- Hej! Krčmár!
- K službám, pane. - riekol Xiao a pristúpil so sklonenou hlavou k stolu, kde
sedela zvláštna spoločnosť. Všetko to boli bohatí muži odení v honosných brneniach Čchi-chunskej dŕžavy. Ich mohutné prilbice spočívali na okolitých stoloch tak, ako aj cestovné pláše a vysoké rukavice. Meče mali stále pri sebe.
Okrem šestice nemal Xiao v hostinci žiadnych ľudí. Všetci, ako uvideli, kto prichádza, chvatne opustili neveľkú budovu so strachom hraničiacim s bláznovstvom a vybehli do prudkého lejaku vonku.
- Krčmár, povedz mi, čo jeme! - hulákal pripitý vojak s upravenými fúzikmi a
hustými, čiernymi vlasmi zapletenými do hrubého copu.
- Kačku. - odvetil Xiao.
- Kačku, pane. - zahulákal ozbrojenec.
- Kačku, pane. - pokorne zopakoval Xiao a ešte viac sklonil hlavu.
- Tak kačku. - pritakal si šermiar.
- Nevidel som, že by si choval hydinu na dvore. Vy ste niečo také videli? -
spýtal sa muž svojich kumpánov.
Odpoveďou mu bolo vrtenie hláv a pripité mručanie.
- Počuješ? - pokračoval ozbrojenec. - Tak odkiaľ máš kačku, keď žiadne
nechováš?
- Priniesli mi, pane.
- Nepovedz. - riekol muž a naoko prekvapene sa zavrtel na lavici. Potom sa
pohodlne oprel, natiahol si nohy a prekrížil ruky na prsiach.
- Bol to niekto z dediny? - spýtal sa napokon.
- Nie, pane. Viete, máme tu v okolitých lesoch plno podivných ľudí. Niekto z
nich sa tu občas zastaví. Za nocľah či pohostenie sa odplatia divinou či hydinou, niekedy hrubým kožuchom z medveďa alebo líšky…
- Čože! - zreval muž a vyskočil na nohy. Prudkým úderom zasiahol Xiaa
opakom ruky do tváre až nízky, chudý krčmár padol na zem. Keď sa pozviechal, zistil, že z kútiku úst mu tečie malý prúžok krvi. Vonku sa zablyslo a zahrmelo.
- Ty mi hovoríš, že v mojich lesoch sa bez môjho povolenia poľuje zver?! A ty
si dovoľuješ dať jesť Li-chunovi jeho vlastnú zver bez toho, aby ti dovolil zabiť ju?
- Xiao radšej zostal na zemi skrčený pred hnevom pána z Čchi-chunu. Modlil
sa, aby dnešný večer prežil. O Li-chunovi kolovali reči. Vraj je to statočný a múdry vládca avšak keď podľahne vplyvu alkoholu, stane sa z neho nevýpočítateľné monštrum. Jeho vazalovia ho poslúchajú na slovo a pánove rozhodnutia plnia ihneď a do bodky. Najčastejšie mečom.
- Kačice boli mŕtve, keď ich priniesol. - odvetil potichu Xiao.
- Kto!? Kto to bol? - reval od zlosi Li-chun.
- Ja!
Všetci sa otočili k dverám. V žiari blesku sa črtala postava muža zahaleného v
plášti. Do tváre mu nevideli kvôli kapuci, no aj tak sa dalo celkom zreteľne rozoznať, kde má oči. Z tieňa látky tajomne žiarili cudzincove oči, hoci svetla bolo v krčme málo na to, aby sa odrážalo.
Najviac však Li-chuna zarazilo to, že cudzincov plášť bol úplne suchý. Naďalej však na tvári zachoval tvrdú masku aj keď z výzoru neznámeho mal veľmi zvláštny pocit.
- Takže ty! - prehovoril kľudným, trochu roztraseným hlasom, hoci sa snažil,
aby jeho slová zneli čo najistejšie.
Cudzincova kapuca sa zavlnila v náznaku prikývnutia. V zápatí sa postava pohla a
zamierila k osamotenému stolu neďaleko krbu. Šestica vojakov ho neustále pozorovala.
Xiao sa odvážil na zemi pohnúť. Neprišiel žiadny očakávaný kopanec a tak sa čo
najrýchlejšie snažil po kolenách dostať za šenk, kde sa cítil ako-tak bezpečne. S úsmevom na tvári sa usadil za sudmi s pivom, keď mu prebehol po chrbte mráz od zvuku prichádzajúceho od vojakov. Známe zasyčanie sa nedalo spliesť s ničím iným.
Vojaci naraz tasili úzke, dlhé meče, na konci rovnako hrubé ako pri rukoväti, so skoseným, neuveriteľne ostrým britom.V žiari sviečok a ohňa sa hrozivo leskli.
- Urazil si môj majestát. - riekol Li-chun s novým sebavedomím. - Za to sa u
nás stína. Takže teraz buď pôjdeš s nami, alebo ťa odtiaľto vynesú. Môžeš si vybrať.
Muž v kapuci siahol pod plášť a vytiahol kus papiera.
- Platí to, čo je tu napísané? Ak to platí, za tú kačku vám zaplatím.
V Li-chunovej tvári sa opäť dala vyčítať neistota. Zvitok, ktorý držal cudinec v
ruke, mohol hovoriť o tom, že jeho majiteľ je chránený Bohom v zastúpení šogúna. Li sa doteraz stretol iba s jediným človekom vlastniacim takýto papier. Bol ním vyberač daní, ktorý pravideľne navštevoval jeho usadlosť. Ak do stanoveného dňa Li-chun nevyzbieral od ľudí dane, musel rozdiel dorovnať zo svojho. Preto sa teraz začal strachovať o svoje peniaze. Do Dávky zostávali tri dni a on ešte nemal dosť zlata.
Li-chun pristúpil bližšie k cudzincovi. Natiahol ruku a muž mu zvitok podal. Rozbalil ho a uvidel kresbu mužskej tváre. Vedľa nej stálo, že Li-chun zaplatí za hlavu tohto muža 50 zlatých. V skutočnosti je to teda lovec ľudí za odmenu. Trochu mu odľahlo.
Sledoval, ako mužova kapuca pomaly skĺzla a odhalila vyholenú lebku mnícha s opálenou tvárou. V nej sa vynímal pár hlbokých čiernych očí.
Vrátil mníchovi papier, ktorý vzápätí zmizol v rúchu.
- Krčmár! - zareval Li-chun. - Krčmár, kde si?! Vylez, ty zbabelý pes!
Xiao neochotne vystrčil hlavu nad pult a prebehol pohľadom skupinu. Meče v
pochvách, všetci si sadajú k jednému stolu. Snáď to dnes prežije.

