KAPITOLA I

Dovolenka

Harry sa zobudil do ďalšieho podivného rána. Júl sa pomaličky blížil ku koncu. Od začiatku prázdnin sa nič neudialo a ani dnes nič nenasvedčovalo tomu, že by to malo byť inak.
Prvý mesiac prázdnin bol pre Harryho obzvlášť smutný. Strata jediného žijúceho príbuzného bola preňho veľkou ranou. Vedel, že sa s ňou musí vyrovnať, len nechápal, prečo to musí byť také zdĺhavé a bolestivé.
Ležal na posteli, v izbe, ktorú si aspoň v duchu na krátky čas dovolil nazývať svojou, v dome Dursleyovcov, u ktorých sa cítil ako sluha, ktorého nemôžu vystáť napriek tomu, že pracuje takmer zadarmo. Tentokrát k nim však necítil žiadny hnev, ich urážky mu boli ľahostajné, ich nezáujem mu nadovšetko vyhovoval. Preto ho dosť prekvapil ostrý hlas tety Petunie spoza dverí:
„Vstávaj, ty darebák! Strýko Vernon s tebou potrebuje hovoriť, tak nech si okamžite dole!“ uzavrela svoj krátky prejav Petunia a odplávala preč. Harry sa nadvihol na posteli a s nevôľou spustil nohy do vychladnutých papúč.
Vyzrel z okna na ulicu. Po mokrej ulici sa ťahala pani Figgová s ťažkým kufrom. Arabella Figgová bola ich susedka. Dursleyovci nechávali Harryho často u nej, aby sa ho aspoň na krátky čas zbavili. Posledné letá ich však nič také nenapadlo, veď Harry trávil väčšinu roka v Rokforte a tie dva mesiace to s ním nejako pretrpeli.
Kam sa len mohla s tým kufrom vybrať, pýtal sa v duchu Harry, ale nemal čas nad tým ďalej premýšľať, pretože zúrivý buchot hrncov v kuchyni mu pripomenul, že by sa mal poponáhľať na besedu s Dursleyovcami. Natiahol si teplejšie domáce oblečenie a zbehol dole.
V kuchyni sedel Dudley, celý červený v tvári. Očividne sa mu nepáčilo mamičkino nadelenie diétnych raňajok, ktoré pozostávali z miniporcie ovsených vločiek. Jeho výraz tváre sa však pomaly škodoradostne vyjasňoval. Harry si vybral z  chladničky pomaranč. Nemal náladu dráždiť Dudleyho nejakým lepším jedlom. Lúpajúc šupku začul útržky rozhovoru z obývačky.
„Čo teda urobíme s tým faganom?“ zakvičal strýko Vernon. Harry usúdil, že bude lepšie, zatiaľ nevstupovať. Podľa strýkovho tónu si vedel živo predstaviť jeho fialovú tvár, zježené fúzy a gúľajúce oči.
„Budeme ho musieť zobrať so sebou,“ zatiahla zúfalým hlasom teta Petunia. „Nerada by som dostala z tej bláznivej školy ďalšie škriekadlo, či ako sa to vlastne volá.“
„Len cez moju mŕtvolu,“ zvyšoval hlas strýko. „Ako dopadla návšteva ZOO? Ako sme sa zosmiešnili pri hľadaní vyhlasovania súťaže o najkrajší trávnik? A to všetko kvôli nemu...“ meniaci sa strýkov hlas sprevádzala aj farba jeho tváre. Napriek tomu, že teta Petúnia bola sestrou Harryho nebohej mamy, súhlasila s  každým Vernonovým slovom.
„A čo keby sme ho nechali doma?“ opýtala sa Petunia nesmelo, ale s nádejou v  hlase. Nemienila sa vzdať vysnívanej dovolenky kvôli svojmu nepodarenému synovcovi. Strýkovi sa začalo konečne trochu dariť vo firme Vrtamex a už to povedala všetkým susedkám.
