<< kapitola III.

KAPITOLA IV

Objav v šikmej uličke

Z prízemia sa ozýval poriadny buchot. Harry otvoril oči. Ležal vo svojej izbe na druhom poschodí. Oči mal ešte zalepené, preto ich radšej ešte na chvíľu privrel. Hluk z prízemia však k nemu aj naďalej doliehal a neodbytne mu vyháňal spánok spod viečok.
Snažil sa dosnívať príjemný sen, ale do myšlienok sa mu pomaly vkrádala otázka, kto asi spôsobuje ten rámus? Nejasne si začal spomínať, že včera večer mal v dome veľkú a mimoriadne vzácnu návštevu.
Tresk!
Celý dom sa zachvel a Harry, už mierne nahnevaný, vyskočil z postele, aby sa pozrel, čo sa deje. Žmúril proti slnku a snažil sa vypátrať zdroj toho rachotu. Keď ho objavil, oči sa mu doširoka roztvorili.
Pred domom, lepšie povedané takmer v ňom, zbadal fialový poschodový autobus. Rozbité predné sklá na pokrivenom nárazníku usvedčili Ernieho, takmer slepého vodiča Rytierskeho autobusu, že mu práve nabúral do domu. Harrymu to však vôbec nevadilo. Vedel, že domu sa nič nemohlo stať a tak sa s úsmevom poobliekal a zbehol na prvé poschodie.
Rona a Hermionu stále nikde nevidel. Zjavne sa mu vyhýbajú. Z kúpeľne vyšiel rozospatý Neville. Spoznal ho podľa predných zubov, ktoré mu v tme svietili. V kúpeľni ho vystriedala Luna.
Harry vošiel do kuchyne a s úsmevom si prezeral varechu, ktorá sama miešala kašu, taniere, ktoré sa samé čistili a sporák, ktorý sa sám vypol. Určite prišla pani Weasleyová a viditeľne sa tu zabývala.
„Ach, Harry, ty spachtoš,“ zvolala pani Weasleyová spoza jeho chrbta naoko nahnevane. „Ostatní sa už naraňajkovali. Čakáme len na teba, Rytiersky autobus nie je lacná záležitosť. Ráno ma priviezol a už je tu dnes druhýkrát.“
Tón hlasu Ronovej mamy bol opäť prívetivý. Harry nahádzal do seba raňajky, keď sa dom znovu zachvel. A opäť! Prichádzalo to v pravidelných intervaloch a Harrymu sa zatajil dych. S obavami pozrel na Lupina, ktorý si v kuchyni riedil svoj elixír. Ten bol úplne pokojný a sústredil sa na svoju prácu.
Dvere kuchyne sa rozleteli a zdroj pravidelných otrasov sa cez ne práve prepchával.
„Hagrid,“ s úľavou zvolal Harry, „ale si ma vyľakal. Úplne som na teba zabudol. Kde si bol celú noc?“
„V pivnici, spal som. Bolo tam príjemne chladno, ale som nejaký polámaný,“ naťahoval sa, pokiaľ mu to rozmery kuchynky dovoľovali.
Hagridov hlas znel zvláštne. Bolo v ňom trošku chladu, trošku nezáujmu a trošku smútku. Chytil do ruky šálku čaju, ale jeho mohutným prstom nedokázala odolať. To ho ešte viac zosmutnilo. Bez slov sa pobral dole schodmi. Harry vybehol za ním. Na chodbe sa potkol na svojich kufroch, ktoré mu niekto pripravil na odchod. Hoci utekal, Hagrid sa mu stratil z dohľadu.
Bum!
Harry a madam Youngová, suseda pána Owena, sa po zrážke vo dverách ocitli na zemi.
„Fagan jeden!“ skríkla rozhorčená. „Pán Owen je jeden deň v nemocnici a on sem navláči takúto zberbu. Asi by ťa nemali na leto púšťať domov,“ hovorila sekane, oprašujúc sa.