- Tak ty chytáš zločincov, Bushisan? - spýtal sa Li-chun, keď dojedli ďalšiu
kačicu.
Opýtaný prikývol.
- A dostávaš dobre platené? Alebo za hlavy dostávaš jedlo?
- Vyžijem. - odvetil Bushisan a pokrčil ramenami.
Li-chun naznačil, že je mu to vlastne jedno a napil sa piva.
- Ale tu budeš mať asi smolu. Z mojej marky dávno Kyot odišiel. A ak nie,
moji chlapi sa o to postrajajú. Z toho vyplýva, že tu nemáš čo robiť a môžeš pokračovať ďalej. Hlavne choď čo najrýchlejšie, aby ti za mojimi hranicami neušli iní lapkovia príliš ďaleko.
Bushisan sa zasmial.
- Čomu sa smeješ?
- V lesoch na východ od tvojej dŕžavy sa formuje skupina lesných zbojníkov.
Vedie ich práve Kyot Očko. Doteraz vypálili tri dediny a postupujú na juhozápad. Čítajú asi dvadsať lukostrelcov a tridsať dosť dobre vyzbrojených mužov. Nemajú však vojenský výcvik a dva tucty tvojich samurajov by ich zlikvidovalo, ak by ich dokázali nájsť a sledovať v hustom lese.
- Čo mi tu vykladáš? Moji špehovia nič nehlásia.
- Vieš, kde sú tvoji špehovia? Tvojich skutočných zvedov nájdeš na Sa-kun -
skom pahorku. Kývajú sa vo vetre a vrany na nich vedú hostiny. K tebe sa dostanú len správy, ktoré zabezpečí Kyot Očko.
Li-chun sa zatváril vážne.
- Kto to vlastne je, ten Kyot Očko? - spýtal sa po chvíli.
- Je to bývalý žoldnier, vraj dobrý bojovník. Má k dispozícii perfektných
stopárov a prieskumníci sú z rodu elfov. Platí, čo je na papieri?
- Ako môžem vedieť, že nie si tiež jeden z jeho špehov? Vydávaš sa pod
falošným menom a snažíš sa ma primäť k tomu, aby som s posádkou vytiahol do lesov, v ktorých okrem zveri nič nie je. Myslíš, že som hlupák? Ak ťa poslúchnem, buď ma prepadnú zo zálohy a postrieľajú skôr, než niečo urobím, alebo v mojej neprítomnosti obsadia Čchi-chun.
Bushisan sa zdvihol.
- Nevravím, že sa doňho máš pustiť. Ja sa o to postarám. Ale rob, ako myslíš.
Ešte sa stretneme. Potom mi povieš, ako si sa rozhodol. A nezabudni - len 50 zlatých a môžeš kľudne spávať.
Na to si Bushisan natiahol kapucu a vyšiel do dažďa.

- Prečo si ho nechal ísť? - spýtal sa jeden z Li-chunových pobočníkov.
- A čo som ho mal sťať? - odvetil li. Vybral z vačku tri zlaté mince a položil
ich na stôl.
- Odchádzame. - zavelil.
- Teraz? V takomto počasí?
- Sedlajte kone!