„Čo?“ zrúkol Vernon. „Nechať ho v dome? Len cez moju mŕtvolu,“ opakoval sa strýko, „hádam by som mu nedovolil behať po našom dome, pozerať našu televíziu, hrať sa na Duduškovom počítači...“ strýko sa musel nadýchnuť. „Ty si sa asi zbláznila, Petunia.“
Harry sa pousmial, ale pri pohľade na Dudleyho vážnu prasačiu tváričku radšej úsmev stiahol. Ani nechcel pomyslieť na následky, keby chcel jeho jediný bratranec niečo zakrochkať rodičom. Vedel si však aspoň v duchu predstaviť konskú tvár tety Petunie, ako asi vyzerá po týchto strýkových slovách.
„No prepáč, Vernon,“ začala urazene, „a prečo teda nevymyslíš niečo ty?“ dokončila vyzývavo. Harry pochopil, že nastala tá správna chvíľa vojsť. Opatrne zaťukal na zárubňu. Strýko s tetou sa naňho pozreli s takým úľakom a prekvapením, akoby sa im v kuchyni zjavila Lochnesská príšera.
„Tu si sadni,“ povedal strýko Vernon, očividne nervózne, ale menej podráždene ako predtým.
„Čo mi chcete povedať?“ predbehol strýka Harry. „Chcete ma zase vyhodiť na ulicu? Ako minulé leto?“ Pravdupovediac, podstata rozhovoru bola Harrymu ľahostajná, ale keďže to chcel mať čím skôr z krku, dovolil si začať. Strýka jeho otázka mierne zaskočila a zdalo sa, že sa stále nevie zmieriť s tým, že Harry s ním sedí v ich obývačke, práve teraz.
„Počkaj ešte v kuchyni, musíme sa so strýkom na niečom dohodnúť. Dáme ti vedieť,“ vyjadrila sa teta Petunia na prekvapenie strýka Vernona. Harry chcel zaprotestovať v tom zmysle, že prečo ho vlastne volali, keď má ešte čakať, ale jeho možný protest zmrazil strýko Vernon vetou: „Nepočul si tetu? Prac sa do kuchyne a  čakaj!“
Harry sa s nevôľou odšuchtal do kuchyne, kde práve Dudley tajne pchal do rypáka zemiakovú kašu zo včera. Gestom mu naznačil, že má byť ticho, inak je po ňom. Harry však práve nemal chuť robiť Dudleymu problémy, pretože ho zaujímalo, o  čom sa Dursleyovci budú ďalej rozprávať.
„Prečo si ho poslala von, Petunia?“ opýtal sa Vernon. „Prišla si na niečo?“
„Musíme ho každopádne u niekoho nechať,“ rozhodne vyhlásila Petunia. „A ja už aj viem, u koho.“
„Úžasné... U koho teda? Pani Figgová dnes odcestovala a ostatní obyvatelia našej ulice sa ho predsa boja,“ nedal sa strýko.
„Práve som si na niečo spomenula,“ povedala Petunia tajomne. „Pred týždňom som v obchode stretla jedného starého pána... Jasné!“ tvár sa jej rozžiarila. „Prečo ma to nenapadlo skôr? Možno preto, že to bolo celé akési čudné.“
„Nenaťahuj ma toľko a povedz,“ dobrá nálada tety Petunie sa pomaly prenášala aj naňho.
„Ten starý pán je z vedľajšej ulice a počul, ako som sa rozprávala s predavačkou, že sa chystáme na dovolenku a toho... proste, že ho nemáme kde nechať.“
„A ďalej?“
„Najprv ma zaskočil otázkou, či pomaly šestnásťročný chlapec potrebuje dozor. Myslela som, že mu niečo odseknem, ale ktovie prečo som tak neurobila. A on mi potom ponúkol pomoc...“
„Akú pomoc? Čo za pomoc? My nepotrebujeme pomoc,“ skočil jej do reči strýko.
„Zase si ma prerušil, ja to snáď ani nedopoviem. Proste ma tým trošku zaskočil. Najmä preto, že toho nášho fagana pozná a nebojí sa ho. A navyše mi to pripadalo, akoby ho niekto za mnou zámerne poslal...“
„Dostaneme sa už k tej podstate?“ súril ju netrpezlivo Vernon. „Stále nevidím súvis medzi tvojím nákupným dobrodružstvom a našou dovolenkou.“
„Joj, ty. Proste mi ponúkol, že by mohol na Ha..., že nám naňho dá pozor, ak to budeme potrebovať,“ dokončila Petunia.
