Všetky postavy, miesta a udalosti sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná

V zajati temna

Mesiac bol v splne. Dnes bol mimoriadne bledý. Skláňal sa nad tmavým hustým lesom. Metaforickú idylu narúšal bežec medzi stromami. Mesiac sa len veľmi ťažko predieral cez husto prepletené konáre a iba mdle osvetľoval chlapcovú tvár.
Bežal, ani nevedel prečo, ale cítil nutkanie utekať, pokiaľ mu budú sily stačiť. Kdesi v diaľke počul zavýjať vlkov, a keď boli ticho, kde-tu zahúkala sova alebo mu ponad hlavou čosi preletelo. Prerážal si cestu pomedzi haluze a vysoký lesný porast. Ťažko dýchal, akoby už bežal niekoľko kilometrov. Hlavne sa chcel dostať z lesa. V diaľke už videl jeho okraj.
Vyšiel na lúku. Konečne o trocha viac svetla. Na okamih zastal. Porozhliadol sa. Už videl mesto. Tam bude v bezpečí. Opäť sa rozbehol. Bežal rýchlejšie ako predtým. Tentoraz nemal v ceste žiadne prekážky. Iba holá lúka a bledý mesiac pred sebou. Práve vďaka nemu nevidel tak ďaleko pred seba, ako vídava, keď... skrátka nie v túto noc. Dnes je všetko iné. A práve vďaka mdlému svitu vbehol do jazera, ktoré pred sebou nevidel a ani o žiadnom nevedel. Voda bola čierna. Mesiac sa na hladine vôbec neodrážal. Chcel výjsť von, ale stále mal pocit, že ho niečo zlovestné prenasleduje a je to rýchlejšie ako on. Ponoril sa. So zadržaným dychom plával pod vodou. Cítil sa veľmi stiesnene. Napriektomu, že si myslel, že ide stále rovno, klesal. Plával čoraz hlbšie a hlbšie, akoby ho tá voda úplne pohlcovala.
Naraz sa chcel vynoriť, ale bolo to nemožné. Bol „spútaný“ čímsi, čo si nevedel vysvetliť. Začal sa dusiť a zmietať sa. Napokon zistil, že nie je ani desať centimetrov pod hladinou. Urobil prudký pohyb a podarilo sa mu vynoriť sa.
Zhlboka sa nadýchol. Rozkašľal sa a vypľul krv. Uvedomil si, že stačila chvíľa a mohol byť mŕtvy. Nevedel však prečo stále uteká. Pred kým či pred čím beží. Vedel iba jedno: zastaviť znamená zomrieť. Rýchlo doplával k brehu. Vyliezol von z páchnucej vody, odhrnul si z tváre tmavé mokré vlasy a do modrých očí mu opäť posvietil mesiac. Vtedy sa znova rozbehol k mestu.
???
???Keď dobehol do mesta pocítil náhlu úľavu. Ulice boli osvetlené lampami, a aj napriektomu, že bolo všade ticho, vycítil prítomosť ľudí. Konečne mohol zastaviť a ďalej len kráčať.
Obozretne prechádzal uličkami mesta. Strach si ho zasa podmaňoval. Cítil, že sa dvíha vietor. Predním poletoval igelitový sáčok. Chvíľu ho pozoroval, ako tancuje, ale nečakane sa mu nalepil na tvár. Prudko ho strhol a zrýchlil krok.
Kráčal až do juho-východnej časti mesta. Zastavil pred nízkym domom so špicatou strechou, garážou a predzáhradkou s veľkým stromom. Takých domov bolo naokolo mnoho. Vyškriabal sa na strom. Okno na dome bolo pootvorené, ako dúfal. Vošiel dnu, do izby svojho najlepšieho kamaráta. Pristúpil k jeho posteli. „Marty, vstávaj,“ šepol a jemne ním zatriasol. Marty rozlepil oči a zažal lampičku na nočnom stolíku.
„Lester, pre Boha, čo tu robíš? Veď je...“ Pozrel sa na hodiny. „Je pol druhej ráno. Čo tu strašíš? Prečo si celý mokrý a smrdíš?“
„Niečo sa deje Marty, ale neviem čo. Pamätám sa iba na to, ako som bežal po lese. Pred niečim som utekal. Mám strach. Prosím, môžem prespať u teba? Bojím sa ísť teraz domov.“
„Vôbec nechápem čo sa mi snažíš povedať. Pozri sa na seba, celý sa trasieš. Vyzleč si tie zapáchajúce handry a osprchuj sa. Požičiam ti niečo na spanie. Mal by si sa vyspať a ráno mi povieš čo sa stalo. Hlavne sa upokoj.“
„Ďakujem Marty.“
???
Lester a Marty kráčali po ceste do školy. Napriektomu, že bola jeseň, bol celkom teplý deň.
„Stále ničomu nerozumiem. Je to absurdné. Počúvaj, nezdrogoval si sa ty náhodou?“ podozrieval Lestera.
„Nie, šibe ti? Ja to nechápem viac ako ty.“