Keď Bushisan vyšiel z hostinca, ešte stále pršalo. Rozhliadol sa v čiernej tme,
nasadil si kapucu a zoslal ochranné kúzlo. Potom sa prikrčený vnoril do tieňa budov, kam nedosiahlo svetlo pouličných lampášov.
Zamieril k sýpke. Cez deň si tam vyhliadol na povale teplé miesto, kde ho nikto v noci nenájde a konečne sa poriadne vyspí. V posledných dňoch sa mu totiž čosi nezdalo. Stále mal pocit, že ho niekto sleduje, no vždy, keď sa otočil a snažil sa nájsť kohosi, kto tam určite musel byť, nič nenašiel. Pomaly si začal nahovárať, že už z toho všetkého bláznie. Nakoniec sa zhlboka nadýchol a pokračoval.
Opäť. Znovu ten pocit cudzích očí na temene hlavy. Tentokrát to bolo omnoho intenzívnejšie. Čakal útok.
Len nebadane natiahol krok a vzápätí sa zhúpol v kolenách. Spod plášťa sa mihom objavila úzka, dlhá čepeľ a horným oblúkom švihla v miestach, kde mal Bushisan pred chvíľou krk. Zasiahol lano na konci s dvoma závažiami. V momente, keď oba konce do seba narazili, vybuchli v oslnivom záblesku.
Bushisan sa naširoko rozkročil v základnom postoji. Jeho plášť už ležal pohodený v neďalekej kaluži. Z vyholenej lebky mu stekali pramienky dažďa priamo na obité kožené chrániče ramien. Upravil dych a čakal.
Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa z tmy na pravo ozval bojový pokrik. Bushisan ho poznal a tak vedel, akú taktiku budú mať útočníci.
Ak by sa otočil za zvukom útočníka, bol by už mŕtvy. Prudko švihol kagiraki a so spŕškou iskier odrazil prvú hviezdicu vrhnutú zľava.
" Teraz ešte jeden pokus a pôjdu po mne," pomyslel si. Presne vedel, ako prebieha útok ninjov.
Za ním praskla vetvička. Veril v schopnosti svojho meča a nechal ho, nech vedie jeho ruku. Rýchly polobrat a presne vypočítaný úder. Čepeľ preťala šíp takmer v polovici. Oceľový hrot však pokračoval vo svojej dráhe a prerezal rukáv na Bushisanovej kazajke.
Než stihol dvihnúť hlavu od rany vstúpili do slabo osvetleného kruhu pred sýpkou tri postavy. Ninjovia boli celí zahalení v čiernych odevoch, ich oči mali tajomný lesk. Zápästia im zdobily dva brity na každej ruke, v dlaniach zvierali nebezpečne vyzerajúce katany. Bushisan však vedel, že ich odevy skrývajú ešte množstvo nepríjemných zbraní. Pripravil sa na útok.
Ninjovia viedli druhý útok priestorovým skokom. Keď Bushisan študoval svoje umenie, spoznal sa na akadémii so študentom ninja. Spolu sa učili niektoré triky a taktiku. Sám radli Lamalovi postup boja, ktorým teraz naňho útočili.
Ninjovu ranu zhora zastavila čepeľ Bushisanovho meča. Vzápätí sa takmer v drepe otočil a ťal v mieste kolien, kde sa zhmotnil ďalší útočník. Od úderu sa zaiskrilo, ako kagiraki preťalo holenný oceľový chránič.
Utočník s tlmeným výkrikom padol k zemi. Bushisan si ho viac nevšímal a prudko ako mačka sa vrhol vpred. Meč posledného ninju ho len o vlások minul.
Postavil sa na nohy a otočil sa čelom k zabijákom.
"Vždy dokonči, čo si začal," učil ho majster. Bushisan sformoval časť svojej energie do jednoduchého kúzla. Potom sa zameral na raneného útočníka a zoslal Úder.
Zasiahnutý ninja náporom odletel niekoľko siahov a padol do blata snažiac sa chytiť vyrazený dych. Zvyšná dvojica si Bushisanovho útoku nevšímala. Spoločne sa vrhli na mnícha s fanatickým pohľadom v očiach.
Prvý nápor odrazil a dokonca spôsobil útočníkom ľahké zranenia. Neboli to príliš dobrí šermiari. Pohybom tela dostal útočníkov do rytmu, ktorý viac vyhovoval jemu ako im. Vystihol okamih, kedy jednému z ninjov v blate mierne ukĺzla noha a vyrazil vpred. Čepeľ sa dvakrát mihla a oddelila útočníkovu hlavu od krku. Oblúkom dopadla do kaluže až špinavé kvapky vyprskli na Bushisanovu tvár.
Ešte v pohybe zaregistroval útok tretieho. Vedel, že úder nedokáže odvrátiť. Útok však prišiel až o moment neskôr a s príliš malým dôrazom. Bushisana to trochu zmiatlo, no ranu vykryl a zručne viedol svoj sek šikmo od ninjovho ľavého ramena.
Vzápätí zistil, prečo úder neprišiel vtedy, keď mal. Z útočníkovho chrbta trčal šíp s farebnými krídelkami.
Bushisan sa okamžite prikrčil a čakal ďalší nápor. Jediné, čo zaregistroval, bola lasička, ktorá sa z krovia vrhla na ninju snažiaceho sa opäť dýchať. Neúprosne zaborila svoje ostré zuby do mužovho hrdla a kúsala, pokým neskonal.
Z tmy lesa vystúpila postava zahalená v šedom plášti s kapucou, aký Bushisan vídal u elfov. Tvár, ktorú bolo možné vidieť, však elfská nebola. Pokiaľ sa dalo rozoznať, plavé obočie sa pri reči vlnilo nad zelenými očami. Lukostrelec si tiež neholil fúzy a bradu okolo úst a jeho črty sa skôr dali priradiť ľuďom zo západu ako južným elfom.
V ruke držal päť krát prehnutý luk a spoza ramena mu vytŕčalo niekoľko šípov s rovnakým operením, aké mal šíp v ninjovom chrbte. Pristúpil k mŕtvemu a jediným trhnutím ho vytiahol. Skontroloval hrot a šíp vsunul medzi ostatné do tulca.
- S´epi. - riekol muž, či skôr chlapec - ako sa Bushisanovi zdalo - a napriahol
k mníchovi ruku.
- Bushisan. - odvetil Bushian a stisol lukostrelcovi ruku. Keď sa ich ruky
dotkli, pocítil Bushisan, aké tvrdé má končeky prstov od tetivy.
- Ďakujem. - dodal a pustil lukostrelcovu ruku.
- Niet za čo. Sledovali ťa už od Chu-fenu. Držali sa pozdĺž Jüanu a asi tri míle
pred sútokom s Ni-ta-saki odbočili na západ. Ani trojročné decko nenarobí toľko rámusu, koľko narobili oni.
Bushisan prikývol.
- Su to cvičení zabijáci ale týchto vycvičili na prácu v meste. Vedel som, že idú
po mne, cítil som ic, ale nikdy sa mi nepodarilo zahliadnuť ich.
- Necítil si ich, ale mňa. To ja som ťa sledoval. - riekol S´epi.
- A dôvod?
- No, pôvodne som ich mal na muške kôli tomuto. - ukázal na mešce, ktoré
stihol odrezať obetiam. - Počas cesty ma však začalo zaujímať, o čom rozprávali pri ohňoch. Myslel som, že budeš nejaký boháč. Keď som ale videl, ako si zrazil ten šíp, povedal som si, že bude asi lešie, keď budeš mŕtvy a potom ich postrieľam.
- Ale napokon si mi pomohol. - riekol začudovane Bushisan.
- To hej. Došlo mi, že asi bude pre mňa výhodnejšie, ak sa uspokojím s ich
mešcami. Ten tvoj sa mi zdal príliš drahý, keďže si začínal mať prevahu.
Bushisan prešiel jeho poznámku mlčky. Počkal, kým si S´epi zoberie od ninjov
všetko, čo potrebuje. Nebolo toho málo a tak už dosť premočený ponúkol lukostrelcovi svoj plášť namiesto batohu. Ochranné kúzlo prestalo pôsobiť po prvom ptoku ninjov.
- Máš kde spať? - opýtal sa S´epi.
- Chcel som si ľahnúť sem na slamu, - ukázal na budovu za chrbtom, - ale teraz
by to asi nebolo vhodné. Za chvíľu sa tu začnú schádzať ľudia a nastane povyk.
- Poď so mnou. - navrhol S´epi. - Asi míľu za dedinou je suchá rozsadlina.
Usušíme sa a vyspíme sa v pohodlí. Ráno sa môžme vrátiť do dediny.

