíľa sa triaška vrátila. Dokedy to ešte bude trvať? Čo keď sa už nezobudí? Chmúrne myšlienky mi z mysle vyhnala bolesť v ruke. Zvierala mi ju ešte silnejšie ako predtým. Teraz sa už pohybovala celá. Nohami kopala do fotela. Pokúsil som sa ju odtiahnuť. Nechcela mi pustiť ruku. Stále niečo vykrikovala. Napriek útlemu drieku bola ťažká. Zmietajúce telo sa bránilo. Čo keby sa jej to stalo vo vode? Kto jej pomôže, keď sa jej to stane doma? A na ulici? Bože, aké sprostosti mi práve teraz napadajú.
Kŕče ustali. Zdalo sa, že definitívne, ale stále som ju držal za ruku. Modlil som sa, aby sa to už skončilo. Opäť nasucho preglgla a niečo zašomrala. Pohyby už mala koordinovanejšie. Zovretie ruky úplne povolilo.
Otvorila oči. Mala v nich splašený výraz. Usmial som sa na ňu. Nereagovala. Vystrašene sa posadila. Prudko vytrhla svoju ruku z mojej.
Chcel som jej pomôcť vstať, lebo sa jemne zatackala, ale ona sa odtiahla. Prehltla. Vyzerala, že jej je do plaču.
„Kde som to?“ zasýpala.
„Kde som to?“ zopakovala hlasnejšie s panikou v hlase. Oči mala plné strachu. Cúvala predo mnou.
„Kto si?“ zarazila ma otázkou. Robí si zo mňa srandu?
„Nežartuj! Čo ma nepoznávaš?“ pokúsil som sa vtipkovať. „Veď si takmer nič nevypila.“
„Nie,“ odpovedala neisto. „Kto si a čo tu robím?“ pýtala sa s naliehavosťou v hlase.
Tu končila zábava. Nemohla predsa stratiť pamäť. Pripadal som si ako v zlom sne. Vyzerala, že to myslí vážne. Takto by si zo mňa určite nevystrelila. Neustále sa vyplašene obzerala po obývačke. V očiach som videl, že ma naozaj nepozná. Čo teraz? Mám jej pripomenúť niečo známe?
Skúsil som bláznivú otázku:
„Vieš, ako sa voláš?“ zahryzol som si do jazyka, aby som sa nerozosmial. Zdalo sa, že nad tým rozmýšľa. Ona to naozaj nevie!
„Chcem ísť domov!“ znela jej odpoveď na moju otázku o mene.
„Nech sa páči, ak vieš kam?“ zháčil som sa. Nezvykol som byť sarkastický v takýchto situáciách. Bolo to vážne.
„Naozaj ma nepoznávaš? Chodili sme spolu na strednú. Sedeli sme spolu v autobuse na školskej exkurzii,“ pokúšal som sa oživiť jej ochabnutú pamäť. Pokúšala sa rozpamätať, naozaj sa snažila. Videl som jej to v očiach, spolu s panikou a strachom, ktoré v nej rástli, pretože nič z toho, čo som hovoril, jej nedávalo zmysel.
Skúšal som rôzne metódy. Hovoril som jej mená, miesta, udalosti. Naťahoval som čas v nádeji, že sa to časom upraví. Pri toľkom rozprávaní mi vyschlo v ústach a kofola sa už minula. Postavil som sa, že sa idem napiť do kuchyne.
„Kam ideš? Nenechávaj ma tu samú!“ zastavila ma. Začala mi viac dôverovať.
„Idem sa len napiť,“ upokojoval som ju.
„Ale vrátiš sa späť, nie?“ panika ju úplne ovládala. Prikývol som a premýšľal som, čo urobiť.
„Obleč sa, vezmem ťa domov,“ rozhodol som sa.
„Kam domov?“ Dôvera ešte nebola stopercentná. Pochopil som, že to nebude také jednoduché. Podal som jej kabát.
„Zavediem ťa k tvojmu otcovi. Myslíš, že bude doma?“
„Neviem,“ pokrčila plecami.
„Vieš, v ktorom meste vlastne si?“
„Nie,“ pokrútila hlavou.