Za Harryho chrbtom sa zjavila pani Weasleyová a snažiac sa o čo najširší úsmev oslovila pani Youngovú:
„Nehnevajte sa, ale my prišli Harryho len vyvyzdvihnúť,“ zakoktala sa. „Ničoho v dome sme sa ani nedotkli,“ dodala s naklonenou hlavou.
„Neklamte, veľavážená... Videla som vás tu už včera večer.“
„No a čo,“ nedala sa Molly a výhražne predstúpila. „Pán Owen dovolil, aby si nás sem Harry pozval.“
„Tomu tak uverím,“ nedala sa ani madam a pretisla sa do domu. Pyšne zdvihla hlavu a vyzúvajúc topánky si pohŕdavo obzerala steny.
„Všetci do autobusu,“ zrúkla pani Weasleyová, až madam Youngovú nadhodilo. Prekvapene pozrela raz na ňu a potom na Rona, Ginny a Lunu, ktorí sa hnali po schodoch. Najviac ju zaujal profesor Moody s jednou nohou.
„Čo čumíš, ty stará škebľa?“ dostalo sa jej od Moodyho. Madam Youngovej sa zabudli zatvoriť ústa. Moodyho poznámka jej zobrala z pier otázku, o akom autobuse to hovoria. Opatrne vykukla z dverí a hľadala niekoho, koho by mohla uraziť. Nikoho však nevidela. Ron a Neville sa zatiaľ váľali od smiechu po posteliach Rytierskeho autobusu a pozorovali kostnatú tvár s naondulovanou frizúrou, ktorá sa vytŕčala z domu. Najviac sa im páčilo, že ich madam Youngová nevidí.
O chvíľu sa k nim pridal aj Stan Shunpike, sprievodca Rytierskeho autobusu, ktorého pobavil výraz madam Youngovej, keď do nej odzadu vrazila pani Weasleyová s posledným kufrom. Všetkým po lícach stekali slzy smiechu.
Madam Youngová sa potupene otočila a zatvorila za sebou dvere. Profesor Moody podišiel k dverám a vytiahol prútik:
„Obliviate.“
Dvere autobusu sa zatvorili a vyrazili. Pani Weasleyová sa ešte spamätávala z muklovských spôsobov. Ron, Hermiona, Ginny, Luna a Neville hrali rachotiacu sedmu. Spôsobovalo im to nemalé problémy, pretože Ernieho jazda pripomínala zrýchlenú húsenkovú dráhu. Profesor Moody vysvetľoval Tonksovej, prečo musel opäť použiť zabúdacie zaklínadlo:
„Keď sme pánovi Owenovi upravili pamäť, nemohli sme nechať tú starú brzdu, aby mu potom žalovala, že sme v tom dome boli. On si navyše vôbec nepamätá, že by Harry vôbec niekedy uňho bol.“
Tonksová dnes mala gaštanový preliv a vyzerala ako predavačka vajíčok na tržnici. Zdalo sa, že tomu rozumie. Remus Lupin kúpil pre všetkých lístky a natiahol sa na najvrchnejšej posteli. Určite v noci spolu s Moodym hliadkovali.
Harry pozoroval krajinu za oknom, ale podchvíľou hádzal očkom po Hagridovi. Vôbec sa mu nepáčil. Nevyzeral už tak doráňane, ako keď v Zakázanom lese schovával svojho brata Grawpa, ale výraz jeho tváre vyjadroval nespokojnosť.
„Čo sa ti stalo, Hagrid?“ oslovil ho, keď Rytiersky autobus opustil Malé Neradostince.
„Ach, Harry, kamarát, Grawp sa stratil,“ vyšlo z Hagrida tak rýchlo, akoby už týždeň čakal na to, kedy to niekomu povie.
„Jedno ráno, keď som mu niesol obrovský kus mäsa... ,“ vzlykol, „jednoducho bol preč... a... už sa neukázal.“ Potlačil slzy, pretože nechcel, aby si ho niekto všimol.
Okrem neho, Harryho, Rona a Hermiony o Grawpovi nevedel nikto. Ešte možno profesorka Umbridgeová by si niečo mohla pamätať, ale ktovie, čo s ňou teraz je, uvažoval Harry.