- Teraz mi zostáva presvedčiť Li-chuna o tom, aké nevyhnutné je zaplatiť za
Očkovu hlavu. - zakončil svoje rozprávanie Bushisan.
So S´epim sedeli pri malom ohníčku v skalnej praskline asi míľu od dediny.
Nechali si osušiť šaty a tak sedeli s kusmi soleného mäsa v rukách, zabalení v dekách.
- A čo potom? Spýtal sa S´epi, prehrabujúc sa v množstve oceľových čepiel a
britov ukoristených ninjom.
- Potom pôjdem po Očkovi. Pozor na to, hroty sú jedovaté! - vykríkol zrazu
Bushisan. S´epi držal v ruke štvorcípu hviezdicu, ktorej ostrie sa nebezpečne lesklo v žiari plameňov.
- Napúšťajú ich do jedu. Stačí aby ťa trafila a je po tebe.
S´epi opatrne predmet odložil a vzal do rúk ďalšiu zbraň. Už predtým odstránil zo
šípok do kuše hroty a schoval si ich na svoje šípy. Teraz hľadal niečo, čo by mohol na trhu vhodne speňažiť.
- Tak to máš odvážny plán. - nadhodil S´epi. - Kyot je dobre strážený. V jeho
ochranke sú traja elfovia, ktorí nepretržite križujú okolité lesy. Dalo mi zabrať, kým som sa cez nich dostal. A potom je tam jeden taký istý, ako tamtí.
- Ninja?
- Uhm, - prikývol S´epi. - Dával rozkazy tým trom.
Bushi sa zahľadel do ohňa. Čo má Kyot s ninjami - majstrami v zabíjaní? Ak
chce vyraziť na Čchi-chun, bude potrebovať omnoho viac ľudí ako má. Nedávalo mu to zmysel.
Ako ale vedel o Bushisanovej prítomnosti? A čo chcel dosiahnuť jeho smrťou?
Príliš veľa otázok, na ktoré mních nevedel odpovedať.
- Problémy? - spýtal sa S´epi zadumaného Bushisana. Ten prikývol.
- Nejak sa vyriešia. - zhrnul to S´epi. Odložil nabok veci a ľahol si vedľa ohňa.
Jeho lasička sa mu stočila na bruchu do klbka a zaspala.
- Snáď. - riekol Bushisan a tiež si ľahol.
- Povedz mi, čo znamená S´epi?
- Je to Dvojnohý v reči kentaurov.
- Zvláštne meno - Dvojnohý.
- Keď som mal len niekoľko mesiacov, - rozhovoril sa S´epi, - napadla našu
dedinu horda lupičov. Kentauri ma našli v košíku asi sto míľ po prúde rieky. Aj keď videli, že som človek, vychovali ma ako jedného z nich. Preto Dvojnohý.
Po dovŕšení desiateho roku ma poslali preč. Vraj som pre nich nebezpečný.
Rodičia - kentauri mi dali do vienka tento luk, ktorý som vtedy ešte ani nevedel napnúť. Jednoducho som musel prežiť. Vraj - to je najlepšia skúška do života. Odvtedy sa túlam lesmi a prežívam. A čo ty?
- Ja som bol mníchom v bojovom kláštore. Vyštudoval som umenie kagiraki,
boj s mečom. Jedného dňa ma poslali vykonať skúšku - mal som prieniesť srdce nejakého tvora. Keď som ho priniesol, povedali mi, že ďakujú za službu a pustili ma preč.
Zarábam si chytaním ľudí, na ktorých je vypísaná odmena.
- Už si ich dostal veľa?
- Nie. Kyot bude prvý.

Bolo niekoľko hodín popoludník, keď Bushisan následovaný S´epim prešiel po
padacom moste pevnosti Čchi-chun. Za hradnou bránou stál ďalší múr s barbakanom a vytiahnutou oceľovou mrežou, kde postával hlúčil ozbrojencov.
- Veliteľ, - riekol Bushisan vojakovi v brnení s dôstojníckymi insígniami, -
ohlás pánovi tohto domu návštevu.
Kapitán sa neochotne odlepil od steny, ktorá mu bola doteraz oporou a pristúpil
bližšie k dvojici.
- A koho mám ohlásiť? - spýtal sa.
- Bushisan Juranaki a S´epi z rodu Kentaurov.
- Z kentaurov? - podivil sa kapitán a zahľadel sa na lukostrelca. Na to si
odfrkol a vyštekol príkaz ďalšiemu vojakovi, ktorý sa rozbehol smerom k hlavnej budove.
- Bude to chvíľku trvať, tak si zatiaľ odložte. - významne urobil gesto k dverám
vo veži barbakanu, kde stál drevený stôl.
- A čo si máme odložiť? Spýtal sa Bushisan.
- Vaše zbrane. Nikto nesmie ísť dnu ozbrojený. Je to nariadenie…
Koniec vety zostal visieť vo vzduchu. Veliteľ upieral zrak na oblohu kdesi za
S´epiho a Bushisanovou hlavou. Obaja sa obzreli na vec, ktorú sledoval.
Ponad múry pevnosti preletel obrovský vták. Vzhľadom trochu pripomínal orla, aj keď farba jeho peria prechádzala zo šedej do oceľovej. Rozpätím krídel pokryl takmer polovicu nádvoria. Bolo to monštrum s obrovským zahnutým zobákom a silnými pazúrmi, ktoré pristály na streche z pálených škridiel a niekoľko ich rozdrvili. Grohúl poskladal krídla a všetci dole videli, ako zo sedla, pripevneného medzi nimi zosadá akási postava.
- Poď! Poď! - kričal Bushisan sa S´epiho a prebehol cez zmätené stráže.
S´epi následoval mnícha cez nádvorie a potom hore po schodoch do komnát Li-
chuna. Pred dverami našli ležať mŕtve stráže. Bushisan v rýchlosti vrazil do zavretých dverí a preletel trieskami do miestnosti.
Takmer zakopol o telo mŕtveho vojaka, ktorý ich mal ohlásiť. Zrak mu padol na
vydeseného Li-chuna, sediaceho vo svojom kresle. Vedľa neho stál pilot leteckej príšery, v jednej ruke držiac meč s čepeľou pod Li-chunovou bradou. Druhú ruku mal ležérne palcom zavesenú na širokom opasku. Tvár mu zdobila škaredá jazva, prechádzajúca od korienkov vlasov na čele až po bradu. Spôsobovala, že nemohol poriadne zatvoriť ľavé oko a zanechávala mu ľavú polovicu tváre strnulú.
- Ale nie! Pozrime, koho nám sem privialo. - riekol muž.
- Predstavíš nás? - spýtal sa Li-chuna.
- Vlastne ani nemusíš - ihneď si odpovedal na svoju otázku. - Tento mladý
muž je isto Bushisan. Nemám pravdu? Ale kto je jeho priateľ?
- Čo tu chceš? - vyštekol Bushisan ignorujúc otázky.
- Zabil mi polovicu mojich mužov. - riekol Kyot Očko. - Prepadli nás dnes
ráno. Nemusí však počítať, že by sa niektorý z jeho samurajov vrátil.
Takže Li-chun predsa poslal na Kyota svojich mužov. Určite nemali skúseného stopára a tak ich stráže zbadali. Ale polovica Očkových chlapov bol aj tak úspech, keď sa to porovná s rýchlosťou streľby lukostrelcov na stráži.
- A ty si ho teraz prišiel zabiť. - skonštatoval Bushisan.
- Nie. Najprv zabijem vás, potom si odnesiem nejaké zlato za mojich chlapov a
až potom príde na rad on.
Bushisan pocítil, akoby ho začalo svrbieť v hlave. Niekto sa s ním pokúša nadviazať telepatické spojenie.
"Skúsim ho trafiť."
Než stihol čokoľvek urobiť, S´epi sa načiahol rukou do tulca a nahmatal šíp. Vtom sa za ním zhmotnila postava zahalená v čiernom priliehavom odeve a jediným plynulým pohybom mu ostrým mečom uťala ruku v zápästí.
S´epi zvrieskol v agónii bolesti, zovrel pahýľ a padol na dlážku. Bushisan nečakal, kým naňho ninja zaútočí. Urobil tri dlhé kroky kým sformoval Úder a poslal ho smerom k Očkovi. Nasmeroval ho však trochu nabok a tak Kyota zasiahla neviditeľná sila odrazená od steny priamo do chrbta. Mrštila ho vpred práve v momente, keď jeho čepeľ mala ukončiť Li-chunov život.

