<< kapitola I.

KAPITOLA II

16. narodeniny

Nasledujúce ráno bolo v dome Dursleyovcom naozaj rušno. Dudley dupotal každú chvíľu po schodoch, teta Petunia šramotila v kuchyni a strýkov hlas sa ozýval od auta, zašpineného od vtákov. Harry nemusel byť ani jasnovidec ako profesorka Trelawneyová, aby vedel, že strýko určite nadáva na všetky sovy sveta kvôli tomu svinstvu na jeho aute.
Pomaly sa obliekol a nečujne zbehol do kuchyne. Na podlahe stál už len posledný kufor. Strýko Vernon mal napriek zašpinenému autu dobrú náladu. S nechutným úškrnom rozprávala tete Petunii, privezujúc surf k streche auta:
„Včera večer som sa popýtal v krčme na toho nášho au-paira. Nepozná ho veľa ľudí. A vieš, čo som sa dozvedel?” položil si básnickú otázku a s chuťou pokračoval, „je to vraj bývalý vojak. Má povesť tyrana a sadistu. Cvičil najtvrdšie vojenské oddiely a mal s nimi úspech.”
Harrymu už bola strýkova dobrá nálada celkom jasná. Snažil sa však tomu neveriť. Nikde predsa nemôže horšie ako u nich. Alebo áno? Začali ho kváriť pochybnosti, ktoré neustávali, ani keď sa priblížili k starému domu pána Owena. Strýko Vernon polonežne zaklopal na bránu. Dvere sa pomerne prudko otvorili a v nich sa zjavil zachovalý starší pán, s drsným výzorom. Hlavu mal takmer celú plešatú, len po stranách mu ostalo pár bielych chumáčov. Zvráskavené ruky svedčili o mnohom, čo musel starec počas života prežiť. Mimoriadne sa podobal na pána Ollivandera zo Šikmej uličky. Zachmúrený výraz mu ešte zvýraznil vrásky, keď podával ruku strýkovi Vernonovi.
„Vítam vás. Volám sa Hugh Owen. Nech sa páči, poďte ďalej,” absolútne bez emócii pozval Dursleyovcov do svojho domu. To však nemali vôbec v úmysle, a tak sa zakrátko strýko Vernon zmohol na:
„Ďakujeme, ale my by sme už mali vyraziť. Doviedli sme Harryho a dobre sa nám oňho postarajte,” starec nedal najavo, či postrehol falošnosť vo Vernonovom hlase. Chytil Harryho surovo za plece a strčil ho do domu. Strýko Vernon sa otočil a vyrazil naspäť k autu. Ani sa len neobzrel, keď začul posledné starcove slová: „Príjemnú dovolenku.”
Harry sa ocitol v malej predsieni s veľkými drevenými schodami. Starec prešiel popri ňom a bez slova zišiel do pivnice. Bol očividne čulejší, ako sa javil na prvý pohľad. O chvíľu sa vrátil s vedrom, handrou a kefou. Strčil vedro prekvapenému Harrymu do ruky a ľadovo mu prikázal:
„Tieto schody vydrhneš, rovnako dlážku a poumývaš všetky okná na prvom poschodí,” Harry nemohol veriť vlastným ušiam. Tak toto teda nečakal. Pán Owen vykročil po schodoch a niečo si mrmlal.
Harry osamel v predsieni a premýšľal, či sa toto leto môže ešte viac pokaziť. Náhle zapraskanie ho však vrátilo do reality a chtiac-nechtiac sa pustil do drhnutia drevených schodov.
Dom nebol až tak strašne znečistený a napriek jednoduchosti a ošarpanosti pôsobil vľúdne a zaujímavo. Predsieň nemala ani poriadny štvorcový meter. Zmestil sa tam iba jeden drevený vešiak a skrinka na topánky. Ľavé schodište viedlo na poschodie a pravé do pivnice a práčovne. Na stenách neviseli žiadne obrazy, jedinou ozdobou tu bolo vyrezávané zábradlie.
Harryho ruky boli síce zvyknuté na letné brigády v dome Dursleyovcov, ale napriek tomu ho už zakrátko strašne boleli. Čoraz častejšie si musel sadnúť a oddýchnuť. Počas prestávok sa mu hlavou preháňali nepríjemné myšlienky. Dom bol tichý a ako tam tak sedel, prepadal ho pocit, že ostal na svete sám. Nikto ho už nemá rád, hoci… nerád, ale musel pripustiť, že ešte predsa existuje niekoľko ľudí, čo ho majú radi. Jeho priatelia Ron a Hermiona, Ginny, Luna, Neville… Zahanbil sa, keď sa pristihol, že mu prsty začali počítať.
