Zlodejské kúsky

Will bola nevysoká žena s orieškovo-hnedými očami, rovným nosom a peknými perami. Mala dlhé havranie vlasy, s ktorými sa hrala vždy, keď rozmýšľala alebo bola nervózna. Vyzerala ako obyčajná dvadsať ročná mladá žena a na prvý pohľad by si o nej nikto nebol pomyslel, že je zlodejka alebo nebodaj špeh. No opak bol pravdou. Jej zamestnanie však nebolo jedinou jej zvláštnosťou. Všade, kam sa pohla, jej bol v pätách veľký vlk s jedným modrým a druhým hnedým okom. Volal sa Nefrit a Will ho jednoducho zbožňovala. Keď bol ešte malým vĺčaťom, často sa spolu hrali a on na nej šialene lipol. Teraz, keď bol dospelý, ho Will až tak nerozmaznávala. Napriek tomu jej bol verný a vždy poslúchol každý rozkaz. Už mnohokrát jej pomohol pri jej zlodejských aktivitách, kde obaja unikli strašnému osudu len o chlp. A teraz sa malo stať niečo, čo mohlo ich životy navždy zmeniť. Ale to vtedy ešte netušili.

***

„Toho psa nechaj vonku,“ povedal namrzený statný hostinský, pri ktorom mal každý pocit, že sa nezmestí do dverí.
Will a Nefrit sa na seba pozreli. „Toto nie je pes, ale vlk. A je veľmi jednoduché ho rozzúriť. Hádam len nechcete, aby som ho nahuckala na vašich hostí. To by k vám potom asi veľa ľudí nezavítalo...“
Hostinský ustúpil z cesty a žena s vlkom vošli do nálevne. Hostinec „U bezhlavej zombie“ bol preplnený. Will rýchlo našla miesto na lavičke pri krbe a sadla si. Nenápadne sa dotkla svojho pravého stehna, kontrolujúc, či sa jej dýka nezošmykla z opasku. Dýku mala samozrejme v nohaviciach, aby ju nikto nevidel. Nejaký vysokopostavený cvok nedávno zakázal nosenie zbraní na znak mieru s nejakou krajinou plnou priblblých indivíduí, o ktoré sa Will nezaujímala. A tak vždy, keď bol niekto očividne ozbrojený, mal problém. Väčšinou sa dostal do väzenia plného myší, potkanov a inej hávede, na ktorú Will ani nechcela myslieť. Pri predstave maličkých osemnožcov s viacerými očami sa jej dvíhal žalúdok. Pavúky mala rada jedine mŕtve a s inými príslušníkmi hmyzieho rodu sa tiež nemaznala.
„Dám si nejakú dobrú polievku, pečené kura a tuto pre vlka chcem nejaké kosti a mäso,“ povedala Will, keď k nej pribehol hostinského mladý pomocník. Chlapec prikývol a odbehol preč.
„Už zajtra ľahne táto dedina popolom. Keď pôjde všetko podľa plánu, budeme mať na konci v rukách celý richtárov majetok a jeho ženu a dcéru,“ začula Will hovoriť muža sediaceho vedľa nej. Práve potichu hovoril so svojim spoločníkom. Obaja vyzerali ako silní chlapi, a aj keď to nebolo úplne viditeľné, boli obaja ozbrojení.
Will sa zaškerila na Nefrita a poklopala jednému z mužov po pleci. „Čo chceš, maličká?!“ zareval na ňu, prskajúc sliny všade okolo.
Nefrit zavrčal a vyceril zuby, žena si utrela tvár a zamračila sa, „Práve som počula o vašom pláne podpáliť dedinu a dostať richtárov majetok. Za polovicu zisku budem mlčať, čo vy na to chlapci?“
Muži sa na seba pozreli a priblížili sa k Will, „Ak budeš mlčať, ušetríme tvoj život. To by ti malo stačiť.“
„O tom teda dosť pochybujem!“ odsekla Will a Nefrit sa rozštekal. Bolo vidieť, že obaja zúria.
„Ihneď odvolaj to tvoje psisko a mi ti urobíme po vôli!“ vykríkol muž najbližšie k Will. „Myslím, že by sme spolu mohli uzavrieť výhodný obchod.“
Will sa usmiala a pohladila Nefrita po chrbte. Vlk si ľahol na zem, ale stále vrhal na mužov nenávistné pohľady.
„Takáto reč sa mi páči,“ odvetila Will a ukázala na vchodové dvere.
Keď všetci traja vyšli von, Will s nimi dojednala naozaj to najlepšie, čo sa dalo. Sama s Nefritom by na nich zjavne nestačila, keďže títo dvaja boli členmi väčšej a po zuby ozbrojenej skupinky. Zjavne sa chceli pomstiť richtárovi za niečo, čo im kedysi urobil, no to ju vôbec nezaujímalo. Will totiž dostala ponuku a prácu a to sa jej páčilo oveľa viac ako zisk za nič.