Bushisana kúzlo zdržalo. Než stihol tasiť, zhmotnil sa ninja opäť za jeho chrbtom a zoširoka ťal. Meč nechal na mníchovom chrbte úzku stopu, ktorá sa ihneď začala plniť krvou. Zahrával sa s ním.
Tasil a otočil sa. Pocítil ďalšie seknutie od chrbta. Kútikom oka zahliadol, ako Kyot Očko vyskakuje oknom na strechu a nasadá svojmu grohúlovi do sedla. Vzápätí sa spoza okien ozval trepot krídel.
Švihol len tak ledabolo za seba no nič netrafil. Ľavá noha mu povolila po tom, čo ju zasiahla ninjova katana. Tentokrát okamžite kontroval skôr, než sa stihol jeho súper teleportovať. Zásah do lýtka ninju príliš nezranil, no znemožnil mu ďalší priestorový skok a tým aj útok odzadu.
Bushisan nečakal na nový nápor. Prevalil sa na zemi ďalej od útočníka a postavil sa na zdravú nohu. Všimol si, že jeho súper má tiež obmedzený pohyb a premyslel si vedenie úderov.
Zaútočil.
Z trojice rýchlych seknutí dokázal ninja čiastočne vykryl iba jeden. Nezabránil však Bushisanovmu meču, aby nezanechal úzke, krvavé stopy na jeho tele. Snaha o protiútok bola zastavená takmer v zárodku akoby spomaleného úderu a následoval presný švih.
Muž v čiernom padol na kolená. Jeho meč kovovo zarachotil na kamennej dlážke. Oboma rukami sa uchopil za brucho, z ktorého mu už visely vnútornosti. Posledný pohľad plný bolesti venoval Bushisanovi a potom skonal.
Holohlavý mních neveriacky pozeral na mŕtveho. Až ten posledný pohľad mu prezradil, kto sa skrýval za čiernou maskou. Sklonil sa a odhalil mužovu tvár.
- Lamal. - povedal šeptom. V hrdle akoby sa mu nazbierali stovky klincov a
prachu. Nedokázal prehltnúť. Rozkašlal sa suchým kašlom a z očí mu vyhŕkli slzy.

O niekoľko hodín neskôr sa S´epi prebral ležiac na lôžku. Nachádzal sa v
priestrannej miestnosti so zatiahnutými žalúziami. Šero narúšal svit dvanástich sviečok a dva žiarivé červené body vonných tyčiniek vytvárali príjemnú vôňu. Malý stolček na čaj bol teraz umiestnený pri jeho peľasti a stálo na ňom množstvo flakónov, s ktorými sa babral starší, prešedivelý muž.
- Á, tak už sa nám prebral. - oznámil si starec via-menej pre seba radostným
tónom. Pri tom jemne naznačil zatlieskanie.
- Ako sa cítiš? - spýtal sa S´epiho.
- Fajn. Len ruka trochu omína.
Vtom si spomenul na to, čo sa stalo. Vybral ruku spod prikrývky a…
Zápästie aj celá dlaň boli na mieste. Jediná zmena nastala vo farbe. Od miesta,
kde mu ruku predtým uťal ninja, mala končatina oceľovo - šedú farbu. Skúsil pohnúť prstami. Najprv opatrne a potom presne ako predtým. Fungovala.
- Čo ste mi spravili s rukou. - spýtal sa neveriacky usmievajúceho sa mužíka.
- Trochu experimentu. - odvetil alchymista a pokyvkával pri tom hlavou.
- Najprv zavolali lekára, ale ten už nič nezmohol. Tak zavolali mňa. Vyvolal
som Astrálne Sily našich Božstiev. S tým už mám určitú prax. Problém bol však inde. Na to, aby tvoja ruka zrástla, musela byť rana úplne obalená predmetom, prostredníctvom ktorého mali Astrálne Sily účinkovať. Nesmela to byť nejaká obyčajná látka, ale ničo, čo by Sily spútalo a prinútilo požadovanú vec vykonať. Prvé, čo mi padlo do oka, bolo tamto brnenie. - ukázal na brnenie Dragúna pri dverách.
- Chvíľu mi síce trvalo, kým som tvoje stuhnuté prsty vyrovnal a nasúkal do
rukavice z brnenia, ale uznáš, že kontrolovať Božie sily a pritom hľadať a robiť čosi také… No, potom sa to celé nejak zvrtlo a tebe nielen, že prirástla ruka späť, ale končatina pohltila materiál a vlastne celú rukavicu.
S´epi si stále obzeral svoju novú dlaň. Keď ju skúšal ohmatať, bola teplá, no
zároveň tvrdá ako oceľ.
- Práve pracujem na tom, - pokračoval alchymista, - ako by som opätovne
oddelil železnú rukavicu od tvojej ruky a navrátil ju k brneniu.
Ešte čosi vysvetľoval, no S´epi mu nevenoval pozornosť. Pomaly začal vstávať,
ale mierne sa mu zatočila hlava a on si znovu sadol na lôžko.
- He-he. - zasmial sa starec. - dal som ti nejaké lektvary na zahojenie rán a
potlačenie bolesti. Teraz budeš odpočívať a …
Kým to dopovedal, S´epi zoslal na svoje zranenie liečiteľské kúzlo. Bol
prekvapený, že sa mu to podarilo, lebo na jeho vyvolanie potreboval priamy kontakt s lesom, ktorý práve nemal.
- Vďaka. - potľapkal alchymistu po pleci a vyšiel z izby. Bushisana našiel o
poschodie nižšie v sále, kde sa odohral súboj. Mních sa pri šálke čaju zhováral s Li-chunom. Keď zbadali lukostrelca, obaja vstali.
- Tak tu si. Si v poriadku? - spýtal sa Bushisan.
- Áno. A mám novú ruku. - ukazoval im S´epi svoju dlaň. Potom im rozprával,
čo sa sám dozvedel od alchymistu.
- Božia sila rozhodla o tom, že tá ruka ti patrí, kým ju potrebujes. - riekol
Bushisan. - Daj si s nami šálku čaju a my ti zatiaľ povieme, čo sa udialo.
Nasledujúce ráno sa Bushisan so S´epim vydali východným smerom. Rieku Jüan prebrodili ase dve míle pred sútokom s Ni-ta-saki a vnorili sa do hustého lesa. Napredovali opatrne, voliac vhodnú cestu. Kyotove elfské stráže sa dokázali nebezpečne maskovať. Museli ich odhaliť a sami zostať neodhalení.
Bushisan mimovoľne myslel na včerajší večer. Stále ho bolela smrť starého priateľ, s ktorým študoval v kláštore. Bol to práve Lamal, kto ho naučil, ako vyťažiť sily prírody a používať trochu nadprirodzena. Bol to on, kto vďaka Bushisanovým lekciám šermu porazil svojich rovesníkov z radov študentov ninja.
Teraz ho mrzelo, že sa hodinám šermu nevenovali viac. Lamal by sa mal možnosť brániť a snáď by on dokázal rozpoznať štýl boja svojho starého priateľa.
Bol však rozčúlený a neovládol svoje inštinkty. Musel prežiť a tak zabil. To ho predsa naučili.
Prečo sa ho ale Lamal pokúšal zabiť?
Nedávalo mu to zmysel. Iste pracoval pre Kyota. Ináč by mu nekryl chrbát. A traja ninjovia, ktorí ho prepadli pri sýpke boli tiež v jeho službách.
Teraz pôjde on po Očkkovi, aby zistil, čo sa vlastne s Lamalom stalo. A keď už bude s ním, tak ho požiada o hlavu, aby mu za ňu Li-chun mohol vyplatiť päťdesiat zlatých dukátov.
- Počuj. Tak ma napadlo… Kde máš tú veľkú lasičku? - spýtal sa šeptom
S´epiho.
- Odišla.
- Odišla?
S´epi prikývol.
- Bola to len chvíľková známosť. Až mi bude smutno, zkrotím si inú.
Bushisan to prešiel mlčky a pokračoval v ceste. S´epi sa zrazu zastavil a pokynul
mu, aby zastal. Ľahol si teda na brucho a pozoroval mladého lukostrelca, ako sa pohybuje ďalej. Nechcel veriť vlastným ušiam, ale S´epi nevydával ani najmenší zvuk.
Lukostrelec sa zastavil. Svrbelo ho podnebie a to znamenalo, že sú tu nejakí telepati.
"… hrubom strome päť siahov vpravo." - podarilo sa mu zachytiť.
" Vidím ťa. Zostaň. Prídem."
Spojenie sa prerušilo a krík asi dvanásť siahov po S´epiho pravici sa pootočil jeho smerom.
Asi o mne vedia. - pomyslel si S´epi.
"Opatrne. Niekto tu je." - zaznelo mu v hlave.
"Aj ja som to cítil Myslíš, že je blízko?" - ozval sa druhý.
"Neviem. Mením miesto. Vtedy nás potrehol. Teraz nič necítim."
"Ani ja."
S´epi sledoval, ako sa krík mierne zdvihol a presunul sa asi o tridsať siahov. Teraz ho mal po ľavej ruke. Pri manévri prešiel okolo neho snáď na dva kroky.
Čo sú slepí?
Druhého stále nevidel. Mal približný smer, ale to nestačilo. Skúsil siahnuť do jeho mysle. Pomaly, aby neupútal pozornosť, ohmatkával svojimi zmyslami jeho mozog a spomienky.