Myšlienka na Rokfort mu vliala nové sily a krátko pred večerom sa pristihol pri umývaní posledného okna. Bol už strašne hladný a starec sa neukázal celý deň. Rozmýšľal, čo by mal urobiť. Čakal už dosť, možno by ho mal vyhľadať. Zišiel dolu do pivnice, vylial posledné vedro s vodou a handry dal sušiť.
Nakoniec sa odhodlal a opatrne našľapujúc vychádzal na druhé poschodie. Zaklopal na dvere malej chodbičky. Klopanie ostalo bez odozvy, tak vstúpil. Chodbička bola tmavá a úzka. Rozvetvovala sa na ďalšie miestnosti. Z jednej z nich zrazu vykročil pán Owen a prekvapil Harryho jemným úsmevom, ktorý však zakrátko zmizol.
„Ak si skončil s prácou, v týchto dverách je kúpeľňa. Poriadne sa poumývaj a obleč si veci, ktoré som ti pripravil,” poinformoval ho stroho a zmizol zase v jednej z izieb. Harry vošiel do miestnosti, ktorú mu ukázal a od prekvapenia skoro zhíkol. Ocitol sa síce v trošku staromódnej, ale veľmi príjemne zariadenej kúpeľni. Vaňa už bola napustená, bublinky na hladine príjemne voňali. Na umývadle horelo niekoľko sviečok. Premkol ho nepríjemný strach, pripadal si ako Janíčko, ktorého ide zjesť starý ježidedo. Len si ho napred poumýva.
Strach sa pomaly vytrácal a Harry neváhal. Čoskoro sa už čľapkal v horúcom kúpeli. Bolo to niečo, čo si u Dursleyovom nemohol dovoliť. V kúpeľni nemal nikdy pokoj a okrem vody, mydla a uteráka nemohol nič iné použiť. Nevedel, ako dlho tam môže ostať, preto sa rozhodol nepreháňať to, aby si starého pána nepohneval. Obliekol si nejaké čudné, takmer sviatočné oblečenie a vyšiel späť na chodbičku. Mokré vlasy sa mu zase neposlušne krútili.
„Pán Owen?” zvolal.
„Tu som Harry, poď ďalej,” ozvalo sa z izby. Harryho zarazilo to dôverné oslovenie a tak s neznámym pocitom vstúpil. Chcel niečo povedať, ale ústa mu ostali otvorené od úžasu. Miestnosť, do ktorej vošiel, bola malá jedáleň. Uprostred bol prestretý podlhovastý stôl s dvomi stoličkami. Očami sa mohol popásať na viacerých chutných jedlách, zákuskoch a nápojoch. Ale čo mu naozaj vyrazilo dych, bola krásna biela torta uprostred, so šestnástimi sviečkami. Premohol dojatie. Veď on má dnes narodeniny. Úplne na to zabudol. Ale…
„Dosť bolo očumovania, nech sa páči k stolu, dobrú chuť a všetko najlepšie k narodeninám, Harry,” vytrhol ho starký z prekvapenia, ktoré už asi trvalo hodnú chvíľu. Harry preglgol a poslušne si sadol. Nečujne jedli, nikto z nich neprehovoril. Čoskoro sa stôl vyprázdnil a Harry s plným žalúdkom uvažoval, či by mal starkého poprosiť o vysvetlenie. Zvedavosť v ňom po čase zvíťazila, a tak keď už aj starký dojedol a rituálne si začal napĺňať fajku, Harry si jemne odkašľal.
„Ehm,…” začal a pripadal si ako profesorka Umbridgeová. „Pán Owen, môžem sa vás niečo opýtať?”
„Samozrejme, Harry. Predpokladám, že po dnešnom dni sa ti pár vecí nie je jasných.”
Harryho povzbudil starcov mimoriadne priateľský tón a počal sa pýtať:
„Prečo ste sa ponúkli, že si ma zoberiete k sebe? Ako viete, že mám dnes narodeniny? Prečo ste doobeda boli taký odmeraný? Prečo…” dychtivo spustil Harryho.
„Brzdi, chlapče. Snáď by sme mali ísť pekne poporiadku,” schladil ho pán Owen. „Bývam v tejto ulici už štyridsať rokov a poznám Dursleyovcov, odkedy sa sem prisťahovali. Viem, akí sú a nikdy by som s nimi nechcel mať nič dočinenia, keby mi ťa nebolo ľúto. Všímam si ťa už odvtedy, ako si sa tak nečakane u nich zjavil. Viem, že ťa nemajú radi a nemáš u nich ktovieaký život, tak som sa rozhodol chopiť príležitosti a ponúkol som sa…” Harry prudko vstal a tresol lyžičkou o prázdny tanier, z ktorého pred chvíľou ujedal z torty. Tvár mal červenú od zlosti.
