<< kapitola IV.

KAPITOLA V

V čele Rokfortského expresu

„Kam sa tak ponáhľame? Veď je ešte len desať a vlak odchádza až o hodinu,“ volala Hermiona utekajúc cez vestibul železničnej stanice King’s Cross. Celé osadenstvo Brlohu sa náhlilo na deviate nástupište.
„Hermiona, zlatko, my s manželom sa musíme ponáhľať, Arthur má povinnosti na ministerstve a ja musím v hlavnom stane Fénixovho rádu privítať nového člena,“ vysvetlila Molly Weasleyová. Kontrolovala pohľadom ostatných muklov, ale tí si vôbec nevšímali, ako jeden po druhom miznú za múrom deviateho nástupišťa.
Nepríjemnú udychčanosť postupne vystriedal údiv nad prázdnym nástupišťom. Ešte nikdy neboli na stanici tak skoro. Harry s Ronom dokonca v druhom ročníku zmeškali vlak, keď sa márne pokúšali prejsť cez stenu. Rodičia Weasleyovci sa rýchlo rozlúčili a ponáhľali sa za svojimi povinnosťami.
Harry, Ron, Hermiona, Luna, Ginny a Neville ostali stáť sami, uprostred perónu, medzi kopou kufrov. Súprava Rokfortského expresu už bola pristavená. Im sa však do vlaku ešte vôbec nechcelo.
S hrmotom sa otvorili dvere batožinového priestoru a v nich sa na prekvapenie zjavil Stan Shunpike. Zazíval a napravil si čapicu sprievodcu.
„Ale, ale, súrodenci Weasleyoví a pán Potter, vám sa do tej školy nejako veľmi chce,“ zazubil sa.
„Čo tu robíš, Stan?“ zvolali takmer súčasne Harry a Hermiona.
„Som vyučený sprievodca, tak občas pomáham aj v Rokfortskom exprese,“ vysvetľoval, kým nakladal ich kufre do batožinového priestoru. Harry si zatiaľ obzeral Rokfortský expres. Zdal sa mu iný ako obyčajne. Žeby ho premaľovali? Niečo mu tu chýbalo.
Súprava vyzerala ako predtým, ale lokomotíva bola iná. Nešírila sa okolo nej žiadna para a bola akási menšia.
„Harry, je ti niečo?“ spýtala sa ustarostená Ginny.
„Prečo?“ odpovedal Harry otázkou a nespúšťal oči z vlaku.
„Vyzeráš, ako by ti nebolo dobre.“
Harry odtrhol oči od vlaku a ironicky poznamenal:
„Nič mi nie je, to ja len tak blbo vyzerám, keď rozmýšľam. Nezdá sa vám ten vlak nejaký iný?“
„Máš pravdu, vyzerá veľmi záhadne,“ zamudrovala Luna, ale zjavne nechápala, o čom je reč. Aj Neville chcel niečo dôležité povedať, ale nakoniec sa predsa len rozhodol nastúpiť do vlaku.
„Obsaďte miesto aj nám,“ rozkázala Hermiona a postrčila Lunu s Ginny smerom ku dverám. Harry sa pomaly prechádzal po peróne a smeroval k rušňu. Ron mu bol v pätách.
Zrazu sa obaja strhli. Dvere na rušni sa otvorili a ukázala sa akási postava. Práve ich dobehla Hermiona a spoločne hľadeli na postavu vo dverách.
„Má Rokfortský expres šoféra?“ zašepkal Ron.
„Hovorí sa „rušňovodič“,“ opravila ho Hermiona. Ron na ňu nepríjemne zazrel. Pohľad mu opätovala.
„Keďže ho vidíme, tak asi má,“ štipľavo hlesol Ron.
„Si si istý, že je to rušňovodič?“
„A kto by to podľa teba mal byť? Kaderník?“
„Prestaňte vy dvaja, lebo nebudem po ceste sedieť s vami,“ okríkol ich Harry. Urobil ďalších pár rozhodných krokov smerom k rušňu. Už pochopil rozdiel, lokomotíva nebola parná, ale elektrická. Zaujímavé však bolo, že nad sebou nemala žiadne drôty.