"Tak spomeň si, ako to vyzeralo okolo teba, keď si sa naposledy rozhliadol." - ponúkal myšlienky.
Podarilo sa. S´epi uvidel niekoľko orientačných bodov, ktoré mu prezradily takmer presnú polohu druhého elfa. Krytý stromami opatrne vytiahol z tulca jeden šíp a založil ho na tetivu. Posledný krát sa zhlboka nadýchol.
Bushisan sa takmer zľakol, keď S´epi vyletel z kopy lístia. Prisahal, že stihol raz žmurknúť a tam, kde pred tým nič nebolo, teraz stál lukostrelec a práve vystrelil. Než sa vrátil pohľadom späť od elfa presne zasiahnutého šípom do hlavy, S´epi mal namierený druhý šíp. Dráhu letu nevidel, iba tlmený výkrik prezradil, že isto zasiahol.
Sprava priletel šíp a zabodol sa vedľa S´epiho hlavy do stromu. Lukostrelec sa jediným pohybom skryl za kmeň a zároveň založil ďalší šíp na tetivu. Opatrne vykukol.
Tridsať siahov, za mladým jaseňom, mierne vytŕča pravé rameno.
Pozrel sa ešte raz.
Potom vykročil a vystrelil. Než šíp doletel, už siahal po ďalšom. Náraz elfa odhodil z úkrytu. Vzápätí mu hlavou preletel kus dreva s farebnými priekami.
- Panebože. - vydýchol Bushisan.
- Rýchlo, musíme schovať telá. - riekol S´epi a rozbehol sa k jednej z jeho
obetí.

- Buď rád, že ťa nezbadali a netrafili. - vysvetľoval neskôr Bushisanovi. - Pozri
na ich hroty. Majú spätné háčiky, ktoré urobia viac škody.
Mních prikyvoval sledujúc, čo mu S´epi ukazoval.
- Ale tieto sú horšie. - vytiaho jeden svoj z tulca. Ostrý kosoštvorcový hrot sa
zdal byť celkom obyčajný.
- Toto sa stane, ak narazí do tela.
Zručne nabodobnil náraz šípu o strom. Z hladkého hrotu sa vysunuli dve ostré
čepele so spätnými tupými hranami.
- Po otvorení samozrejme stále rotuje. Vieš, akú to spraví spúšť?
Bushisan nemo sledoval, ako dvoma prstami poskladal hrot do pôvodného stavu.
- Načo si mi to ukazova?
- Aby si mi dôveroval. - odvetil S´epi.
- Zdalo sa ti, že ti nedôverujem?
- Nie. Ale čo ak?

Zvyšok dňa a takmer celý následujúci sa pomaly a opatrne zakrádali lesom.
Chceli sa vyhnúť strážam a tak volili mnoho okľúk a často sa zastavovali.
Slnko už začalo svoju púť k horizontu, keď boli na dohľad od Kyotovho lesného
úkrytu. Bolo to niekoľko stromov pospájaných doskovými mostíkmi s obydliami postavenými z konárov na mocných vetvách dubov. Všade však panoval kľud, nikde nikoho nevideli.
- Čo sa deje? - riekol si Bushisan len tak pre seba.
- To by som aj ja rád vedel. - odvetil S´epi, ktorý mimovoľne zachytil
mníchove myšlienky. - Poďme to obzrieť.
- Neviem, či je to dobrý nápad.
- Máš strach? - spýtal sa lukostrelec s úškrnom.
- Jasné, že mám. Proti piatim si trúfnem bojovať, ale s dvoma tuctami asi nie.
- Detailista. - odfrkol S´epi a vykročil k osade.