„Ja to vzdávam,“ vzdychol som si nahlas. Otvoril som dvere. Opatrne vstúpila do výťahu. Došli mi slová. Išli sme mlčky. Od nášho paneláku to bolo do mesta len necelých desať minút.
„Poď,“ posúril som ju. Zaostávala. Išlo sa jej ťažko. Záchvat ju poriadne vyčerpal. Stále sa okolo seba vyplašene obzerala. Občas si rukou skontrolovala klobúčik. Počkal som ju.
„Kam to ideme?“ ozvala sa zase neodbytne. V hlase bolo stále počuť plač. Prerušila trápne ticho. Začínal som si zúfať.
„Ideme za tvojím otcom do práce. Bude asi najskôr tam,“ ďalší pokus o vysvetľovanie.
„Ale nenecháš ma tam, že nie?“ nedala sa obrať o svoju zbierku myšlienok.
„Nie, neboj, len už poď,“ dotkla sa ma. Chytila sa mojej ruky. Lepšie sa jej kráčalo. Zúfalý pochod do mesta som spestroval opisom miest, kadiaľ sme chodili. Na nič sa nepamätala. Cítil som sa čoraz horšie. Snáď sa mi čoskoro uľaví.
Zabočil som na cestičku vedúcu k mliekárni. Jej otec tam pracuje ako vrátnik. Zbadal nás už zdiaľky. S úsmevom nám prišiel v ústrety. Hneď však pochopil, že sa niečo stalo. Nemusel som ani otvoriť ústa a vedel aj čo. Natiahol k nej ruku. Vystrašene cúvla.
„Kto je to?“ položila tú hrozivú otázku. Dokázal som pochopiť, že nepoznala mňa, ale vlastného otca? Zdalo sa, že aj jeho táto situácia prekvapuje.
Skrývala sa mi za chrbtom. Stále bola zakvačená na mojom ramene. Do očí sa jej tisli slzy. Prihovárali sme sa jej obaja. Takmer nepočúvala.
„Nenechávaj ma tu!“ volala na mňa zúfalo. Otec rozumne odstúpil, nechcel ju ešte viac rozrušiť. Stál ďalej od nás. Pokúšal sa jej znovu prihovoriť. Spoločnými silami sme ju nakoniec presvedčili, že toto je jej otec.
„Naozaj? Ty si môj otec?“ uisťovala sa.
„Áno, zlatko, poď, zoberiem ťa domov,“ načahoval k nej ruku,
„Ty pôjdeš so mnou?“ obrátila sa na mňa s prosbou v očiach. Nepotešil som ju, ale s úľavou som pokrútil hlavou.
„Uvidíme sa zajtra,“ snažil som sa nájsť kompromis.
„Sľubuješ?“ ubezpečovala sa, keď už pokojne stála vedľa svojho otca. Prikývol som. Niekto sa nám pozdravil. Až vtedy som si uvedomil, že stojíme pred vrátnicou závodu. Pár zamestnancov sa pristavilo a pozorovalo nezvyčajný výjav. Otec ju zobral do svojej kabínky a usadil ju. Vyzerala, že mu dôveruje. Stále sa obzerala okolo seba a otec ju neustále o niečom uisťoval.
Rozlúčil som sa, otočil a dal na odchod. Vymenili sme si s otcom pohľady, slová boli zbytočné. S úľavou som sa ponáhľal domov. Celou cestou som premýšľal nad tým, čo sa stalo. Vedel som o jej záchvatoch, ale teraz som ho zažil prvýkrát na vlastnej koži. Nevedel som si predstaviť, že by sa také niečo stávalo človeku, s ktorým som dennodenne. Je možné, aby som si na to zvykol? Vedel by som reagovať lepšie? Musí to byť strašné. Čo keby sa také niečo stalo mne? Hrozil som sa tej predstavy, ale nedala mi pokoj. Ako by sa zatvárili naši, keby som sa ráno zobudil a nepoznal ich? Čo by som robil, keby som sa stratil sám v meste a nič by som nepoznal? Nevedel by som ani, ako sa volám, kde som… strašné. Samé keby. Nastúpil som do výťahu. Bol som opäť doma. Snažil som sa niečím zamestnať, aby som tie myšlienky zahnal. Verím, že už nebudem musieť nič podobné zažiť.