***

Všade bola tma, len v niekoľkých oknách ešte svietila sviečka. Ticho prehlušovalo sovie húkanie a dych ôsmich mužov čakajúcich na čas, kedy sa celá richtárova rodina poberie na odpočinok. Will sa nervózne pohrávala s dlhými vlasmi zviazanými červenou stuhou a Nefrit tiež nepokojne vrčal. Keď sa aj v poslednom okne richtárovho sídla rozľahla tma, Will a Nefrit sa pohli. Ich úlohou bolo nenápadne sa dostať do domu a zobrať odtiaľ všetky cennosti bez toho, aby ju niekto videl alebo počul. Bola to úloha ako ušitá pre Will.
Žena sa dostala poľahky do domu cez zle zatvorené okno na prízemí. Vnútri sa pohybovala ako mačka, jemne našľapovala na drevenú podlahu a všetky zmysly mala nastražené, Nefrit ostal strážiť pri okne. Keby šiel niekto okolo, mohol ho rýchlo napadnúť, zahryznúť sa mu do krku a nehlučne ho zabiť.
Will bola v tretej miestnosti a práve vyberala šperkovnicu a sypala si poklady do vreciek, keď sa vonku strhol krik. Zdalo sa, že nejaký dom horí. Celý richtárov dom bol zrazu na nohách a Will mala len jedinú možnosť – čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť. Jediná jej smola bola v tom, že horel práve richtárov dom. Cez otvorené okno, ktoré strážil Nefrit, hodil niekto dnu olejovú lampu. Nefrit tomu nemohol zabrániť, pretože bol tiež v dome a nevidel, kto lampu hádže. Plamene sa chytili najprv na dvoch tapisériách pri okne a pokračovali ďalej drevenými stenami. Nefrit sa zľakol a utiekol za Will.
„Musí tu byť niekde východ!“ povedala Will a rozbehla sa chodbou ďalej. Tam nanešťastie natrafila na richtára. S Nefritom v pätách bežala ďalej a kým richtár vyhnal von všetkých strážcov kvôli votrelcovi, Will už otvárala dvere na slobodu.
A keby neboli zamknuté, bol by jej útek z domu v plameňoch poľahky vyšiel. Nepriazeň osudu to však zariadila inak.

***

„A tento súd odsudzuje zlodejku a podpaľačku Will Huntingovú za vinnú!“ povedal richtár a pozrel sa na pripravené popravisko.
Na drevenom tráme už visel povraz. Slučka sa húpala vo vetre a dav sa rozvášnil. Plameň z minulej noci sa dostal aj k niektorým iným domom a mesto potrebovalo vinníka. Ten sa však skrýval niekde úplne inde.

***

„Myslím, že to, čo sme tomu dievčaťu urobili, nebolo správne. Dnes ju iste obesia a to všetko len preto, že náhodou počula Tremanov a Hantorov rozhovor,“ povedal vodca skupinky, Alensar.
Niektorí muži kývli hlavou, no niektorí zostali stáť so zatnutými päsťami.
„Tá malá sa nám vyhrážala, zaslúžila si, čo jej patrí,“ odvetil Treman namrzene.
„Pravdu povediac nesúhlasím s tým, že si Will Huntingová zaslúži práve slučku,“ povedal Alensar s jemným úsmevom na perách. Všetci muži sa na neho neveriacky pozreli.
„Will Huntingová?“ opýtali sa niektorí.
„To nemyslíš vážne!“ zvolali druhí.
Alensar pokojne kývol hlavou a ukázal k neďalekému mestečku, kde sa na námestí chystala poprava, „Myslím to smrteľne vážne. Tá žena je Will Huntingová. Rod Huntingovcov, ako iste viete, mal mnoho desaťročí rodinný podnik. Všetko najlepší a najúspešnejší zlodeji a zabijaci od rieky Hadre až po Hadie polia. Kým ich nevyvraždil istý šľachtic. No Will nikdy nedostal. A presne toto je ona. To, že ste ju nespoznali na prvý pohľad, ma veľmi sklamalo.“
„Keby sme ju z tejto šlamastiky dostali, pomohlo by to?“
Alensar sa zasmial zvonivým smiechom, „Iste. Ak už nie je neskoro.“