Zem pod stromami bola udupaná na prach. V okolí však ponachádzali plno stôp,
ktoré vyrobili vrásky na Bushisanovom čele.
- Pozri sem. - povedal S´epimu. - Ľudských je tu asi len polovica. Zato je tu
plno vlčích a ďalších, ktoré ma trochu desia.
- Hmm. - skonštatoval S´epi. - Vyzerá to na trpaslíkov.
- Nie. Toto sú Vlčie jazdy.
- Čo?
- Na severe žijú rôzne rasy škretov. Od skurutov až po stolinov. Niektoré
kmene si zkrotili vlkov a používajú ich ako my používame kone. Problém je, že tí vlci sú dvojhlaví.
- Dvojhlaví vlci hovoríš.
S´epi si podozrievavo prezeral mnícha zohnutého nad stopami. Ten sa napriamil a
prešiel o niekoľko krokov ďalej. Tam našiel pod stromami akési biele kúsky.
- Vtáčí trus. - prehovoril ponad rameno. S´epi podišiel bližšie.
- Veď je minimálne veľkosti ľudského. - poznamenal. Bushisan však ukázal na
spodné konáre okolitých stromov. Boli takmer bez kôry.
- A to má zase čo znamenať?
Bushisan sa však namiesto odpovede rozbehol po stopách miznúcich v lese.
- Pohni!

Vo chvíli, kedy Bushisan zbadal širokú lesnú cestu, pochopil. Z ničoho nič zostal
stáť až doňho S´epi takmer narazil.
- Čo je zas? - spýtal sa ho.
Potom to začul aj on. Od cesty sa niesli zvuky boja a ponad to všetko sa ozýval
neľudský škrek Kyotovho obrovského dravca.
- Už vieš, kde sme a čo sa deje? - spýtal sa S´epiho.
- Jasné, že nie.
- Sme pred Západnou ríšskou cestou. A to pred nami je Kyotova banda v akcii.
- No a? To je predsa bežná vec.
- Ale ich cieľom je cisárska družina odvážajúca dane.

Okolo hlavného koča sa vytvorili skupinky po jednom samurajovi a dvoch či
troch gardistoch. Hromadný neorganizovaný útok zbojníkov ich v prvej línii neprerazil, no onedlho sa začala prejavovať početná prevaha.
Ozvali sa neľudské zvuky. Veliteľ sprievodu vzhliadol k oblohe. Siluety asi troch
tuctov veľkých operencov sa spustily strmhlav na obráncov. Pravú hrôzu však pocítil, až keď rozoznal črty nových útočníkov.
Tam, kde by mali mať dravce krk a hlavu, vynímala sa obnažená ženská hruď s malou hlavou. Škaredé tváre plné ostrých zubov vydávali hrôzu naháňajúci rev. Mohutnými krídlami zrážali v náletoch vojakov na zem, kde sa na nich okamžite vrhla Vlčia jazda a Kyotovi muži. Niekoľkí útočníci ostreľovali z väčšej diaľky obráncov lukmi.
- Harpyje. - riekol Bushisan.
- Ak sa nám podarí dostať Kyota spolu s tým vozom, dostaneme určite viac. -
naliehal na S´epiho.
- Čo si tým chcel povedať?
- Že by sme im mali pomôcť.

Kým Kyotovi strelci stačili vystreliť jeden šíp a znovu nabiť, Bushisan vystrelil
dva a nabíjal tretí. S´epi však už mal vystrelené štyri.
Každý lukostrelcov šíp neomyľne trafil, či to bol skáčuci koryyn - ako sa dvojhlaví vlci nazývali, alebo harpyja v plnej rýchlosti pri nálete. Stačilo, aby obráncov chvíľu nenapádali zo vzduchu a hneď sa situácia v pozemnom súboji začala obracať. Statoční samuraji v mohutných brneniach bojovali do posledného dychu a ešte aj v smrteľnom kŕči brali zo sebou nepriateľov.
Bushisanovým smerom sa oddelili traja Vlčí jazdci. Dvoma šípami zložil dvoch škretov a tasil. Ešte počul, ako mu S´epi hovorí, že má zabezpečiť, aby sa mu nikto nemotal pred muškou. Potom sa vrhol vpred.
Na prvého koryyna viedol úder zospodu a vzápätí sa vyhol dvojitým čelustiam, ktoré cvakli nebezpečne blízko jeho stehna. Zasiahnuté zviera padlo na bok a bolestivo kňučalo. Bushisan telo preskočil a odťal hlavu poslednému škretovi, ktorý naňho chcel zaútočiť. Jeho telo ešte chvíľu sedelo v sedle a padlo až keď koryyn zmenil smer.
Dve zvieratá sa naňho vrhli skokom takmer súčasne. Vo vzduchu ich zrazil kúzlom späť k zemi. Než sa stihli spamätať, vrhol sa na ne on s kagiraki v ruke.
S´epi kútikom oka pozoroval, ako holohlavý mních seká do miesta, odkiaľ tvorom vyrastali hlavy. Skôr, než prvá Bushisanova obeť padla pod smrteľným úderom, zabodol dlhú, úzku čepeľ svojho meča do hrude posledného koryyna. Potom sa rozbehol ku koču s obráncami.

Posledné, čo umierajúci veliteľ sprievodu videl bolo, ako sa holohlavý muž so zvláštnym mečom vrhá rovno doprostred skupiny lúpežníkov. Každým úderom nebezpečne zraňoval či mrzačil, no sám vždy vyviazol bez škriabanca.
Stav obráncov sa zlepšoval. Vidina zlata nakoniec vytiahla zbojníkov z úkrytov. Ostreľovaniu bol koniec a všetci sa bezhlavo vrhli do posledného útoku. S´epi kryl vzdušné nálety a Bushisanovi sa svojím bojom podarilo obnoviť zlomenú morálku sprievodnej gardy.