„A čo za to chce?“ spýtal sa podozrievavo Vernon. „Nezdá sa ti to nejaké čudné? Ten dedko musí byť blázon, alebo nejaký úchylák.“
„Nechce za to nič,“ dodala Petunia premýšľajúc o posledných strýkových slovách. A nebola sama. Harryho trochu premkol strach. Ale posledné slová ho vcelku zaujali. Ak by Dursleyovcom pokazil dovolenku, tak ďalší mesiac prázdnin by bol nekončiacim utrpením. Bolo by to horšie ako neustále pálenie jazvy na čele. Predstava starého pána ako úchyláka a čudáka je pre Dursleyovcov samozrejme skvelá, pretože by ho nenechali niekde, kde by sa mohol cítiť lepšie ako u nich. A mal pravdu. Strýko Vernon vkročil do kuchyne a so širokánskym úsmevom oslovil chladničku:
„Zajtra odchádzame na dovolenku.“
„Môžem ísť s vami?“ skočil mu do toho Harry. Mal pocit, že sprostejšiu otázku už ani položiť nemohol, ale aspoň ho pobavil výraz na strýkovej tvári.
„To si uhádol,“ zamiešala sa do toho víťazoslávne teta Petunia. Tešila sa, akoby so strýko súťažili, kto ho viac urazí a uzemní. „Ostaneš tu u jedného starého... ehm, pána. Vo vedľajšej ulici. Do domu vkročiš len s ním, keď nám príde poliať kvety a nachovať hydinu. Ničoho sa tu nebudeš dotýkať...“ teta sa očividne rozbehla, strýko nestihol ani zatvoriť ústa. Vidina dovolenky a zbavenia sa Harryho ich oboch rozvášnila.
„Zajtra ráno ťa k nemu odvedieme,“ uzavrel prúd Petuniiných slov strýko. „Môžeš sa vrátiť do svojej izby...“ prerušil ho buchot v Harryho izbe. „Čo sa to tam zase deje? Snáď nie zase sovy, mňa z nich ale úplne šľak trafí...“ zastavil sa a skúmavo sa na Harryho pozrel. „Dúfam, že informuješ svojich kamarátov pravidelne.“
Strýko si očividne spomenul na stanicu King’s Cross, kde sa mu profesor Moody vyhrážal, že ak nedostane od Harryho tri dni žiadnu správu, tak si to príde s nimi vybaviť.
„Samozrejme, že píšem,” uľavil Harry strýkovi, hoci nerád. Pobral sa po schodoch a snažil sa nemyslieť na najbližšie dni. Úplne zabudol, že ho v izbe čaká jeho jediná priateľka na Privátnej ulici, sova Hedviga.
S radosťou k nej priskočil. Hoci bola celá premočená, zdieľala s ním jeho radosť a nežne ho ďobla do prsta. List bol od Hermiony. Želala mu všetko najlepšie k zajtrajším narodeninám. Poslala mu to o deň skôr, pretože tiež odchádza s rodičmi na krátku dovolenku. Trošku jej závidel, rovnako ako priateľovi Ronovi, pretože on svojich rodičov vôbec nepoznal.
Zvyšok dňa strávil Harry písaním listov. Napísal neutrálny pozdrav členom Fénixovho rádu, odpísal Hermione a krátku správu zosmolil aj pre Hagrida a Rona.
Po dopísaní posledného listu sa rozplakal a potom od zlosti roztrhal pergamen. Osušená Hedviga prekvapene vyletela na skriňu.
Toto sa mu stalo už tretíkrát. Napísal list Siriusovi, krstnému otcovi, ktorého už asi nikdy neuvidí. Stále si nevedel zvyknúť na myšlienku, že... Po krátkom výbuchu zlosti sa upokojil tupým hľadením cez zapršané okno.
Pred spaním si do kufra zbalil všetky veci, aby ich mal pripravené pred odchodom do školy. Navrch položil list z Rokfortu so zoznamom pomôcok do šiesteho ročníka. Vtedy sa mu v hlave vyjasnili tri písmená… V Č Ú Ako to, že ešte nedostal výsledky? Mali predsa prísť v polovici júla. A zajtra sa júl končí. Úplne na to zabudol. Zaoberal sa touto myšlienkou ešte dlho, kým zaspal nepokojným spánkom.

>>kapitola II.