„Šecko som prehľadal...“ pokračoval Hagrid skôr, ako mohol Harry reagovať.
Vtom autobus prudko zabrzdil a Harryho hodilo na vedľajšiu posteľ. Ležal na nej čarodejník v páchnucom habite. Keď sa mu Harry lepšie prizrel, spoznal v ňom Mundungusa Fletchera. Prudké brzdenie naňho nijak nezapôsobilo a spal ďalej.
Mundungus bol tiež členom Fénixovho rádu, aj keď nedokázal Harryho minulé leto ochrániť pred dementormi. Nebolo to preto, že by to nevedel, len si jednoducho neplnil svoje povinnosti. Mal toho toľko spoločného s Weasleyovskými dvojčatami. Nečudoval by sa, keby spolu naďalej obchodovali.
Harry na sebe zacítil čísi pohľad. Precitol zo zamyslenia a všimol si, že všetci už takmer vystúpili, len Luna Lovegoodová stále stojí medzi dverami a vypliešťa na Harryho svoje veľké okále.
Boli v Brlohu. Radostný záblesk v Harryho duši rýchlo vyhasínal. Prepadla ho horšia nálada, ale nevedel prečo. Možno preto, že sa toto leto nevrátil do Siriusovho domu. Možno preto, že si predstavil profesora Snapea, ako ho prosí o dovolenie navštevovať jeho hodiny.
Pri tejto predstave ho až striaslo. Pomaly vystúpil a preniesol svoj kufor do Ronovej izby.
Ron tam samozrejme nebol, čo len podporovalo jeho teóriu, že sa mu vyhýba. Vzápätí však musel sklamane skonštatovať, že jeho teória bude mať trhlinu, lebo Ron sa zakrátko objavil. Harry nevedel ako má reagovať. Chcel na to všetko zabudnúť, ak by mu to vysvetlili. Ron sa však na prekvapenie správal akoby sa nič nestalo.
„Už sa teším do školy, toto leto nestálo takmer za nič. Ak nerátam to, že Percy napísal po dlhom čase list. Mama bola celá bez seba a otec sa po dlhom čase celý večer usmieval. Fred a George pilne pracujú vo svojom novom obchode a veruže nemajú núdzu o zákazníkov. Ginny sa rozišla so svojím milým, už ani neviem ako sa volal. Myslím, že Corner. Hermiona je smutná, že sa jej neozval Viktor...“
Harry stále prekvapene civel na usmiateho Rona. Ten stále rozprával, ako by ho za to platili a popri tom si balil veci do kufra. Jeho výrečnosť sa však čoskoro preniesla aj na Harryho, a tak mu o chvíľu aj on vyrozprával, čo všetko cez leto zažil. Ani nezbadal a ich izba bola o chvíľu plná. Pri družnej debate úplne zabudol, že chcel od Rona alebo Hermiony vysvetlenie.
Nasledujúce dni boli plné pohody. Všetci sa dobre zabávali, na dvore trénovali metlobal, občas čistili záhradu od trpaslíkov. Pani Weasleyová skvele varila, aj počasie im prialo. Ani sa nenazdali a prišiel koniec augusta. Deň pred septembrom sa spoločne vybrali na nákup do Šikmej uličky.
„Kde sú Luna a Neville?“ spýtal sa Ron, keď prechádzali okolo obchodu pána Ollivandera. Vôbec si nevšimol, že chýbajú.
„V Deravom kotlíku na nich čakali ich príbuzní. Lunin otec a Nevillova starká. A pred chvíľou sme stretli Hermioniných rodičov,“ odpovedala pani Weasleyová. „Idem vám kúpiť učebnice. Uvidíme sa v kráľovstve...“
Harry pozrel nechápavo na Rona. Pani Weasleyová už vošla do obchodu a tak nestihol zachytiť, aké kráľovstvo to myslela.