Zo strojovne vyšiel rušňovodič a skúmavo sa pozrel na trojicu stojacu na peróne. Vyzeral prívetivo, na ústach mu pohrával prirodzený úsmev.
„Čo vás sem privádza?“ ozval sa znenazdajky.
Trojica tam stála vyvalená, nikto sa nechcel ozvať prvý.
„Hádam nie ste nemí,“ posmeľoval ich rušňovodič, „ja som Herbert Fang.“ Zliezol na perón a podal im ruku. Postupne sa mu predstavili a vysvetlili mu, prečo sú na nástupišti tak skoro. Do reči sa dostala aj zmenená mašina.
„Máš pravdu Harry, posledné dva roky stojí v čele Rokfortského Expresu nová mašina.“
„Znamená to, že nás viezla už aj minulý rok?“ čudoval sa Harry. „Ako to, že som si to nevšimol?“
„Asi si mal minulý rok iné problémy,“ odpovedala mu Hermiona. Ron stál za Herbertovým chrbtom a nazeral na stanovište. Herb sa obzrel a s úsmevom oslovil Rona:
„Vidím, že zvedavo nazeráš na moje pracovisko. Chcete sa pozrieť dnu?“ Otázka však smerovala na všetkých troch.
„Vážne by sme mohli?“ Ronovi zažiarili oči. Hermiona sa však podľa jeho očakávaní zatvárila vážne.
„Nie je také niečo zakázané?“ obrátila sa so svojou zbytočnou otázkou na Herba. Ron sa už totiž štveral po schodíkoch do kabíny.
„Samozrejme, že je, drahá Hermiona,“ potvrdil Herb, „ale hádam mi nechceš tvrdiť, že si ešte nič nepovolené nerobila.“
Hermiona sa začervenala a Harry sa musel pousmiať. Pristúpil ku schodíkom, ale Herb ho zarazil.
„Počkajte ešte, bude lepšie, ak prídete na mašinu až tesne pred odchodom. Vaši spolužiaci by mohli závidieť, prípadne žalovať.“
Sotva to dopovedal, na peróne sa zjavila chudá osoba s bielou hlavou a paličkou v ruke. Za ňou prichádzal ťahajúc svoj kufor Draco Malfoy. Ron už našťastie stihol zliezť. Herb sa vrátil do kabíny a Harry, Ron a Hermiona sa vzdialili od lokomotívy.
Keď ich Draco zbadal, sklopil oči. Dúfal, že nevideli, ako mu mama pred chvíľou zatiahla paličkou po chrbte. Výdatne otca zastupovala. Stan mu naložil kufor k ostatnej batožine. Narcissa odišla skôr ako si ich stihla všimnúť. Ešteže nečakala kým vlak odíde. Minulý rok tu Lucius kvasil až do jedenástej a možno si všimol aj Siriusa v psej podobe, ako uteká vedľa vlaku.
Harryho prázdny pohľad svedčil o tom, že spomienka na Siriusa stále necháva silnú odozvu. Z myšlienok ho prebral Ron.
„Už len títo nám tu chýbali.“ Na peróne sa zjavil Dean Thomas, Dennis Creevey, Parvati Patilová a Lavender Brownová.
„Čo máš proti nim?“ čudoval sa Harry.
„Myslel som tých dvoch oplanov, čo stoja pri vlaku,“ bránil sa Ron dôrazne. Okolo Draca už stáli jeho verní kumpáni Crabbe a Goyle. Draco sa v ich prítomnosti cítil očividne sebavedomejšie a tak spolu s nimi rozhodne vykročil v ústrety Harrymu.
„Čakáš na svojich fanúšikov, Potter? Nedáš mi autogram?“ mával naňho jeho fotografiou. Harrymu očervenela tvár.
„Odkiaľ ju máš?“
„Kúpil som ju od toho malého trkvasa s foťákom. Najprv som hádzal šípky do tvojich fotiek v Dennom Prorokovi, ale to ma prestalo baviť,“ škľabil sa Draco.
„Harry, prečo ho vlastne počúvaš? Umbridgeovej poskok! Veď ti len závidí,“ zamiešala sa Hermiona.