Prišli do školy. Práve zazvonilo. Trielili po schodoch a brali ich najmenej po troch. Vošli do triedy.
„Marty Loun a Lester Datacabel. Idete neskoro. Dúfam, že ste pripravení lebo budete hneď odpovedať,“ vyhlásil dejepisár.
Cez veľkú prestávku boli na školskom dvore. Dnes sa izolovali od všetkých spolužiakov a hlavne Lester. Z odopovede dostali obaja päťku. Lestera zaujal hádajúci sa pár. Keď sa otočil stál pred ním Marty a v ruke zvieral kus skla.
Zlovestne naňho pozeral. Lester mal vystrašený pohľad. Marty si nepríčetne zarezal do zápästia. Krv vystrekla priamo Lesterovi do tváre. Ten iba stál a údivom dokorán otváral ústa. Marty si sklo zabodol do oka. Potom otvoril ústa a prerezal si ním kútiky. Zoširoka sa usmial a šialene sa rozrehotal. Bol ako posadnutý. Zmyslovzbavený pomätený masochysta. Napokon si prebodol hruď. Vyprskol krv na Lestera. Z úst sa mu valilo množstvo krvi. Marty padol mŕtvy na trávu, ktorá už pod ním nebola zelená. Všetci spolužiaci sa zbehli okolo. Lester bol natoľko vydesený, že sa rozbehol domov.
???
Po návrate domov sa potreboval Lester odreagovať. To čo videl, bola najhoršia vec v živote a nechcel uveriť. Nevedel pochopiť, prečo to Marty spravil, a ani prečo sa to všetko deje. Trochu sa najedol, ale napokon to hneď vyvrátil.
Rozhodol sa pre dlhú uvoľnujúcu horúcu kúpeľ. Vošiel do kúpeľne a rozsvietil svetlo. Celá miestnosť bola vykachličkovaná snehobielymi kachličkami. Najviac miesta zaberala veľká sklenená vaňa s mosadznými kohútikmi a vodovodom. Na druhom konci vane bola vysoká mosadzná sprcha. Na pravej stene vyselo obrovské zrkadlo s kovovým rámom. Na ľavej stene bolo menšie zrkadlo a pod ním smaltové umývadlo.
Podišiel k vani a začal si napúšťať horúcu vodu. Medzitým sa pomaly vyzliekol. Kým sa voda napustila, obzeral si svoje perfektné telo v obrovskom zrkadle.
Ľahol si do vrelej vody. Mala naňho blahodárny účinok. Zatvoril oči a vychutnával si ten uvoľnujúci pocit. Hrobové ticho prerušovala iba voda kvapkajúca z mosadzného vodovodu.
Kvap... kvap... kvap... kvap... kvap... kvap... chrrr... Odrazu počul zvláštne zachrčanie. Otvoril oči. Vyrazilo mu dych. Voda, v ktorej ležal už nebola voda, ale lepkavá páchnuca krv. Nehýbal sa. Otočil hlavu. Z jedného rohu sa k nemu plazila zvláštna kreatúra. Malá vychrdnutá postava s bledou tenučkou kožou a zakrpatenými údmi s ostrými pazúrmi. Tvár mala znetvorenú, s veľkými sivými očami. Pomaly sa k nemu chrčiac plazila.
Lester skríkol a vtom ho čosi stiahlo pod hladinu. Metal sebou, akoby v kŕčoch. Vaňa začala praskať a rozbila sa. Tlak vymrštil Lestera a všetká krv sa prudko rozliala po celej snehobielej miestnosti. Lestera to odstrčilo k obrovskému zrkadlu, do ktorého silno vrazil. To naňho padlo a roztrieštilo sa, pričom Lestera dorezalo.
Lester sa pozviechal a hľadel zoči-voči netvorovi. Z mosadznej sprchy vytriskla krv. Padala po celej miestnosti ako hustý krvavý dážď. Lester akoby bol vtedy videl všetko spomalene. Krv mu stekala po tvári. Príšerka po ňom skočila a Lester vydal planý výkrik.
Zápasili, ako zápasníci v blate. Kreatúra ho hrýzla a udierala, zatiaľ čo on sa dokázal iba brániť.
„Zomrieš!“ povedal chrapľavým sýpavým hlasom ten tvor.
„Kto si a čo sa vlastne deje?“ nechápal Lester.
„Ja som TY! Tvoja duša v zajatí temna,“ chrčal.
Lester nahmatal pod stúpajúcou krvou veľký kus skla a prebodol črepom kreatúre hlavu. Tá sa rozpadla v čiernu slizkú hmotu rozpúšťajúcu sa vo vriacej krvi.
Lester ostal nehybne ležať. Celé telo mal stŕpnuté. Uvedomil si, že nič nepočuje. Hľadel na strop a pozoroval kvapky krvi pršiace po celej miestnosti. Krv ho začala zaplavovať, až bol napokon celý pod ňou a tá lepkavá červená tekutina bolo posledné čo videl než sa v nej utopil.

K O N I E C