„Fred a George stále hovoria, že je to ich kráľovstvo,“ odvetil mu Ron na vysvetlenie a pohodil hlavou smerom k nenápadnému domčeku na rohu. Prešli popod nápis Vydarené výmysly Weasleyovcov. Obchod sa nachádzal takmer na konci ulice, v dome číslo 93.
Harry, Ron a Ginny vstúpili medzi regále. Obchodík, kráľovstvo dvojičiek Weasleyových, bolo očarujúce. Harry si pripadal ako v starodávnom kovbojskom obchode. Regále boli preplnené najrôznejšími vynálezmi. Mnohé z nich boli Harrymu povedomé. Ulievacie maškrty, ohňostroj doktora Filibustera, jazykoplazé karamelky, predlžovacie uši, miznúci klobúk.
Na konci miestnosti stál pult s veľkými zaváraninovými pohármi, plnými fazuliek najrôznejších chutí. Vedľa zvončeka na privolanie obsluhy stála mohutná kľuková pokladnica. Obchodík sa zdal prázdny, nuž zazvonili.
Ako na zavolanie sa spoza posledného regálu vyrútil... Harry sa zhrozil. Weasleyovské dvojičky boli na nerozoznanie. Na Rokforte však nosili habity a svetre s veľkou iniciálkou na hrudi. Teraz však netušil, či sa díva na Freda alebo na Georgea. Zachránila ich Ginny, súdiac podľa podobného zdesenia v Ronovej tvári, boli na tom podobne.
„Ahoj, doviedli sme Harryho, aby si obzrel vaše kráľovstvo. Si tu sám?“
„Áno, Fred išiel na služobnú cestu,“ zasmial sa George, „nakúpiť ďalšie vynalézy. S našimi vlastnými by sme tieto regále nezaplnili. Ale stále vymýšľame, aj keď na to už nie je toľko času.“
„Čo je to?“ spýtal sa Ron ukazujúc na pistáciovo zelenú lentilku.
„To je kosťolom,“ so záujmom vysvetľoval George. „Inšpirovala nás dorážačka, ktorú začaroval Dobby, aby ťa ochránil. A skvelý pokus nášho skvelého profesora Lockharta...“ nedokončil, pretože dvere sa otvorili a dnu vstúpila Čcho.
„Ahojte! Ahoj Harry!“ sklopila oči.
Aj Harry sklopil oči. Na konci školského roka mal pocit, že už ku Čcho nič necíti, ale opäť mu zahoreli líca a žalúdok robil kotrmelce. Vytrvalo skúmal zelenú vodičku v kónickej fľaštičke a tváril sa, že jeho kontrola je nevyhnutná pre uvedenie produktu na trh. George vycítil jeho rozpaky a zachránil ho:
„Ak chcete, môžete sa ešte ísť pozrieť na povalu. Schody sú za posledným regálom.“
Harry naňho vďačne pozrel, ale pohľad mu skĺzol aj na Čcho. Usmial sa na ňu a ona jeho úsmev opätovala. Pocítil jemné potiahnutie za rukáv. To sa ho Ron snažil vytrhnúť zo snenia. Bože, ako dlho tam tak stál a civel?
Schody na povalu dosť nepríjemne vŕzgali. Rozhliadal sa zvrchu po obchode a odrazu mal pocit, akoby ten obchod poznal. Tento pocit sa na povale ešte znásobil. Harry vyjavene pozoroval starý sarkofág a kostenú ruku na podstavci. Boli to veci z obchodu pána Borgina, v ktorom sa ocitol, keď pred štyrmi rokmi nesprávne vyslovil názov Šikmej uličky, pri presune hop-šup práškom. Telom mu prebehlo mrazenie a naskočila mu husia koža. Ron a Ginny však tento pocit nezdieľali, pretože s ním vtedy neboli.
Ron sa rozplýval pri šperkovnici, ktorú s obdivom otváral a zatváral. Ginny skúmala staré zaprášené zrkadlo. Harry doňho nazrel, či v ňom neuvidí svoje najtajnejšie túžby, ale videl len seba. Očividne to nebolo zrkadlo z Erisedu. Ktovie, kam ho Dumbledore schoval.