„Svoju ľútosť si môžete strčiť do… Ja nestojím o váš súcit,” hlas sa mu triasol, úplne sa prestal ovládať. „Tak vám sa uľútostilo úbohého muklovského chlapca? Vy neviete, aké veci zažívam celý rok, len z rozprávania poznáte Dursleyovcov… a nič o mne neviete... a… Kto sa vám prosil, aby ste si ma k sebe vzali?” dokončil s veľkým krikom a odišiel z izby. Hugh Owen sa tváril trošku prekvapene, ale zároveň vyzeral, ako by to očakával. Zakričal na Harryho:
„Posledná izba je tvoja. Dobrú noc, Harry.”
Harry si sadol na schody. Vydržal tam však iba pár sekúnd a o chvíľu sa opäť postavil. Rozhliadal sa a pohľadom pátral po izbe, ktorú pán Owen označil ako jeho, ale niečo mu stále bránilo sa do nej vybrať. Hnev z toho, čo sa práve dozvedel, postupne vystriedal hnev na seba, ako nemožne sa voči starkému správal.
Po dlhej nerozhodnej chvíli sa rozhodol radšej zaliezť do izby. Dvere sa otvárali s vrzgotom, takže starkému prezradili, čo práve robí. Holé steny a stará vojenská posteľ pôsobili nevľúdne. Keď však žlté svetlo z lampy na nočnom stolíku osvetlilo aj zvyšok izby, nepríjemný pocit sa pomaly vytratil. Sadol si na posteľ, rukami si chytil zátylok, lakte oprel o kolená a premýšľal.
Čo sa to vlastne stalo? Dnešný deň ubehol tak rýchlo, a predsa sa toho udialo tak veľa. Asi som sa ani nemal pýtať, odkiaľ ma pán Owen pozná. Nie, to nie je pubertou. Neznášam, keď niekto zvaľuje moje nálady na pubertu. V podstate to prekvapenie bolo od neho veľmi milé. Ako sa asi teraz cíti, keď som naňho takto vyskočil? Mám ísť opäť za ním?
Ani nevedel, ako dlho tam tak sedel, kým dospel k názoru, že by sa mal pánovi Owenovi ospravedlniť. Bude predsa ešte pár dní uňho. Mal by napraviť, čo spôsobil, kým to ešte pôjde. Starký si však potrpí na disciplínu, bol vojenský veliteľ. Ako to len urobiť?
Trikrát vstal a vybral sa ku dverám, ale vždy sa zháčil skôr ako stisol kľučku dverí. Hádam to nebude také ťažké, veď zvládol aj horšie veci, pomyslel si. Nakoniec sa nejako ocitol v chodbičke a potichu vošiel do obývačky. Starký sedel na gauči a zamyslene hľadel pred seba.
„Poď ďalej Harry, nemôžeš spať?” ozval sa znedazdajky. Harry k nemu pristúpil, ale nedokázal zo seba dostať ani slovo.
„Nehnevám sa na teba,” odľahčil Harrymu, „tvoja reakcia ma vôbec neprekvapila. Mnohým ľuďom prekáža ľútosť a súcit iných. A preto nedokážu prijať pomocnú ruku. Vždy keď im niekto chce dobre, radšej sa stiahnu. Poď, posaď sa ku mne. Máš už šestnásť rokov, môžem sa s tebou rozprávať ako chlap s chlapom.”
Harry chvíľku zaváhal. Vynorili sa mu predpoklady Dursleyovcov, že pán Owen je úchylák, ale nakoniec si k nemu predsa len sadol.
„Chceš pokračovať v našom nedokončenom rozhovore, Harry? Chceš sa ešte niečo opýtať?”
Harry mlčal. Otázok mal v zálohe samozrejme dosť, ale jazyk sa mu akosi nechcel rozviazať. Nakoniec sa odhodlal a opatrne položil ďalšiu otázku:
„Počul som, že ste boli veliteľom na vojne? A vraj ste boli sadista,” dodal trošku tichšie, pretože nevedel ako starký zareaguje.
„Vidím, že máš dobré informácie. Ale s tým sadistom to nebude také hrozné. Neznášal som odvrávanie, ulievanie a šikanovanie, to je pravda. Ale inak som bol k svojim chlapcom férový. Keď pochopili, čo od nich chcem, čo mám rád a čo nie, zistili, že to so mnou nie je až také strašné. Nikdy som nikomu úmyselne a bezdôvodne neublížil. A do dôchodku som odišiel s čistým svedomím. Som hrdý na to, koľkých dobrých vojakov som vychoval.”
„Prečo sa teda nebránite, keď o vás ľudia takto hovoria?” nedalo Harrymu.