„Ty čuš, všivavá humusáčk...“ posledné písmeno prehltol. Asi si spomenul na facku, ktorú od nej dostal. A zarazil ho aj Ronov zúrivý pohľad.
„Tak čo, Ryšavec, kúpili ste si tento rok niečo nové do domácnosti?“ posmieval sa mu. „Rodinný podnik prosperuje, Wealeyovské kravské výpady.“
Crabbe stál po Dracovej ľavej ruke a neprítomne civel. Goyle si špáral v nose.
„Malfoy, prestaň, kým sa ovládam,“ ozval sa Harry cez zaťaté zuby.
„Ale, ale, náš hrdina chce zase bojovať. Más pravdu, zlosť treba vybiť. Čo myslíš, platí ešte pre teba doživotný zákaz hrať metlobal? Tváriš sa ako...“
„A ako sa tváriš ty? A títo dvaja sa tu tvária ako...“ nedokončila Hermiona.
„Ako čo?“ hrozivo predstúpili Crabbe s Goyolom.
„...ako vždy,“ dodala.
„No veď preto,“ ukončil s uspokojením Crabbe.
„Už som ti povedal, aby si sa neozývala, ty slizká...“ povedal Draco.
TRESK!
V okamžiku ležal Draco jednou nohou pod vlakom. Z nosa mu tiekla krv a Ron si neprítomne šúchal päsť. Crabbe s Goylom začudovane pozerali na Malfoya, ako sa škriabe spod vozňa a utiera si nos.
„Rýchlo, kým im dôjde,“ precedila Hermiona a ukazovala na múr. Všetci traja sa rozbehli oproti stene. Ako sa k nemu blížili, narastala v nich obava, či ich stena pustí späť. Ešte to nikdy neskúšali. Ale ich rodičov to vždy pustí späť. Ale čo ak to pre nich neplatí?
ŠUPS!
Ocitli sa späť na muklovskom nástupišti číslo 9. Podarilo sa. Niektorí okoloidúci na nich pozreli, ale okrem zadýchania neboli nijak nápadní. Sadli si na lavičku. Musia počkať, kým nebude mať vlak odchod.
„Ale čo ak prejdú tí traja za nami?“ ozval sa Ron, keď sa vydýchali.
„To by už boli dávno urobili, keby chceli,“ upokojil ho Harry. Hodiny ukazovali 10.54. Čas pokročil a bolo načase vrátiť sa. Nesmú zase zmeškať, už nemajú k dispozícii lietajúce auto. Nemôžu čakať, kým sa stena zatvorí. Opatrne sa poobzerali a priblížili k stene. Začuli cez ňu hlasy:
kam zmizli... maj sa pekne, Zacharias... ak si niečo zabudol, pošleme ti sovu... toto mi zaplatia... vlak o chvíľu odchádza... počkáme...
„Musíme skúsiť inú stenu,“ navrhol Harry. Veľká ručička hodín sa pomaly blížila k 12-ke. Ron práve narazil staršej panej do vozíka na batožinu. Hermiona začínala byť značne nervózna, ešte nikdy nezmeškala vlak.
Zoradili sa pred ďalšou stenou, Hermiona sa rozbehla prvá. Za ňou Ron a Harry. Gong odbil jedenásť hodín. Ocitli sa na nástupišti.
„To nie je možné,“ zúfalo zvolala Hermiona. „Vlak je preč.“
Harry sa snažil zachovať chladnú hlavu. Nástupište bolo naozaj prázdne, na zemi nebol ani jeden papierik, ani len prach, ktorý by svedčil, že sa tadiaľ ešte pred minútou preháňali mladí čarodejníci.
Hermiona si sadla na lavičku: „Za toto vás určite vyhodia. Urobili ste to už druhýkrát.“
„Ale veď...“ ozval sa Ron ukazujúc na tabuľu, „to nie je naše nástupište.“
„Veď to je nástupište 10 a 1,“ prebrala sa Hermiona. „Rýchlo, musíme sa vrátiť a ísť pôvodnou stenou.“
Nikto neprotestoval. O chvíľu sa už nebezpečnou rýchlosťou rútili k pôvodnej stene. Hodiny ukazovali 11 hodín a 5 minút. Očakávaný náraz sa nekonal, stena ich pustila aj po jedenástej. Dobby asi práve nerušene upratuje chrabromilskú klubovňu pred ich príchodom.