Bolo po boji. Bushisan stál celý zakrvavený uprostred hromady mŕtvol. Len veľmi málo krvi, ktorú mal na sebe, bolo jeho. S´epi práve svojou dýkou prebodol srdce poslednej harpyje, ktorá naňho predtým zaútočila zozadu. Vytiahol zakrvavenú čepeľ dýky a bodol ešte raz.
Na miestach, kde bol postriekaný krvou, sa mu zachytilo niekoľko pierok. Zodvihol luk a vydal sa k Bushisanovi.
- Máme zlato. Ale kde je Kyot? - spýtal sa oprašujúc si perie.
- Tam. - ukázal Bushisan na Kyota letiacom na grohúlovi. Tvor klesol a pristál
na ceste neďaleko dvojice.
- Takže zase! - zakričal Očko zosadajúc zo sedla. - Vidím, že tvoj priateľ má
novú ruku.
- Zabijem ho. - sykol S´epi.
- Čo ti to tam šepká? - pokračoval Kyot.
- Vari si onemel?! - zareval opäť na Bushisana. Ten iba pokrčil ramenami a
napravil si popruh s pochvou.
- Postaraj sa o grohúla. - riekol S´epimu. - Ja mám ešte nejakú prácu.
Kyot očko mávol rukou k dvojici. Pár mocných krídel zvíril prach a dravec
vzlietol. Nabral dostatočnú výšku a spustil sa strmhlav na dvojicu.
Skôr, ako si to stihol Kyot uvedomiť, S´epi vystrelil dva šípy. Obe strely presne
zasiahli obrovské telo. Po treťom výstrele sa lukostrelec vrhol na zem a len tesne unikol pred grohúlovými pazúrmi. Vzápätí dravec dopadol do prachu cesty a viac sa nepohol.
Kyot očko dvihol obe ruky a vyslovil zaklínadlo. Temná vlna, ktorá zasiahla Bushisana takmer zrazila z nôh aj S´epiho.
- Vy si myslíte, že ma zastavíte? - kričal na nich Kyot.
Na Bushisanovej hrudi zostala vypálená koža. S´epi myslel, že je jeho priateľ
mŕtvy, no ten sa zrazu pohol.
- Vďaka Bohu. - zašepkal. Otočil sa ku Kyotovi a bleskovo založil šíp. Očko sa
len smial a rukou urobil pred sebou gesto. S´epiho strela sa asi v polovici letu zastavila a šíp padol na zem.
- Čo chceš s tými tvojími špáratkami? Chytaj!
Z jedného z prsteňov na zbojníkovej ruke sa zablyslo akoby odrazom slnka. S´epi
ucítil v hlave neuveriteľnú páľavu a bolesť, ktorá ho zrazila k zemi.
Kyotov smiech sa niesol tichým lesom.
Bushisan ležal na chrbte v prachu cesty. Pomaly sa mu vracala myseľ. Kyot.
Zranenie. Nevládze sa pohnúť. Nechce sa mu. Kúzla. Kláštor. Lamal. Ninja. Očko.
Kláštor.Listoval v starej knihe s oceľovými ťažkými doskami. Sila prírody. Naj -mocnejšou silou na svete je moc prírody…
Otvoril oči. Potom otvoril myseľ a nadýchol sa okolitej prírody. Začal v sebe zhromažďovať tú životodárnu energiu, o ktorú ho obralo Kyotove kúzlo. Nasával, pil, hltal.
Už to nebolo také zlé ako pred chvíľou. Škaredá rana na hrudi sa vplyvom kúzla stiahla a čiastočne zacelila.
S námahou sa postavil. Kolená sa mu triasli a v hlave akoby mu hučal vodopád.
- Tak čo, zdochlinári. Budeme pokračovať, alebo to necháte tak.
- Kto je tu zdochlinár? - spýtal sa mních snažiac vrátiť aspoň trochu istoty do
svojho hlasu.
- Povedz mi, - ignoroval Kyot otázku, - načo to všetko robíš? Je tu plný voz
zlata a s tebou to nič nespravilo.
- Nie je moje.
- Ale stačí si ho iba zobrať a tvoje bude. - vztiahol ruku k vozu.
- Nezdá sa ti, že sú tu aj takí, ktorých platia aby zlodejov chytali? - spýtal sa
Bushisan.
- Teraz myslíš na teba a mňa?
Mních prikývol. Do tela sa mu vlievalo viac a viac síl a on chcel tento stav využiť
čo najviac.
- Skús sa na vec pozrieť z iného pohľadu. Máme tu päťtisíc ríšskych dukátov v
zlate. Len tak ležia na ceste, stačí si ch zobrať. Ale nie! My tie dukáty všetky vrátime a dostaneme posraných päťdesiat alebo sto na miesto piatich tisícov! Toto je podľa teba logika?
- Na svete bude o jedného parchanta menej. - riekol Bushisan.
Kyotova ruka sa napriahla a z jeho prsteňa sa zablyslo. Bushisan však zostal stáť
bez najmenšieho pohybu. Bol pripravený.
Očko sa zapotácal. Bushisanom vytvorené ochranné pole odrazilo Kyotove kúzlo
a v plnej sile sa vrátilo na zosielateľa. Tomu chvíľu trvalo, kým sa zorientoval. Potom zanadával a tasil.
Bushisan sa nepatrne pousmial. Dostal ho tam, kam potreboval.

Prvé štyri rany s ľahkosťou vykryl. Jeho súper bol hnaný zúrivosťou a tak sa
dopustil niekoľkých chýb. Bushisan však zatiaľ neútočil.
Ďalšie rany. Čepele zvonivo cinkaly v pochmúrnom rytme, ktorý Kyot nevedomky udržoval, aj keď vyhovoval iba Bushisanovi. Ten vzápätí túto skutočnosť využil a ťal po neopatrnom Kyotovom útoku. Na Očkovej ruke, ktorou držal meč, sa tiahla krvavá rana. V očiach sa mu dalo vyčítať pochopenie.
Stále však mal nádej.
Skúsil kontrovať a vyšlo to. Na Bushisanovej tvári sa objavil malý prúžok krvi. Nabral istou a sekal ďalej.
Kyot zrazu zistil, že pri niektorých jeho úderoch, ktoré Bushisan odvrátil, stihol mních šikovne nastaviť čepeľ meča tak, že ho zranil. Zaznamenal niekoľko rezných rán na stehnách a bokoch.
Začal zúfať. Nádej zhasla.
- Nebudeme to naťahovať. - povedal Bushisan a o krok ustúpil.
- Buď sa vzdáš, alebo donesiem Li-chunovi tvoju hlavu.
- Tak to skús. - riekol Kyot a opäť zaútočil. Oba údery Bushisan odvrátil.
- Kto ťa učil šermovať? Bol to totiž fušer. - riekol mních.
Očko sa chopil poslednej príležitosti. Zasiahol Bushisana, ale len na úkor rany,
ktorá dopadla na jeho rameno s dvojnásobnou silou a zrazila ho na kolená. Zavrel oči a počúval hvízdavý zvuk Bushisanovej ocele dopadajúcej na jeho krk.

Obaja jazdci na koňoch mlčali. Udalosti niekoľkých posledných dní im poskytli veľa vecí na premýšľanie.
- Povedz mi, prečo si to zlato nezobral všetko a nezmizol. Do konca života si si
mohol užívať. Na miesto toho si zobral len za vrecko. - S´epi ukázal na plátený vak uviazaný o Bushisanove sedlo.
- Nemáš pravdu. Prišli by takí, ako som ja. Tak načo?
- Ale veď si najlepší šermiar, akého som kedy stretol. Ubránil by si sa.
Bushisan zavrtel hlavou.
- Pred zvukom ocele? Pred ním sa neubráni nikto. - riekol lovec za odmenu a
mlčky ďalej pokračoval.

Hanulova 5
Bratislava 4
841 01, SR
tel: +421 903 115 332

Nazov	Napisal	Mail
Zvuk ocele	Jose	[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/