„Myslím, že sám dobre vieš, že Dursleyovci by ťa nenechali u niekoho, u koho by ti mohlo byť dobre. A mňa názory iných ľudí nezaujímajú.”
„Správne,” prisvedčil Harry, „práve preto sa tak správala aj pani Figgová. Takže ste tie reči úmyselne nevyvracali?”
„Si bystrý. Pani Figgová je v podstate veľmi milá pani, aj keď trošku tajomná. Veľa mi o tebe rozprávala.”
„Vy poznáte pani Figgovú?” prekvapene reagoval Harry.
„Samozrejme. Arabella je moja susedka. Minule ma pozvala na čaj s rumom. Trošku to prehnala a potom mi poprezrádzala aj veci, ktoré neskôr ľutovala.” Harrymu sa zdalo, ako by pánu Owenovi zaihral úsmev na tvári, ale nedal na sebe nič poznať. „Kto ma myslíš upozornil na to, že Dursleyovci idú preč a potrebujú ťa u niekoho nechať?”
„Čo také vám prezradila?” spýtal sa neisto.
„Napríklad to, že do žiadneho nápravného ústavu pre mladistvých nechodíš. Ostatní ľudia z ulice tomu samozrejme stále veria.”
„Viete, kam odišla?” nadviazal Harry.
„Nie, opäť bola tajomná a ani za svet nechcela prezradiť, kam ide.”
Harry sa zmieril s tým, že zo starčeka už nič nedostane. Pán Owen však znedazdajky opäť prehovoril:
„Spomínam si ešte na niečo. Raz, keď si trošku vypila, používala také čudné slová. Vybavili sa mi preto, lebo aj ty si dnes použil podobné slovo, “ odmlčal sa a chvíľku premýšľal. Kým bolo ticho, v Harrym narastalo napätie.
„Už to mám! Mukel!” zvolal víťazne a otočil sa k Harrymu s otázkou v očiach. „Vieš mi to vysvetliť?”
Harry stuhol. Ponúkala sa mu veľmi jednoduchá a ľahká možnosť, aby starkého oklamal. Tie slová predsa nemusí poznať, mohol ich použiť len tak. Mohol ho presvedčiť, že zle počul. Veď je starý a senilný. Pred muklami nesmel čarovať, ale rozprávať o čarodejníkoch..? U Dusleyovcov to bolo zakázané z iných dôvodov.
To, čo nakoniec urobil, ho nesmierne prekvapilo. Nechápal ten zlom, ktorý nastal, ale prepadol ho nutkavý pocit rozprávať. Bolo mu akosi jedno, čo z toho bude.
A tak sa aj stalo. Harry vyrozprával pánovi Owenovi všetko. O Rokforte, čarodejníkoch a mukloch, lordovi Voldemortovi, škriatkovi Dobbym, učiteľoch obrany proti čiernej mágii, auroroch, Ministerstve mágie, jeho priateľoch a spolužiakoch, kúzlach, prútikoch, skúškach a mnohých iných veciach. Starký ho s prekvapením a zanietením počúval. Nebol však vystrašený, ale ani príliš zvedavý. Jeho reakcie však Harryho nezaujímali. Starký ho nechal, nech sa vyrozpráva. Neprerušoval ho. Dlhé počúvanie však prináša občas prekvapivé následky.
Harry práve rozprával o jeho vypočúvaní na Ministerstve mágie. Chcel pokračovať, ale so zvláštnym pocitom sa pozrel na pána Owena. Sedel opretý, oči mal zavreté, jeho nehybné telo pôsobilo strašidelne.
Harryho premkol strach. Hádam len nezomrel. Pohľad na dvíhajúci sa hrudník ho upokojil. Vnútri sa však opäť rodil hnev. Komu to tu vlastne rozpráva? Prečo mu nepovedal, že zaspáva? To ho jeho rozprávanie tak znudilo? Hodil očkom po starobylých nástenných hodinách a od prekvapenia klesol na operadlo. Bolo už takmer pol štvrtej. Nečudo, že starký zaspal. Harry pri rozprávaní vôbec necítil únavu, ale po pohľade na hodiny sa ozvalo celé jeho telo, ktoré cez deň čistilo dom.
Prikryl starkého dekou a o chvíľu už aj on zaspával vo svojej izbe. Hlavou sa mu ešte preháňali rôzne otázniky. Je pán Owen naozaj mukel? Nehrozí mu kvôli tomu nejaké nebezpečenstvo alebo trest? Od povinnosti odpovedať si na tieto otázky ho oslobodil hlboký spánok.

>>kapitola III.

Nazov
Napisal
Mail
Dovolenka
ODr.Marcus Alberton
[email protected]
http://www.apoviedky.unas.cz/