Ocitli sa na nástupišti 9 a 3. Okolo vlaku už nebol nikto. Z lokomotívy na nich kýval Herb. Rozbehli sa k nemu. Harry zhliadol v jednom z okien Lunin prekvapený výraz, aj Dracovu namosúrenú tvár.
V momente keď Ron ako posledný vstúpil na stanovište, lokomotíva sa rozobzučala a vlak sa dal do pohybu. Všetci traja prudko dýchali. Kabína bola oveľa menšia pre štyroch ľudí, ako sa spočiatku zdala. Okrem Herbovho kresla tam bola už len jedna stolička. Hermiona si bez rozmýšľania sadla.
Zrazu lokomotívou prudko trhlo. Ron vystrašene odskočil od steny, o ktorú sa opieral. Herb vyskočil a za Ronovým chrbtom vrátil istič do správnej polohy. Tváril sa nahnevane.
„Ako si to predstavujete? Kde ste boli doteraz? Meškám kvôli vám desať minút. Albus Dumbledore si potrpí na presnosť.“
„My sme sa...“ ozval sa Harry.
„Vôbec ma to nezaujíma. Snáď to ešte dobehneme,“ odmlčal sa a venoval sa riadeniu. V kabíne zavládlo ticho. Po chvíli sa ozvala Hermiona:
„Ďakujeme, že si na nás počkal, Herb, nehnevaj sa,“ prosila. Nereagoval, tak odvrátila hlavu.
Práve opúšťali posledné časti stanice King’s Cross. Vlak odbočoval na juh, prechádzali popri posledných domčekoch Londýna. Harry a Ron so zanietením sledovali Herbovu prácu, Hermiona pozorovala okolité lúky a pasienky.
„Čo to má znamenať?“ ozval sa po polhodine mlčanlivej jazdy Herb. „Naháňa nás nejaký vták.“
„Herb je predsa čarodejník? Čo nepozná sovu?“ pošepkal Harry Ronovi.
„Niekto vám poslal správu,“ objasnil Herb svoj pôvod, keď vyčerpanej sove otvoril okienko. Sova vletela dnu a zosadla Hermione do lona.
Kde ste sa stratili? Čo sa s vami stalo? Ste v poriadku? Veď sme boli na nástupišti hodinu skôr, ako ste mohli zmeškať. Vlak už odišiel bez vás. Budete mať problém.Hľadal vás tu už aj Malfoy. Povedal, že sa vráti. Ozvite sa. Ginny
Hermiona sa pousmiala a podala pergamen Harrymu, aby si to s Ronom tiež prečítali. Herbova zvedavosť zvíťazila nad hnevom a tak nakúkal Harrymu ponad plece.
„Niekto sa o vás bojí,“ hovoril už bez hnevu.
„To je moja sestra,“ hrdo vyhlásil Ron.
„Ešte sa hneváš, Herb?“ potrebovala počuť Hermiona. Herb sa pousmial.
„Ako si sa dostal k tejto práci?“ pokračovala.
„Oslovil ma Albus. Predtým chodieval vlak kompletne začarovaný, ale prítomnosť dementorov silne narušila kúzlo a vlak takmer nepokračoval ďalej,“ rozhovoril sa.
„A čo keby prišli dementori teraz?“ zamiešal sa do rozhovoru Harry.
„Viem vyčariť skvelého Patronusa a celkom fajn ovládam oklumenciu.“
Harry oklumenciu poznal. Bola to magická obrana proti vniknutiu do mysle zvonka. Počas minulého školského roka ho do jej tajov zaúčal Snape. Nedarilo sa mu však veľmi. A po nazretí do jeho mysľomisy sa hodiny skončili.
„Oklumenciu ma učil sám majster oklumencie, Marcus Alberton. Okrem iného skvele ovláda psycheligenciu...“
Hermiona sa chcela spýtať, čo je to za vedu, lebo o nej ešte nečítala, keď vlak začal prudko brzdiť.