Harry podišiel k starému strešnému oknu. Videl odtiaľ na miesto, kde sa stretávala Šikmá ulička so Zašitou. Pod oknom stála veľká truhlica, podobná tej, v ktorej bol takmer celý školský rok zamknutý profesor Moody. Neboli však na nej žiadnej zámky. Sfúkol z nej prach a opatrne ju otvoril.
Veko bolo oveľa ťažšie, ako sa zdalo. Truhlica bola plná novín, väčšinou len rôznych útržkov. Boli tam niekoľko rokov staré výtlačky Denného proroka, ale našli sa aj výtlačky Sršňa a Čarodejnice. Harry sa v nich so záujmom začal prehrabávať. Čítal si hlavné titulky a nadpisy v očakávaní, že ho nejaký zaujme.
...Už šesť rokov sa nikde nevyskytla ani zmienka o Veď-Viete-Kom. Minister mágie Oswald Felding zaručuje čarodejníckej verejnosti, že sa nemajú čoho obávať... víťazom trojčarodejníckeho turnaja sa stal Philip Creevey... novým rokfortským školníkom bol menovaný Argus Filch... nezhody medzi novým riaditeľom Rokfortu Albusom Dumbledorom a profesorom elixírov Arthurom McGonagallom vyriešené... priateľská návšteva Rokfortských študentov na Durmstrangu skončila fiaskom...
„Harry, poď už,“ volal naňho Ron od schodov. Vyčnieval z neho už len trup, lebo zvyšok tela bol pod padacími dvierkami. Harry sa chystal truhlicu zatvoriť, keď zrazu zmeravel. V rohu truhlice ležal prepálený útržok Denného proroka spred 15 rokov.
Lily a James Potterovci boli dnes v noci zavraždení Vy-Viete-Kým... Opatrne chytil článok medzi prsty nedbajúc na Ronove volanie. V článku sa písalo aj o ňom ako o sirote. Vôbec tam nespomínali ten hrdinský čin, ktorým zbavil lorda Voldemorta moci. Časť článku však bola nečitateľná. O sirotu by sa mohol postar... susedstva... ko príbuzný... jediný... zabával malého Ha... rodinný p... niekoľko rokov v Azkabane... li sa dlhé roky... mal rád... práci, preto musel A...
Harrymu sa zarosilo čelo. To predsa nemôže byť pravda. Jeho jedinými príbuznými sú predsa Dursleyovci a jeho krstný otec je už mŕtvy. Ron už vzdal to volanie spomedzi padacích dvierok a čítal cez Harryho plece útržok, ktorý mal v rukách. Harry ho však vôbec nevnímal a pri spomienke na Siriusa sa mu opäť tisli slzy do očí. Bolo mu jedno, že tam stojí Ron a pozerá sa. Zosunul sa na zem skôr, ako mu priateľsky položil ruku na plece. Už si celkom zvykol na myšlienku, že mu ostali len tí otravní Dursleyovci. A teraz toto. Nedokázal túto myšlienku stráviť. Nemôže mať ďalšieho príbuzného! Prečo sa mu neozval? Ktovie, či ešte žije a čo je s ním. Prečo sú jeho príbuzní všetci v Azkabane?
Z rozjímania ich vytrhol hlas pani Weasleyovej:
„Chlapci, všetko som už kúpila, môžeme ísť domov.“
Ron si článok párkrát prečítal, kým pochopil, čo Harryho tak zložilo. Harry si osušil slzy a zliezli spolu naspäť do obchodu. Ron taktne mlčal. Presunuli sa ku krbu a pomocou hop-šup prášku sa premiestnili naspäť do Brlohu. Harry sa hneď pobral do svojej izby. Horko-ťažko natlačil nové učebnice do kufra a natiahol sa oblečený na posteľ. Keď prišiel Ron z večere, tváril sa že spí, pretože o tom vôbec nechcel hovoriť. Zajtra ich čaká náročná cesta do Rokfortu. Mal by sa vyspať. Ráno je múdrejšie večera.

>>kapitola V