***

Dav sa rozbúril ešte viac, keď kat priviedol Will. Niektorí zhíkli, lebo v nej spoznali zlodejku z najslávnejšej rodiny. Ďalší nemohli uveriť, že taká mladá žena bola schopná takého strašného činu.
„Zabiť ju! Upáliť, zlodejku hnusnú!“ zakričala akási matróna a hodila do Will jablko, no tá sa uhla a uškrnula. Neverila, že sa jej život skončí takto, ale keďže bola zradená, nebola si taká istá tým, že prežije.
„Upáliť ju!!!“
Všetci boli proti nej. A ani sa im nečudovala. Bola v richtárovom dome a údajne chcela najprv ukradnúť všetko cenné, a potom to celé aj so spiacimi ľuďmi podpáliť. Will však vedela, aká je pravda a prahla po pomste.
Keď jej kat dával slučku cez hlavu, Will si sľúbila, že v budúcom živote pošle všetkých tých smradľavých skurvysynov do pekla.
Kat slučku zatiahol a Will sa začala trochu dusiť, lebo stiahnutie bolo skutočne pevné. Ako-tak sa zhlboka nadýchla a zatvorila oči. Vtedy jej kat podkopol stolec, na ktorom stála.
V pozadí sa ozval tichý zvuk tetivy a vzduchom zasvišťal šíp. Lano sa ešte ani poriadne nenaplo, keď ho šíp rozťal a Will spadla na zem. Kat ju ihneď chytil a hlavu jej strčil na klát. Keď sa napriahol, aby jej sekerou oddelil hlavu od tela, vzduchom zasvišťal ďalší, presne mierený, šíp.
A trafil presne katovu ruku, ďalší šíp si našiel jeho oko a kat sa s posledným výdychom pobral do večných lovíšť.
Will sa bezmocne zvíjala na zemi. Ruky mala ešte stále zviazané za chrbtom a keďže z klátu spadla, nevedela sa teraz postaviť. A pri tých všade lietajúcich šípoch to radšej nechcela riskovať. Ako si však všimla, ani jeden nemal patriť jej. Niekto jej teda zachránil život.
Keď sa všetci občania rozpŕchli a Will uvidela na zemi neďaleko popraviska richtárovu mŕtvolu, pochopila. Zlodejská banda sa po ňu vrátila.
Zozadu k nej pristúpil štíhly hnedovlasý muž s modrými očami. Na perách mu pohrával úsmev a v očiach hrali iskričky. Sklonil sa k nej a rozviazal ju.
Keď si Will sadla a pošúchala si otlačené zápästia, muž prehovoril, „Od začiatku som vedel, že si Will Huntingová. Moji muži ti však ani za mak nedôverovali. Chcem sa ti za nich ospravedlniť a opýtať sa, či sa k nám nepridáš. Tvoj vlk je samozrejme tiež vítaným členom.“
Will sa zamračila, „Takže vlastní muži ťa neposlúchli, mňa kvôli vám takmer obesili a ty sa ma pýtaš, či sa k vám ja, zlodejka s rodiny Huntingovcov, nepridám?!“
Alensar sklonil hlavu, „Myslel som si, že odmietneš. Je to veľká škoda.“
Will sa uškrnula, „Ste zradcovia a tie najväčšie svine, aké som doteraz stretla. Máte šťastie, že som momentálne na voľnej nohe.“
Alensar zodvihol hlavu a zadíval sa do tých orieškovo - hnedých očí. Uvidel v nich záblesky šialenej túžby po slobode. A sloboda pre ňu znamenala jej prácu.
Vodca zlodejskej bandy pomohol mladej žene na nohy a spolu prešli prázdnym mestečkom. V každej uličke stáli Alensarovi muži a škerili sa na okolo prechádzajúcu dvojicu.
Časy sa mali zmeniť. Ale určite nie k lepšiemu pre nevinných obyvateľov dedín a miest. Avšak kto môže o sebe tvrdiť, že je úplne nevinný?