„Čo sa zase deje,“ rozčuľoval sa Herb. Vlak úplne zastavil a Herb opustil kabínu. Harry si uvedomil, že sa akosi zotmelo. Ale to len stáli uprostred hustého ihličnatého lesa a nad nimi sa začali zháňať tmavé mračná. Les pôsobil hrôzostrašne, ale zďaleka nie tak, ako Zakázaný les pri Rokforte.
Herb sa o chvíľu vrátil a vlak sa opäť pohol. Sústredene pozoroval koľajnice vinúce sa do diaľky pomedzi ihličnaté stromy. Mračná boli čoraz bližšie a chystala sa poriadna búrka.
„Pozrite sa, čo tam letí?“ ukazovala prekvapene Hermiona.
„Ja nič nevidím,“ mávol rukou Herb.
„To sú testraly, Hermiona,“ vysvetlil Harry. „Minulý rok si ich ešte nevidela...“ nedopovedal.
„Nepovieš nám, čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona Herba. Zdalo sa, že jedine ona začína s ním rozhovor.
„Nejaký Longbottom,“ začal zase nahnevane. Hermiona sa významne pozrela na Rona a Harryho.
„Vraj ho urazil nejaký Malfoy a keď sa bránil, tak mu z prútika vyšlo kúzlo, ktoré zastavilo vlak. Ťažko tomu uveriť, budem musieť žalovať Dumbledorovi. Chytili sme ďalšie meškanie,“ krútil hlavou.
Hermiona vystrašene behala očami z Herba na Harryho.
„Ale Neville je náš dobrý kamarát,“ snažil sa ho zastať Harry.
„Býva s nami na izbe,“ pridal sa Ron.
Herbert neregoval. Prudko sa zablyslo a na čelné sklo začali dopadať prvé kvapky. S bleskami sa o chvíľou roztrhlo vrece, po skle sa valili prúdy vody. Herb zapol reflektor. V kabíne bolo opäť ticho. Reflektor ladne kĺzal po skalnatých previsoch, okolo ktorých prechádzali. Vlak musel kvôli veľkým oblúkom spomaliť.
Harry s Ronom už ľutovali, že išli na mašinu. Jazda do Rokfortu trvá niekoľko hodín a už ich boleli nohy od státia. Ronovi sa podlomili kolená.
Herb si to všimol. Načiahol sa za prístrojovú dosku a vytiahol odtiaľ prútik. Bol strašne malý, nemal snáď ani 8 cm. Niečo zamrmlal a v úzkej kabíne sa zjavili ďalšie dve kreslá.
Harry s Ronom si vydýchli a s úľavou klesli do kresiel. Búrka pomaly usínala a o chvíľu už všetci traja okrem Herba driemali. Po búrke sa na mnohých miestach valili cez trať potoky vody. Herb musel pribrzdiť a použiť prútik, keď sa na trati zjavil spadnutý strom.
„Vstávajte, vy traja,“ prebudil ich Herb. „Myslel som, že mi pomôžete prekonať tú dlhú cestu a vy mi tu spíte.“
Ron si pretieral oči a Harry si naťahoval skrehnuté nohy. Vonku už bola tma, dážď ustal. Herb sa usmieval.
„Zdá sa, že prídeme načas,“ ukazoval na malé svetielko kdesi v diaľke. Svetielko sa pomaly približovalo. Bolo takmer osem hodín.
Vlak spomaľoval a pomaly vchádzal k nekrytému nástupišťu. Tabuľu Rokville zakrývalo mohutné telo Rubeusa Hagrida. Stál s lampášom v strede nástupišťa a netrpezlivo čakal na nových prvákov.
„Ďakujeme, Herb, že sme sa s tebou mohli zviesť,“ lúčila sa Hermiona. Herb vyzeral smutne, akoby sa s nimi ani nechcel rozísť. Vyzdvihli si svoje kufre u Stana a o chvíľu už sedeli v kočoch ťahaných testralmi. Tešili sa na svoje izby aj na tohtoročné rozdeľovanie prvákov.

>>kapitola VI